ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anka Krdanka uchránila chlapcov od veľkej nepríjemnosti. Nech jej nie, dostane sa im i hubovania, i po ústach — kým sa zas vyzvie, že to Mišo Mrázik bral košele dievčatám z mesta a mrzko na ne vykrikoval. Od tých čias hľadia kamaráti na strapaté, bystré dievčatko celkom inak. Nie tak ako na Zuzku Lalovie alebo Evu Mrázikovie, ale skoro ako na chlapca, čo patrí k nim. Spoločná krivda utvrdí kamarátstvo i medzi nimi. Niet dňa, že by neboli spolu, či u Plajbásov a či na Váhu. Čistunká voda, dobrý horský vzduch, teplučké slniečko a piecky — to je ich kráľovstvo deň po deň. Čo dostanú doma, chlieb, cukor, alebo si opatria — všetko je dovedna a robí im to radosť.

— Chlapci, — povie im raz Maroš na pažiti vyše močidla, kde i husiaň Jano posedí si pri nich, viete čo? Zbierajme si jabĺčka na zimu, i kaleráb a kvaku. Uložíme si u nás na šop do sena a budeme mať.

— Dobre, — súhlasia. — A kde to dostaneme?

— No, kde sa dá!

Odvtedy ráňajú zurvalci viac do jabloní. Najmä do tej veľkej, azda i storočnej, čo je pri studni pred Lalovie okny, veď je to vraj obecná. Lalovie gazdiná dosť sa navykríka, ale čo naplat? Taký Červeň, to je skálnik — namieri zďaleka do konára a cup! Anka a Maroško bežia to len pozbierať, aby nezhnilo na zemi. Paľko, ten zas nosí z domu, a veru dosť. Už je to mame podozrivé. Tak sa nazháňa ovocia i všelijakej dobroty do spoločnej komory na Plajbásovie šope. Odtiaľto sa potom vyberie, keď treba, k Váhu alebo až hen do Vrbinky, kde je krásna studnička s priezračnou vodou a na močarinách plno zlatohlavov…

Sem sa vyberú radi, lebo tu sa môžu v teplých vodách kúpať. Ak je Anka s nimi, tak je pri šatách a oni idú do plání, naháňajú kleny i hrúzy. Len číka a pijavice čo sa boja. Keď sa nacválali po vode, zajedia si, čo práve jesto, a idú na zlatohlavy, z nich je však veľmi ťažko chytiť.

— Chlapci! — zháňa ich práve Paľko rozbehaných za motýľmi po zelenej, niekde neistej pažiti. — Poďme radšej k Váhu, hen! — ukazuje na hŕby dreva. — Sadneme si na brvná a podívame sa, ako Haruľovci zbíjajú plte.

— Poďme! — a už i bežia, ak neletia ako pustovky. Iba Anka zaostáva, keď ona má i poriadny kaleráb na starosti. Však ich ona dobehne!

Sadnú si na brvná, voňajúce smolou. Odtiaľ vidieť na všetky strany… mesto a jeho veže i komíny, hory — doly i háj, hore na okrúhlom kopci, popod ktorý zadymí tu i tu železnica.

Teraz ich to však nezaujíma. Jesto tu iné, na čo sa dívať. Vysoký ujec Haruľa, faktor v širokej košeli a v gatiach s opaskom okolo pása hotuje tu plte so svojimi dvanástimi chlapmi, tvrdými Mostičanmi. Neďaleko horí oheň, k nemu si zachodí kto ten zapiecť na fajočku. Ináč jedni krešú ostrými sekerami, druhí majú silné koly v rukách, podkladajú pod brvná a hó—rup…! gúľajú klátiská, kam ich potrebujú…

— Hó—rup! Hó—rup! — kričia chlapi.

— Hó—rup! — Hó—rup! — pomáhajú im aj oni.

— Hej, čože kričíte, fagani, — zahriakne ich jeden z ujcov s dlhými vlasmi a s dobre červeným nosom. — Pomáhať poďte! Dvíhať!

— Veď ideme! — hotový je hneď Maroš a s ním i ostatní. — Ideme, — pustia sa z hŕby za pltníkmi.

— No len tam seďte! — ženie ich späť faktor Haruľa. — Ešte niektorého pritlačí a budem mať len protiveň. Hodne kusov chleba zješ, kým udvihneš ten kôl, — uškrnie sa na Plajbása.

— Veru nie! — začervenie sa chlapčisko, dobre mu líca nepuknú, — ja ho udvihnem!

Prisočí sa a naozaj — kôl je hore koncom.

— No, ty môžeš vládať. Ty máš dvoch otcov a tri matere! Môže byť z teba ešte dobrý pltník.

— Hó—rup! Hó—rup! — kotúľa sa drevo. Klát ku klátu sa viaže, zbíja tenším koncom, až je plť hotová. A k polplti druhá, tretia, štvrtá… I veslá sa nabijú. K večeru už stojí na jasavej vode celá flota, popriväzovaná o koly na brehu.

Detiská ešte vždy nezunovali dívať sa na prácu. Takú plť spraviť, to je nielen tak. Až bude pršať a pustia sa jarky z dvorov tam doma, spraviť takú plťku, by sa díval Mišo Mrázikovie!

— A spravíme si takú! — vraví Maroš. — Kláty budú konáre z vŕby! Ja mám dobrý hrbánik. I naostrím si ho. Vystrúham i veslo a budem zháňať…

— Hej, detiská, kravy idú z hája! Čo nejdete domov? — volá faktor Haruľovie, naťahujúc si úzke nohavice. — Mať vás bude hľadať.

— Ujček, — priplichtí sa vtom k nemu Paľko Kľuchaj, zaodetý už onakvejšie ako tí druhí, i do kabátika, nohavíc a trakov. — A by ste nás nevzali na plť?

— Ešte čo? — krúti faktor hlavou, prikrytou trojrohým klobúkom. — By som si dal, utopiť vás niekde a potom…

— No, my sa neutopíme, — podíde i Maroš pytkajúc. — My len chceme, či je to dobré, a budeme tam sedieť, kde nás posadíte.

— Ani sa veru nepohneme! — prisviedča i Anka.

Haruľovi sa smelé deti páčia. Najmä ten Paľko, čo chodí s ním niekedy na hajove — takej dlhšej truhlici — i do Váhu ryby chytať. Spočiatku nechce privoliť. Keď však len pytkajú a slnko ožiari oblohu na západe, popustí… — Tak sa teda sypte, fagani! — povolí im konečne sadnúť na svoju faktorskú, čo má i zadok zviazaný. — Sem sa učupte, k týmto kresaniciam. A nech sa nehnete z miesta…

Deti poslúchnu. Sadnú si vedľa seba ako sliepky na pánt. Skoro nato polplť sa odbije, za ňou druhá, tretia, štvrtá a flota je na vodách. Kamaráti držia sa okolo krku a Anka Krdanka drží Maroša okolo pása.

— Teraz už môžeme ísť!

Ide sa im hladko. Faktorská plť má dve vesla, jedno napredku, druhé nazadku. Nazadku odťahuje ujec s červeným nosom a dlhými vlasmi. Predok vedie sám faktor Haruľa, chlapisko bystrého pohľadu a istých rúk. Maroš si ho všíma, s akou istotou odtiahne plť na zákrute, kde by už—už mala vraziť do drevenej hate, kde—tu veru silno dotrhanej. Niekde i zadrie — hrrr! — keď je dosť sucho a vody je menej. Ale inak — akoby plť len ktosi niesol. Vrbinka zaostáva, píla sa blíži. Z vysokého plechového komína sa valí čierny dym a z menšieho tam nad strojárňou vybuchuje biela para. Námele, plné okrúhleho bieleho skália a piesku, utekajú kamsi spať. I vŕby a topole bežia, a plť ani čo by stála na mieste…

„Keby nás tak niekto videl!“ myslí si Maroško. On sa sprvu i trochu bál, ako všetci. Teraz však už drží hrdo hlavu hore. Tí chlapi, ktorých často vída doma pred sypárňou deliť si mäso na hŕby i piť a nehorázne kričať u Haruľov, keď sa vyplácajú — teraz sa mu zdajú ako ľudia z rozprávok, čo mu niekedy u Kramlíkov vykladá stará mať. — Takí smelí chlapi, ničoho sa neboja! Keď plť zastane na výmoli, skočia do vody s kolmi a hó—rup! — plť sa nesie ďalej. — I môj otec bol pltníkom, — chváli sa kamarátom a Anke Krdanke.

— A teraz prečo chodí do garbiarne?

— Keď my máme málo poľa, — povie Maroš smutne. — Ale ja, až narastiem, budem pltníkom. Takým faktorom ako ujček Haruľovie…

— Hľaďte, deti, ako je len v háji pekne! — ukazuje Jano na okrúhly vŕšok, poliaty žiarou od západu. — Mali by sme ta niekedy ísť!

— Mali.

— Viete čo? Poďme ta zajtra na huby.

— Ale či nás pustia? — mračí sa načervenastý Paľko.

— Nemusíme nikomu povedať, — hotový je Maroš. — Len si vezmeme z domu chleba a šatky, také veľké, ako nosia školáci, keď sa vyberú. Naši nemusia ani vedieť, a keď im prinesieme veľa húb, budú radi.

— Jaj! Jaj! Jaj! Pôjdeme na huby! — teší sa Anka Krdanka.

Vtom sa už blížia k zákrute, kde Váh bije zrovna kolmo do hate. Tu je hlbočina. Starší sa v nej kúpu a skáču i teraz do vĺn stojačky a niektorí i dolu hlavou, s rukami vystretými dopredu.

— Deti, držte sa! — volá faktor Haruľa a pomedzi brvná ozve sa silnejšie — loč… loč.

Plť sa púšťa vždy väčšou rýchlosťou. Napokon letí ani šíp. A vlny hučia v ohromnom krútidle, kypia a vyšpľachujú ako z vriaceho kotla. Chlapci vidia, ako sa im naháči z hate smejú. Počujú ich krik. Hľadia, ako skáču do vody jeden za druhým ani žaby a chcú sa dostať k plti, na ktorú sa jednému—druhému podarí i vysadnúť.

— Jaj! — tisne sa k nim Anka. — Ja sa bojím. Mamička moja!

— Len nebudeš revať? — zahriakne ju Maroš, v ktorom to síce tiež trochu hegá. — Načo si sa vybrala s nami? Viezť sa na plti, to nie je len tak.

Anka si zapchá ručičkou ústa a necekne už ani slova. Vie, žena musí poslúchať. Zato sa jej srdiečko radostne zatrepoce, keď vidí, ako sa má plť ku brehu na pltisku… ako hrkluje na menšej vode, statní ujcovia schytia silný zvitý povraz a bežia rýchlo na breh s poriadnym kolom.

Malí pltníci tiež nečakajú. Zoberú sa a povyskakujú na skalnatý breh ako srnky. Len Anka musela zas čľupnúť do vody a zamočiť sa. Ale to nič — uschne.

Maroš sa poteší, keď vidí, že sú práve neďaleko močidla, pri svojej piecke. Ešte raz sa obzrie za chlapmi, ako držia kôl na dlhom silnom povraze proti pažiti. Ako sa líňa vystrie a kôl vodrie do zeme ani pluh. Potiahne mocných chlapov, ba i povláči. Konečne zastane a plť je pribitá…

— Ďakujeme pekne! — volajú šarvanci a ponáhľajú sa domov.

— Ráno sa zídeme hneď po kravách, — rozhodne Červeň pri poste, keď sa rozchodia. — Ale príďte!

— Kde sa zídeme?

— Tu pri tejto dutej vŕbe! — ukáže staré stromisko pri môstku nad mlynicou.

Doma niet vyprávke konca—kraja. Maroš nepovie, že sa viezli na plti z Vrbinky. Ale jednostaj sa dopytuje otca, čo a ako je to na tej pltnici. Čo sa je, kde sa spí… A že on veru bude len pltníkom, keď narastie. Takým faktorom, ako je ujec Haruľa, čo si naberie chlapov, nazbíja pltí, potom stane na samý predok a kermenuje — odťahuje.

— Ale ma ráno zobuďte, keď zatrúbia na kravy! — nakáže mamke, keď ide spať.

— Azda pôjdeš s nami za Vrch k ďateline? — smeje sa otec, ktorý sa teraz za pár dní musí dať na gazdovstvo.

— Keď ja neviem kosiť! — vyhovára sa Maroš. — Ja by som rád s chlapci! — skoro vypovie i kam.

— Ale potom nemrauč, ak nás nebude doma. Prídeme len večer. Nemrauč, vieš?

— Nie. Ja nebudem mraučať!

Ráno otec zdvihne sa už o druhej z postele. Oblečie sa, niečo zje, vezme kosu na plece a ide za Vrch, kam vyháňa i háj. Maroš sa zobudí sám a zoberie sa, kým mamka dojí Rysuľu. Oval chleba do mamkinej šatky—šifónky, a je hotový na cestu. Keď zaznie na dlhočiznej čerešňovej trúbe, ako ráno po ráno — trá—rarararará—rarárará… on je už pri dutej vŕbe. Sem prídu i ostatní a — idú.

Ráno je v poli radostnejšie ako kedykoľvek. Ľudia sú už v práci. Vtáčatá veselo spievajú, i hrdličku počuť podpolikať z obilia, čo zakvitá tu—tam nevädzou a červeným divým makom. Pri železničnej rampe kamaráti postoja. Práve sa valí zdola dym a počuť ťažký supot nákladného vlaku.

— Počkajte! — povie Maroš. — Ja mám groš, čo som dostal za rečnenie. Položím ho na koľajnicu, čo bude.

Ako povie — spraví. Všetci štyria stanú si k spustenej rampe a čakajú — čakajú. Mašina však, sotva sa priblíži, počne syčať a púšťať paru, neostáva im, len dať sa vnohy.

Keď sa vrátia — z peniaza je tenký lopár.

— No teraz ti už zaň nič nedajú, — ľutuje Červeň. — A mohli sme si aspoň cukríkov kúpiť.

Za rampou ide sa už do vrchu. Tu si sadnú pod šípkový ker a zaviažu šatky, hlboké až po zem. Nech ich majú hore napohotove.

— Kamže idete, deti, kam? — obzerajú si malých—neveľkých ľudia, idúci do poľa alebo už stade. — Načo sú vám tie šatky, há?

— Ideme na huby! — volajú všetci štyria naraz alebo jeden za druhým. — Na huby ideme!

— Ba kieho! A poznáte vy huby?

— Poznáme! — odpovie Maroš smelo. — Ja som doma čistil s mamkou i hríby i plávky.

— Len aby si muchotrávok nepriniesol materi!

Cesta sa im míňa. Skoro sú pri prvej svrčinke. Vedľa chodníka je hotová priepasť, vyžratá vodou za dažďov.

— Počkajte! — pristaví ich Paľo. — Tu nasypme všetci omrviniek na vetvičky. To je pre vtáčikov. Ukážu nám, kde sú huby. Tak hovorila i jedna žena, čo k nám nosí hríby. To sa má spraviť.

— Spravíme! — odštipnú všetci z chleba a namrvia na vetvice.

— A naši budú kdesi na Vrchoch, — vraví Maroš. — Kde je to?

— Tam! — ukazuje Červeň na druhý kopec.

— I my tam máme roľu.

Spod hája, ktorého vôňu už dobre cítiť, vidieť ďaleko. Mostice i Sv. Peter a Pavol sú tam dolu ako na dlani. Váh sa vinie zďaleka—do—ďaleka a hladina jeho jasá niekde ako zrkadlo. V dolinách rozoznať dedinky s bielymi vežami a vršiská za nimi sú odtiaľto ešte vyššie ako zdola. Vrch na vrchu a ešte na vrchu po oblohu.

— To je Ďumbier! — ukazuje Paľko oproti na najvyšší, rozložený doširoka. — Tam v tých horách pod ním sú i medvede.

— A tu nieto medveďov? — zachveje sa Anka Krdanka.

— Tu niet! Tu nie je hora, len háj!

— A pozrite to bielo tam! — zvolá Červeň, ukazujúc prstom. — Ny!

— To je sneh!

— Sneh! Sneh, a v lete!

Dlho sa však nebavia, lebo huby treba zarána zbierať. Vôňa machu a smoly ich osvieži. I pustia sa s chuťou po chodníčkoch pomedzi vysoké smreky, jedle a svrčiny. Jedni sa dajú vpravo, druhí vľavo, ale tak, aby sa dovideli. Potriasajú hlboké šatky, v nich je po kuse chleba na dne. Vŕtajú pohľadom popod stromy, dvíhajú vetvy, kde zakrývajú zem. Takto hľadajú a hľadajú.

— Hej, počujte! — volá na nich Červeň. — Takto my nič nenájdeme! To musíme volať: hrí—by… hrí—by… vytŕčajte hrí—vy! — spustí, čo mu hrdlo stačí. — Pláv—ky… pláv—ky… vytŕ—čajte hláv—ky, u—ju—ju!

— Hrí—by… hrí—by… vytŕ—čajte — hrivy! — zazvoní v húšťave detskými hlasmi. Vtáčatá, švitoriace veselo na vetvách, preletujú sem—ta, vyplašené nezvyklou melódiou. — Pláv—ky… vy—tŕ—čaj—te hláv—ky!

— A ja mám! — vykríkne vtom Anka. — Tá má i pekný podbradníček.

— To je zlá, — vraví Paľko, čo ju vidí zďaleka. — To je šialená huba. Muchotrávka!

— Ale ja mám naozaj! — zvýskne Červeň. — Aký pekný hríbik! — hrebie ho spod červeného ihličia medzi koreňmi stromov. — Hu—hu!

— húkne do hubky, ako ho ktosi naučil, — ešte takú druhú!

— Ukáž! Ukáž! — dobehnú všetci za Jankom a obzerajú mladučký bucľatý koreň i priliehavú hlavičku. — Aký hríbik!

— Aký bude dobrý, keď si ho upečieme! — sľubuje šťastný nálezca.

— Ja mám i soli.

— A ja mám zápalky, — ozve sa Paľko. — Podpálime tie husté kríky,

— ukazuje na borievky.

— Hrí—by… hrí—by… pláv—ky… pláv—ky… — nesie sa krížom—krážom po háji až do obeda.

Keď dolu fabriky trúbia na poludnie, vyjdú kamaráti kamsi na čistinu. Chlieb už zjedli, a teraz nevedia, kde sú. Odtiaľto vidieť celkom iné vrchy, sivučké, vysočizné. Iné obce rozkladajú sa po dolinách, neznáme, podivné. Oproti je dedina na okrúhlom holom kopci. Kto ju tam len počal stavať na vetre?

— Hen je Kriváň! — ukazuje Maroš na východ, kde z reťaze vrchov vyčnieva jeden ako rozkrídlený orol s nakriveným zobákom. — Videl som ho z veže.

— Kriváň! Kriváň! — vykrikujú deti na mohutný vrch. Potriasajú šatky, v nich je len málo, neveľa. I to ktovie — aké!

— Táto je zlá! I táto je zlá! — preberá im ich radom Červeň ako najlepší znalec. Kedysi už bol tu na hubách so svojou starou materou. — Ani táto nie je dobrá!

Napokon neostane im skoro nič.

— A ja som veru hladný, — začne Maroš.

— I ja! I ja! I ja! — prisviedčajú ostatní.

— Podpáľme toto kadečo! — zastane Paľko pri schnúcej borievke a škrkne zápalku o zamatové nohavičky. — Húb máme niečo. Korienky možno zjesť a hlávočky si upečieme. To je vraj dobré.

Od tretej zápalky borievka sa chytí. Oheň vybĺkne vysoko, chlapcom nad hlavu. Nájdu i raždia a hneď je vatra. Hlávočky hríbkov i plávočiek sa posolia, priložia k pahrebe, o chvíľu je už v nich vodička. Môžu sa jesť.

Na roliach zazrú hrach. Hneď sú všetci v ňom. Vyplašia z neho zajaca a narafú si strukov za plnučký Marošov cedák.

Hlad sa utíši — potrápi smäd. Ale i studnička sa nájde nablízku. Nastane roztopaš. Chlapci behajú od borievky k borievke a podpaľujú… podpaľujú. Pomaly je celý háj v bielom dyme a ľudia okolo na roliach hádajú, čo sa to tam robí. Starý hrbatý hájnik, opierajúc sa na valašku, vyciepka sa hore. Keď vidí šarvancov v práci, zazvija sekerkou blýskavo a zakríkne ich.

— Nuž meru bohov vám do matere, čo tu robíte?

Kamaráti sa zarazia. Zazrúc starého hajčieho, ako sa kati, poď ti vnohy. Anku chytí Maroš za ruku a tak trtúňajú.

— Jaj, jaj, jaj! — jačí dievča strachom. — Mamička moja!

Zapadnú do húšťavy a tu sú skoro do večera. Hríby vydávia jedno po druhom a v bruchu im začne škŕkať. Ísť — nejsť? A ak ten starý ešte číha voľakde pri ceste? Keď však už chcú nadol, zas len nedajbože — nevedia sa vymotať.

— Nebojte sa, nájdeme cestu! — posmeľuje Maroš. Chlapci probujú i sem, i ta, ale vracajú sa smutní.

— Vari tu musíme nocovať, — pohodí Červeň.

— Jaj, mamička moja! — spustí nato Anka, ako vládze. — Mamička moja, kde ste? — ozýva sa celý háj jej nárekom.

Na nárek staví sa otec Lalovie, idúci od sena. Prederie sa cez húšťavu, a keď vidí štyroch bludárov, hneď vie, čo sa stalo.

— Čože, vy tu chcete nocovať? — obráti kosu dohora, aby neublížil niekomu.

— Ba nevieme domov, ujec, — zjasní sa im v očiach.

— Teda poďte, ale hneď!

— Mamička moja, kde ste? — opätuje si ešte Anka smrkajúc. Ale berie šatku zo zeme — prázdnu — a ide za ostatnými.

Nenesú veru nič. Aspoň nemusia tam nocovať.

— Veď ste nám len doniesli tých húb, — doberá si totka Krdanka Maroša ráno. — Plné—plnučičké šatky! Čo len spravíme s nimi?

— Nebolo, totka! — opustí Maroš gamby. — Ale pôjdeme raz za Váh do hory. Tam bude!