ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posledné plánočky zažltnú na mohutnej jabloni pri Lalovie studni, keď Maroško zbadá, ako všade obťažujú jednakou otázkou:

— Čo chceš, Maroš, radšej — bračeka a či sestričku?

— No, ja bračeka! — odpovie rozhodne. — Chodili by sme spolu k Váhu.

Chlapcovi je to podivné, že mu to hovoria i na Nižnom konci u Stračkov, i stará mať u Kramlíkov, i ženy na uličke.

— Veru bračeka! — podáva si ho totka Krdanka. — To aby bol taký hubáč ako ty? Dievčatko radšej, ako je Anka…

— Tá veľa ziape! — odsekne zurvalec.

— Tí, a ty nie? — zahrozí sa naňho prútenou metlou. — A keby nebola ziapala kedysi v háji, vrany by vás boli tam zjedli do rána.

— Nezjedli!

— Ba zjedli! Zjedli!

— Nezjedli! Nezjedli! Nezjedli! — tlčie Maroš päsťou o päsť.

A ako si žiada, tak sa i stane. Jedného dňa mamka ochorie a akási stará totka mu povie, keď sa vráti od Kľuchajov: chytili sme ti na vode malého bračeka, Mišianka. Poď si ho pozrieť vo vaničke!

— A kde ste ho chytili? — hľadí do vody na trepotajúce sa stvorenie.

— No tu pred nás!

— A ja som vždy na priedomí, a nevidím to, — šomre chlapec nedôverčivo.

Maroš takto stratí svoje jedináctvo, ale u Plajbásov je hneď veselšie. Mamka, keď vstane, mnoho spieva a on jej pomáha. Niekedy pomáhajú obaja, jeden tak, druhý inak — podľa schopností. Otec uviaže na hradu plachticu, v ktorej sa seno nosí. V tej sa dá dobre kolísať a Mišiankovi sa buviká. Ak kričí niekedy, príde stará mať, postaví ho do koníka, vymastí ho sadlom. Potom dostane macholín a spí…

Počuje Maroško, ako mamka spieva, i robí potom, čo sa dá. A ako pesnička donáša, vždy rozoženie plachticu, tak, že letí od zrkadla po pec.

Pomáha i on, i Anka Krdanka, ktorá odkedy sa Mišianko narodil, je tu viac ako doma.

— Ja vám budem varovkyňou, — ponúka sa Plajbáske.

— A čo ti za to dám?

— No nič! Však sa ja doma najem.

Maroško zato nezabudne na kamarátov. Ťažko prišiel k nim, váži si ich. Teraz už vie, pre dobré kamarátstvo hodno je aj niečo dať. Cimbal už zunoval. Ten už bol u Kľuchajov, i u Červeňov. Teraz ho má Anka, ale sú na ňom už iba tri pliešky: d, f, a h… Čo po ňom! Tam je kdesi na almárii v Krdanovie pitvore. Však je tu inakšia hračka — Mišianko.

Kľuchaj i Červeň prichádzajú často, ale len na uličku. Zahvízdajú svojím spôsobom a Maroš vyletí ako vrabec z hniezda. Už má čižmičky, nohavice i kabátik osebe a miesto cedáčika — šije mu kušniar čiapku — baranicu.

— Počuj, Maroš, — dôjdu istého dňa, keď je už sneh na horách, kamaráti. — Poďme na šop — pozrieť tie naše jabĺčka a čo je tam! Či je všetko v poriadku!

— Poďme!

Na šope je sena a sena. Nie preto, akoby ho bolo veľa, ale šop je malý. Celý ho založili. Horko—ťažko vryje sa Maroš do kúta až po roh, strčí ruku do diery a počne vyťahovať…

— Ej, — berú chlapci jabĺčka z ruky do ruky, — hnijú! Hnijú veru! veru!

— Musíme to popreberať! — nástojí Paľko. — Tak to robí i moja mama.

Čím však idú hlbšie do sena, vidia, tým je to horšie. Samý hnoj! Neostáva, len to nejako vychrániť, aby ešte i gazda nerobil tartas, že mu kazia krm, galgani.

— Tam je naša komora! — opustí Maroš smutne gamby.

— Tam veru! — opustia i tí druhí dvaja.

— A bola by nám trvala! — vraví Paľko. — Mohli sme mať až do jari! Čo sme sa toho len nazbierali!

— Zbierať je ľahko, — pohodí Červeň sklamane. — Lež opatriť! Druhý raz to spravíme lepšie. Iba kaleráb je dobrý, — krája do jedného nožíkom a prihryzne si z neho ako zajac. — I ten je už zrebnatý!

Anke zanesú kalerábu a dve—tri polozhnité plánky. Nech sa poteší!

— Ó, ja mám doma pekné jabĺčka na polici, — krúti sa dievča okolo Mišianka a ohrdí dar. — To len zjedzte vy!

Lepšie je, keď padne sneh a ponad komíny zatiahne chladný vietor od Kriváňa. Deti sa schodia do Plajbásov, posadajú si okolo pece a mamka im spieva pesničku za pesničkou — všetko z tých krásnych časov, keď dievčila. Ona i sama vedela spraviť pesničku a zanôtiť po svojom.

- Hej — haj… hej — haj!— pomáhajú kamaráti mamke s Mišiankom v náručí — najmä v sobotu večer. Vtedy ujec Kozovie chodí neskoro domov pre výplatu a v peci sa pečie zemiakový koch, riadne sobotňajšie jedlo, tak ako sú v piatok bryndzové halušky.

Pri takej veselej pesničke aj sa dajú do tanca. Každý osebe. Ale taniere rinčia na polici a podlaha duní ako poriadna basa. Pocítia to i tí v prostriedku, u Krdanov, a tí spredku, u Haruľov.

— Čo to robia? Čo to len robia? — nakukne neraz totka Krdanka nazadok. — A je tu nie naša Hana?

— Tu som, tu! — ozve sa dievčatko.

— Zvalíte si ten domec — nedávno ste si ho postavili.

— Nuž zabávame sa ako chudobní ľudia. Spievame si i tancujeme. Čo máme robiť? — vyhovára sa mamka.

— A nie je tu náš Paľo? A nie je tu náš Jano? — prídu i od Kľuchajov a niekedy i od Červeňov po chlapčiská, keď je už neskoro.

Tak sa míňajú u Kozov zimné večierky.

Cez zimu chodí Maroš na Nižný koniec menej. Zato chodí — umrzne neraz na belaso. Rovnou cestou nevie ísť. Najčastejšie klzkou na potoku. Rád sa zadíva do kadlúb na drobne čipkovaný jemný ľad. Keď sa rozbehne a mal by vletieť do kadluby, nakriví opätok a zaškripí podkovičkou, až to fŕka. Neraz sa mu však stane, že to všetko neosoží a on príde v čižmičkách a nohavičkách samý srieň a ľad do Kramlíkov.

U starej matere schodia sa zase dievky priasť a mládenci za nimi robiť huncútstva. Kramlíčke je takto veselšie v jej vdovskom stave. Maroško zas cíti, tu sa možno všeličomu naučiť. I takému, čo mu ešte netreba.

Najradšej má pesničky a Jano oných, čo mu i tú basu kedysi vyrezal na píle, starý mládenčisko, učí ho i rečniť… Chlapčisko spieva dobrým hlasom o komárovi, ako ho oženili, a reční Valibuka. Keď ho postavia na pec — všetci ho poslúchajú. I u Weissov na Rohu už rečnil zo suda a chlapi sa prisahali, že z toho galgana niečo vyrastie. Aj mu dali veľký dvojgrošník. I sladkého vypiť.

U Stračkov je iné. Ak sa ta príde osušiť, starý otec ho lapí za ucho a dovedie k stolu. Najprv vraj musí byť exámen…

— A vieš sa modliť? — pýta sa ho, keď on ako obecný hlásnik je v nedeľu i dozorcom mostičianskych faganov či nerobia nezbedu za kázne v kostole.

— Modlievaš sa, ha?

— Modlievam, starý otec, modlievam, — osŕka Maroš.

— Čo?

— No Otčenáš… odťahuje sa chlapec od neho.

— Povedz ho!

Maroš odrecituje Otčenáš.

— A viac nič? — nie je ešte starý otec spokojný.

— Verím v Boha… — zašomre delikvent.

— Povedz ho! Odrecituje i to.

— A viac nič?

— Desatoro božích prikázaní!

— Povedz ich!

Čo máš Maroš robiť? Starý otec, ak mu pustí ucho, chytí ho za šticu. Nuž recituje a recituje až po ten posledný amen.

— Dobre, — pochváli ho otec. — Ale teraz budú Vianoce. Vinšovať vieš?

— Neviem.

— Tak sa musíš naučiť. To stojí za to, — vysvetľuje mu. — Kde zavinšuješ, dajú ti grajciar, i groš, možno i šesták. A na koláče si musíš vziať poriadnu šatku.

— Ja unesiem, — chlapí sa Maroš.

— To viem! Len či si i zaslúžiš? Poď — vezme si ho medzi kolená k stolu. — Naučím ťa pekný vinš. Hovor za mnou: Vinšujem vám Vianoce…

S takým krátkym vinšom je Maroš raz—dva hotový. Starý otec má radosť. Nakrája slaniny. Vezme i fľašku hriatej z almárie a častuje svojho žiaka, ako myslí — najlepšie.

— Na, zajedz si, aby si bol silný! Na, vypi si, aby si sa nebál nikoho!

A Maroš silnie navidomoči. A je zo dňa na deň menej toho, čoho by sa bál. Na ľade i na sanici je so svojimi kamarátmi, ale sa vždy zamieša i medzi starších chlapcov. Príde gúľať sneh na snehuliaka alebo stavať z neho hrad — on gúľa, až sa mu kečka parí. Guľovať sa vie tiež poriadne a na vlačuhy sa oblepí, i keď kone letia ako šíp. Mišo Mrázikovie už ho neprevýši. A on mu ani nezávidí, len tie zajace. I to mu už Jano oných sľúbil za rečnenie na priadkach. Zajace mu opatrí, nie buravé, ale také biele s čiernymi bodkami na chrbte, s veľkými ušami a červenými očami. Také, aké nemá ani Mišo.

K Vianociam je už Maroš pripravený. Vinš už vie, peniaze si položí do vrecka a koláče do materinej šatky. Do tej, čo mal v háji, keď zašli na huby.

O vianočnom stromku sa mu mnoho sníva. Čože však, keď on nie je pán! Mať Kramlíkovie mu i kúpia za šesták dvanásť sviečok, už ako na ten stromček. Ale kde vziať jedličku? V háji neslobodno vyťať a hora je ďaleko, kdesi za Váhom v doline. Ako by ta šiel, keď je všetko zaviate snehom?

Trochu ho to i trápi, najmä pre tie pekné farbisté sviečočky. On si však poradí. Keď von chumelí a dívajú sa oknom, mrazom pomaľovaným, i s Ankou Krdankou, všimne si veľkého rozmarínu, rozrasteného ako ker. I teraz tam bol na poličke okna, ale ho nezbadal. Nebol mu treba.

— Ja budem mať stromček, — chváli sa mu Anka. — Ja budem mať stromček!

— I ja budem mať! — zašomre Maroš.

— A kde ho máš! Ja som svoj už videla v našej drevárni na chlieviku. A tvoj je kde? — vyvalí naňho očká zvedavo.

— No, môj je už tiež tu — uvidíš!

A na Štedrý večer, keď už starý otec odzvoní na veľkom, vidia mamka i otec, i Anka Krdanka, čo zaskočí pozrieť zo zvedavosti, ako Maroško zapaľuje sviečočky na rozrastenom rozmaríne, červené i zelené i belasé — svietia, svietia, blkotajú. Rodičom príde Maroška i ľúto, ale nepovedia slova. Chudobnému chlapcovi stačí miesto jedličky i rozmarín!

Ráno zoberie sa Maroš s Janom Červenom, keď Paľko nesmie. Vezme si materinu šatku—šifónku a idú vinšovať po rodine a známych.

Vinšujú smelo, hlasno a naraz, ani čo by uťal. Darmo ich po večeroch mamka neučila tak, ako to otec Stračkovie nadiktoval. Takto zastanú u dvier u Krdanov, kde sa im Anka pochváli stromčekom i peknou bábkou… u Haruľov, u Kľuchajov a od Vyšného konca po Nižný. Ľudia idú do kostola, keď sa oni dvaja terigajú so šatkami, nabitými koláčmi, hrkajúc vo vreckách dvojgrošníkmi i šestákmi.

Ešte jeden taký sviatok zažije Maroš v krátkom čase. To je Veľká noc! Pravda, Matej dotiaľ zláme ľady. Na jednom takom on sa i odvezie po mlynici a čľupne po pás do vody. To sa však stane i druhým a mamku teraz udobrí ľahko, keď jej Mišianka pohebká v plachtici. Ale Veľká noc, to je ešte inakší sviatok! Chlapčiska veľmi kostol nezaujíma, hoci ho vezme so sebou raz otec, raz zasa starý otec do chlapských lavíc. Ale v sobotu večer strieľa starý Stehlík na Kocúrkove z mažiarov — bumm — bumm! — zablyští sa v očiach a letia drevené koly kamsi na ohrád. V nedeľu popoludní, keď stará mať Kramlíkovie ide na večiereň, on si vypýta zo svojej buksy dva grajciare, mamka mu dá fľaštičku z Elza fluidu, a už ide do apatieky v meste ako druhí chlapci.

— Dajte mi za dva grajciare odkolonu, — pýta si smelo, držiac v ruke nový klobúčik so stužkou a červeným pierkom.

Ráno ho vzbudí krik, čo dievky vlečú do potoka alebo k studni. O chvíľu je oblečený, pekne v nových šatočkách. Na kabáte sú i vrecká, do nich možno i vajcia klásť. Šatka mu trčí z jedného. V ruke drží poriadnu litrovku, brúsenú mocnú fľašu, miesto zátky zaviazanú riedkym organtínom a plnú akejsi mliečnej tekutiny.

To je vôdka.

Maroš ju potrasie i pridrží k nosu.

— Vonia! — zašomre a vojde rovno do Krdanov.

— No, že len ideš tú Anku okúpať, — otvára mu totka dvere, vedúce k dievčaťu, čo sa, ako vidieť, za vôdku veľmi neoduševňuje. — Veď ju máš začo okúpať.

Totka podrží dcérku, kúpač ju pofŕka, až vôňa udrie do nosa. Vezme si vajce, maľované na červeno, i dva grajciare si strčí do vrecka a ide ďalej, ponáhľa sa, ako čo by robil od kusa s otcom vo fabrike.

Na ulici stretá pánov, tovarišov. Tí to už robia po pansky. Majú malé fľaštičky a diškurujú veselo. I oči sa im svietia. On má hodnú fľašu, ale i veľa povinností. Zájde do Lalov — Zuzku opáčiť. A potom po susedoch až po krstnú, čo má tiež dievča. I mamu musí okúpať u Stračkov a otec Stračkovie ho ešte kdekade povodí. Maroš kropí a kúpe svedomite. Niekedy síce hrkne fľašou dievča rovno po hlave, až sa i rozmraučí, ale mať ho utíši a všetko je dobre. Pri takej práci udá sa všeličo. I vyleje sa viac ako treba. Ale to sa môže. Zájde sa na potok a vždy sa doleje, kým treba.

— Veď už máš len číru vodu, — hreší ho starý otec u Stračkov, keď ovonia — Aspoň pomarančových korok mal si si namočiť, — potriasa fľašu, obsah sa však nezabúri. — Číru vodu máš, Maroš!

— Ale mám plné vrecká vajec, — uškrnie sa potvora. — I peňazí mám!

— No, ty si zbojník, — zdvihne ho starý otec zo zeme za mocné ručiská. — Ty sa nestratíš!

Mamka doma Marošovi maľované vajíčka nechá, nech sa s nimi hrá na lúke. Ale peniaze idú do buksy. Na jeseň pôjde už synček do školy. Zíde sa mu to na tabuľky, šlabikár a na peračník… Chlapec sa i slušne chystá do novej doby života. Kamarátov má rád, ale i doma pomôže. Keď mať musí do dvora alebo na zelinu, na neho nechá Mišianka a on ho opatrí. I popestuje ho. Najradšej mu je však, keď spí. Keď nechce spať, tak musí, veď len tak sa môžu kamaráti baviť v pitvore. I Anka Krdanka s nimi… Ona im ho i prizrie, ale dlho tiež nevydrží. V taký čas to Maroška dožerie. Uloží bračeka do plachtice, a spieva mu a spieva, halačí a čo takt, to buchne silno do plachtice, až letí od povaly do povaly. Mišiankovi by sa ani nechcelo spať, ale musí — to od povaly do povaly uspalo by i staršieho človeka.

— Ach, Maroško, Maroško, — pochváli ho mať, keď zhodí predo dvermi z chrbta batoh zeliny, — aký si poriadny a dobrý! Dobré dieťa tak má pomáhať rodičom.

Raz však pri takej príležitosti vojde do izby a skoro spadne z nôh. Jeden koniec plachtice roztrhnutý, pod plachticou hŕba malch a hlavníc. Dieťa ani nevidieť.

— Jaj, Mišianko môj! — zalomí mamka rukami a raz—dva vyloží synka z perín. — Čo si to robil, ty zbojník? Či ho nezabije? Ty fagan mizerný, však ste sa vešali na plachticu? Počkaj, dá ti ho otec!

Maroš stojí v kúte a fiká. Vie, chlapci sú už preč a teraz je všetko na ňom. A či on môže za to, keď bol ten koniec taký slabý? Mišiankovi na šťastie nestalo sa nič. Skoro sa ani zo spánku neprebral. Keď zacíti materin prsník pri ústach, s chuťou sa dá do olovrantu.

— No, neskuč! — krotne mamka, keď vidí Maroškov žiaľ. — Choď, tam máš kýšky na polici. Nalej si do hrnka! A druhý raz nehojdaj tak šialene!

S tým je všetko skončené. Ani otcovi sa o tom nepovie.