ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maroško, keď sa vráti, má čo doma spomínať. Bolo to v noci, predchodí mu všetko ako vo sne. Ale práve preto, čím videl toho menej, tým viac si môže nabájiť. A on má dobrú fantáziu! Navypráva toho mamke, i Miškovi, i deťom navypráva. I ako pastieri Kušiak a Stano prisahali, že hnali medveďa… i ako Straka, jalovička, lízala soľ z jeho vahanca… ako sa im veselo šlo po doline, až došli ráno na tretie zvonenie nad Mostice…

— Ale si sa trochu bál, — prekára ho otec.

— No, nebál som sa, — nedá sa Maroš. — Len ste vy robili veľké kroky a ja som nestačil. Ale ja pôjdem raz s chlapci hneď poobede. Tak aj vidím viac, aj si zájdem na jahody alebo maliny. I čučoriedky sú kdesi, ale hen na Zadných…

— Tí, to musíš ešte dorásť, chlapče!

A on ozaj i rastie. Tie okruchy chleba nevyjdú nazmar. Ale i čas uteká. V rodine mu pribudne zas o jedného bračeka, Mateja, a na jeseň už ide do štvrtej triedy k Horvajovi. Tu sú tri ročníky a najväčší chlapci i dievčatá. Pán učiteľ je veľmi prísny. Keď ich počne učiť, to ich učí, ale i keď ich počne mlátiť, to ich mláti ako žito. Pánčatá, tie nebije, tým len nadá. Mostičanom — tým nedaruje, keď sú i hodne nepočuvnejší a väčší huncúti. Najväčší je, pravda, Mišo Mrázik. S tým si ani pán učiteľ Horvaj nevie rady.

— Ja tvojho otca! — zaprská raz Mišo na učiteľa, keď ho tento pretiahne trstenicou, kade padne. — Ja tvojho…! postaví sa mu ako chrček oproti, nedbajúc, ako palica cupká a plieska. — Ja tvojho!!! — ale nevydržiac, už sa pichne pod lavicu. Celá trieda ho obdivuje, tak sa postaviť! Taký učiteľ, o čo je starší, má moc, i trstenicu. Mišo iba zlosť a odvahu, jednako sa nedá!

A nedá sa veru. Na druhý deň po výprasku prinesie si do školy pílku na orezávanie stromov a rozpíli učiteľovi lavicu na dvoje. Tak, nech má! Čo je on kôň, že by ho tak mlátil?

Maroš je rád, že nesedí pri Mišovi, ale v prvej lavici vedľa Iva Klošku. Ivo, ten si kreslí Židov s veľkými nosmi, aj ich vyfarbí ceruzkami. I veľké hajovy namaľuje, kde popadne papier, keď sa vraj chystá za mašinistu. Tu sa ani Kozovie žiakovi nič nestane. Pri Mišovi mohol by si ho pán učiteľ hockedy pomýliť ako otec Stračkovie v kostole. Zato mu Mišo jednako len imponuje toľkou odvahou. A čo ten vydrží bitky, to by veru nikto! Ani kôň. A ani je nie taký zlý chlapec. Nedávno príde do Kozov: — Maroš, chceš zajace? Pravda, ty nemáš, odkedy ti zhoreli. — Aj mu ich prinesie, dva pekné buriaky. Paľko tvrdí, že ich kdesi ukradol. Ale dal mu ich — no!

Takto sa kamarátstvo zas trochu posilní. Keď príde zima, sánkujú sa už vedno s Mišom. A keď svitne jar, hrebú si jamky popod odkvapy a pigajú sa na gombičky, len radosť. Mišo je veľký pigár a Maroška tiež zaujme táto hra. Vidí, niektorí chlapci majú na špagátiku gombičiek a gombičiek. I on by chcel priniesť niečo do domácnosti. Veď sa taká gombička vždy zíde.

— Poď sa pigať, Maroš! — volá ho Mišo, keď vidí, má niekoľko gombičiek v hrsti.

— A kam?

— K našej studni!

Maroš ho poslúchne. Prehrá i vyhrá. I zasa prehrá, keď má už Mišo jamku vypiganú na každú diaľku a vo všetkých smeroch.

— Dobre, budeme sa pigať, — vraví mu, keď utráca, — ale na jamke na našom priedomí, pod sypárňou.

— Dobre!

Maroško Kozovie vyhrebie si jamku a cvičí sa, keď má času, ako to vidí od chlapcov — cvičí. Počne s kostenkou, pokračuje s permuterkou. Potom ide blancier, truč a z toho kraja i z onoho — fú, rovno do jamky! Skoro zbadá, že to ide. Ale nezbadá, ako ho premieňa, ovláda. Sotva príde zo školy, stane si na uhle a čaká, kto pôjde. Keď vidí, ten by mohol mať nejakú tu permuterku, pristaví ho.

— Ty, Jano, poď sa pigať!

— A kde?

— Nuž na jamku tam pod sypárňou.

— Hej, — povie mu chlapec, — ty ju už máš vypiganú.

— No veď sa potom pôjdeme pred vás, — uspokojí ho Maroš, — na tvoju jamku!

Šťastie mu i praje. Už má toho za poriadny špagátik nastýkané. Mišo má však toľko, že sa i trikrát opáše samými gombičkami. A to je nie len taká sprostá hra. Tej treba i rozumieť!

— Koľko mi dáš za túto permuterku? — jednajú sa hráči.

— Dve kostenky.

— A za tento blancier?

— Dve dvojky.

— A ty mne za tento truč?

— Dve permuterky alebo štyri kostenky. Aké chceš!

Tu sa presne určí hodnota každého gombíka, keď je gombík nie ako gombík. Tak sa hrá, aby sa nikto neošialil. A to je — myslia si chlapci — i spravodlivé.

Maroško je pomaly v tom odborníkom. Oberie Červeňa, i Paľkovi vyhrá také pekné sklené gombičky. Ktovie, z čoho ich odrezal. Keď vidí, ľúto mu je za nimi, nechá mu z nich, aby neprišiel o kamarátstvo. Nie dosť okolo domu — zájde i pod modlitebňu, kde je plno jamôk pod stenou a chlapci sa schodia z Vyšného i z Nižného konca.

Tu sa vyhrá i prehrá, ani na burze. Maroško zamieňa jamky a hráčov niekedy celé popoludnie. Nastýka si gombičiek na špagát, až sa dva razy nimi obopne v páse. A je on takto dobrý bumbaj!

Chlapci mu závidia. Čo však robiť? Hra je hra pre všetkých rovnaká. Má svoje výhody i nevýhody.

— Joj, ty máš šťastie! — kričí na Maroša spoluhráč, keď mu sádže gombičky do jamky jednu za druhou. — To máš iste doma nejakého škriatka!

Kozovie hráčovi príde na myseľ, čo mu vravia mamka doma. „Jaj, chlapče, ty nebudeš nikdy šťastný!“ No — hľa, a tu oplie hráča za hráčom! To sa tak povie — nebudeš. Ak sa človek nedá — nedá sa, a to šťastie príde potom i samo.

Takýmto činom prostunká hra na gombičky vyvolá celý prevrat v Maroškovej duši. Nestačí si špagát nadväzovať. Gombičiek čo deň pribúda, a aké sú niektoré z nich pekné! I na školskom dvore ide hra. Ba niekedy i v škole — len tak na štrngy, gombička sa hrkne o gombičku, a už je jeho. Tu si však musia pozor dať, keď pán učiteľ hneď kričí, až to strasie. A keby len to, ale schytí trstenicu a mláti, kade zasiahne — na! Zato Koza i to riskuje — tak ho to už ťahá. Nielen preto, aby mal najviac, ale keď ukáže mamke, nech potom povie — či má šťastie, alebo nemá.

Jediný hráč, s ktorým si dá pokoj, to je Mrázik. S tým sa pustiť do hry, to sa sotva oddá! Nie že by nevedel lepšie pigať ako Maroš — ale okom nepohne i vtedy, keď prehrá. Druhých chlapcov, i toho Kozovie, vidieť — mrzí to. Povstane hádka i bitka, neraz i nadávky sa sypú. Ale u Miša nie — ten hrá a hrá, kým svojho protivníka neoberie do ostatnej gombičky, alebo kým mu od jamky neutečie. S tým sa ešte pochytiť!

— Mišo lepšie pigá, — tvrdia niektorí z chlapcov.

— Čoby len, — stavajú sa iní za Maroša. — Tento má viac smelosti.

Chlapci tušia, tí dvaja sa musia zísť. Ako by inak? Keď oberú všetkých o gombičky, nakoniec ostanú sami a probujú sa. Cítia to napokon i obaja chlapci, o ktorých je reč, Mišo a Maroško.

— No, toho si oplel, — provokuje raz Mrázik. — To je nič. Ale ober mňa!

— Azda od teba nevyhrám? — stavia sa Koza.

— Vyhráš, ale nakoniec pôjdeš si k mamke požičať.

— Ja?

— Ty!

— Tak sa poďme!

— Kam?

— Kam chceš! Najlepšie, vyhrebme si novú jamku.

— To je správne! — prikyvujú chlapci a zháňajú sa na nevídaný zápas. Tušia, tu to pôjde do ostra. A keď sa neskončí hra za deň — skončí sa za dva.

Jamku vyhrabú pod sypárňou. Novú jamku, na ktorej ešte nikto nehral. Maroško počne. Nehrá sa však na dve gombičky, ale na desať. Kto by tu troškáril? Mišo je tiež za to — alebo, alebo! Chlapčiská dávajú hlavy dovedna a všímajú si, ako tí dvaja šmierajú gombičky do jamky. Raz jeden — raz druhý sype hrsť gombičiek do vrecka a celkom tak i vyberá.

Šťastie praje Maroškovi.

— Ty máš šťastie! Ty máš šťastie! — híkajú chlapci.

— Maroško, daj mi jednu gombičku, aby si vyhral! — priskáče i Anka Krdanka s hodnou bábou v náručí. — Daj mi gombičku!

— Na! — podá jej dve. — Ale nezavadzaj!

Pomaly má už Maroš plné vrecká gombičiek. Teraz nechať hru — to by bolo! Ale čo by povedali chlapci? A čo by povedal na to Mišo, čo mu dal i dva zajačiky, a teraz vyberá a prehráva gombičky hrsť za hrsťou, ani neceknúc? Keď má byť hra — nech je!

A Mišo je ozaj obdivuhodný. Nech tak stráca iný, nájde si chybu. Aspoň sa poháda a povadí. Ale on nič, len pigá a pigá. Niekedy i vyhrá, ale zas prehráva. Maroš má mierny palec.

Pred večerom sa však kocka zvrtne. Mišo počne vyhrávať. Hrajú sa do neskorého súmraku, a nebyť tmy, pigajú sa do noci. Neostáva však, len zobrať si svoje a pokračovať zajtra.

Na druhý deň stretnú sa pri modlitebni hneď popoludní. Práve je streda, nejde sa do školy, majú času a času. Vyhrebú si zas novú jamku a už to ide ako predošlé. Márne pošle mamka po Maroša mladšieho Miška, i Anka Krdanka márne príde s odkazom — vraj dostaneš! Tu sa hrá na život a na smrť!

Maroško dnes prehráva a prehráva. Mišo nehne brvou, ako i včera, keď prehrával. Tamten je už nervózny a zas mu prídu na myseľ materine slová. Hneď je ešte nervóznejší, a čím je nervóznejší, tým horšie ide. Gombičky vandrujú k Mišovi ani kostenky.

— Si hotový? — spýta sa ho kamarát s chladnou povýšenosťou.

— Ja ešte mám gombičky, — bledne Maroš. — Kde?

— Doma.

— Tak si bež po ne, ak chceš hrať. Ja ti neutečiem.

Maroš sa zoberie a beží domov. Nevie, či nájde aké gombičky, ale musí, musí! Veď ho šťastie nechalo úplne a Mišo ho obral o všetko. Čo by to mohlo stáť i peňazí, peňaz—í—í!

Na uličke nestretne nikoho. Pitvor je otvorený, dnu v izbe vyspevuje Anka Krdanka Matejkovi. Maroš sa ani neobzrie v tú stranu, keď mu je náhlo a má inú povinnosť. Odľahne mu, keď vidí, mamka je nie doma. Tichučko, ako kocúr, dá sa hore schodmi na povalu. Otvára truhlice a zháňa po priečinkoch, kde by našiel nejaké gombičky. I nájde dve—tri. Ale čo je to? S tými len nepôjde na posmech? Počne sa preberať v hábach, prehadzovať šaty, až naraz vidí krásne, veľké gomby, truce, na akomsi tmavom súkne. Veľmi neváha, keď Mišo čaká a čas uteká. Vytiahne nožík z vrecka, šmik… odreže, i vstrčí do vrecka všetkých osem.

Pred modlitebňou počne sa hra nanovo.

— Čo mi dáš na tento truc? — ukazuje Maroš.

— No, dám ti tri dvojky!

— Stojí! — a Koza vyberá truče, akoby ich mal vo vrecku najmenej sto. A nemýli sa v očakávaní. Šťastie sa obráti a vyhráva, vyhráva. Podvečer má už svoje späť a Mišovi dobre načrel do jeho zbierky. Súmrak hru zakončil. Ešte sa pokúsia pokračovať pred židovým sklepom, ale nejde to. Vec je rozhodnutá. Mišo hrá výborne, ale Maroš Kozovie má viac šťastia. A proti tomu čo počať?

— Ale keby ja bol taký a nečakal ťa, keď si už bol fuč, — vraví Mrázik, — bol by si sa domraučal, čo?

— Nie, — uškrnie sa Maroško. — Len by som si bol pomyslel, že si zlý kamarát.

— A som dobrý.

— Si!

Mamka doma počne hrešiť syna, keď jej nechcel prísť deti prizrieť. Aj mu spustí pár veršov na hlavu. Keď jej ten však dá šnúru gombičiek, čím by sa mohol i štyri razy opásať, skrotne a pochváli ho, že má i na starosť do domu. Veď je to tiež peniaz a pri toľkých šarvancoch gombičiek sa naprišíva.

Iba v nedeľu u Kozov zahrní ako z čistého neba. Otec ide z povaly ako mrak, dobre sa tie schody pod ním nelámu. Všetci tušia, čosi zlé sa stalo. Otec nebýva veselý, ale ani takto nahnevaný.

— Maroš, — zavolá najstaršieho syna odmeraným hlasom, — ty si mi to tie gombičky poodrezával — ha?

— Čo sa zasa stalo! — stane si mamka medzi muža a chlapca, čo sa inštinktívne odťahuje do úctivej vzdialenosti. — Ach, pozrime sa! Kabát a bez gombičky, bez jedinej gombičky! No, nič to! — už ona vie, koľko bilo. — Starý, máme gombičiek, môžeme ich predávať na rínku.

— Čo mňa po gombičkách! — hnevá sa otec a mal by sto chutí švacnúť toho tam pri dverách remeňom. — Ja chcem ísť do kostola, a ako pôjdem? Čo sa mi to vykázal, ty fagan akýsi?

— Ja som nevedel, že je to váš kabát! — opustí Maroš gamby. — Nehnevajte sa, ja vám tie gombičky donesiem!

— Hej, donesieš! — musí sa otec vykričať, aby mu odľahlo od toľkého rozčúlenia, keď nájde nový—novučičký kabát bez jedinej gombičky. — Kde ich ty už nájdeš? Ktovie, kde sú už?

— Tu musia byť medzi gombičkami! — trúfa si chlapec. — A ak nie, tak sú u Miša Mrázikovie.

— Tak sa prac po ne! Ale už!

— Starý, starý, — chlácholí ho žena, keď je už Maroš von, — veď sa nekať. Pozri! — vynesie mu z izby celého hada z gombičiek. — Toľko vyhral, vidíš? A ja som, že ten chlapec nebude mať nikdy šťastie! No hľaďže sem, ktoré sú tie tvoje? Tento to bude, i tento, i tento, — ukazuje prstom na vyčnievajúce lopáre. — Už sú tri. I štvrtý je tu — hľa! Daj sem kabát! Prišijem ti štyri, veď máš len štyri dierky, a môžeš do kostola.

— Nech sa nenájdu, bol by dostal! — krotne otec ako odtiahnuté kypiace mlieko. — Na, priši mi! Nech neprídem na kázeň!

Mamka výstroji muža. I knižku mu podá. Ešte ho i okefuje, len aby už šiel. Vie, keď sa vráti, nebude po hneve ani stopy.

— Máš šťastie, ty potvora potvorská, — privíta mamka Maroša, keď dôjde od Miša s gombičkami, iba jedna už ušla kamsi. — Nech ťa dostane, roztrhá ťa v zuboch. Musel si práve z jeho kabáta poodrezávať?

— Ja som nevedel, — bráni sa chlapec, červený ešte a odutý, — ale som musel!

— Veď si mal dosť gombičiek.

— Nemal!

— A kde sa ti podeli?

— Prehral som.

— Všetky?

— Všetky!

— Panebože nebeský, — spľasne mamka rukami, — to si ty spravil ako nejaký zeman, čo postaví do hry i ženu. Pekný si ty žiak.

— Ale som vyhral! — zažiaria mu radostne oči. — Tie truče mi priniesli šťastie.

— Málo chýbalo, a je z toho nešťastie! Nech ti otec jednu flingne, aký bol nazlostený, zuby ti vyletia. Daj si pozor, Maroš, hra nie je pre chudobných ľudí, ako sme my. Hra je len pre pánov, čo nevedia, čím čas zahlušiť. Pozor si daj!