ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radosť z víťazstva dlho ešte hádže vlny v dušiach. Najmä Mostičianky sa pýšia, veď dobrá časť úspechu je ich zásluhou. Ale i deti spomínajú ešte dni a dni na uhloch, i pod Lalovie studňou, čo to všetko bolo.

Iba Mišo Mrázik akosi nejde medzi kamarátov v obave, ak by mu vyhadzovali otca na oči, keď sa také voľačo týka už potom celej rodiny. Chlapci sú však už po tom, najmä keď môžu prežívať radosť z víťazstva, v ktorom mali i oni svoju účasť. Maroškovi až tak iskria oči, keď vypráva o tom.

Lenže radosť nebýva dlho bez blenu.

Istého dňa dovedú otca jeho druhovia z roboty domov. Viac ho donesú ako dovedú. Oči má vpadnuté, líca bledé, pery sinavé a zovreté od bolesti.

— Zachytil ho remeň, — vysvetľujú robotníci, v ťažkých škvorniach, zrobení, nakrivení, zazolení. — Poudieralo ho. Ešte dobre, že ho nerozdrúzgalo!

Posadia ho na stoličku, stiahnu mu škvorne a uložia ho opatrne do postele.

Keď príde Maroš zo školy, stane pri ňom ako skamenený. Mamka v pitvore plačú a on, otec — spí. Ťažko vydychuje a stone zo sna. Čo sa len mohlo stať? Kde? — predstaví sa chlapcovi pred oči fabrika s jej cilohami, hučiacimi strojmi, rachotiacim kolesom. Videl to, a nie raz. I teraz vidí, akoby sa len díval na všetko — i zolu, i tých šesť chlapov, zohnutých nad kobyliny s oberučným nožom, i ten zhon a ruch. Zdá sa mu, počuje posmešné — méé—é! Čo však po tom? Z tých šiestich chlapov jeden má byť jeho otec. Lenže je tam nie medzi nimi. Kde je? Kde sa podel? A vtom — jaj, otec, skríkne — remeň, koleso, koleso, rata, rata…

— Ach! — vzdychne si Maroš zhlboka. Jakživ tak nevzdychol. A cíti, ako mu je celá tá fabrika protivná, keď ničí i ľudí a mohla zabiť otca. — Nezabila ho? Čo by tak bolo, keby umrel? Čo by bolo z nich? Načo bolo potom vyhrať tie voľby.

Otec zastone a syn, zakryjúc si oči, vyrúti sa z izby. Beží do dvora, cez dvor na záhumnie, tam sa oprie o plot a narieka, narieka. Čo je smrť, nevie! Neraz mu to prišlo i na myseľ, najmä keď dieťa pochovávali. Len vie, určite vie, keby im otec umrel, nemali by ho už, nemali! Nemali by koho čakať z roboty, ani v sobotu večer, ani inokedy…

— Juj — juj — juj! — schytí mu čosi srdce silno, kŕčovite.

— Objíme tvrdý stĺp a z úst vyrve sa mu šeptom: — Ty, keď si na nebi, nechaj nám otca, nechaj!

— Neplač, Maroško! — vyruší ho vtom Anka, hoc jej v očiach tiež hrajú slzy. — Neboj sa, pán doktor vraveli teraz, bude mu zas dobre! Neplač!

— Veď ja neplačem! — zasmrká a utrie si oči rukávom.

Otec neumrie, príde k sebe, ale tieto chvíle poznačia čosi hlboko do chlapcovho srdca, kde je toho i tak už dosť poznačené. Ký div, keď on už v útlom veku zbadá rozsypať sa svet a cíti trpkosť z toho. Mamke doma neraz ujdú z úst i horké slová — akoby Pán Boh nedbal na chudobného človeka. Čo jej povedať, keď ešte i v škole iné je pánčaťu a iné takému Červeňovi, Joskovi, alebo i jemu, hoci je dobrý žiak? I tá trstenica má pred jednými rešpekt, pred druhými nie, a to by nemalo byť. Kedysi myslel, inakšie nemôže byť na svete. Teraz sa však v ňom vzpiera čosi a búri, keď vidí — nie je človek ako človek.

Ako piatoročiak chodí už s najväčšími chlapci. I Juro Drúčik, čo ho kedysi chytal na chotári, dáva sa mu do kamarátstva, keď je dobrý počtár. Môže si od neho odpisovať. Ba jeho známosť vážia si, najmä od tých volieb, i učni, čo sú už von zo školy a robia po fabrikách. V škole sa stáva autoritou, keď Ivan Kloška a niektoré pánčatá prešli do meštianky, kde sa už maďarsky učia. Aj sa mu menej dostane, i pochvália ho pán učiteľ, keď v škole už vždy musí byť voľakto, koho pochvália.

Zato jeho vnútro zhára podivným plameňom. A ten skoro prešľahne i na kamarátov a na celú triedu.

Medzi slovenskou školou a štátnou meštiankou, kde sa už učí len maďarsky, je oddávna istá revnivosť, až nepriateľstvo. Do slovenskej školy chodia deti i bosé, otrhané, do meštianky chodí sa obuto a v lepších šatočkách. Tu musí už mať žiak i šatôčku do vrecka. Nielen to, ale sem chodia i Židia a vypráva sa maďarsky. Nuž — pánčatá! Maďari!

I Koryčiar dá sa zo štvrtej ta zapísať a tým i trhne s kamarátmi. Dostane nový oblek, i čiapku so šiltom na hlavu, ale už sa pri Váhu neukáže. A ak, ide s Glückovie Gézom, ktorý tiež ta prišiel zo židovskej.

— Aké pánča! — obzrú si ho chlapci. — Čo si len myslí o sebe?

A Koryčiar si veru nič nemyslí. Ľúto mu je, keď sa musí obuť do školy, a na tú maďarčinu šomre mamka doma, keď si ide jazyk vylámať. Čo však robiť, keď je raz v tom?

— Ty pánča! Ty židák! — zadierajú doňho bývalí kamaráti, keď ide s blokom papiera na kreslenie pod pazuchou a s dlhým, krížovým linonárom, na jeho krku vyzváňa ešte trojuholník. — Ty Maďar!

— Ja som nie Maďar! — odvrkne im chlapec.

— A čo chodíš do maďarskej školy?

— A vy čo chodíte do slovenskej?

— No vidíš, že si Maďar! — háda sa s ním Červeň, keď ten ako — ako nie, priskočí k nemu a strelí mu zaucho.

— Tí, ty sa chceš biť? — skočí hneď Maroš kamarátovi na pomoc. Lapí ho za prsia a zatrasie ním ako hruškou. — Čo chceš s ním — ha?

Koryčiar sa však akosi vytrhne a poď vnohy.

— Počkaj, pôjdeš ty domov! — hrozí mu Koza.

Po štvrtej už ho i čaká, kade pôjde. Koryčiar ho však tiež zbadá a zahne inou ulicou do Mostíc. Pustí sa až k Váhu a záhumním, rád by sa dostať domov nejak. Pravda, Maroš s Janom sa mu vždy dostanú do cesty. Pri humnách už by ho i mali, ale on sa šikovne prilepí Haruľovie ujcovi, čo kráča so skrútenou, poriadnou líňou na pleci. Aj mu povie, čo sa naňho stroji, a nájde v ňom svojho ochrancu.

— Chlapci, a čo mu nedáte pokoja? — okríkne sa ujec na tých pod vŕbou, číhajúcich ani kopov na zajaca. — Čo vám urobil?

— Vylepil Janovi zaucho! — zašomre Maroš zlovestne, gániac na Koryčiara, len chytiť ho a chytiť.

— No, tu ho nebudete biť! — hodí ohromnou žilovatou rukou Haruľa, kým jeho chránenec preskočí na druhý bok, aby bol čím ďalej od trhu. Keď vidí, je v bezpečnej vzdialenosti, uškrnie sa na chlapcov a, priložiac necht palca pod predný zub, cukne im na znak: toto!

— Však ty to dostaneš, — hrozí mu Maroš.

— Ba ty! Ba ty!

Táto príhoda sa stane príčinou hotovej vojny. Ono by tá vojna bola vypukla i bez toho, ako po iné roky. Ale honba za Koryčiarom jednako len nie je také nič, aby to hrdosť meštiankárov neurazilo. Veď sú oni nie ledajakí sedliacki upískanci! Aj sú už väčší a silnejší. Oni tým horvajčiatkam ukážu.

Najbližšie idú už s Koryčiarom viacerí. I Kloška je medzi nimi, i Géza od Glückov. Kráčajú si hrdo, a keď prídu k horvajčiatkam, nezdržia sa pozapárať do nich.

— No teraz sa poďte biť, ak sa chcete! Teraz!

— S vami nemáme prečo! — odvrkne Maroš za všetkých — Ale on, — ukáže na Koryčiara, červenajúceho sa po uši, — dal toť Janovi zaucho.

— Ti je ľúto? — stane si Kozovi do cesty akýsi Hlucháň, zažitý chlapec, treťoročiak. — Ľúto ti je? — zadíva sa mu do očí a fuk! — fľasne ho po líci. — Na, ty potvora sedliacka! Aby si vedel, čo je pán.

Vtom sú však už v klbku. Do Maroša ani čo by čerti vliezli. Raz sa mu vyhodí na chrbát, otočí ruky okolo krku, vyhne nohy ani na strunách, nech zaťaží váha i sila a — rrrup! — skúri sa na ceste a Hlucháň sa váľa v prachu. Z horvajčiatok dievčatá utekajú a kričia. Chlapci, keď vidia — Goliáš je na zemi, chytia kamene a raz—dva meštiankárov zaženú.

A teraz to už ide. Ruvačka na ruvačku, ako inak? Sedliaci — Slováci… Maďari — pánčatá, takto sa to triedi, a komu sa dostane, tomu ani mačka nezlíže. Tam Hlucháň a tu Maroš Kozovie. Koľko ráz sa tí ešte stretnú!

— Počujte, chlapci!, radí Koza v škole, kým nepríde pán učiteľ, — oni majú i palice, a my nič. Donesieme si aj my.

— A kde ich dáme?

— Za tú skriňu, čo je tam na Huštáku! Klobúky sú v nej, ženské klobúky, viete?

— Vieme! Vieme! — prikyvujú žiaci, ktorí teraz už v Marošovi nájdu svojho najvhodnejšieho vodcu. I Juro Drúčik sa pridá k nemu, a ten je najsilnejší. Ale Koza je rozumnejší a smelší. — Tam si postrkáme palice, a potom nech prídu!

Zariadia sa, a je to. Meštiankári sa len dívajú, keď tí zrazu majú palíc a palíc. Zato nepopustia. Oni sú starší a i palica v ruke silnejšieho lepšie udrie. I keď príde na palice, horvajčiatkam ostane napokon len zohnúť sa po skaly a tak zachrániť situáciu.

Maroš vidí ten nepomer a mrzí ho to, mrzí. Narozmýšľa sa, čo by im vykonal. Rád by im raz ukázať, aby pamätali, ale slabší proti silnejším — ako? A je mu už i hanba, ako musia ustupovať neraz pred nimi. Voľaktorý deň uťahovali sa až na Sihoť k Váhu. Ľudia sa dívali, čo sa robí, a keď sa nevládali proti presile ubrániť — vysmiali ich potom.

Napokon mu svitne v hlave. Musí hľadať nejakého spojenca, to je prostá vec.

Učni, hej, tu sú učni — zajasá. Veď sú to jeho kamaráti.

Zájde večer k nim, k Mišovi, Ondrejovi, Matejovi, a povypráva sa. V hlave sa mu už rysuje plán, a to nielen taký. Výborný plán — ak sa podarí, budú tí mať!

— Všetky kreslenky pôjdu do vetra! — uškľabí sa Mišo.

— A tie kríže, čo nosia, budú na triesky! — duší sa Matej. — Ha—ha—ha!

Maroš sa nezverí so svojím plánom nikomu zo spolužiakov. Ani Janovi, ba ani Paľkovi, ktorý je síce nie sedliak, ale školy a kamarátstvo nikam nedá. Oni sú vlastne s Jurom Drúčikom ten štáb. Miša Mrázika už tiež zblížili ruvačky s Marošom, ale je to ešte nie medzi nimi, ako by malo byť.

— Chlapci, — nariaďuje Koza, zas už ani opravdivý kapitán Jánošík Ilčíkovi, Adamčíkovi a Jurovi, ktorý bol žandárom, nuž nedostal mena, — dnes im nedáme pokoja. Podráždime ich. Zajtra nás napadnú a my budeme do nich biť len očistom. Utiahneme sa na naše lúky pod fabrikou a potom bude, čo bude!

Keď sa ide popoludní domov zo školy, povstane i niekoľko zrážok. Pri pošte zaderie do pánčat Drúčik, hodiac jednému akéhosi chrobáka za golier. Na Huštáku zasa Červeň vykrikuje, koľko hrdlo stačí: „Hlucháň—bzducháň, Hlucháň—bzducháň.“ Na záhumní lapí Mišo Mrázik Koryčiara, kráčajúceho celkom pokojne, a keď sú už v repe, pomôžu mu ho chlapci k nim a zavrú ho do chlievca.

No, väčšej urážky meštiankárovi nemohlo sa dostať.

Na druhý deň je na meštianke celé povstanie. Medzi hodinami a o desiatej Hlucháň behá, organizuje. Žiaci sú ochotní ísť do toho, veď je to zábavné. Je pravda, môže si kto—ten utŕžiť aj poriadnu klobásu palicou alebo hrču na hlave. Lež môže i dať, a kto chce biť, musí tam byť!

— Musíme spraviť konečný poriadok s nimi, — chlapí sa Hlucháň.

— Aj ho spravíme! Tie sedliacke prasce neodvážia sa viac. Dám ja tým sopľošom bzducháňa — hej! Vyfackáme ich po jednom a nakopeme, až budú smrdieť od toho ani bzdúchy!

Predpoludním je na uliciach ticho. Nikto by nemyslel, čo sa tu chystá. Len keď vo fabrikách trúbia na olovrant, vyhrnú sa žiaci a tí z meštianky hybaj všetci, ako sú, s knihami, blokmi na kreslenie, linonármi, proti horvajčiatkam.

— No, ktorý je to ten Hlucháň—bzducháň? Ktorý? — pristavia toho i toho a počnú im sypať buchty. — Teraz nech sa hlási!

Ruvačka sa vyvinie ako vždy.

Maroša sa nikto nedotkne. Poznajú ho už a majú pred ním rešpekt. Ale ani horvajčiatka sa dnes akosi nerozchodia a idú jedným smerom do Mostíc.

— Chlapci, — velí svojim Hlucháň, prirodzene slovensky. Čo by oni vo Sv. Petre a Pavle robili s maďarčinou na ulici? — Chlapci, zoberme ich všetkých a zavrime na Huštáku do nášho dvora. Tam ich budeme vyplácať!

Horvajčiatka sú však už vtedy v dobrej dištancii. Zbočia do ulice, vedúcej do Mostíc, a ráňajú vždy bezočivejšie a bezočivejšie kamením.

— Za nimi! Chlapci, za nimi! — vydá Hlucháň heslo.

A tu v bočnej ulici nastane už ozajstný boj. Krik, huk, nadávky a skaly letia, skaly!

— Ej—ej, pánčatá! Ej—cj, Maďari! — vykrikujú Mostičania, ustupujúc ako pred presilou.

— Vy kleny mostické! Vy svine! — hučí od tamtých. — Keď ste smelí, čo nás nepočkáte?

— Hlucháň—bzducháň… Hlucháň—bzducháň!

— Na nich, kamaráti, na nich! — posmeľuje Hlucháň svojich. — Naučme raz tie sedliacke prasce poriadku!

Boj sa rozprúdi plnou silou. Utíchne len, ak práve ide tade nejaký voz. Ľudia, čo majú tade namierené, šomrúc a nadávajúc, radšej vyhnú inou stranou.

— Veď tí zbojníci vyperú všetky okná! Čo ich to len v tej škole nenaučia inakšiemu móresu — čo?

Ale oni nevybijú ani jedného okna, keď nechcú. Mieria len na seba, a čo koho do toho?

Horvajčiatka, tisnuté presilou, prejdú cez čiernu vodu a prevalia sa na lúky, rozložené medzi fabrikami. Dievčatá sa rozpŕchnu, len niektoré ostanú zo zvedavosti, ako sa to skončí. Tie utekajú až pod vŕby na záhumnie. Tam sú i mladšie, medzi nimi i Anka Krdanka, čo keď iné nie, aspoň skaly vyberá pre chlapcov, ktorí čo môžu, to robia. Ťažkosť je dvojnásobná, keď meštiankári majú skál a skál a oni na lúke nemajú. Čo im ostáva, ako ustupovať, ustupovať.

Kozovci ustupujú poslední. Oni štyria, piati majú ešte plné vrecká kamenia a k tomu ruky mierne, proti ním ísť si tamtí rozvážia. Maroš je spokojný, len hľadí ta… ta za vodu do fabriky, kde na povale jednej z budov vidieť tu i tu učňa. Práve tam odrezávajú chvosty z kravín…

— Jaj, nožička moja! — zosipí vtom Mrázik a kľakne trafený na pažiť. Hneď sa však pozbiera a kľungajúc vlečie sa kamsi pod vŕbky, kde mu dievčatá pomôžu namočiť si udretú nohu do vody.

— Chudák Miško! — obzrie sa za ním Koza. Obzrú sa i ostatní zo štábu. A z ich pohľadu cítiť, ako je všetko—všetko odpustené. — Chudáčik!

Ale skaly letia. Meštiankári kričia podivne — hurá! hurá! Vyťahujú linonáre a zvíjajú nad hlavou ani šabľami. Povedomie istého víťazstva strhuje ich. Ani skál už akoby nedbali. Postupujú bližšie a bližšie, vždy s väčšou odvahou.

— Na nich! Na nich! Hurá! — počuť Hlucháňov krik.

Maroš sa už nepokojne díva na fabrické okná. Hádže, šmiera kameň za kameňom. Ale už—už nemá ani čo a oni majú!

— Anka, Anka, — volá na Krdanku, čo sa tam túli pod vŕbami, — zahoď mi kameň! Ešte jeden! Ešte… — vtom sa zapotáca, — jaj, hlavička moja! — lapí si ju oboma rukami. Prejde rukou po nej, či nejde krv. Keď však nič nezbadá — hádže, čo pochytí, na nepriateľa, akoby ozaj šlo o život a o smrť…

A tu naraz — aké divadlo!

Meštiankári, opojení istotou víťazstva, vo chvíli sa zakolíšu. Miesto na Mostičanov — obrátia sa vzad. Rozkmasnú sa na niekoľko častí, kričia, revú, knihy, papiere lietajú, linonáre sa lámu… klbko tam, klbko tu, až sa to všetko dá i s Hlucháňom v divý útek a na bojišti ostanú učni. Mišo, Matej, Ondrej, Adam, opálajúc ešte ťažkými kravskými chvostami, čím udreli odzadu na Maďarov a na pánčatá…

— Ih, ale to hučalo na nich! — smejú sa učni, keď už i Maroš a niekoľkí dobehnú na opanované bojište. — Tí sa len zobzerali, čo sa to robí, keď sme ich začali vyplácať, ha—ha—ha!

— A pozrite, — ukazuje Mišo, — čo tu papierov, blokov, roztrhaných knižiek!

— A z tých ich krížov ostali len triesky, — chytá sa Matej za brucho.

— Už sa viac do vás nechytia, — vraví Ondrej Marošovi. — Už nie! Majú dobrú príučku. A tebe krv tečie popri uchu! Čo ti je?

Koza si omaká hlavu, a ozaj. Na dlani ostane mu krv a na vrch—hlave má poriadnu glenbu. Dostal skalou, keď hľadal kameň na zemi…

— I Miška Mrázika trafili, — vraví mäkkým hlasom. — I Jura Drúčika. Ja som zacítil, ako sa mi potočila hlava, ale keď krv netiekla…

— Choď na vodu! — radia mu kamaráti, — a umy si ju! Nejakú šatku keby ste mali! Nemáte?

Kto by mal?

— Ja mám, ja, — priskočí vtom Anka Krdanka, ktorá ako nejaká milosrdná sestra opatrila s ostatnými dievčatami i Miša Mrázika na nohu a Jura, ktorý dostal rovno do kolena. — Na, Maroško, moju šatôčku! To mi dali mamka. Našli ju kdesi. Aké má pekné čipôčky, pozri!

Maroš ide na vodu pod vŕbky, kde sa zídu i kamaráti, a pritlačí si mokrú šatôčku na hlavu.

— Nič to, chlapci! — vraví im. — Keď len museli ujsť!

— Museli, a škarede! — smeje sa Jano. — Teraz už vedia, čo je to s nami si začínať!

— Ale keby tí učni neboli prišli! — nadhodí Paľko

— To bolo isté, že prídu, — ozve sa Maroš.

— Ako vieš?

— Veď mi to najprv sľúbili! Myslíš, ja neviem, čo robím?

— Ta—ák? — zhíknu všetci a Marošova autorita sa ešte zdvihne. Teraz je už opravdivý Jánošík, kapitán!

— Miško, a ťa bolí tá noha? — prihovorí sa Mrázikovi. — Veľmi ťa bolí?

— Nebolí, keď tí zutekali! Čo by bolela!

— Prídeš k nám?

— Prídem! A ty k nám? — skrížia sa im pohľady priateľsky.

— Prídem, Miško!

— Prídeme! — istia i ostatní.

A po veľkej bitke rozchodia sa kamaráti veselo domov.