ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mamka sa zadiví, keď nájde dva šestáky v kasničke pekne jeden na druhom, ako by ich len prv nebola ani zbadala. Háda, ako sa len mohli ta dostať, keď ich tam nebolo? Ale darmo háda, Maroško si číta svoje verše slobodne pri stole. Číta i jej, a keď sa spýta, kto ti dal knižku? Nuž kúpil som si. A kto ti dal peniaze? Predal som zajaca, dostal som. A ona sa ani nezháňa po tom prísť všetkému na koreň. Veď má toľko starostí! Veru nech tých niet, nepredá si svoje krásne vrkoče Židovi za mizerných desať zlatých…

Maroš vidí, pomaly sa i jej srdce utíši. Keď si smutná stane pred zrkadlo, už nenarieka. Len nadáva tomu falošnému kupcovi, čo jej toľko vystrihal z vlasov.

— Ach, taká potvora potvorská, — žaluje sa synovi. — Keď mi to len chodilo na dom a chodilo. On si vraj vezme len málo, máličko — ešte mi ostane dosť, až nazbyt. Tak som sa mu dala občankať. A teraz — hľa, ostrihaná ovca! Ani ľuďom na oči sa ukázať!

— Veď vám to pod čepcom nevidieť, — teší ju Maroško.

— Nevidieť! Keď ja viem, mala som ich, a už ich nemám!

— Máte desať zlatých! — dokeruje sa s ňou.

— Čo je to, dieťa moje, k tomu, čo nám všetko treba? — zamračí sa mať. — Vieš, my si musíme s otcom všetko nadobývať od toho klinčeka, od tej íverôčky!

— Budem vám pomáhať i ja!

— Ako?

— Pôjdem na prázdniny ku kôram. Zarobím a bude.

Takéto a podobné skúsenosti odtláčajú sa natrvalo do mäkkej chlapcovej duše. On hry má rád, ale skoro príde na to, že je to len taký beh za vetrom. Čo z toho? Mišo Mrázik, ten si to môže dovoliť, veď majú doma všetko i bez neho. I Ivo Kloška a chlapci z mesta — tí sú páni! U nich si však mamka musí predať vlasy, to je iné. Tu musí preto pomáhať i on.

Počne sa lapať práce, hoci je v nej už dávno. Po Mišovi nasleduje do hurtovnice Janko a mamka môže spokojne ísť, kde jej práve treba. Deti už má na koho zveriť. Pravda, tá škola zavadzia, ale pán učiteľ sú dobrý. Pustia Maroša, keď to musí byť. A on si zájde k Váhu, rozloží sa s deťmi a číta im verše zo svojej knižočky…

Takto by sa žilo akosi, keby neprišlo ešte iné.

Istého rána, práve sedia pri raňajkách, keď sa ozve zvonku hrozivý výkrik: Plajbásovci, čo robíte, dvor vám horí…

Otec je v robote. Mamka vybehne na uličku. Zalomí rukami a ako bez zmyslov zrúti sa na hŕbu mokrého duba, čo sa po využití vo fabrike suší na podkurovanie.

— Bože môj, bože môj, — začuje i Maroš, hneď mu vypadne lyžica z ruky, — ľudia, ľudia, čo ste to z nás urobili?

Keď vybehne, na ohromnom starom dvore z Haruľovie strany vybuchne ani čo by vyhodil veľký sud do výše. Ľudia sa zháňajú zo všetkých strán a tamhore to praští a šíri sa nebezpečne. Šťastie, že je aspoň dobytok na poli. O to je ľahšia vec… Lenže nie pre Maroša. Jeho dobytok sa nevyháňa. Ten je tam — v maštali.

— Joj, zajace moje, zajace! — zabedáka chlapec. Pohľad jeho, zúfalý, vytreštený, padne na mamku. Čo však tá — zvíja sa ako pristúpená a nezadlávená húsenička na zemi. Čo robiť? Pritiahne si cediačik a rozbehne sa do horiaceho staveniska. Hore na šope už čertovsky praská. I dym sa odtiaľ kudlí. Ale maštaľ je ešte akoby nič. Otvorí dvere, vrhne sa k zajacom, čo sa udivene zahľadia naňho červenkastými očami. — Muc… Muc…! — Volá ich, rád by ich chytiť aspoň zo dvoch. Nedajbože! Zajačiky, inokedy krotké, teraz práve sa plašia. Čupne i ten, i onen, a šuch! už je v diere pod rezom. On sa však vrhne i sem za nimi. Hodí sa na zem, vstrčí ruku do diery, pokiaľ len vládze, ale nič! Dym sa už valí dverami na maštali. Praskot vzrastá, mohutnie… Skoro nevidieť nič, len biely — bielučký dym, keď si Maroš zapchá nos i ústa a vybehne z horiaceho dvora, bedákajúc: — Zajace moje, zajace!

— Pozrite to chlapča, pozrite! — ukazujú na neho ľudia. — Či to ono nepodpálilo? Čo si tam hľadal? — oboria sa naňho.

— Zajace, moje zajace! — trasie sa chlapec na celom tele a z očí mu rinú slzy ako hrachy.

— Čože tvoje zajace? Dom si bráň! — ukazujú mu na chalupu, čo má na oknách okenice, ale nikto ich nezatvára. Mamku ešte kriesia ženy tam na dube. Deti rozobral kde—kto, ale otec ešte nedobehol z fabriky. Nikoho nieto u Kozov, nikoho, len Maroško je tu. — Dom si bráň! — volajú na neho, a to hlasom, akoby to všetko on bol vykonal. Akoby on bol ten dvor podpálil.

— Dom? — zbiera Maroš sily. Ale o chvíľu už je v pitvore, z pitvora beží schodami na povalu. Tu sú oblôčiky. Ak sa nezavrú železné okeničky, oheň sa dostane dnu, a potom je už ozaj beda. „Nie, nedostane sa!“ myslí si chlapec, cítiac, ako mu ktosi pridáva sily „Nie!“ a zavrie a zahačkuje okeničku, jednu i druhú. „No, teraz je už dobre!“

Požiar sa medzitým rozožiera. Zachváti celý dvor, preskočí i na susedný, Kľuchajovie. Zaplaví i drevárne, i domce, až sa zakudlí a mece pláchy doďaleka. Ľudia nosia vodu, i striekačky hasia, čo však z toho. Do večera všetko je na hŕbe. Ostanú len ohorené trámy a z krmu iba kopy hnoja. Múranice obstoja, i tá Plajbásovie, ale krovy sú tam. Komíny a dajedny steny začadené čnejú do výšky.

Smutno je veru na pohorenisku. Veľmi smutno! Mamka Kozovie už si všetky slzy vyplakala. Otec, ten neplače, ale vidieť, ako mu je tupo v duši. On je z tých, čo málo čakajú od života, keď ich však sto ráz hodí, sto ráz sa usilujú vstať. I teraz, ešte sa tu kudlí z hŕb znivočeného krmu, on už znáša opálené brvná, vybíja šparnáky, veď bude na čo! Maroš, keď otec neplače, neplače ani on. Len sa preberá v uhlí, či by nenašiel niečo, nejaký koštialik z tých zajačikov, alebo ak sa podusili! — Ale nič — nič!

— A ak ušli! — teší sa chlapec a hneď mu je ľahšie. Ak ich už ani nebude mať, ale aspoň ak nešli takou ťažkou smrťou!

Keď prídu kravy, je to ešte smutnejšie. Dobytok hľadá svoju maštaľ, a keď jej niet — zostane proti pohorenisku a ručí. I Kozovie Rysuľa zarúkne na zuhoľnatené trámy a na čmudiace hnojisko dobrého krmu. Akoby len súcitila s gazdom a gazdinou a vedela všetko, čo sa stalo. Maroškovi sa zdá, v tom rúkaní spytuje sa i ona, tá kravička rysavá, kto to bol? Kto to bol? Kto nám to urobil?

— Kto to bol? Ktože to uhádne?

Ľahko by to prischlo i na ňom — na Maroškovi, keď vybehol z horiaceho dvora. Ale totka Krdanka videla ho ešte s lyžicou v ruke, i ako mu riedka múka vyčrpla z nej na zem. Videli aj iní — a tak koniec reči. Ktosi musel mať záujem, aby to ostalo na ňom. A nebolo by to prvý raz — vyhorieť bez viny. Ale nie! Teraz sa háda inak a nič nevyháda. Ostane to na vandrovníkovi, ako obyčajne.

— Rysuľa, Rysuľa, — ide jej Maroško oproti, — na, na! Pôjdeš spať do Lalov. Ujec Lalovie ti utisne miesta v maštali. Neruč, i tak je už všetko darmo! I zajačiky sú už tam, a všetky… všetky… poď!

Ale nešťastie nikdy nechodí samo. Kým sa chlapec piple s Rysuľou, doma je zasa poplach. Braček Miško na zhorenej rezačke, čo otec len nedávno kúpil, nadreže si ruku. Ono je to krám o jednom kolese, na ňom sú dva nože pripevnené. Ten zmok si koleso roztočí, ruku strčí do valcov, až je to. Ešte dobre, že si ju neodrezal ako kus koreňa. Bolo by o lazára viac na svete, a o jedného vojaka menej.

— Ach, bože môj, bože, — bedáka mamka, vlečúc hneď pacienta na chrbte k lekárovi. — Keby už mne chcelo hlavu odtrhnúť! Aspoň by som už mala svätý pokoj.

Kde by však ešte pokoja? K tomu nepríde človek tak ľahko!

I u Kozov začne sa len teraz opravdivé mordovisko. Dvor, keď raz zhorel, musí sa postaviť. Domec, keď je raz nahý — bez krovu, musí sa prikryť. Peňazí nebolo, teraz musia byť, čo ich príde hneď vyhriebať spod zeme — tak! Z poistného prikvapne málo—neveľa, i to len z milosti, keď práve vyšlo a nebolo ešte obnovené. Ostatné sa vypožičia a pohne sa robota na pohorenisku.

U Maroška nejde už o pasiu. Teraz to ženie každého. Otec musí vystať z fabriky a opatriť si, čo treba. Mamka stará sa o to, čo na stôl a pre kravu k dojeniu. Ľudia im ináč, ako už v takom nešťastí, dajú krmu — po plachtici z každého lepšieho domu. Len poznášať to, na to treba chrbát. Maroško chodí s mamkou na zelinu. Túla sa po medziach a úvratiach. Tá slanina, ktorej sa nažuval u Stračkov, zíde sa mu už. Drobnými rukami trhá trávu od koreňa, slimačie i povoju, čo príde, a ukladá do batôžka, ukladá. Ak už majú obaja, podvihne najprv mamke. Svoj batôžtek vyloží si na vysokú medzu, podsadne si podeň a tak ho zodvihne. Doma pomáha otcovi vynosiť hnoj a očistiť miesto, kde sa bude stavať. Pri Janíčkovi musí byť už Miško. Vyberá hrdzavé a zhorené klince—šindľovce, vyrovnáva ich kladivkom na skale a potom namočí do oleja. Tak sa ešte zídu a zgazduje sa na tom…

Keď sa už dajú do stavby, pustí ho pán učiteľ i zo školy. A to je dobrý človek. Deti ho majú veľmi rady. Ani nebije, len vyhreší. A keď mu kúpia hárok papiera, napíše im peknú rozprávku i prečíta. Maroško by teraz i chodil, a vďačne chodil, ale keď už musí pomáhať. Keď sa zruby postavia a na zruby rohy, na rohy zas laty — a on chodí hore—dolu po tých latách a vynáša šindle na náručí. Nie je to také ľahké, ako sa zdá. Raz—dva vyjsť, to je nič. Ale tak chodiť od svitu do mrku, škriabať sa a spúšťať, to je veru dosť. Večer, keď si sadne doma na schody v pitvore, sedí tíško, ako otec sedával, keď prišiel z roboty, ak mal trochu času. Nezaspieva, neštveráči ako inokedy. Ide spať. A v postieľke cíti, ako ho údy sekajú. Sotva si však ľahne, už i spí, a to je dobre.

O prázdninách je zas všetko na mieste. Dvor je už nie ten ohromný. Také sa teraz nestavajú. Ale Rysuľa už má svoju maštaľku, i jaloviatko, keď zíde z hole, nájde svoje miesto. Len miesto. Len zajace sú tam, len ak pôjde na ne zarobiť. Inokedy dostal takto i od starej mamky i od starého otca Stračkovie. Teraz sú však i tí akosi bez groša. A starý otec, ak i čo má, stačí všetko minúť. I mama sa žaluje naňho. A tá chorľavie, nemôže si zarobiť u Weissov na Rohu ako inokedy.

— Jano, a ako je to pri tých kôrach? — spýta sa raz kamaráta Červeňa. — Ty si tam bol.

— No vieš, — natiahne chlapec múdru tvár, — ono možno ísť k takej robote i na pílu a možno i do mlyna. To dostaneš tragač, naložíš naň kôr, koľko sa vmestí, a potom vozíš, vozíš, od šiestej do šiestej, vysýpaš na hŕbu. Odtiaľ sa to berie a láme do veľkého mlynca, čo to pomelie na dub… V sobotu, ak v stredtýždni neutečieš, dostaneš výplatu a ideš domov. To je všetko.

Maroška to vábi akosi. Doma i tak čo? Mamka si dobre oči nevyplačú. A otec sám nevyvládze na toľkých robiť. Ani tá hra o ciele alebo o Barboru už nechutí. Kde by chutila pri toľkom nešťastí? Darmo príde Paľko Kľuchaj s tým i s oným, darmo i Anka Krdanka so svojím veselým úsmevom — Maroš cíti, tu musí robiť každý, kto vládze, ak sa má žiť…

— Mamka, — povie chlapec, skladajúc spolu s ňou batoh trávy z chrbta, — ja pôjdem voľačo zarobiť.

— A kam by si šiel? — zadíva sa táto naňho s ľútosťou.

— Ku kôram do mlyna.

— Ku kôram? Ešte si malý a slabý.

— Nie som. I Jano Červeň ide — pôjdem i ja.

— A kedy by si šiel?

— Zajtra, — povie rozhodne. — Nahotujte mi niečo do šatôčky.

A Maroš ozaj vstane ráno vedno s otcom, hoc ten ani nevie, kam sa on chystá. Ale keby i vedel, čo? Čo ho čaká, chudobného chlapca, ako hrdlačiť od malička? Dostane od mamky chleba a bryndze do šatôčky a ide.

Ráno je svieže a milé. Mlyn je dobrý kus za Mosticami, ale chlapcovi sa kráča veselo. To je niečo iné, ako ísť na huby alebo sa hnať za kravami či husami k Váhu. A čo hneď robiť piecky alebo dobývať Zlatý kŕč! To je celkom iné. Maroš cíti, ako by od neho čosi záviselo na tom šírom svete. Hrať sa, či nehrať — na tom je nič. Ale robiť? Ak nebude robiť, nebude mať zajace, ani knižku si nekúpi, akú by chcel, ani otcovi by nemohol pomôcť. Keď ho však prijmú do roboty, všetko bude. Bude mať ruky rysavé od smoly, ale inak sa bude môcť prihovoriť chlapcom. I starší si ho všimnú, keď už robí.

Pod vŕbami neďaleko mlyna dohoní iných chlapcov. I Červeň je medzi nimi. Všetci majú na rukách fľaky od smoly. Kráčajú veselo a spustené ruky sa im vozia naprednazad ako starým.

Keď ich Maroš dobehne, zastanú a obzerajú si ho, akoby mali rozhodnúť, vziať ho medzi seba, či nevziať.

— Azda i ty ideš s nami ku kôram? — pohodí jeden zo starších. — Veď si ty pán!

— Ja? — zahanbí sa chlapec a začervenie ako fakľa. — Veď sme my chudobní!

— Ale sa máš vraj učiť za pána! Tak to vravia i ujec Stračkovie.

— To len tak! My sme vyhoreli.

— No dobre. Tak poď medzi nás! — povolí ten starší, akoby sa to malo na tom zvrtnúť. — A uvládzeš tragač — ha?

— Uvládzem.

— Uvidíme!

Vo mlyne rozoberú si chlapci tragače. I Maroš dostane jeden. Potisne ho pred sebou, a ten ak píska, tak píska. I tie ostatné vŕzgajú. Jeden tak, druhý inak. Kôry sú postavené do koňa. Ktoré sú už suché, berú sa rovno odtiaľ. Naberú si chlapci, i on si naberie, koľko sa len vmestí. Prisoší sa k tomu a zdvihne. Koliesko zapíska a ide to, len ho trochu ohne. Zamieri, kade ostatní, i pri veľkom, už rachotiacom mlynci, o ktorý bije akýsi chlapčisko kôrou a láme ju — vysype svoj náklad.

— Hej, ty pankhart, ja tvojho otca naháňam, — začuje vtom ostrý hlas za chrbtom, — a či to tak? Nevieš to vysypať poriadnejšie, ty sprosták voľáky. Ty krava, ty vôl!

Maroška zamrzí, skoro mu tragač vypadne z hrsti. Obzrie sa, komu on čo? A tu vidí pred sebou rozkateného človeka, čo dáva pozor, aby práca išla. Trochu nabok vysypal tú fúru, preto ten tak.

„Dám si pozor,“ pomyslí si Maroš a nepovie ani slova. Zoberie si svoj tragač a vozí a vozí. Jano mu ukáže, ako si to má i naukladať, i trak mu opatrí, čo si prehodí cez plecia, aby mu ruku nevyťahalo. Už to azda pôjde.

Ako však tíska a koliesko spieva svoju hvízdavú pesničku, až to v ušiach piští — zrazu nakloní sa náklad a rups! — vysype sa na zem…

— Ach, ty hovädo! — udrie zasa doňho predošlý tvrdý hlas. — Nevieš si ty krám posprávať? Vidíš, koliesko sa ti nahlo! Oska ti je von! Ty hlupák! Ta — choď mater cicať!

V tú chvíľu pocíti už Maroš, ako ho ten hrozný chlap odsotí. Pozrie naňho — oči má podliate. Z úst mu razí pálenkou. Čo tomu?

Jednako už ho chce prosiť a veľmi prosiť, aby ho neodháňal. Veď on chce robiť, chce — aj sa naučí ako ostatní. Ale dnes je tu prvý raz. A doma mamka plače. Otec nevyvládze toľkých chovať!

— My sme vyhoreli! — to je všetko, na koľko sa zmôže.

— Čo mňa po tom? — odsekne mu drzo chlap. — Ešte si sopliak, ty holopysk. Príď, keď trochu obrastieš!

Maroš sa zoberie v hanbe. Ani nepovie zbohom, a komu? Nechá tragač tam, kde sa noša prevalila, a ide, kam ho oči vedú. Kdesi pri Váhu zastane, je mu smutno, veľmi smutno v duši. Čo teraz? Ísť domov? Veď išiel ku kôram! A len čo fruštik odtrúbilo vo fabrikách, len… Sadne si na hať a díva sa do vody. Keď ho nadíde hlad, rozvinie si šatôčku, dá sa do chleba a bryndze. Domov ide len večer, keď i ostatní z roboty…

— Prepustili ma! — povie mamke, keď ho táto víta. — Prepustili!

— Už ťa prepustili?

— Už!

— A si robil?

— Robil!

— A plat ti dali?

— To vraj len na sobotu.

Príde sobota a mamka vystrája syna do mlyna. On sa i vyberie, ale skoro sa vráti.

— Nuž, koľko máš? — spýta sa ho.

— Nič mi nedali.

— Nič, a prečo?

— Keď som im tragač pokazil.

— Hneď som vedela! — kývne mamka smutne. — Ty nebudeš mať akosi šťastie v živote ako druhí, nebudeš! Nepokazil ten tragač niekto iný?

— Nie! Ten som ja!