ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V strapatej hlave Maroškovej počne sa brieždiť. Kamarátstvo je dobrá vec, ale nie je kamarátstvo ako kamarátstvo! Keď dostal basu od Jana z píly, hneď bolo kamarátov. Ale len kým sa basa nerozdrúzgala. A teraz tiež — Mišo by bol kamarátom, ale za cimbal. Načo je potom také kamarátstvo?

— Choď do Kľuchajov pobaviť sa s Paľkom! — narádza mu mamka. — To je dobrý chlapec. Cimbal ti nevezme. A má i holuby. Choď!

— Ja nejdem! — opustí Maroš gamby.

— Prečo nejdeš? Tetuška ti ešte i dá niečo! Jabĺčko ti dá! Poď, zavediem ťa! — chytí ho za ruku, špinavú od hliny.

— Ja, — strčí malíček do kútika úst, — ja nie. Keď sa ja hanbím.

— Čo by si sa mal hanbiť, — potrhne ho mamka, merajúc ho zadiveným pohľadom.

— Keď som ja nie pán!

— Ale môžeš byť! — rozosmeje sa mladica. — Keď sa budeš usilovať, všetko môže z teba byť, vieš? Poď!

Horko—ťažko ho dostane do Kľuchajov i s cimbalom. Vlečie sa za matkou odutý, s plachým pohľadom, smrkajúc. Na priestrannom, pekne vybudovanom dvore iba kŕdeľ hydiny — sliepok a kačíc. Zo dve perličky a krásny tmavopestrý kohútisko s blýskavým perím. V kuchyni tiež nikoho. Kľuchajovú, príjemnú staršiu paniu, nájdu konečne v záhradke s motyčkou na bujných zeleninových hriadkach.

— Ach, suseda, čože nového? — zdvihne pani hlavu na pozdrav. — Akože ťa poslúcha ten tvoj cimbalista?

— Všakovak, pani urodzená, — potrhe mamka chlapčiska. — Ale idem s ním, s týmto kadektom. Nemá sa s kým baviť a ja, či je váš Paľko nie doma. Veď sú dobrí kamaráti!

— Paľo? — oprie sa pani o motyčku, krotko, ako vdova. Tiež už ponad jej hlavu veru všeličo prehrmelo. — Náš Paľo? Ktovie, kde je ten! Len čo sa naje, zmizne vždy ako gáfor. Iste bude zasa len u Mrázikov pri holuboch…

— No vidíte, mamka, — zašomre Maroš. — Načo sme sem šli!

— Zato nič, — usmeje sa Kľuchajová, zbadajúc, ako suseda zapcháva chlapčiskovi zásterkou ústa. — Veď sme my doma. Poďže sem, Maroško, — pozve ho dobrácky, — voľačo ti dám! Pozri! — zdvihne mu briadku jemnou rukou, ukazujúc na zarodené stromy. — Čo chceš radšej, jabĺčok, či kvetov?

Takáto otázka posmelí Maroša. Zadíva sa raz na stromy, dobré včasné jablone, tu zas na kvetnaté hriadky, od nich zaváňa rezedou a fialkami. Takú záhradu on ešte nevidel, leda škárou na plote. Jabĺčka sa mu páčia, sú také ako mamkino líce. Ale jabĺčka už mal. I otec mu doniesol z mesta. I mama mu dala. A kvety ešte nemal, leda také, čo si sám natrhal na Mrázikovie lúke…

— Nuž čo budeš radšej? — opätuje pani, hladiac ho zvedavo mäkkým pohľadom.

— Ja… ja… — nezodvihne Maroško ani za svet oči zo zeme, — ja chcem radšej kvety!

— No, ty si nie chlapec ako chlapec! Každý chlapec by si pýtal jabĺčok, a ty kvety! Tak poď, — vezme ho ku kvetným hriadkam, kde kvitnú na štíhlych kríkoch i ruže, — dám ti kvetov, keď ich máš rád! — Aj mu ich natrhá za plnú hrsť. — A teraz poď! — zavedie ho pod jablone a potrasie jednu štíhlu, až začnú jablká cupotať. — Na, vezmi si! — tisne mu do ruky i do vrecák z pekného šťavnatého ovocia. — Aby si pamätal! Keď budeš vždy mať rád, čo je pekné, dostane sa ti z toho, čo je dobré a osožné.

Od Kľuchajov ide Maroš vyskakujúc domov. Keď si už i kamaráta nenašiel, ale má aspoň kvety! Aké krásne kvety, a ešte i jabĺčka! Do jabĺčok sa hneď i dá. A z kvetov, čo vloží mamke do krčiažka na vodu, teší sa i na druhý deň.

Kvety však vädnú, a zas je po všetkom.

— A s kým sa budem baviť? — hudie Maroš znova istého rána materi. — S kým, ha?

— No s chlapcami! — vraví mu táto.

— Keď ma chlapci nechcú, iba za cimbal.

„Ach, hľa,“ myslí si mať, „ten cimbal je iba nešťastie. Keby si nemal, lepšie by bolo.“ Hovoríš, — obráti sa za ním, — chlapci ťa nechcú, iba za cimbal?

— Aha!

— Tak vieš čo, Maroš, — pohladí ho po strapatej hlave, — bav sa s nami.

— S kým? — nechápe chlapec, čo mamka myslí.

— No so mnou a s otcom!

— A o čo? Však vy ste starí.

— Starí—nestarí. Pomôžeš nám doma pri našej zábavke.

— A ako sa vy viete baviť? — vŕta mu v hlave.

— Nuž ja sa bavím o obed a potrebujem, kto by mi doniesol dreva, zabehol po soľ alebo korenie do obchodu. Otec sa baví o gazdu. Vezme kosu, nakuje a ide kosiť na Španie alebo na Bolianske. Potrebuje, kto by mu zabehol na studničku s krčiažkom po vodu. Nevedel by si to spraviť?

— Vedel!

— Tak teda sprav! Pomáhaj nám — budeš?

— Hej!

Takto počne Maroš nahrádzať kamarátstvo. Mamke nanosí dreva ku sporáku. Otec Stračkovie mu kúpil nožík, púchovec. Týmto nafaklí koníčkov z íveriek, aby bolo ľahšie oheň podkladať. Otcovi doma pomôže i kravu česať, Rysuľu. Ten mu zas ušúľa zo srsti loptu i odrotuje špagátom, až je len hej! Vezme ho so sebou na Španie i Bolianske ku kosbe, kde mu nosí vodu v krčiažku, kamenáku, a plaší z ďateliny hrmotné jarabice. Nuž sprvu sa mu to i páči.

Skoro je však i s tým, kde bol. Márne si ho chce mamka udržať — zábava so staršími len nie je zábavou. To je práca! A Maroš by sa rád baviť ako na Mrázikovie hline. Mať kamaráta, ako je on, a robiť niečo, ako to povedal Mišo na tú vodu, čo nie je pálenka, ale sa má piť, akoby bola.

— Paľko, — povie Kľuchajovi, keď sa s ním stretne najbližšie, — nechodievaj do Mrázikov. Ja ti dám cimbal a môžeš cinkať na ňom, koľko len chceš. I domov si ho môžeš vziať. Ale pôjdeme vedno k Váhu.

— A vieš hláče chytať? — zadíva sa naňho načervenkastý Paľko. — Vieš pichať na vidličku?

— Ja si vezmem vidličku, — hotový je Maroš.

— Tak ťa počkám a poď!

Plajbás nechá cimbal kamarátovi, ktorý si, pravda, hneď i zacinká. O chvíľu bežia už obaja s vidličkami jeden pred druhým popri mlynici za humná, do jarkov. Tu sa rozteká mnoho jarkov z narazenej hlbokej bystriny, obrúbenej najviac starými vŕbami. Čistunká voda ani zrkadlo. Povyše sa kúpu v nej deti a ešte vyššie i panské dievčatá zo Sv. Petra a Pavla čľapocú. Slniečko tancuje na vlnách veselo a trávička sa usmieva sýta, zelená.

Malí rybári ani nepozrú v tú stranu. Majú povinnosť pred sebou, a v tej sa tiež treba vyznať. Paľko, ten sa vyzná. On je akurát na také veci — hrivaj, pĺž i klen. Ale i s flintičkou vie narábať a aj s kušou. S gumipuškou trafí veru niekedy i do okna, ale i do vrabca. Nuž rodený poľovník a rybár.

— Hybaj! — potrhne Maroša do neďalekej nížiny, porastenej hrsťami vysokej trávy ako povesná hrubánskych vlasov. To sú šmýčky, do nich chlapci zapadnú po krk. — Vezmime si dva, — odtrhne Paľko poriadne, priviaže na konce po drevčiatku. — A teraz už poďme tam oddola! Tam sú!

Vyhrnú si nohavičky vyše kolien a pod Rajskou záhradou, čo je niekoľko mladých vŕb, ohradených tŕním, vojdú do potoka. Voda je dosť hlboká, zasiahne i nohavičky. Im to však nič. Krčia sa vedľa seba s vidličkami napohotove, prevaľujúc skalu za skalou.

— Ih, ih! — ukazujú raz jeden, raz druhý na prebrnknuvšiu svižkú rybku. — Vidíš? To je klen! Aký klenisko!

Na klena si však netrúfajú. To je nesmierne šikovná potvora. Oni len na tie, čo počkajú. Taký hrivaj má veľkú hlavu, ale je sprostý ako tĺk. Očiská má vyvalené, keď mu však ide vidličkou od zadku, napichne ho ako nič. Hneď je cez chriapy na šmýčku. Pĺž je hybký ako háďa, ale tiež nemá rozum. Jelšovky ti vbehnú pod skalu, päť i šesť naraz. Keď sa potom skalou praskne o skalu, letia spod nej ani íverky.

— Ih! Ih! — vyťahuje tu i tu vidličku s hrivajom. — Ih, ako švingá! — zberá ho dolu a napichuje na šmýček, ktorý, zaseknutý pod skalou, ostáva vo vode.

— Ih! Ih! — probuje i Maroš. Niekedy mu ujde, niekedy ho i trafí — toho hrivaja. Ale pichá tak prudko, že je hláč skoro na dvoje, keď ho sníme z vidličky.

— To máš ísť ľahko, potichu. Takto, hľaď! — ukazuje Kľuchaj. — Ty by si mal radšej na udicu chytať. Takto ich všetky dokaličíš. Pozri — ih! Aký veľký!

Takto vyjdú spod Rajskej záhrady až po mlynicu. Maroškovi už tiež ide lepšie remeslo. Len mu je akosi ľúto tých hláčov. Paľko nedbá, keď on chodí už i na ryby s faktorom Haruľom, čo ich ostňom bije. Jemu je však ľúto. I keď sviňu zakáľajú, dá si hlavu pod perinu — nepočuť kvik. Ani keď Haruľovci zabíjajú býka na humne pre pltníkov, nejde sa dívať ako druhí. A toto taký hláč, ako sa tiež myká na tej vidličke. Musí ho to bolieť!

— Chlapci, — zastane vedľa nich na brehu Anka Krdanka a vraví im natešene už po druhý či tretí raz, — ja vám ponesiem tie vaše hláče! Dobre?

— No nes! — zašomre Maroš. — I cimbal vezmi tam s Paľkovým kabátom!

— Ale my ideme ta vyše močidla k Váhu.

— I ja! — hotová je Anka, vlečúc už poslušne, čo jej bolo nakázané.

— Dobre — ale ak ťa mať bude biť, potom nevrav! — Nie!

Už sú teda traja s korisťou. Pri močidle nájdu Červená — hriebsť usilovne dieru do briežka pod pažiť. Hore je už otvor široký — Ankina piastka sa vmestí doňho.

— Čo robíš, Jano? — vyrušia ho v práci príchodzí.

— Piecku! — zahľadí sa na nich tmavým zrakom. — Máte hláče? Nakladieme si ohňa a upečieme.

— Ajajáj, spravíme si hostinu! — jasá Anka Krdanka.

Fabriky vo Sv. Petre a Pavle, ich vysoké komíny odtiaľto i vidieť, odtrúbia jedna za druhou olovrant. Kamaráti sa práve chystajú k nemu. Rybári, i s Ankou, sú ani marasníci. Mali by sa najprv osušiť. Keď je však práce veľa — vyhriebsť prsť, nazbierať suché prútie a šelím popri Váhu, vytiahnuť zo dve kvaky na záhumní… Ale rozdelí sa a ide to.

Čo nevidieť zapraská ohník a vrchným otvorom piecky vybuchne dym ako z nejakého komína. To je radosti. Malí sedia veru ako praví Indiáni. Delia sa s kvakou i so strukmi hrášku, čo bol Paľko opatril. Keď prehorí a zažiari pahreba, Červeň ako kuchár, kladie na ňu hrivaja za hrivajom, i jelšovky, trlovky s peknými zelenkastými bôčikmi, a nakoniec i dlhé, ohybné pĺže. Ako trochu priškrie, už to i jedia, objedajú…

— Hrivaje a pĺže, — vysvetľuje Paľko, — dajú sa len takto jesť. Ak sa uvaria, sú samý sopeľ. Ale jelšovky sú i varené dobré. A možno ich jesť i s hlavami.

Po hostine, keď už toho hodne neodpľúvali, zháňajú sa po dreve. Lenže ho nieto. Pri močidle sa často vatrí: i robotníci si neraz rozložia ohňa v nedeľu. Všetky sucháre sú vyzbierané.

— Počkajte, kamaráti, — povie Červeň, — ja už viem, ako sa dá dreva dostať!

— Ako? — hľadia kamaráti na druhý breh Váhu, kde je píla — hŕby brvien a stohy dosák. — Tam by sa dalo! Ale kde sa dostať cez Váh? Na most je ďaleko.

— Len poďte! — posmeľuje ich Jano. — Sadneme si na breh a bude i dreva. Len kričte za mnou to, čo ja!

Zájdu na hať všetci štyria. Sadnú si pod vŕbky a dívajú sa do bystrých vĺn. Zhora ldu pltníci. Zháňajú polplte — v košeli a v gatiach. Chlapi chudí, ale tiež z mäsa a pálenky. Ženú popod vŕbky, len sa tak šinú po prúde. Nadvíha ich a špliecha pomedzi brvná.

spustí vtom Červeň a ostatní za ním:

Štvorhlas jačí a chlapi v gatiach sa ohliadajú. Prví i prejdú, len čo zakričia niečo ohyzdné. Ale druhých, tretích to domrzí…

— Vy pankharty naničhodné, — spustí akýsi Likavčan, hroziac im päsťou a kľajúc pritom, až to vari i tú plť nadvíha. — Idete ho k materi! Vy… — schytí poriadnu kredanicu, akých leží hŕba na brvnách, a prásk do nich.

Uhnú všetci štyria ďalej od brehu. Ale nepopustia, dožierajúc chlapov. — Odťahuj tie kany, ty pes otrhaný!

— Ih! Otca tvojho! — brýzga ten i onen a kresanice lietajú na breh, len radosť. — I tá mať hlúpa, čo ťa mala! I ten učiteľ je sprostý, čo ta učí!

Niekoľko pltí preletí a dreva je dosť. V piecke onedlho horí nažeravo. I komín šibe plameň, aj iskry lietajú, ako niekedy hentam z toho plechového na píle. Anka si len cinká na cimbale. Maroš zasa hľadí so záujmom, ako Paľko hrebie z riedkej pieskovej pôdy vŕbové korene. Jano zas zbiera suché lajno a hádže ho do pahreby, až sa zadymí.

— Načo to bude? — zvedavý je Maroš.

— A vieš čakať? — mrkne naňho Kľuchaj akosi zvysoka. — Vieš?

— Neviem!

— Tak sa nauč!

— Viem — viem! — opravuje sa Plajbás.

— Teda čakaj! — smeje sa mu i Červeň, hodiac práve kus kravského lajna na oheň.

Maroša zamrzí, že si ho takto podávajú. Ale cíti, mnohé minul, keď nechodil s chlapci. Tí už vedia viac. Nuž, oduje gamby a stojí.

— No, hľaď! — urovná si Paľko koreň, prekrojí ho nožíkom a dá kúsok do úst ako cigarku. I pripáli si ju na pahrebe. Konček sa mu rozžeravie a z úst mu ide dym. — Na, zafajč si i ty! My sme ako diví ľudia, vieš?

Všetci dostanú po cigarke. I Anka Krdanka. Paľko im pripáli, nech zvedia, čo je to! Potom si sadnú do kola a poťahujú — fajčia.

— Ih! páli! — Anka hodí prvá cigarku do močidla. — Jaj! — počne i fňukať.

— To je zlé! — povie i Maroš, ale zato nepustí to z úst, aby sa mu nevysmievali. — Ph! — odpľuvne si, ako vídal otca Stračkovie. — Ph!

— Ani odpľuť nevieš! — ozve sa zas Červeň. — To sa má pustiť pomedzi zuby. Takto — vc… vc! — crkne na dva metre do močidla, až sa tichá voda zavlní. — Vc! — Vc — Zacrká i Maroš.

Sotva to však probuje druhý—tretí raz — buch! Podchytí ho, ani čo by strelil. Obzrie sa, a tu vidí, Jano vyberá z pahreby žeravé lajno, posliní kameň, na sliny dá lajno a druhým kameňom praskne naň.

— Buch! — ozve sa ešte silnejšie.

„Ej, také voľačo!“ myslí si Maroš. „Kravské lajno, a takto strielať.“ — Nože, ja… ja! — skočí ku kameňu. — Či mne strelí?

— Strelí! Čo by nie! — položí Červeň žeravé lajno. — No udri!

— Buch! — praskne to ako prv.

— Teraz mne! Mne! — horia oči i Anke Krdanke.

— Buch! — i jej sa to ozve ako tým.

Také čosi už trhne. Všetci si prinesú kamene, pľujú, kladú na ne žeravé lajno z piecky a búcha to a búcha.

— Nepôjdeme domov, len po kravách! — povie Paľko.

— Len!

Počne sa zábavka, pri akej sa na všetko zabúda. I kravy prejdú, i fabriky odtrúbia a odzvonia na večer — oni len trielia na oheň, pália kravské lajno a buch! buch! — buchoce im to ani na poľovačke. Z piecky sa kúri a pahreba ožaruje štyri detské tváre. Sýta zeleň už zmizla, len príjemná vôňa materinej dúšky čo zaváňa. Teplo je a ticho, iba Váh čo hučí. Na oblohu vychodia hviezdičky.

— Buch! Buch! Buch!

Odkiaľsi spoza Váhu nesie sa vánkom škrekot žiab.

— Maroš — Maroóš — udrie im vtom do streľby ostrý hlas mamky Plajbásovie. — Maroš — Maro—óš! — volá spod prvého humna.

— Juj, už nás budú hrešiť! — schytia sa deti. Plajbásovi neujde, ako mu kamarátov napína dáviť — iste od tých cigariet. Všetci sa zrazu cítia nevoľno. Poberú, čo majú, a idú.

— No počkajte, vy loptoši! — hrne sa im na hlavy, keď prídu bližšie. — Čo ste to zasa vykázali? Bili ste vraj dievčatá z mesta a vykrikovali ste na ne mrzko. Veď len poďte domov — dostanete!

— My sme nebili nikoho! — odváži sa Paľko. — Sedeli sme pri piecke a strieľali z lajna. To iste druhí!

— Nie — my sme nie! — dotvrdí i Anka Krdanka. — Len ja som bola s nimi, a mňa nebili.

— Teda nie?

— Nie veru! — postaví sa dievča smelo na obranu svojich gavalierov.

— My sme sa bavili sami! — šomre Maroš, obávajúc sa, že i teraz vyhorí bez viny ako obyčajne. — To bol iste Mišo Mrázikovie. Ten vravieva mrzko.

— To bol Mišo! Iste Mišo to bol! — prisviedčajú i ostatní. — A teraz povedali na nás — hej!

— Pravdaže povedali, — zdrží sa Plajbáska, aby zas nevydrala Maroša ako kedysi. — Preto som i prišla po vás. Veď vás veru čaká virgas každého doma. Nevideli ste kravy domov ísť? Nepočuli ste zvoniť? Vy štence akési… Len vás ta do chlieva pozavierať!

— My by sme sa vedeli i v chlieve baviť, — šepletí Anka Kardanka nevinne.

— No, veď… veď! Nebyť tu teba, dostali by! Ale ty nemáš prečo cigániť! A druhý raz nelomte tu krk do noci!

— Nie!