ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maroškov otec, tichý, pracovitý človek, nemá sa kedy deťmi zapodievať. Opatriť hoc malé hospodárstvo a chodiť pritom i do fabriky, to je zdvojnásobiť sily a využiť každú chvíľku, ako sa dá. Maroš, keď doma spí, počuje neraz okolo desiatej večer alebo ráno o štvrtej buchot z drevárne, pristavenej vedľa pitvorca, alebo z veľkého starého dvora, rozdeleného pre troch dvoranov. Vie, otec rúbe drevo alebo reže sečku kosou na truhle. Zatiahne si perinku na hlavu a myslí: „Tak to musí byť, keď sme nie páni!“ Niekedy večer zájde mu i pomôcť. Čo však taká pomoc? Leda lampáš podržať!

V lete je už veselšie. Jaloviatko je na holi, Stano a Kušiak majú oň starosť. Rysuli sa odkosí a netreba sečku rezať. Deň je dlhý — stačiť skôr na všeličo.

— Maroš, poď pomáhať! — zavolá si ho otec istého večera do drevárne. — Podrž mi tu tento klepec! — ukáže na silné okrúhle brvienko, zaseknuté v koni, takom na pílenie.

— A čo to robíte? — nahne sa chlapec na drevo oboma rukami. — A čo to bude?

— Uvidíš! — berie otec pílku a počne píliť na samom konci.

— Aké kolieska! — všíma si malý robotník, keď padajú pod pílku jedno za druhým na zem. Nedomŕza zvedavosťou, aby sa mu nedostalo, ako kedysi pri piecke od Paľka a Jana. Hľadí so záujmom, ako otec vezme nebožiec; položí koliesko na zem, pristúpi ho a v prostriedku prevŕta. To isté stane sa s druhým, i s tretím, i so štvrtým. Keď je s tým hotový, vyberie si dosku znad chlievca, pomeria a píli a píli… a zbíja a zbíja, až je z toho podlhovastá truhlica. Potom vezme buka, primeria a odpili dva rovnaké kusy. Na konci obstrúha oberučným nožom, pribije na dno truhlice a probuje koliesko, či sa vmestí na menší koniec…

— A ja už viem, čo to bude! — obdivuje Maroš, ako to otcovi ide jedno za druhým, hoc sú tie prsty hrubé a ruky ťažké ani zo železa. — Ja už viem.

— No čo? — prižmúri majster oči a usmeje sa na zvedavca.

— Vozík — hurtovnica, ako majú aj u Lalov, — jasá chlapec. — To bude pre Mišianka, keď pôjdeme k Váhu. Mamka ho posadí a my ho s Paľkom povezieme.

O deň—dva už to aj ide.

— Taký vozík, to je voľačo! — obzerajú sa kamaráti, keď je hotový i s ojom. Zapriahnu sa doňho najprv naprázdno a hrrr… bežia z uličky na skalnatú cestu a hurtujú, hurtujú… ako meno značí. Maroš má radosť i preto, že nemusí ostávať doma pre Miška, a mamka, keď musí do poľa alebo inde po práci — má po starosti. Posadí synka do hurtovnice, obloží ho hlavničkami a pred nami vidno — za nami tma — už sú chlapčiská i s deckom kdesi na moste. Prehrčia cez jarky—nejarky a o chvíľu už sa to vezie hladko po pažiti…

Miško je dobrý chlapec. Kúsok rožka, namočeného do mlieka, postačí mu na dve—tri hodiny. Hľadí na chlapcov a najmä na Anku Krdanku, varovkyňu, hútorí a smeje sa im.

— Chlapci, — odvolá Maroš nabok kamarátov, — viete čo? Bavme sa o hrady! Postavíme si hrad, ako mamka vyprávali, že mali zbojníci. Potom ho budeme dobýjať! Hej?

— Ja by som radšej lapal hláče na udicu, — povie Paľko. — I červiaky som priniesol. A mám špendlík dobre zakrivený. Tam vyše pltiska sú pekné trlovky…

— Nuž ty lapaj, — rozhodne Maroš. — Anka bude pri Mišiankovi a my sa pobavíme. Potom prídeme za tebou.

Plajbása čosi ženie do takých zvláštnych hier. On spravil i plť, opatril ju veslami, ako ujec Haruľa. Ale tá, čo urobil Červeň, bola lepšia. Ani sa tak ľahko nerozbila, keď zháňali po dažďoch na jarkoch zo dvorov. I mlynec vie spraviť, keď i nezdvíha kladivko ako Paľkov — pri každom skrute — klep—klep… klep—klep na klátik, zabitý na briežku do zeme. To je však všetko nič. Starý otec Stračkovie hovorí — chlap má byť mocný a smelý. Čo pri takej plti alebo pri mlynici? Ale ako mamka čítala o zámku Likave — to je už niečo iné! Tu možno bašty stavať a dobýjať, ako sa dá…

— Len kde ho vystaviť! — ohliada sa Červeň.

— Kde? Počkaj! Pri mlynici jesto miesto. Tam pod kŕčom nad tou vodou, — rozhodne Maroš. — Tu je celý kopec, pozri! Obložíme ho kameňmi — to budú bašty. Do kŕča vyryjeme chodby a okná, ako je v mamkinej knihe na obrázku…

Hneď sa i dajú do roboty. Vyberú z vody veľké kamene, doteperia ich na kopček a obložia kŕč. Niekoľko takých kameňov, potom hlina a plášte — už je to inakšie. Maroš a Jano robia, ani čo by im platili. Voda—nevoda, blato—neblato, ale hrad musí byť.

Keď je už opevnenie hotové, vyberú nožíky a dlabú do kŕča a dlabú. Vyryjú chodby pomedzi korene a do pňa, dosť zachovaného, niekoľko dier, žebože okná…

— A teraz aké mu len dáme meno? — hádajú chlapci, keď je hrad ako—tak hotový.

— Nech sa menuje Čertov kŕč! — navrhuje Červeň.

— No, čertov nie! — krúti hlavou Maroš. — To je mrzké. Radšej nech je Zlatý kŕč! To je krajšie, hej?

— Nech teda bude zlatý! — pristáva Jano.

— A teraz, tieto palice, to budú meče, — počne Marošova fantázia pracovať. — Poďme do hradu! — potiahne kamaráta sadnúť si na kŕč. — A vieš tie bodliaky tam v priekope s tými veľkými hlavami — to sú naši nepriatelia. Oni nám chcú náš hrad vziať. A my si ho nedáme. Pravda, Janko, nedáme si ho!

— Nedáme! — prisviedča kamarát zmeneným hlasom nahrubo. Už ako že sú starí vojaci. — Ej, veru nedáme!

— Čo by sme si dali? — snuje ďalej Plajbás a v očiach zablysne mu oheň. — Veď je náš! My sme si ho zbudovali. Či nie?

— My!

— A kto sa nám ho odváži brať, na toho pôjdeme! My sme chlapi, máme i meče, — sekne palicou napravo—naľavo. — A chlapi musia byť silní a nebáť sa nikoho!

— Ani sa veru nebojíme! — uchvacuje už i Janovu hlavu obraznosť.

— Počuli ste, vy potvory potvorské, tam v tej priekope? — volá Maroš na bodliaky, kývajúce pichľavými hlávkami vo vánku. — Hneď sa practe od nás, ale už! Nejdete? My vám ukážeme cestu! Jano, — kmitne sa palica vo vzduchu, — poďme na nich! — Hu—ú—ú —Hu—ú—ú! — vykríknu obaja. Vyskočia z hradu, bežia rovno na tých v priekope a ráňajú im hlavy dolu. — Vy nám chcete vziať náš Zlatý kŕč? A ste si ho vy vystavili? To vám ukážeme, kde sú chlapi! — fŕkajú hlavy nepriateľa až na cestu, kade kravy chodia. — Na! Na! Na! Na! — rozdávajú údery jeden i druhý, kým len jedna bodliaková pichľavá hlavisko trčí v priekope. — Chcelo by sa ti to biť, a keď na to príde, nič nespraví… — chlapia sa víťazi, uťahujúc sa na Zlatý kŕč…

Paľko sedí na hati vyše pltiska s udicou, zahľadený na drobné dievčatko, plávajúce na vode — pohne sa? Nepohne sa? Kamarátov nevidí, keď ho zaujíma, ako rybky okolkujú okolo červiačika. Anka však sleduje ich po celý čas. Najmä odkedy sa dali s krikom do priekopy a pichľavé bodliaky frngajú sem i ta. Už by rada za nimi i ona. Ale ako? Mišianka nesmie nechať. A ak by prišla nejaká zlá hus alebo sviňa!

— Maroško! Maroško—ó! — volá na bojovníka. — Vezmite i nás k sebe!

Kde by tí však v ohni boja počuli slabý ženský hlások.

Mišianko sa i hniezdi a začne frnkať. Ona mu i spieva. Ale čože, iste je už mokrý! Podvihne ho oboma rukami a vytiahne spod neho plienku, veru, mokrú. Kým uschne na slnku, nech si sedí na plátne, čo nepremoká.

— Be—be! Pozri, aký si! — hreší ho varovkyňa. — Pekne seď! Počkaj, preveziem ťa! — a už sa i prisoší k oju. Drevené kolesá zavŕgajú a hurtovnica sa pohne, pomaly, ale pohne…

Maroš ani nezbadá a Anka s Mišiankom sú pod vŕbami neďaleko od Zlatého kŕča, ktorý sa bojovníci práve stroja dobývať. Dievča hľadí so záujmom, ako chlapci berú skaly z potoka a najprv zďaleka, potom vždy zbližša a zbližša — bijú do vŕbového kŕča i do skál a kameňov okolo neho.

— A čo to robíte? — stane si i Anka vedľa do potoka a vypleští na nich očká. — Kam to hádžete?

— Do Zlatého kŕča, — znie krátka odpoveď.

— Ny! Ny! — frngajú skaly a odierajú slabšie časti dreva a kôry. — Ny!

— Veď je to vŕba!

— Aká vŕba? To je hrad! — odvrkne jej Maroš. — A volá sa Zlatý kŕč.

— Môžem i ja hádzať do Zlatého kŕča?

— Hádž, ale poriadne! Nech sa nám tí dnu nesmejú.

— A kto sú dnu?

— No zbojníci! My teraz zaujmeme zbojnícky hrad, vieš? —Aha!

Mišianko pod vŕbami hľadí z hurtovnice, zastretej napredku mokrou plienkou, aby sa usušila. Obracia očká na veľké deti, čo ráňajú skalu za skalou a kričia, kričia, vykrikujú. Myslí si, to jemu kvôli. Hútorí si a usmieva sa na nich. Vzpína sa v hurtovnici a zdá sa, chcel by i on medzi nich — hádzať skaly. Najviac sa mu páči, keď skala padne do vody, urobí — čľup a vyprskne na všetky strany. Keď však vidí, ako si ho nevšímajú — i Anka Krdanka len hádže a hádže — počne sa zlostiť, vŕzgať. Napokon sa rozbečí…

— Plače ti, plače, — volá Anka znepokojená na Maroša.

— Veď si ty varovkyňa! — šomre chlapčisko, čo sa len pomaly vžíva do toho, čí je. Už by ho Mišo Mrázikovie nemusel vyhanbiť! — Ty si varovkyňa, vieš!

— No, ale Mišianko je váš!

— On je mamkin!

— Hej, ale mamka je tvoja, — nedá sa dievča. — Keď naša mamka budú mať Mišianka, to bude náš.

— Eh, čo reveš? — hnevá sa Maroš a ide za deckom. Vie, ľudia, čo tadeto chodia, povedia mamke a bude zle. — Čo ti je? — pohrozí mu. — Chceš dostať na zadok?

Miško stíchne, keď vidí, všetci sú už zase okolo neho.

— Vieš čo? — zazrie Plajbás na bračeka, a on vie poriadne zazrieť. — Keď ti je nie dobre v hurtovnici, vyložíme ťa z nej a budeš ako my!

A ozaj! Anka vezme plienku, ktorá už uschla. Prestrie ju na pažiť. Mišianka vytiahnu z hurtovnice ako mačiatko, posadia na plienku a obložia hlavničkami.

— Ha… ha! — hútorí chlapča a ešte zaslzené oči zas sa mu usmejú. Vystiera drobné pršteky po trávičke a hneď sa pohne šmýkať. Raz—dva a už je pri vode.

— Jaj, ty fagan, — odťahujú ho všetci traja na staré miesto. Kde sa to hrabe?

— Chceš sa utopiť? — hrozí mu Anka. — Žaby ťa zjedia!

Maroša to už začne mrzieť. Chytí Miška popod pazuchy a hybaj s ním znova do hurtovnice. Pohádže i hlavničky za ním a zdvihne oje.

— Poďme za Paľkom na pltisko! — povie kamarátom.

— Poďme!

Vozík zahurtuje, najmä po skálí. Chlapci ťahajú ani mladé žrebce. Strkajú sa i zaerdžia a decko hádže sem i ta v truhlici, dobre nevyletí.

— Vyvalíte ho! Vyvalíte ho! — kričí nastrašená Anka.

— Hja, keď chce byť medzi chlapci, nech vie!

Paľka nájdu na hati. Drží udicu v ruke, akoby si len teraz zastal. A má už niekoľko pekných hláčov. I väčšie ryby sú medzi nimi.

Dolunižšie sú plte pribité a sčasti naložené doskami. Na takej je i koliba a dobre sa tam baviť.

— Poďme na plť! — navrhne Červeň.

— Hej, a s Miškom čo? — zazerá zas Maroš, keď mu je braček na každom kroku nepohodlný. — Ja musím byť pri ňom, keď Anka nechce.

— Ja budem! — podvolí sa dievča. — Ale buď i ty!

— No, aká vec? — vyskočí Jano na znak, že mu svitla dobrá myšlienka. — Poďme všetci na plť!

— Všetci? — pozrie Maroš nedôverčivo.

— I Mišianko? — natiahne tenučký krk Anka.

— I ten! Všetci!

— A hurtovnica?

— I s hurtovnicou! Pekne ho zvezieme bokom, vytiahneme na brvná a bude s nami na plti.

Bez ďalšieho dajú sa do toho. Breh je samá skala, vydriapaný vodou, čo keď vzrastie, je veľmi divá. Berie všetko. Ťažko im je hurtovnicu prevliecť. Ale čo musí byť — musí. Paľko hádže červiačika na špendlíku sem i ta. I vytiahne niečo trepotavé a jasavé ani striebro. Ostatní zas i s Mišiankom a hurtovnicou zalágrujú sa na plti. Počúvajú, ako to čľapoce, vyhrievajú sa na slniečku a hľadia do priezračnej hlbočiny, ako sa rybky preháňajú…

— Pozri, aká veľká, ny! — ukazuje Jano prstom. — Takú chytiť, to už hej!

— A tam je druhá! — mrkne Maroš.

— A tam aká veľká! — šepce Anka, akoby sa obávala. — Ako si to ľahko pláva proti vode.

Miško, ktorého nové okružie akosi uspokojuje, iste tiež hľadí na rybky do vody. Ďavká a vzpína sa v hurtovnici, stojacej skoro pri kraji medzi brvnami.

— Ej! — zachveje sa vtom Paľko. V druhej chvíli zazrú kamaráti nad vodou trepotať sa opravdivú rybu.

— Drž ju, drž! — kričia všetci traja na Paľka.

Ryba je však prisilná a Paľkova niť je slabá. Odtrhne sa a čľup! Vtom však zjačí i Mišianko. Zjačí i Anka, zakričí i Paľko. Sotva sa Maroš zbadá, hurtovnica je kolesami dohora.

— Mišianko, Mišianko—ó! — jačí dievča. — Jáj, Mišianko náš!

V tú chvíľu však ho už drží Maroš za nohy. Je pravda, hlava mu je už vo Váhu, i rukami čľapoce. Ale brat nenadarmo je slaninu — mocný je. A nenadarmo lízne si i pálenky, keď mu dajú u Stračkov — nebojí sa ničoho. Vytiahne Miška z vody ani mačku za chvost, tak zručne, že ten len vtedy začne ziapať, keď je už zasa na plti.

— Čo sa vzpínaš? Čo len nesedíš poriadne? — zazrie na ustráchané decko a hreší ho. — Nevidíš, aká je tu voda?

A voda je veru na tom kraji hodná. Nebyť tých nôh, Mišianko sa v hurtovnici sotva vozí ďalej. Musela by už byť pre druhého. Ale takto rastú mostickí pltníci. Ak sa neutopia za detstva — môžu sa na starosť.

Maroš sa najprv poohliada, či ho nikto nevidel. Kdeby však nie? Okolo Váhu v taký čas je vždy ľudí. Na druhom brehu zbierajú chudobné ženičky drevo, také odpadky. Tie sa dívajú už chvíľu na deti. Ba vari i kričia…

„No, už je nie dobre!“ mykne v Maroškovi. „Večer sa naši dozvedia a bude krik…“

— Neboj sa, Maroško! — tuší Anka, čo ho hryzie.

— Veď ja nič nepoviem!

— Čože ty! Ale druhí…

Miško len nechce stíchnuť akosi. Jačí a jačí!

— Čo jačíš? — zahriakne ho Jano. — Však sa ti nič nestalo. Koľko ráz to ešte bude!

— Hej, — dovtípi sa Anka, — ale keď je mokrý.

A decko je naozaj ako hláč. Neostáva, len vyzliecť ho do nahá a všetko usušiť. Slniečko hreje, len radosť. Je to raz—dva…

Práve ho vyzliekajú, teraz už bezpečne — medzi stohmi dosák pri kolibe, keď dobehne Zuzka Lalovie, bielučká strapaňa.

— Maroš Kozovie, Maroš, — kýva mu z brehu, ako že mu má voľačo radostného povedať. — Doniesli ti mládenci zajačiky. Také pekné, bielučké, s čiernymi bodkami na chrbte. Samčeka a samičku.

Plajbás by skákal od radosti, nech nie ten Mišo. No ale — slniečko, čo mokré — osuší. Naložia sa, zapriahnu do hurtovnice a ženu vocval domov. Doma Miška nechajú mamke predo dvermi a hybaj všetci do maštale, kde si zajačiky ozaj murckajú na kapustných listoch.

— Ej—ej, aké pekné, — pochvaľujú. — Také ani Mrázik nemá.

— A vám sa nič nestalo? — spytuje sa mamka detí, keď zbadá, Mišianko je akosi doudieraný. — Nič sa vám neprihodilo?

— Nič!

Iba večer keď začuje od žien, ako zletel Mišianko rovno hlavou do Váhu.

— Nuž, ty potvora potvorská, — hreší chlapčiska, — a keby sa ti bol zalial? Čo už potom, ha?

— Ja by som mu nebol dal, mamka, — povie Maroš rozhodne.

— A čo by si si bol počal, nech ti spadne dnu?

— Bol by skočil za ním!