ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ty nebudeš mať šťastia v živote!“ hučia Maroškovi dlho v ušiach mamkine slová. Uveriť im — nebolo by ťažko. Hoc je malý žiačik, prešiel už cez všeličo. Ale čo je šťastie? Šikovnosť, keď kto niečo prekúri, aby druhý vyhrmel za to? Veď už i otcovi Stračkovie raz bol sľúbil robiť ako druhí — šikovne. Lež keď to druhým ide inak a jemu inak.

— Aký je to ten šťastný človek? — spýta sa otca v nedeľu, keď sa mu zdá veselším a zhovorčivejším.

— Prečo sa spytuješ?

— Keď mi mamka vravia, že ja budem nešťastný.

— Čo by si len bol… pohladí ho ťažkou rukou po hlave, čo je zriedka. Tu sa na nejaké mazny nestačí. — Keď budeš zdravý a spokojný s tým, čo máš, môžeš byť šťastný.

— A vy ste šťastný?

— No, som spokojný, — prelietne úsmev otcovi tvárou. — A kým som zdravý, nemám si čo žiadať, leda vyplatiť ten dlh.

— A keď ho vyplatíte, budete šťastný?

— Prečo by nebol? Budeme mať všetci, čo nám treba.

Maroškovi po tomto zišiel na um rozdiel, čo je v povahe rodičov. Mamka je prudká. Raz mu vraví — drž sa, nedaj sa — inokedy zas — ty budeš nešťastný v živote! I sama raz je veselá, vyspevuje si, smeje sa, celý svet je jej, a hneď zas narieka, načo len pánboh stvoril chudobného človeka? Otec, ten je pomalý, zriedka sa usmeje, len robí a robí. Ale plakať neplače ani pre dlžoby, ani keď sviňa ochorie. On je spokojný s tým, čo má, keď je zdravý. A ak raz i ten dlh vyplatí, bude vraj i šťastný…

Ani nevie ako, a ten zamĺknutý, chladný otec sa mu pozdáva, keď ho i nevie mať rád ako mater, s ktorou je akosi skamarátený. Výklad o šťastí sa mu do jeho detskej hlavy nevprace. Sú to preňho viac len slová, na ktoré — nebyť mamky — ešte dlho nepríde. Ale otec, v ktorom poznal len akýsi robotiaci stroj, počne ho zaujímať. Doteraz, keď sa s ním zišiel, najčastejšie ho hrešil, alebo aspoň napomínal. — Maroš, nohy umyť… pomodliť sa! Ber sa do kostola na katechizmus…! Vykydaj hnoj z maštale, nevidíš, ako my musíme drhnúť? — takými slovami nemožno srdce zohriať. Teraz je tu však čosi iné. Pohladil ho po hlave i usmial sa mu. Nebozkal ho, ako tetuška Kľuchajovie pobozká Paľka. Nie, chudobní ľudia sa nebozkávajú, na to niet času. Ale keď pohladil, i to je dosť… A tá vyprávka, ešte takej nepočul.

— Pôjdete kosiť? — priplichtí sa k otcovi, keď si večer kuje kosu.

— Máme ľadník na Hriadkách, treba ho pokosiť. Mohol by si mi prísť s obedom a pomôcť obracať! Zajtra bude pekne, môže sa i osušiť.

— Prídem! — sľúbi Maroš.

Na druhý deň aj ide, nesúc v servítke za misku halušiek. Vidličky mu trčia z vrecka. Mamka mu naložili ponáhľať sa. Ani si nesadne, iba raz pod vŕbky. Pozrie do servítky, či nevysypal. Ale nie! Halušky sú vrchom, na nich jesto i škvariek. Eh, tak mu ide na ne, keď doma nejedol. Veď by otec ani nepoznal. Už—už i podľahne pokúšaniu. Lenže ľudia idú, ak ho uvidia, vysmejú sa mu, že je taký bumbaj. I otcovi povedia. Ani by to nebolo pekne, keď otec robí od rána, a mal by jesť len to, čo on popapre. Preto i vyskočí a pohne bežkom spod vŕbok. Len jednu škvarôčku čo si strčí do úst, len jednu jedinú.

Ľadník je už skutočne dolu na úzkej roličke vedľa železničnej trate. Otec sa Maroškovi zas usmeje, keď ho vidí skákať bosými nohami po riadkoch.

— Daj si pozor — nepichni sa!

— No, nie! — chlapi sa Maroš. — Ja mám podošvu, ani bodliak ma nepichne. Tu máte halušky!

— A mať príde?

— Aby ste ich nečakali — musia ísť na Prídavky nazbierať kapustných listov pre svine. I plieť tam musia, keď nasadili zeleného mnoho.

— Veď si my poradíme, — sadá si na medzu a kladie misku s haluškami na kolená. — Pravda?

— Poradíme! — hľadí syn na halušky a cíti sliny v ústach, keď je hladný. Vezme si vidly zo zeme a počne obracať, kým sa otec naje. — Ešte je trochu mokrý! — naťahuje sa s ľadníkom.

— Nechaj! Poď sa najesť i ty. Či si jedol?

— Nie!

— Tak poď, máme dosť obaja! Potom budeme robiť. Hybaj!

— Keď máme len jednu vidličku.

— No len poď, — ponúkne ho otec. — Na! — strká mu vidličku do ruky, — naklaď si do úst. Potom dáš mne. Každej veci spôsob.

Maroško je hladný, nedá sa núkať. Vrhne sa na misku a pichne vidličkou hlboko. Napchá si ústa ani škrček a podá nástroj otcovi.

— Teraz vy! — ledva vypustí z plných úst.

— A teraz zas ty! — podá mu zas on vidličku.

Tak si oni podávajú na medzi z ruky do ruky, až z hodnej misky vykukne dno. Ľadníček im schne na slniečku, aj rozvoniava. Vysoko, vysoko kdesi, zavŕtaný do belasej oblohy, šveholí im k tomu škovránok obedňajšiu pieseň.

— Ako je dnes pekne, — poznamená chlapec.

— Veď i treba, nech sa krm usuší! — odkladá otec náčinie. — A si sa najedol?

— Najedol!

— Tak mi teraz dones do krčiažka vody z vochterne a pôjdeme!

Chlapec vezme spod medze krčiažtek—kamenáčik a kráča do vochterne. Obzerá si cestou role. Aké sú len iné široké a ich aká je úzka. A otec je celkom iný, krajší, veselší, keď robí na roli, ako vo fabrike.

— Prečo je tá široká roľa nie naša? Čo len táto úzka?

Keď sa vráti s vodou, nezdrží sa a povie to otcovi.

— Hja, syn môj, — prikývne mu tento, — ja by bol tiež radšej na širokej roli! A my sme mali tiež niekedy široké, — ukazuje mu až po štvrtú medzu. — Vidíš, až potiaľ oral tvoj starý otec!

— A prečo my neorieme?

— Keď je to už nie naše.

— A čie?

— Mnoho nás bolo detí, rozdelilo sa. Dostala sa nám štvrtá čiastka. Ale len by sme i na tej boli zdraví…

„Zas to zdravie!“ myslí Maroš, prehadzujúc riadky na druhú stranu. „Je to zdravie taká veľká vec…“ Aj by sa opýtal, ale sa bojí, ak by ho otec vyhrešil. A dnes je taký dobrý. Tak im pekne ide ten ľadník od ruky. Na Váhu sa iste kúpu chlapci, Paľko i ostatní. Ale nech! — dosť sa nakúpe. Tu robia ľudia všade — volajú z role na roľu. I ujúkajú dievky kdesi hen na vŕšku. Po trati zas ženie sa železnica, jedna prefuní zhora, po nej hučí druhá zdola. Čo je tých železníc! A kam to len idú tí ľudia? Po vrchy, to vidieť — vysokánske vrchy. Ale potom? Je ten svet i za tými vrchmi? Má mapu, na nej sú tie vrchy, i Váh, i Mostice, ale čo ďalej? V škole sa ešte o tom neučili, to len vo štvrtej, na rok! Tam u Horvaja majú už inakšiu mapu. A čo je v tých dolinách? Kde je tá jalovina? V ktorej? — usiluje sa v práci vedľa otca a zahrňuje ho otázkami.

— Kde je tá Mostická dolina? — spytuje sa Maroš.

— Hentá naproti! — ukazuje otec hrabliskom. — Ten okrúhly vrch, ani vycirkulovaný z jednej strany, a ten rozhodený so skaliskami z druhej. Tá ženie hen pod Ďumbier na Zadnie.

— A kde je teraz jalovina?

— V Repiskách. Na druhý týždeň zájdem pozrieť našu jalovičku.

— Vezmete jej soli?

— Vezmem!

— A mňa by ste nevzali so sebou?

— Ešte by si nevydolel. Je to ďaleko.

— Ja vydoliem, žobroní chlapec. — Len ma vezmite. A keby ste mi ešte dali ušiť krpčeky. V tých sa ľahko kráča. Tak by som šiel! Dáte mi?

— Keď nemám peňazí.

— Vyberiem si z poštovej sporiteľne, — hotový je Maroš. — I tak čo? Nepribúda.

Napokon sa dohodnú. Otec je dnes celkom inakší, ako keď robí vo fabrike. Nevie ho zakríknuť a mu čo odoprieť.

— Keď budeš počúvať ako dnes — vezmem ťa.

A chlapec počúva. Akoby nepočúval, keď dostane krpčeky a môže do hory? Mamka sa len diví, čo sa to robí s ním. Sám sa jej ponúkne — opatriť Janíčka, hoc ho i chlapci vyhvizdujú na uličke. Sám! I prv opatril, veď je on nie najhorší, ale mu to musela sama naložiť. I ošomral, teraz nešomre. Otec prinesie kus krpcoviny a on zájde si k starému Stehlíkovi, nech mu tie krpčeky ušije. Ale skoro, lebo na sobotu musí už s otcom do hory.

Do soboty sú krpčeky hotové, vymoknuté i vymastené. I návlačky majú, také pekné len tak voňajú. Popoludní sa Maroš vykrpcuje, návlaky si ovije okolo nôh a čaká, vyčkáva. Starší chlapci už išli. Čože — tí by ho nevzali so sebou, keď je ešte malý. Niektorí fŕľali i na koňoch. Ale nech! Veď ho otec vezme, len by došiel z fabriky.

Na priedomí obzrú si ho deti. Všimnú si tých novučkých krpčekov.

— Ja pôjdem s otcom do hory, — pochváli sa kamarátovi Paľkovi.

— Ja by som tiež šiel s vami, — sklopí tento smutne oči. — Ale mňa nepustia.

— Však i teba, Maroško, — priskočí k nim Anka Krdanka, tiež už trocha podrástla, — i teba zje medveď. Nechoď ta! — vytreští očká, plné obavy. — Ja by veru nešla! A najmä nie v noci!

— Veď ja pôjdem s otcom, a my dvaja sa medveďa nebojíme.

— Hej, nebojíte, keď nepríde, — duplikuje Anka. — Nebojíte! Ale keby prišiel, utekali by ste.

— Neutekali! — chlapi sa Maroš.

— No vieš, — zamieša sa Paľko do reči, — taký medveď je veľmi mocný. I koňa zrazí dlabou, i jalovicu odnesie!

Iba bujaka sa bojí. Keď ho ten pritisne rohami o peň alebo o skalu, veru ho i zadrhne. Ja som už počul o tom rozprávať ujca Kotúčovie. To je jáger, a aký! Ten i zabil medveďa. A vravel, ako našiel raz bujaka držať medveďa o skalu. Medveď už nedýchal. Ale bujak, keď ho odtrhli, tiež padol z nôh a museli ho dobiť.

— Ale nič sa neboj, Maroš, — posmeľuje ho zas Paľko, rodený poľovník. — Vieš, medveď ti je také zviera, keď mu ty nič, on tebe tiež nič.

— My sa nepôjdeme s ním biť, — zahľadí sa chlapec na pysky krpčekov. — My pôjdeme jalovičke so soľou.

Takto hotový vyčkáva otca. Už sa i zmrkne, ten však nechodí a teraz je večer dlhý. Už deväť hodín a ešte nejde. Už by mal prísť, ak majú do tej hory. Hora je ďaleko! Ale kdeže príde, keď majú výplatu? Sobota je, sobota!

Konečne po deviatej začuť rovnomerný krok ťažkých škvorní. Len čo sa obráti niečo zjesť, poukladá, čo treba — soli, tlče, dohánu, fľašu pálenky, slaniny a chleba do tanistry. Ani si len tie čižmiská nepreobuje. Siahne pod trám za kvakuľou, strčí i chlapcovi akúsi do ruky a už sú v ceste.

Mesiac svieti splna — je skoro ako vo dne. Maroš vidí noc je celkom príjemná, a hrdo kráča vedľa otca. Prejdú mostom cez Váh, ktorý si vypráva ako vždy. Vyjdú na vyvýšeninu a potom rovno—rovno po rosnej pažiti namieria do vrchov k doline. Chlapcovi sa zdá, ako by len ruky vystierala po nich. Pobehne za otcom, ktorý dvíha črievy a kráča dlhým krokom. Dohoní ho raz—dva. I predbehne. Niekedy sa obzrie späť, kde miznú v šere Mostice i veže a komíny Sv. Petra a Pavla.

Prejdú popri dedine — tá spí. Nestretnú človiečika a mesiac len svieti. I hviezdičky svietia — jasajú sa, jasajú! Vyše dediny je už cesta skalnatá. Otcove črievy hrknú do skaly.

V doline je chladnejšie a tmy je viacej. Mesiačik hodí svetla na vysoké bralá, ale cesta sa vinie pomedzi svrčiny. Voda hučí, rozkýpa sa vedľa. Hovorí, hovorí. I tie svrčiny sa rozhovoria, i tie skaly, z ich dier môže veru hocikedy vystrčiť hlavisko ten drak sedemhlavý. Maroškova fantázia sa rozpracuje. Rozkydané skaly predchodia mu ako stádo divých sviň. Myslí si, spia — ale vyrušiť ich, a hodia sa na človeka!

— Otec, otec! — volá syn na vodcu, keď zaostáva. — Otec!

— Čo je? — ozve sa tento, zamĺknutý akosi celou cestou. — Čo?

— Počkajte ma!

— No poď! Máš ešte krátke nohy!

Idú ďalej pomedzi braliská a popod svrčiny. Dolina sa raz rozšíri, raz zasa zúži, že sú len skaliská, cesta a divá, kypiaca bystrina. Maroš zbiera sily i odvahu. Kráča, až zaskakuje. Ale taká hora, to je nie ako niekde vo Vrbinke! A ten hukot a tá vrava, k tomu ešte v noci! Tu všetko vypráva — všetko je tu, ako čo by žilo — juj! Načo som len išiel? — obzrie sa tu i tu za seba, či voľačo nevyskočí a nebeží za nimi.

— Otec, otec, počkajte ma!

— Azda sa len nebojíš? — pristaví sa tento. Iste rozoberá cestou svoje starosti a nezbadá, ako syn zaostáva. — Bojíš sa?

— Čo by som sa bál? — podbehne Maroš. — Ale nohy ma bolia.

— Vidíš, som ti vravel, — lapá ho za ruku. — A máme ešte dobrý kus do Repísk.

Pomaly sa dolina rozšíri. I svetla je viac. Ide sa im ľahšie. Kdesi z kopca zhavkajú strážne valaské psiská. Keď sa však nikto neblíži tým smerom, zamĺknu.

— Keby tak boli prišli, — vraví syn otcovi, — bol by im dal!

— Komu?

— Nuž tým psom!

— A čím?

— No skalou. Keď ja raz trafím psovi skalou do nosa, tak ide!

— To sú zlí psí, — vysvetľuje otec. — Takí i dotrhajú človeka.

Maroško je, pravda, rád, keď neprišli. A ešte je radšej, keď začuje zvonce a stanú pred kolibou, zrubom ktorej prežaruje ešte niečo pahreby a vyráža chrapot, ani čo by ťahal na poriadnej base. Koliba je plná ľudí, čo prišli so soľou, chlapcov i starších. Tu to spí všetko na hŕbe. Otec ešte diškuruje za chvíľu s pastiermi, Kušiakom a Stanom. Čo však už z toho, keď sa jemu oči zavierajú. Utisnú mu preto miesta kdesi pod stolcom, kde by zaspal hneď, len keď dym akosi ide do očí a štípe, štípe. Potiahne otca za nohu — kde je voda? A keď ju nájde v gelete, namočí si do nej cedáčik, priloží na oči a ukonaný razom zaspí.