ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výprask bez viny nie je — ako vidieť — v Maroškovom živote nejakou náhodnosťou. Dostane sa mu ho doma i v škole. Chlapcovi sa spočiatku zdá — musí to byť. Keď Pištáčke hodil ktosi mendelku do uška, alebo šarvanci robili huk v kostole — voľakto to musel odniesť. I keď totka Krdanka nájde ráno čmáry—bary na stene vnove obielenej, na kom to má prischnúť, ak nie na ňom? Veď on má farbisté ceruzky, čo mu ešte kedysi daroval Ivan Kloškovie, keď chcel chodiť k jeho zajacom. Samo sa to nespravilo, voľakto len musel pri tom byť. A keď totka spustí krik hneď naňho: — Ty hubáč gambatý, ty zarídenec červený, čo si mi to, há? — čo má robiť! — Ja som nie! — Dobre, ale ukáž, kto? Ty máš rozumu za dvoch, musíš to vedieť. Ak nevieš, tak si ty! Kto by to mohol byť iný?

Neskôr ho to jednako len počne škrieť. Kým mu doma vypráva mamka o pánbožkovi, to ešte ta! Zdá sa mu, je síce veľký i dobrý, ale je ďaleko. Čo sa tu robí, vyfundujú ľudia. Keď však už i v škole počuje, ako je pánbožko všade, ako vie o všetkom, i môže všetko — to sa mu veru zmieša v hlave. To on nevie a nevidí, kto poslúcha v kostole? Nevidí Miša Mrázikovie vystrájať s kamarátmi huncútstva a jeho, Maroška, ako sedí ani päť peňazí? Ako len potom môže prísť otec Stračkovie a naštauchať jemu, tichému chlapcovi, remeňom na chrbát, až sa všetci zobzerajú — há? To má práve nevinný vyhorieť? Načo je potom nevinný?

Takto sa i Maroško niekedy zamyslí. Predkladá si otázky a predkladá ich najmä mamke neraz bez konca. Otcovi sa neodváži. Čo otec? Ten robí, robí a zriedkakedy je doma. Ale mamka je vždy. Už pridája tretieho syna Janka, a ten je veru krikľún veľký. Nemôže ho len tak nechať naňho a na Anku Krdanku; rozkričí sa, dobre sa nezájde. A mamka je dobrá, má veľké usmievavé oči ani nevädza. Vie pekne spievať, a rozprávať vie. A jemu, Maroškovi rozpovie všeličo, ani čo by bol jej kamarát.

— Vieš, Maroško, — počuje ju, keď i s Miškom si škrabú zemiaky na koch, — keď som ja rástla, inak to bolo. Stará mamka chodievali do hory za otcom. Do školy som mohla len na štyri zimy. Ale som sa učila dobre.

— A vás tiež tak vybili pre nič ako mňa? — vpadne jej Maroško do toho, vyberajúc koncom noža ťuky zo zemiaka.

— No, mne sa také čosi nestalo!

— A ako sa to môže stať?

— Ľudia sa pomýlia, a je to, — vysvetľuje mamka. — To sa stane i starším, nielen deťom.

— Pánbožko nevie o tom?

— Pánbožko vie o všetkom.

— Prečo to teda tak nechá?

— Vždy nenechá! Niekedy sa vyzvie, kto to bol. To už on tak spraví.

— Hej, a keď už ten nevinný dostal na chrbát, čo potom?

— Nuž… nuž… vieš, — rada by mamka svojho hrozného zvedavca uspokojiť, — to už niekedy tak býva, človek vytrpí i nevinne. I ja som neraz vytrpela, keď som slúžila za dievku. Človeku sa to i zíde, aby nespyšnel.

— A čo sa vám stalo, keď ste slúžili?

— Čo sa mi stalo? Všeličo! — zavzdychne si mamka. — Mali sme zlú paniu, nedala sa nám najesť a boli sme dve. Tá druhá bola zo Skeroviec, volala sa Hana, taká prebitá dievka. „Keď nám nedá, vezmeme si!“ povie mi. A ozaj! Večer vojde do komory a vynesie v zásterke dve fľaše zavárania a kus chleba k tomu. „Poď, Mara,“ vraví mi potichu, „nahradíme si. Kto sa licho naje, licho spí. Prečo by sme mali licho spať, keď sme sa narobili. Ja mám ruky čierne od hnoja,“ — lebo ona bola kravská dievka — „ty máš dopukané od vody, prečo by sme mali hladovať? Poď!“

— A zjedli ste to? — zvedavo sa pozrie na ňu Maroš.

— Ako by nie? Veď sme boli hladné. Zašli sme si do maštale a tam sme sa učastovali.

— A ako sa vám potom dostalo za to?

— Nuž vyzvedelo sa.

— Však to vzala tá druhá. Vy ste nevzali.

— Hej, ale pani povedala — kravská dievka nemohla do špajzy. To si vzala ty!

— Na vás povedala?

— Na mňa.

— A tá Hana to nechala?

— Nuž keď sme jedli spolu. A čo by sa ona priznávala, keď to po ňu nedošlo?

— Vidíte, mamka, — usmeje sa Maroško, — vy ste aspoň okúsili z toho, ked ste to i nevzali. Ale ja nič, nič, ha — to je to!

— To je už jedno, keď vyhrmí človek pre druhého, — vyhrmí.

— Nie je to jedno, — nedá sa chlapec. — Pánbožko, keď také vidí, nemal by to nechať.

— Pánbožko má dosť aj inej starosti.

— Keď i má, nemal by to nechať, — neustúpi hlavaj hlavatý.

— Ale škrab! — namrzí sa mať napokon. — S tebou nieto reči konca—kraja.

Inokedy je to medzi nimi dôvernejšie. Mamka vypráva, ako dievčila. Ako skladala veršíky a hneď i piesne k tomu na priadkach. Kto ju všetko chcel, než sa vydala za otca.

— Vieš, Maroško, — túži sa mu inokedy, viažuc si do bielych šnúrok svoje svetlé vlasy, — nášho otca som za mládenectva skoro ani nepoznala. Ja som mala iných mládencov. S ním som sa zišla iba raz na muzike. Pojal ma do tanca, nešlo mu to nijak. Vysmiala som sa mu a ufrkla.

— A prečo ste sa vydali zaňho? — utkvie syn pohladom na mamke skoro urazene.

— Keď to chceli iní ľudia. Chceli najmä Stračkovie otec i mama. Čo ja viem, ako sa to stalo? Len keď už bola svadba a po svadbe hybaj sem na Vyšný koniec. A tu ani poriadnej chalupy. Najprv si stavaj dom. Ale sme si ho vystavali, len máme ešte dlhu na ňom. I to však pôjde. Otec je dobrý, robí. I my robíme.

— Však je otec dobrý? — prikývne chlapec s uspokojením.

— Dobrý, syn môj. Nepije, nefajčí, nekartuje ako iní a robí, — opravuje mamka reči, keď zbadá, aký to dojem vyvoláva v chlapcovej duši. — Bol urastený a pekný, červený. Mne sa nepáčil, keď bol taký — daj ma, bože, kde chceš, len ma ticho polož! Druhí mládenci toho narozprávali, vedeli sa zaliečať, a on nič… — zaťahuje si hojné vlasy, až sú z nich hotové húžvy, čo si stavia pevne okolo hlavy. — Tí sú však teraz zlí mužovia. I do krčmy chodia, i doma robia zvady, a náš otec je dobrý…

— Ja by som chcel, aby nemusel chodiť do fabriky, — rozcíti sa Maroško. — Tam je mrzko. Človek môže padnúť do zoly alebo do dubnice. Keby sme si mohli kúpiť poľa, nemusel by do fabriky, pravda, nie?

— Vtedy by nemusel.

— No, ja som už predal dva zajace, i Zuze Lalovie som dal mladé a ešte mi i ostalo, — jasajú Marošove oči. — Už mi ich kocúr nepodrhne. Peniaze si odložím, pôjdem si i vyrobiť ku kôram ako druhí chlapci. A keď budeme mať dosť, kúpime si poľa.

— Na to treba veľa peňazí, syn môj… — stavia si mamka na strojnú hlavu tylový čepiec so širokou čipkovou vložkou, bielou ako srieň.

— Zarobíme! — chlapí sa syn, všímajúc si, kde sa podeli tie pekné materine vlasy, na ktoré je taká hrdá, keď jej splynú na prsia po oboch stranách. — Zarobíme! Však sme už štyria chlapi, — vyratuje na prstoch. — Otec, ja, Miško, a Janko…

— Veru za chlapi! — smeje sa mať, buchnúc rečníka do chrbta. — Horu rúbať, čo? Či ísť nadol? Ešte si vynosíte chleba, kým z vás bude niečo!

Na Maroša sa to ozaj hodí. On ak niečo, tak zrúti chleba, ani čo by pálil. Už si vie i sám odkrojiť. Odomkne si kasničku, vezme nôž a švac! — kus do vrecka, kus pod kabát a kus do ruky. Ale i rastie potom ani z vody.

Mamka mu dožičí. Veď čo má také chudobné chlapča? Ak sa nenaje, zakrpatie, a ako potom môže robiť? Maroš počuje, ako si vravia s otcom — naše deti nesmú drieť ako my — ale čo? Kde? Musí sa len chystať do tvrdej, ťažkej práce, hoci má knihy rád. S mamkou prečítajú všetky staré kalendáre, čo pozháňa tetuška u Kľuchajov. Staré knižky, rozprávky, všetko—všetko počítajú oni dvaja. Ak stihnú — vo dne, aspoň vo sviatok. Ak nie, tak v noci, keď už ostatní spia.

Maroš má zmysel pre také čosi. Rád má i cukríky, keď však má gazdovať na roľu a kone! Zato, uzrúc vyložené knižky v meste, nevie sa zdržať. Chcel by z nich mať. Iba mapa, čo ho ešte tak vábi. Tú si však opatrí. Zavrie sa do drevárne a pozerá: Tatry… Váh… Sv. Peter a Pavol, Mostice… Ako je to len všetko pekne poznačené na tom papieri! Ale knižky? Hej, k tým je ťažšie prísť! Taká väčšia knižka musí stáť peňazí! Preto idúcky do školy len si zastane pred výkladom a obzerá si ich, obzerá, číta nadpisy — prečituje.

„Genovéfa… Krásna Ilka… ej,“ myslí si, „to by sme čítali s mamkou i do dvanástej.“

Keď cíti najbližšie nejaký ten grajciar vo vrecku, nevie odolať. Má päť grajciarov. Čo je to? Ale probuje, dostať za to niečo a či nič?

— Dobrý deň vinšujem, — vojde s kapsou na chrbte do krámu, čo je súčasne i malou tlačiarňou. — Dajte mi nejakú knižku.

— Akú? — zadíva sa naňho obchodník prekvapene.

— Akú chcete.

— A máš peniaze?

— Mám!

— Koľko?

— Päť grajciarov, — vystrie Maroš dlaň.

— No dobre, — poprehrebá sa ten v knihách na policiach a konečne mu nesie jednu neveľkú. — Na, to je dobrá knižka, poučíš sa z nej.

— Nejaké verše nemáte?

— Máme! I verše máme, — všíma si pán chlapca pozornejšie. — Keď si zas niečo zgazduješ, príď, nájdem ti niečo!

Maroš vyletí z krámu ako vták. Obzerá si knižočku a má nesmiernu radosť. Jeho prvá knižočka! Pohladká si ju ako mladého zajačika; večer potom — keď otec už spí na posteli, ustatý, čítajú, čítajú — o Sokratovi, gréckom mudrcovi.

— Pekné! — povie mať, keď im už utekajú oči. — Ale ja mám voľačo. Pozri! — prinesie mu za náruč zošitov. — To bude čítania!

— Joj, — spľasne Maroš rukami, — to ani za rok neprečítame.

— Čida len nie! Počkaj!

Hneď sa i chytia do toho. V prvý večer to nejde. Ustatí sú a oči sliepňajú. Ale na druhý večer nedajbože odtrhnúť sa od toho. Čo je to v tom len opísané! — divia sa mamka i syn. — Koľko všelijakých ľudí.

Mamka číta pri slabej lampe monotónne, ticho a chlapcovi, čo si rukou podpiera bradu, dobre oči nevylezú z jamôk od zvedavosti. Aká hrôza. Nevesta sa chce vydávať, už má i šaty i všetko, a ukradnú ju pred sobášom. Zavrú do prostej diery, trápia ju, chúďatko Amáliu. Musí napísať list svojmu ženíchovi, ak ju nevykúpi, že ju veru čaká smrť… alebo musí byť po vôli svojmu krutému otročiteľovi, veľkému pirátovi Keraxisovi… Mamka číta priduseným hlasom. Maroškovi neujde, ako jej oči plávajú v slzách. I pregĺga kedy—netedy.

„Keby ju aspoň skorej vyslobodili! Kebys!“ mihne sa chlapcovi v duši, čo sa vžil do deja ako kedysi do hry u Mrázikov alebo do bojov okolo Zlatého kŕča. „Ja by ju hneď vykúpil. Všetky peniaze, čo mám, zaniesol by som tomu ohavnému Keraxisovi. Povedal by mu — na, vezmi si peniaze a Amálku pusť. Nech ide domov, ona sa má vydávať!“ — Mamka — potrhne čítajúcu. — Pozrite na druhú stranu! Nejdú ešte po ňu?

Ona však len slzí a číta riadok za riadkom pekne, ako nasleduje. Nové trápenia — nové bôle. Ten Keraxis nie je človek, je to zver! Horší ešte i od zvera! Vykladá Amálii, že musí mať jeho rada. Počne sa k nej pritierať, ohava! Keď ho ona búši do pŕs, chytí ju za krásne vlasy — juj!

— Amálka, chúďatko Amálka! — rozplače sa Maroš. Ani mamka nevládze ďalej čítať. Zloží list a plačú nad chúďatkom Amálkou, okolo polnoci nariekajú spolu.

Chlapcovi sa to čítanie páči. Vytrvá až do konca, a to je veru dlho. Sto šesťdesiat zošitov takým čitateľom potrvá. Jemu však jednako len čosi vŕta v hlave. Vie riečniť Valibuka, keby dostal tú knižku, kde je to vytlačené! Lenže peňazí nemá. Čo mal, uložil si na radu učiteľovi, ku ktorému práve chodí — na známky do poštovej sporiteľne. Tam vraj ešte prirastie k tomu voľačo. Čo teraz? Kde nájsť nejaké tie grajciare?

Keď berie chlieb z kasničky, tu vidí niekoľko šestákov jeden na druhom, ako ich priniesla mamka z mesta. Čo keby si z týchto? Ale len vziať — to by bola krádež. Popýtať mamku, to by nešlo. I tak vždy plače akosi, že nieto, čo treba. Dlhy musia platiť, čo spravili na dom.

„Takto ja k tej knižke nikdy neprídem,“ myslí si Maroš. „A však ja to vrátim, keď predám zajaca — vrátim im to!“ rozhodne a vezme si dva šestáky.

Ide rovno do mesta a opatrí si knižku, ktorú hľadal. Nájde v nej i verš o Valibukovi. I mnoho iných veršov — jeden krajší ako druhý. Páčia sa mu, veľmi sa mu páčia. Ale čože, keď si ich potajme smie čítať. Nech ukáže knižku, mamka hneď zvie, čo sa stalo. Iste sa spýta: „Maroš, a kde si vzal peniaze na knižku — ha?“ Juj, to by bolo! Juj!

A jednako už tomu neujde.

— Maroš, — zadíva sa mu akosi podozrievavo ešte toho dňa do očí, — a si ty mne nevzal z kasničky dva šestátky?

— Dva šestáky? — cíti chlapec, ako mu ide krv do tváre. No, čo, čo povedať? Vzal som a kúpil som si veršovanú knižku? Jaj, bože! — Nie! — pokrútil rozhodne i hlavou. — Ja som nie! Ani som nevidel vaše peniaze!

— Povedz, nič sa ti nestane! — pokúsi sa ešte mať, ked nemysli, že by sem mohol prísť i niekto iný.

— Nie! Ja som nie! — neodváži sa s pravdou von.

— Ale ak si, potom dostaneš! — sprísnie ten pekný obličaj. — Pozri, ako nám je ťažko žiť. Zaodieť vás treba, zaobuť, a to všetko len tie naše ruky! Otec skoro ani nespí, derie sa dňom—nocou a niet z čoho úroky poplatiť, — vyhŕknu jej slzy z očí. — Radšej mohol pánboh do svrčiny dušu vdýchnuť ako do chudobného človeka!

Maroš stojí ako omráčený. Pichne ho to ako vtedy, keď zabil toho kocúra. Ba horšie. Horšie! Tvrdé slová mamkine pohnú v ňom čosi, čo mu vyčíta, vyčíta: „Ty si nemal vziať tie dva šestáky! Ty si nemal čo spraviť svojej mamke toľkú bolesť.“ Skoro sa mu zatočí v hlave. Priznať sa? Nepriznať? Nevie sa rozhodnúť a otrasený v duši vyjde radšej na priedomie, kde sa ešte chlapci hrajú, hoci pri mesiačiku.

Hrať sa mu nechce. Ide spať. A tejto noci nespí dobre. Už—už usína, a zas to ujde. Pred sebou vždy tam má oči, veľké, nevädzové, uslzené materine oči.

Na druhý deň ponúka chlapcom, či by niekto nekúpil zajaca. Predal by! Nikto sa však akosi nehlási. Ani na tretí deň, akoby nikto nemal groša a nikto nestál o zajace. Zatiaľ doma u Kozov nájde už tretí raz bradatého žida. Výprava sa s mamkou, navráva ju na voľačo, ale Maroš nevybadá, o čo ide.

Skoro nato nájde mamku pred zrkadlom prehrebať si vlasy a plakať, nariekať. Vie, muselo sa stať čosi zlé, veľmi zlé, muselo sa stať, keď mamka tak plačú.

— Čo vám je, mamka? — pritisne sa k nej s obavou. — Čo sa vám stalo?

— Vlasy som si musela predať! — mykne to mladou ženou, až zafiká. — Moje vlasy… ach!

To ho dorazí. Vzal mamke dva šestáky z kasničky, a ona, chudina, musela si Židovi vlasy predať, keď je bieda v dome. Vyjde na priedomie rozrušený. Zájde až pred modlitebňu medzi chlapcov.

— Nekúpite zajačika? Nekúpite?

— Akého? — zaujíma sa hneď jeden z chlapcov, dobre zajedený Juro Drúčikovie.

— Pekného bieleho s čiernymi bodkami na chrbte a červenými očami, — vraví Maroš. — A je už hodný! Polovičiar!

— A za čo ho dáš? — nastáva jednanie. — Za čo, ha?

— Za tridsaťpäť grajciarov!

— To je veľa!

— Tak teda za tridsať.

— Za to dostanem mladého i z veľkých, a tvoje sú z malých.

— No z prostredných sú, — nedopustí Maroš. — Tak si ho vezmi za päťadvadsať…

— Dva šestáky ti dám zaň, — núka chlapčisko. — I tak nemám viac. Ak chceš, daj — ak nie, nechaj si! Dáš?

— Keď nemáš viacej, — povie Maroš smutno, — daj teda tie dva.

— Ten to predáva, — divia sa chlapci, — odpoly zadarmo!

Obchod je vykonaný a Maroško má dva šestáky. Je pravda, zajac je tam, a ten stojí najmenej tridsaťpäť. Ale aspoň dva šestáky sú tu! Dva šestáčiky! Položí ich do kasničky na miesto, odkiaľ ich vzal.