ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hra na gombičky je sezónna. Jej čas je skorá jar, keď chodníčky osychajú. Neskoršie prídu iné hry a zábavky. Maroško vymaní sa tiež rýchlo z pigárstva. Nielen pre ten nešťastný otcov kabát, aj inak. Gombičiek má už dosť. Čo bude s nimi robiť? Zovšednie sa to a nevábi. Mamka mu zato neraz pripomenie to i to, kedykoľvek len prišíva gombičky.

— Keď čo máš, drž si to! — vykladá mu, — a nedaj si z ruky!

— Veď som si nedal!

— Ale skoro by si bol o všetko prišiel. To je zle.

— Jaj, mamka, — uškrnie sa jej do očí, — keď sa to nedá. Niekedy by človek i chcel držať, a musí pustiť.

— A kto ho primusí?

— Všelikto!

Mamka i syn ostanú na svojom. Skoro sa im však naskytne príležitosť, ako s tým — musí, či nemusí?

Raz Maroško sedí si vo svojej lavici a čaká s triedou na pána učiteľa, keď do školy vrazí ešte i niekoľko mostických detí, chlapcov i dievčat. Bolo ich čuť jazyčiť už i popod okná. Ako však vojdú do triedy a vidia, učiteľ je ešte nie tu, spustia na plné ústa ani na jarmoku: — Joj, ľudia, ľudkovia… to ste ešte nevideli. Taká rybisko! Ako chlapec, ako veľký chlapec!

— Čo? Kde? — hľadia na nich z lavíc. Na vytreštené oči a vyjavené tváre. — Čo ste videli za rybu?

— Maroš, Maroš Kozovie, — vhupne ešte ako posledná i Zuzka Lalovie, ktorá je už veru hodné dievča. — Vaša mamka chytili rybu. Takú veličiznú, — roztiahne ruky, ako vládze. — Jano Červeňovie díval sa na ňu, keď ju niesli v zásterke. Raz ho fľasla chvostom, a už ho krv zaliala. Nejde ani do školy… Vaša mamka ju chytili!

— A kde? — ledva sa spamätá Maroš z prekvapenia. Na všetko bol prichystaný, i že našli peniaze, i že chytili zajaca na záhumní, ale nie na rybu. — Kde ju lapili?

— Na potoku! — referuje Zuzka a prisviedčajú i ostatní.

— Na potoku? — diví sa celá trieda.

— A takú veľkú?

— Takú, — ukazuje Mišo Mrázik na lavici.

— Väčšiu ako ty. Hlavátku!

— Hlavátku? — zahučí v synovej hlave. Čo len ozaj spravili s ňou? Iste uvaria, pošlú i starej mame Kramlíkovie, i do Stračkov, i do Kľuchajov, i do Krdanov… hádam niečo i zasolia, a bude po rybe. — Ale naša mať! Veď tá jakživ nechytala ryby a takú chytiť! Ani ujec Haruľovie nelapil takú, a ten chodí i so starým Glaubisom, rybári po Váhu na hajovci. Kde sa len vzala?…

— Vyplávala z Dunaja! — vysvetľuje Mišo. — Odkiaľ odinakiaľ? Vyšla až hor—hore, azda i do Belej. Keď sa púšťala dolu, dostala sa miesto Váhu do mlynice. Z mlynice prešla do potoka na priedomí, a tak! Ja som ju videl, keď fárala. Ľudia sa zbiehali na brehu, keď však bodla doňho nosom, ženy a dievky zvýskli a zutekali. Tak sa jej zľakli!

— A Marošova mamka sa nezľakla? — zvedaví sú už i chlapci z mesta a dievčatá dívajú sa s akýmsi obdivom na zapýreného Kozovie žiaka. — Tá nemala strach?

— Tá nie! — ozve sa i z niekoľkých hrdiel. — Tá sa nebála.

— Ona, keď videla, ako hlavátka mieri k brehu z druhej strany, — rozkladá Mrázik ďalej, už na to je majster, — ona si vám na ňu počkala. I mohla, veď jej bolo z neveľkej vody celkom chrbát vidieť. Ako však priplávala k brehu, ona jej nadloží zásterku, a tá fuk do nej. Nato ona zásterku oblapí oboma rukami dotuha a ryba sa darmo šmiera. Má ju a nepustí.

— Nepustí! — udrie v uši Maroškovi. Aj hneď zdvihne hlavu. Vidieť, je hrdý na svoju mater.

— Drží a nepustí… drží a nepustí! — ukazuje Mišo triede názorne, ako sa to dialo. Drží a…

— Čo to za krik? — vstúpi vtom pán učiteľ Horvaj do učebne dlhým, ráznym krokom. Vyprávke je koniec, akoby uťal. Deti, pravda, ženie čosi povedať i jemu, že mamka Kozovie lapili hlavátku — ohromnú hlavátku lapili. Takú, ako je ich žiak Maroš — azda i väčšiu. Kto mu to však? Nikto sa však neodváži ceknúť. Ktovie, čo by z toho bolo! V laviciach zahrmí. Trieda vstane i sadne si ako stroj a počne sa učiť.

Aké je to však učenie! Pán učiteľ sa vypytuje — rectuje sa radom. Spočiatku ide to ešte, kým odpovedajú žiačky z mesta. Tie sa dobre učia. I Maroško neraz fľochne v tú stranu, kde sedia pekne oblečené, čistučké, Elena z fabriky, i Želka kotlárovie, i Irenka z obchodu. Lež teraz — čo po pánčatách, keď mamka chytili hlavátku ako on! K tomu — pán učiteľ už hmká, akoby prežieral sliny, a to je zle. Vidí, ako sa mu ježia načervenasté fúzy a z tmavých, prísnych očí zasršia blesky. Vstane ten, vstane onen — i začne smelo, ale hneď sa potkne a nedajbože ďalej. Niekoľko nelichotných nadávok predzvestuje búrku. A čože tam náboženstvo a dejepis? Ale idú počty—počty… zlomky, rovnice… Pred tým už majú všetci rešpekt — štvrtý, piaty i šiesty ročník!

— Starší tabuľky, mladší k tabuli! Koryčiar, Josko, Mrázik — sem! — vyvoláva Horvaj zo štvrtákov a rozkazuje veliteľský. — Počuli ste? Raz—dva!

Tabuľky zahrkocú, kým menovaní vychodia s akýmsi zatrpknutým úsmevom, z neho čítajú spolužiaci: dnes mne — zajtra tebe! Stanú si pekne riadkom pred prvú lavicu. Pred samého Maroša. Tento sa robí chladnokrvným, keď cíti učiteľov ostrý pohľad na sebe. Zato mrví i on ruky pod lavicou, jednostaj premŕva.

Keby aspoň dnes nie! Len dnes nie — dnes! — zrovna zhára túžbou. „Ja by i tak mal ísť domov, veď mamka lapili hlavátku. Veľkú hlavátku! Potrebovali by i pomoci. I roznášať po rodine. To je robota — rozniesť všetkým po kúštičku, nie? I deti bolo by prizrieť. Jej, keby sa už dnes skončilo nejako, keby…!“ — Pätnásť chlapov zarobí za desať dní tridsaťpäť korún, koľko zarobia piati za tri dni! — vpadá ostrý hlas pána učiteľa do jeho myšlienok. „Koľko? To je pre starších, nech si vyrátajú! Ale čo môže stáť taká hlavátka?“ preháňa sa mu to v hlave ani oblaky pred búrkou po oblohe. „Ja som predával zajace po tridsaťpäť grajciarov, mamka dali Židovi vlasy za desať zlatých — ale taká hlavátka, tá môže mať cenu! Nemali by ju rozkúskovať rodine, keď nieto v dome groša. Nech ju predajú, teraz majú čo! Taká hlavátka môže stáť…“

— Tridsaťva osmín delíme ôsmimi štvrtinami, — vodrie sa mu zas do toho učiteľov diktát. Maroš si všimne, ako sa Koryčiarovi trasie krieda v ruke, keď na tabuľu značí… Tridsať—dva—a o—osmín delíme osmi—o—smi… — Ako delíme zlomky? — Zlomky… zlom—zlomky delí—me—delíme tak, že menovateľa menovateľom… Pravda, kdeby nie! — že… že čita—čitateľa čita… — Fác!… fác!… ozve sa osudne do tvrdého ticha. Koryčiar zasipí. Zhučí to aj inak — juj! Štvrtáci stŕpajú spolu s chlapcom, čo ráta, pokúsi sa písať čísla, rozbehne sa a zas len — fác! Nejde to… Šuchta — buchta a Maroško vidí, Koryčiar letí za tabuľu kľačať. Nasleduje Josko… Ani ten nemá šťastie. Keby mu to už šlo! Alebo keby bolo skoro po tom! Ako by sa utekalo domov! A doma je iste všetko hore nohami. Taká hlavátka! Takú ani Haruľa nevidel. — Fác… Zlomky delíme, tak delíme, — napína Josko pamäť, — tak delíme, že menovateľa a čitateľa dáme dovedna… — Tí, ty hovädo, ty sprostá sára!… — letí Josko za Koryčiarom. — Mrázik! Ako to držíš tú kriedu? Zlomok zlomkom delíme? — Zlomok delíme zlomkom, — uškiera sa Mišo na učiteľa. — Čo sa rehlíš, čo — ty fabrická trúba! — Štauch, štauch! — zhučí mu na chrbte. — Zlomok zlomkom takto delíme, že… že… že… — Áno, robiť nezdobu, lomoz, krik, prskať, lavice popíliť, na to si, ty zbojník, — fuk, fuk! — ale pozor dať! — Tridsaťdva osmín delíme ôsmimi štvrtinami, — napína sa Mišo, — tridsaťdva násobíme… — Čím, no? — Ôsmimi! — Taák? Daj ruku! — Kyc…! — Maroš zacíti i sám bolesť, keď Mišo zaskučí. I ostatní cítia. Ide im to čuvmi ani po drôtoch. Hlavy majú sklopené nad tabuľkami, ale cítia! A na hornú časť značí sa čiarka ku čiarke, krížik ku krížiku, koliesko ku koliesku — to koľko ktorý dostane faciek, kyciek, šuchiet — buchiet, ako príde. — I Maroško si spočiatku značí, ale potom ustane. Kto by to? A keď dnes v jeho hlave je samý zmätok. I ráta s Mišom, i neráta. Zlomok zlomkom — on to predsa vie, ako by nevedel, však je dobrý žiak. Ale pán učiteľ sa veľmi hnevá, šuchty a buchty letia, čiarky, krížiky, kolieska sa množia. A mamka doma, čo len robí s tou hlavátkou? Čo len…?

„Juj,“ — mrví Koza ruky pod lavicou a šúcha i kolená, „keby to už! Keby len nie dnes! Aspoň dnes nie…! Ih, ih, jaj! — vdrie sa mu do duše Mišov zúfalý sykot. A teraz… a teraz… hľa Mrázik letí za tabuľu. Čo len teraz bude! Ak by tak práve… — Koza, poď im ukázať, ako to treba! — Joj, už je to tu, — stisne Maroš zuby a vyjde k tabuli. V očiach mu mrká, nie akoby nevedel. On to vie, vie — zlomok zlomkom… ale pán učiteľ je taký ako hrom a doma mamka lapili rybu, veľkú, veličiznú… Rátaj! — Zlomok zlomkom delí sa tak, že čitateľa násobíme menovateľom… — Teda! — Tridsaťdvakrát osem, — píše žiak akýsi poblednutý v tvári. Ruka sa mu trasie, krieda skáče, — to je, to je… osemkrát dva, dvakrát osem… — Azda nevieš krát, čo? — Dvakrát osem šestnásť… šestnásť, šesť si podpíšeme, jedno mi ostane… — Čo vravíš? Kto je na to zvedavý? Píš! — Osemkrát osem päťdesiatštyri a jedno mi ostalo… — Koľko? — Jedno, jedno, — robia sa Maroškovi kruhy pred očami, také fialové kruhy. Jakživ sa mu nerobili predtým. — Juj! — zacíti trstenicou cez rukáv. — tak ty ani len krát nevieš, a vo štvrtej? Pekný žiak! Koľko je osemkrát osem? — Šesťdesiatri, — šepce mu ktosi spoza tabule. — Bude ticho tam? Koľko je? — Osemkrát osem… — zamrie čosi v chlapcovi. Díva sa na učiteľa, a nepovie slova. Iba dlaň vystrie, ako stroj, a kyc… kyc… jaj, í! — Oblizni si, ty somár, — čuť spoza tabule. — Ja, ja nemôžem dnes… ja, ja neviem… — potáca sa do lavice, keď nedostáva iný rozkaz. Sadne si na svoje miesto, zaryje si hlavu do ramien na vrchnák a zmyká ním, kŕčovite zmyká…

— Mamka mu chytili hlavátku, — odváži sa Mišo spoza tabule, vyškierajúc sa už na tých v laviciach akoby nič. — Hlavátku mu chytili!

— Mlčíš ho tam? — šľahne Horvaj trstenicou v tú stanu. — Dám ja tebe hlavátky. Ty klen, hlúpy klen!

— Klen, klen, klen! — uškŕňajú sa chlapci z mesta, Kloška i ostatní.

Konečne počuť cengať, trieda si vydýchne. Nestalo sa nič zvláštne, len Maroško, ten tak nedostáva! Aj ho má pán učiteľ rád, keď je bystrý žiak. Preto dnes i fiká, až ho ide rozsadiť.

— Neplač, Maroš, — tešia ho kamaráti, ukazujúc mu čiarky, krížiky a kolieska na tabuľkách, — pozri, čo dostali druhí! Koryčiar tri facky, štyri kycky a päť šuchiet — to je dvanásť. Josko päť faciek, dve kycky, osem šuchiet — to je pätnásť. Mišo Mrázik šesť faciek, dva šklbance za vlasy, päť kyciek, sedem šuchiet, osem buchiet a jeden kop — to je spolu dvadsaťdeväť, — vyratuje mu ten i ten na prstoch. — A zo starších Juro Drúčik dostal minule až tridsaťpäť, a neplakal. Ty si dostal dva šklbance, šuchtu, buchtu a dve kycky — spolu šesť. Čo je to?

— Veď ja nie preto, — premáha sa Koza, prehodiac si plátennú kapsu na chrbát.

— A prečo?

— Keď ja krát viem, a dnes nemohlo mi prísť na um, — horí chlapec ako fakľa, — pre tú… hlavátku!

Žiaci zo školy idú skoro všetci rovno do Kozov. Takú rybu nedostane sa ľahko vidieť v Mosticiach, ani v Petre a Pavle. Maroško nájde doma ľudí plnú uličku. Chodia hore—dolu, hore—dolu a v reči je len hlavátka a hlavátka. Kdeže je, kde? A veru — hľa, predo dvermi vo vode v koryte, díva sa očiskami, otvára chriapy, i hubu otvára…

— Joj, to je rybisko, jójójój! — obstanú detské hlavy koryto a obdivujú, obdivujú, jojkajú… — Paľo, takú by si nevytiahol na udici. Ani pod vidličku by nebola taká, jój! Plné koryto jej je! Plnučké!

— A ste ju ozaj vy chytili? — spytuje sa Maroš matere.

— Pravdaže ja, — drží sa mamka hrdo. — A ako sa mykala! Ako šľahala chvostom, keby si bol videl! Jana Červeňovie fľasla, hneď mu krv frfotala z nosa. Ale tak mu treba, načo ho tam natŕčal?

— A čo spravíme s ňou?

— Čo? Upečieme a zjeme! — smeje sa mať. — Si my raz nemôžeme tiež hostinu spraviť?

— To je moja ryba! Moja veru! — prediera sa ku korýtku starý Glaubis. Takto stolár, ale inak veľký rybár, Haruľov spoločník. I teraz má v ruke ostno na dlhočiznej tenkej žŕdke a šibrinkuje vidlami okolo hlavátky v koryte. — To je moja ryba! Moja je rybačka, moja je i ryba!

— Veru, pán Gaubis, — nezdrží sa mamka, — ale rybári nechodia s ostnom loviť na koryto. Mali ste si ju chytiť — tak!

— Veď si ja ju ešte chytím, počkaj! — pohmká si bradáč fúzatý. — Ešte si ja tú… — tratí sa pomaly žŕdka z dohľadu.

— To by veru bolo, — mrzí sa mamka. — Lap si rybu, až ťa ohne v drieku, a potom ti príde rybár ku korytu, to je moja ryba! Hej, a toto nič? — ukáže mu figu.

Marošková tvár sa vyjasní, keď vidí okolo toľko obdivovateľov. I slečinka príde zo školy, tá čo ho učila a vyprášila mu kožuch pre mendelku. A koľko všelijakých pánov! Zabudne i na zlý dneskajšok v škole a ukazuje kamarátom, akú má len tá rybisko hubu!

— A čo za fúzy, čo za fúziská — uh!

— Počkajte, ženička, — prihovorí sa mamke akýsi pán so šiltom na čiapke, — a by ste tú rybu nepredali? Kúpili by sme ju do hostinca.

— A čo by ste mi dali za ňu?

— Museli by sme ju odvážiť! Ale i od oka, — meria ju pán pohľadom, — má tak aspoň jedenásť kíl. No, takých dvanásť zlatých dostali by ste za ňu.

— Dvanásť zlatých! — stavia sa mamka, akoby sa jej to málilo. Zato si myslí v sebe — je to peniaz pre chudobného človeka. — Počkajte, kým príde starý z fabriky. Uvidíme, čo povie.

Muž i príde, pokýva si hlavou, poobzerá rybu a pustí sa jednať. Päť šestákov je medzi nimi, už sa dojednajú. Čo je to mäso pre takýchto ľudí?

— Pretnime tých päť šestákov napoly a je to! — odporúča kupec.

— Nie! — stavia sa otec.

— Teda nech sú tri šestáky ešte! — doloží. — Sem ruku. Maroško si všíma jednanie. Veď je to skoro tak, ako keď on predával zajace. Vtom sa však hŕba okolo koryta zvlní a rozstupuje.

— Practe sa, deti, — okríknu húf dvaja chlapi, čo sa dotisnú rovno ku korytu, lapia ho za horný, druhý za dolný koniec a chceli by s ním. — Poslali nás od obce rybu vziať, keď vy nemáte rybačku, — počnú vysvetľovať, vidiac, že to nepôjde tak ľahko. — Pán richtár nás poslali.

— Aký pán richtár, — blysne v mamkiných očiach. — Odkedy je richtár i nad rybami, ha? — zastane im cestu.

— Odkedy si ty lapila hlavátku! — vraví jej jeden.

— Ani sa nepechor, dievčička, — smeje sa jej druhý. — Hlavátka musí na obecný dom. Tam sú už i výborníci a celá obecná rada. Ryba patrí obci, a ty buď rada, ak ťa nepokutujú.

— Ešteže čo? — skríkne Kozová. — To vás poslal ten starý Glaubis, čo?

— Nie! Pán richtár nás poslali, — dusia sa sluhovia. — Musí to byť!

— Čože musí? — neustúpi gazdiná, žena takto ani sršeň, hotová do ruvačky. — A ty čo stojíš, — osopí sa na muža. — Nedaj si, čo je tvoje! Nepusť!

Ten však len pokrčí plecom a šomre si voľačo popod nos. Iba Maroško blčí ohňom. Príde mu na myseľ, čo čítali kedysi o Keraxisovi a takýchto ľuďoch. Stane si k materi, zazerá na sluhov, a keď tí schytia koryto i s hlavátkou, zdrapí jedného za kabát:

— Necháte tú rybu? Ste si ju vy chytili?

Lenže čo? Chlapec je len chlapec. Odkopnú ho — odletí. Je pravda, v poslednej trme—vrme zatína päste, hľadá i skaly. Čo z toho? Koryto je už tam! Hlavátka je tam — na obecnom dome! A čo sa jej natešil! Ešte i krát zabudol pre ňu a pán učiteľ mu dal šesť ako nikdy!

— To je už potom spravodlivosť! — narieka mamka. — Tak už ži, chudobný človeče! Príď k voľačomu, dovalia sa ti, hlavaji, a zoberú ti to! Pánboh vás skáral! Aby vás…

V ten deň hovorí sa len o hlavátke v Mosticiach a ako tá Kramlíkuľa Kozovie bojovala za korisť. Čo však — vrchnosť je vrchnosť a zákon je zákon. Na obecnom dome vylicitovali hlavátku za zlatku a u richtára je dnes hostina.

Na druhý deň nájde si Kozová koryto hneď ráno predo dvermi.

— Vidíte, mamka, — šomre jej Maroš, ktorého to škrie aspoň len tak ako ju samu, — nejde to len tak ľahko držať a nepustiť.

— Tak čo si si pustil?

— Veď nech som ja väčší!

— No, nech sa zadrhnú s ňou tie hlavátky, nech! — zaželá tým na čele obce hneď zarána. — Ja preto nezahyniem! A teba, chlapče, vraveli deti — včera akosi mlátili v škole.

— To tiež len pre vás! — opustí žiak gamby ani police.

— Pre mňa? Azda som ja nevedela, či čo?

— Ale ste lapili hlavátku! — vykladá jej celkom vážne. — Ja som vždy len na to… na to, a potom som všetko zabudol. Načo ste len lapili tú hlavátku, načo?

— Načo? Načože sa pechorí chudobný človiečik? — vylieva múku hartuvanicu na misu. — Nuž aby sa pánom dobre hajdákalo… eh! Také hlavátky! Také hlavátky! Pánboh ich skára! Aby ich…!