ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jeseni istého dňa ženie mamka Maroša hneď zrána poriadne sa umyť, učesať a obliecť do nových šiat. Vziať si nový klobúk, ten ešte nevycedáčený, s červeným perečkom. Keď je hotový, postaví si i ona nový tylový čepiec so širokou vložkou na bohaté svetlé vlasy, uviaže si čierny ručník a v driečnej vizitke, šuštivej šate a drobných čižmičkách taká je, len uletieť…

— No poď! Ideme! — pojme Maroša za ruku.

Maroš vie — idú na zápis do školy. Aj je rád — bude ako staršie deti. Ale mu je aj akosi nijako. Cíti, čosi veľkého sa deje v tom jeho slobodnom živote. Už nebude môcť, kedy sa mu zachce, zabehnúť na Váh alebo k zajacom. Do školy sa musí chodiť, a to deň po deň… A on už tak navykol na tie jarky za humnami! Na zelenú pažiť a žltunký mach, i na piecku pri močidle! Ani pri Váhu nemôžu už toľko vysedávať a Zlatý kŕč, ten už tiež len ledakedy navštívi… Všetko to mu príde na myseľ a radšej by len ostal doma. Keď však vidí, idú i iné deti. I Zuzka Lalovie, i Mišo Mrázik, i Jano Červeň, ako sa ešte pýšia, že budú žiaci, zapýši sa i on a ide s materou.

Na školskom dvore vo Sv. Petre a Pavle vidí už kŕdle žiakov, chlapcov i dievčat. Z kamarátov iba Paľko ostal doma a Anka Krdanka, tí sú mladší. Tým bude ešte hej!

— A ty do ktorej pôjdeš? — spýta sa Maroša akýsi pansky pristrojený väčší chlapec.

— Do prvej! — zašomre mu nesmelo, obzerajúc si ho od hlavy po päty.

— Ku slečinke! — doloží mamka.

— Jaj, slečinčiatko! Slečinčiatko! — počne sa mu potvora chlapec hneď vysmievať. — Slečinčiatko—ko—ko—ko!

Maroš sa ohliada, či tu niet poriadnej skaly niekde. Ale nič. Všetko čisto pozametané ako doma v izbe. Mamka zbadá, že sa chlapec obzerá, pohrozí samopašníkovi a syna potrhne za sebou.

— Poď! Čo ťa po ňom?

Maroš ide, ale dlho gáni za provokujúcim, akoby si ho chcel zapamätať.

— Také pánča! — zašomre zlostne.

Pred školskou bránou pridá sa k nim i Červeňova mať, chudá ženička, iste suchotinárka. Jano priskočí k Marošovi, ovinú si ruky okolo krku a hneď im je v tom zmätku veselšie. V škole ich prijme príjemná počerná dáma. Prihovorí sa chlapcom, potom sadne ku stolíku a píše, čo jej povedia, kým sa chlapci obzerajú po učebni, plnej stolíc a obrazov s veľkými punktami, akoby to niekto len prstami naodtláčal.

— Nuž ako zapíšeme chlapca, — všimne si Maroš, že je o ňom reč, — Koza či Plajbás?

— Hádam už len Koza, slečinka, — mieni mamka. — Veď k nám najviac len tak volajú. A kto bude mať dvoje mien?

— Teda Maroško Kozovie, — pritiahne si chlapca učiteľka k sebe, — a si rád, že ideš do školy?

— No, — uvažuje tento povedať, či nepovedať, — keby som nemal doma zajace!

— Veď zajačiky môžeš mať. I do školy môžeš chodiť, nie?

— Ale ak mi ich niečo zožerie, keď budú mladé!

— To sa ti môže stať, i keď budeš doma! — usmieva sa slečna.

— To sú tá slečinka, čo vás budú učiť, — vysvetľujú žiakom mamky. — A len ich dobre prísno, slečinka! Lebo je to divé ani z hory.

Chlapcov takéto prípoviedky nenadchnú veľmi radostne. Cítia, akoby sa tu strojilo niečo proti nim. Keď im však kúpia mamky tabuľky s peknou žltučkou špongiou na špagátiku i šlabikár a po paklíčku cukríkov, akosi inak hľadia na svet a vpravujú sa do nového stavu. O dva—tri týždne sú z nich žiaci, len radosť.

Vážnu zmenu poznať najmä na Maroškovi. Zajačiky si opatril, to je doma prvé. I k Váhu si zájde, najmä keď je voľno, v stredu a v sobotu popoludní. Ale ináč tabuľka a grifeľ. Šlabikár, ihla — í, uško — ú, očko — ó, fajka — f, gajdy — g… Počína ho baviť a ide mu to ako po masle. Je dosť presný. Keď je čas, vezme krámy pod pazuchu, cedáčik na hlavu a beží boso, až sa práši za ním.

— Maroš, ty by si bol dobrý žiak, — chváli ho slečinka, keď čítajú radom pri stolíku, — len keby si si nos lepšie utieral! Nemáš šatôčky?

— To majú len páni, — fľochne na dvoch—troch lepšie oblečených chlapcov v prvej lavici.

— Páni, akí páni? — mrzí sa slečna. — To má mať každý čistotný človek, viete deti? Nie smrkať, siakať a čo všetko, ale šatôčku si vziať, takto hľa, — ukazuje názorne učiteľka, vychovávajúc z tej diviny kultúrnych ľudí. — Nikto nemá šatôčky? — spytuje sa triedy.

— Ja mám! Ja! Ja! — zdvihne sa zopár rúk. Veru nie veľa, — I ja mám!

— No a ty, Maroš, pozri, — ukáže mu na rukávy.

— Veď majú i druhí! — zazrie chlapec, akoby bodol. Cíti, celá trieda je v tom, a na ňom sa smejú. Čo on môže za to, že je nie pán, a slzy sa mu tisnú do očú.

Od toho času síce šatôčky nemá, ale na rukávy si dá pozor. Utrie si nos do hrsti. Tak nejako, ako to robia, okrem pánčat, i tí ostatní. Ináč by bol v škole doma. Sedí si s Janom Červenom, to je dobrý kamarát. Mišo Mrázik chcel si tiež sadnúť do ich lavice, ale nebolo miesta. Darmo sa tískal. Musel na samý zadok! A dobre je to tak! On ani tu nikomu nedá pokoja. Kým slečinka neprídu, chodí neraz štvornožky popod dievčenské lavice, ťahá dievčatá za nohy a tie pištia—mraučia, až to čúť i na dvor.

— Budete ho ticho! — zakričí neraz na nich spod okna prísny hlas učiteľa Horvaja. Ten vie zazrieť, má fúzy, boja sa ho. — Čo pištíte?

— Keď nám Mišo Mrázik chodí popod lavice a ťahá nás za nohy, — kričia všetky naraz.

— Čo to? — vojde raz pán učiteľ do učebne, akoby nepočul dobre. — A kde je ten Mišo?

— Pod lavicou! Tu, tu! — ukazujú deti raz ta, raz inde. — Hen je!

— Poď von! — zaznie prísny rozkaz medzi lavicami. — Ideš?

— Nejdem!

— Nejdeš? — v tom už mocná ruka i ťahá delikventa za ucho. — Nejdeš?

— Jaj, idem, idem, prosím ponížene! — jačí Mišo, pridŕžajúc ruku učiteľovi.

— Čo si tam hľadal? — examinuje ho, keď ho už má v moci. — Povedz, čo?

— Grifeľ, grifeľ mi tam ktosi musel hodiť, grife — eéľ!

— Grifeľ, hej? — a tu fac, fac, sype sa mu už poza uši. — Aby si ho nehľadal tam viacej!

Mrázik si sadne na miesto červený ako rak. Trieda však prijme trest s istým uspokojením. Len sa deťom zdá, bolo toho trochu veľa, keď dievčatá i samy zapárajú doňho. Ale Mišo je pes, a dobrý pes sa vylíže!

Maroško hľadí nielen na slečinku, ale i na celú triedu s istým rešpektom. Vidí, ako sa deti delia podľa toho, odkiaľ sú, i čie sú, ale trieda je trieda. O desiatej spolu sa bavia na školskom dvore, a keď idú domov v rade, na všetkých teda i na tie pánčata, volajú starší žiaci — slečinčiatka, slečinčiatka! Oni sa však nedajú. Zavolajú i tým najstarším smelo: horvajčiatka, horvajčiatka! Nedajú sa, a to ich spája. Ale spája ich aj iné, a to je — autorita triedy. A kto voľačo prekúri, kým slečinka nepríde, sadne celá trieda na vrch lavíc a dievčatá i chlapci, bijúc päsťou o päsť, spustia: jój—jój—jój, do—sta—neš! jój—jój—jój! Na koho sa to vzťahuje, už či vylial atrament, či zabil okno, ten je stratený. Musí sa dorevať a potom príde výprask — jój—jój—jój!

Ak sa Maroško čoho bojí, je toto! Preto sa i správa celkom utiahnuto. Nevadí sa, ani nebije, hoci sily má. Zdá sa mu, keď on nie je pánča a ani nemajú kone, inak to ani nemôže byť. Doma má svoje zajačiky, svoj svet a svoje staré kamarátstvo. Do školy chodí s Červenom, čo ho vždy príde zavolať. Na zimu dostane čižmičky, ba od rodiny z Novej Vsi po istom rovesníkovi, čo umrel — i kožuštek. Za sáru strčí perečník, okrúhly, s lilavým krúžkom na konci, čapurdu — baranicu na hlavu, ešte i kožuštek a už aj ide.

Pritom neobíde jednej kĺzky, zaškripí podkovičkou, až to prská, a bára ľad opätkom — ako ostatní.

Niekedy sa mu pridruží i Paľko. Smutno mu je samému doma a na Maroša, kým príde zo školy, dlho čakať. Ako dobrý kamarát radšej ide i on s ním ku slečinke. Anka Krdanka pridá sa zas niekedy k Zuzke Lalovie, keď ona príde len o dva roky do školy. V takýto čas sú zas všetci spolu… Lepších kamarátov si nenájde. Ono to tie deti neraz letia jedno do druhého pre nič, za nič. Najmä Marošovi sa dostane, keď je dosť utiahnutý, a myslia si o ňom, je len taký ťuťmák. Hneď ho buchne ten — hneď onen. Keď však on neostane dlžen, je krik.

— Koza—boza rohatá, do pol boka odratá, mé! — zaškrie raz doň Ivan Kloška, jeden z panských chlapcov, pre to nešťastné meno. Vystrčí si ešte i dva prsty pred čelo, žebože rohy. — Me—é!

Vtom však v ňom až hegne a je na zemi. Maroš sa rozbehol, a buch! Ivan sa rozpleští ako žaba, až sa skúri prach.

— Keď som koza, nech som koza! — zgáni víťaz a nadurený ide pokojne do svojej lavice.

Ten zo zeme sa pozbiera. Keď však vidí, ako si zafúľal pekné belasé nohavičky, spustí mrauk. Darmo fňuká, trieda sa ho nezastane a nepočne jojkať, ako keď sa stane niečo nesprávneho. Maroš verí v spravodlivosť triedy, kým ho nenadíde niečo, čoho by sa nebol nazdal.

Istého rána príde do školy neskoršie. Ostatní sú už skoro všetci spolu. Maroša už na chodbe zarazí, v triede je ticho. Azda je už slečinka dnu? Však ju videl na dvore s učiteľmi. Ako však otvorí dvere, hneď je načistom. Chlapci i dievčatá sedia na vrchu lavíc a ako ho zazrú, povstane hluk.

— Jój—jój—jój, — zahučí učebňou a bije do taktu päsť o päsť. — Budeš — dostá — vať! Jój—jój—jój“

Chlapčisko vidí, celá trieda je sprisahaná proti nemu. Ale prečo — nemá ani tušenia. Začervenie sa po uši ako obyčajne, opustí gamby a sadne si mĺkvo do lavice i v kožúšku. Najhoršie to má, že ani Červeň je nie na jeho strane. I on sedí navrchu lavice s ostatnými a jojká do taktu. Ani naňho nepozrie a čaká, čo bude. Nie si je vedomý nijakej viny. S nikým sa nebil, nikomu nič nespravil. To hrozné jój—jój—jój! reže mu ako britva do srdiečka, ale nezaplače. Len hľadí pred seba, mračno hľadí, potom si podoprie hlavu rukami z oboch strán.

Otvorí dvere slečinka a nastane ticho.

— Čo sa stalo? — vezme do ruky trstenicu, rozstrapkanú, čo bije ňou o stolík, keď je hluk. — Čo je zasa? — zahľadí sa na triedu prísnym zrakom.

— Maroš Kozovie strelil včera Hanke Pištákovie mendelku do ucha, — žalujú dievčatá. — Museli ísť s ňou mamka i k doktorovi — vybrať tú mendelku.

— Akú mendelku? — pocíti už Maroš prísny pohľad na sebe.

Také jadierko zo svätojánskeho chlebíčka! Také maličké!

— Kde si, Pištáková? — ide slečinka medzi lavice, kde vstane drobné počerné dievčatko a počne plakať. — Je to pravda? Boli ste s mamkou u doktora?

— Áno!

— A kto ti to strelil? Kedy?

— Včera, keď sme šli zo školy.

— Ale kto ti to spravil?

— Ja neviem!

— Maroš, Maroš jej to, pani slečinka, — počuť chlapcov i dievčatá. — On mal takú cievku, strieľal hrachom i do nás.

— Tak čo je to, Maroš? — dôjde teraz už rad na delikventa. — Čo si to urobil?

— Ja som neurobil, — zachveje sa chlapec, vedomý svojej neviny. — Ja som nie.

— A kto?

— Neviem! Ja som ani nemal svätojánskeho chleba, ani mendelky.

— To si mohol i nájsť!

— On je to! On! — vravia znova deti.

— Tak teda neklam! — okríkne ho slečinka, ktorá nemôže inak pri toľkých svedkoch. — Kde máš tú cievku?

— Tu, — vyťahuje Maroš z vrecka celkom tenkú cievočku, čo spravil ešte v lete z chabzdy, že mu bude na píšťalku. — Tu je! — I podá ju červený po uši slečinke. V očiach sa mu zatmie. Triedu už ani nevidí. Počuje ostrý hlas učiteľky a nevie, ako sa dostane von z lavice, len keď mu trstenica búcha po kožuchu, ani čoby koberce prášil.

Bolieť to ani nebolí, veď má kožuch. Ale tá hanba, a pre nič! Prejme ho žiaľ. Tak trpko zaplače, až slečinke ovisne ruka a nechá ho. Príde jej na myseľ, však Maroš Kozovie nevyparatil dosiaľ nič zlé a je z prvých žiakov. Ale keď celá trieda hovorí. Spravodlivosť musí byť i v škole!

Mamka doma hneď všetko zvie od Zuzky Lalovie, čo sa stalo. A že Maroš ostal i zavretý. Keď príde domov smutný, s červenými očami — i počne ho hrešiť. Keď však vidí, ako ho zas myká bolestný nárek, príde jej na myseľ rozbitá hlava Zuzky Lalovie.

— Si to ty vykonal? — spýta sa syna celkom krotko.

— Nie—e—é, — fiká chlapec. — Ja by vám povedal. Ja som strieľal hrachom. To vykonal druhý, a povedali na mňa…

— Jaj—jaj, chlapča, — poľutuje ho mať. — Ty budeš akési nešťastné v živote. Ale nič. Len sa neboj! — posmelí ho. — A drž sa, veď ti to zacelie.

Kto strelil Hanke Pištákovie mendelku do ucha, to sa hneď nevyzvie. Ale slečinka si všíma od tých čias Maroša viac. Vidí, je to poriadny, snaživý žiak a je k nemu dobrá. A on skoro zabudne buchot do kožucha, ale triede to už nezabudne. Do tej duše ako vosk vpísalo sa k tomu, čo tam je, i to, že celá trieda môže cigániť. Zato on do školy chodí rád. Učí sa pilne. Doma učí neraz i Paľka a Anku Krdanku poznávať litery a písať čísla na tabuľku. Naučí ich hrať sa i o kinkarapac, i kone maľovať.

Len keď už príde jar a zazelenie sa popri Váhu, bol by rád, keby bol škole koniec. Chodí, riadne chodí, nemusia ho doma hnať ako Jana Červeňa a iných. Keď však môže hodiť knižočky a vyletieť ako vták, to má najradšej. Lastovičky lietajú, kvietky vytŕčajú hlávky, vŕby sa usmejú sviežou zeleňou. Píšťaly možno krútiť i s troma dierkami, pŕdele robiť, ba celé trúby. Na pažiti čivkajú žltučké húsatká a sipia husi, vystiera sa plátno, čo treba polievať, kým sa vybieli. I mamka majú… A on musí do školy. Čo počať?

Raz popoludní ide sám záhumním. Slniečko krásne hreje. Popri vode sú ešte lúky, zakvitnuté, pestré. Na konci je rad vŕb, starých, rozkorenených, a v omladnutých korunách spievajú si lahodne vtáčiky. Nemožno sa nezapočúvať. Maroš kráča, obzerajúc sa sem i ta, neskoršie než inokedy. Pribavil sa pri zajacoch, čo mu majú už druhý raz mladé. Už si myslí, bude neskoro. Ale zajačiky musel opatriť, aby mu ich čosi nepodrhlo ako tie prvé. Z čoho potom dá Zuzke Lalovie, ako jej sľúbil? A z čoho predá, odloží a kúpi roľu a kone, aby otec nemusel do garbiarne?

— A kam ty ideš? — vyruší ho zrazu známy hlas. Keď sa prizrie, vidí — pod vŕbou si sedí Jano Červeň. Plátennú kapsu, akú dostal už i Maroš od starej matere, má tam kdesi v tráve pohodenú. Vyberá mladé prútiky a špidliká nožíkom. — V škole niet nikoho. Ja som bol!

— Naozaj si bol? — zadíva sa naňho Maroš, či ho neklame. — Naozaj?

— Akože! Bol som, — prisviedča Jano. — I zabožím sa ti na to, ak chceš.

— Tak povedz, — na moj dušu!

— No, na moj dušu! — dotvrdí kamarát, hľadiac celkom poctivo. — Nechoď ani ty! Nakrútime si píšťal a budeme sa baviť, hej?

— Hej! — uspoľahne sa Maroško.

Tak to i spravia. Miesto jednej kapsy v tráve — sú dve. A oni si sedia, strúhajú, píšťalky krútia, tešia sa slniečku, teplu i zelenej trávičke, ako to robievali pri Váhu. Ani nezbadajú, ako ujde čas.

Odrazu však, keď fabriky zatrúbia na olovrant — joj, čo je to? Vyruší ich krik, smiech a jój—jój—jój. Cestou popri vyhni idú z mesta do Mostíc pekne v rade, ako obyčajne — slečinčiatka.

— Tí! — zmrzne Maroš, zblednúc celý, — škola bola, — pozrie na Jana, zbierajúceho už tiež svoju kapsu zo zeme. — A ty si sa i zabožil! — vyčituje mu.

— No, ja som sa na pravdu, — bráni sa Červeň. — Keď som ja bol v škole, nebolo tam nikoho, tak som sa i zobral.

— Hej, ale potom prišli!

— Ja neviem! — mrzí už i Jana. Vie, nebude to dobre.

Maroš cíti, to bude celkom zle. Ide domov záhumním, ale len po dvor. Mamke sa neukáže na oči. Vie, ako robia slečinka, keď je niekto nie v škole. Hneď vyšlú do toho domu po škole. Tak už iste mamka vie o všetkom. Čo už len teraz robiť?

Podíva sa škárou na uličku, a keď vidí, deti idú od mamky, vie, koľko bilo. Zavrie sa do tmavej rezajne, kde je otcova truhlica na sečku, a tu čupí ani voš pod chrastou. Prečo len poslúchol Jana a nepresvedčil sa sám! A či by nemal ísť radšej na Nižný koniec? Ale nie, nejde! I tí to už možno vedia. A to je jedno. Tam dostať, či tu dostať.

Ba je to horšie. Keď dostane tam, dostane ešte i doma. Keď dostane doma, tam je už potom všetko odpustené.

Takto sa i zmrkne a príde večer. Ak by sem niekto nakukol, vtiahne sa chlapec pod šupy, čo stoja v kúte hore koncom. Položí si plátennú kapsičku pod hlavu a utrápený zaspí.

— Jaj, Maroško môj, Maroško môj, kde si, kde? — počuje naraz krik a pretiera si oči. Všetko mu príde znova na myseľ a ani necekne. Robí sa, že spí. Ale počuje všetko. — Jaj, Maroško môj, kde si sa mi podel?

— Maroš, Maroš! — ozve sa i otcov hlas vo dvore, i kdesi na záhumní. — Hybaj domov, nič sa ti nestane!

„ Hej!“ myslí si Maroš, „to sa tak povie. Ale remeň je remeň!“ Napokon sa otvoria dvere i na rezajni. Chlapcovi zastane dych a srdce mu bije ako zvon.

— Tu musí byť kdesi! — zasvieti otec lampášom. — Jano Červeňovie hovoril, šiel sem — do dvora. — No, veď je i tu, — podrží svetlo i pod šúpy. — Vidíš ho?

— Spí! Chudák, bojí sa! — povie mať, ohliadnuc sa na muža, či sa mu ťažká ruka netrasie. Ale nie! Vidieť, on mu takto málokedy povie slova, ale ho má rád. — Maroško, Maroško—ó, vstaň!

— Čo nejdeš domov spať? — to je všetko, čo mu povie otec prísnym hlasom. — Už je noc.

— Ja som chcel ísť! — túli sa chlapec k materi. — Ale Jano sa zabožil, že je nie nikto v škole.

— Nemáš počúvať na Jana, — povie mu zas mať. — O všetkom sa máš presvedčiť sám. Rozumieš?