ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nočná stráž spraví z Maroška hrdinu. Starší sa ohliadajú za ufúľancom, čo len vyrastie z neho? Azda farár, alebo rechtor! Chlapci ho obstanú na priedomí a dívajú sa naňho skoro závistlive, ako čiara kriedou na starú, nahnutú sypáreň pri potoku všelijaké haky—baky. I Mišo Mrázikove, územčisté, červené chlapčisko, s vypitými kútky na ústach, má dnes rešpekt. Zato sa chlapi, vraj by to vykonal i on, nech má s kým. Ba spravil by to i sám!

— Tak sprav! — vrkne mu Plajbás Kozovie, zaokrúhľujúc brucho akémusi panákovi. — Kto ti káže nespraviť — há?

— Bál by sa! — vyškerí sa mu krátky, počerný Červeň.

— Ja by sa bál? — sčervenie Mrázik ako rak. — Ja?? — A už ho i buchne do vpadnutých pŕs.

— Ty, Mišo, neondej, — zohne sa Červeň pre skalu. — Lebo…

— Dáš mu pokoj? — priskočí vtom Paľko Kľuchaj, dobre chovaný chlapec z lepšieho domu vedľa Plajbásov, pán. Priskočia i druhí a Mišovi neostáva, len gamby opustiť.

Maroško vidí, chlapci sú zaňho. Lenže skoro zbadá, ako máloktorá sláva petrvá deň. Na druhý—tretí deň nikto už o tom nehovorí.

Chlapci majú iné starosti a hádky. Plajbása ani nepozvú medzi seba, keď sa bavia v ohromnom Mrázikovie dvore o ovce alebo o holuby. Jeho to bodne, a nie prvý raz. Už dávnejšie cíti, že ho akosi obchádzajú. Nepovedia mu — poď sa baviť! Leda ak má kus chleba alebo nejakú priešmačku od mamy. I to, ak sa stane niečo, praskne okno alebo sa zlomí sliepke noha — to on, Maroš Kozovie! Nuž ostáva sám. Niekedy si zájde s Paľkom Kľuchajom k Váhu na šmýčky, z čoho sa potom pletú korbáčiky. Alebo s Červenom prehadzujú najvyššie topole tľapkavými kamienkami.

— Ny! Ny! — kričí pritom Červeň, ukazujúc po hode prstom, kade kameň letí.

— Ny! — probuje i Maroš. A ide to.

Jedného dňa však dovedie suseda do Kozov plačúce dievčatko, Zuzku, s poriadnou hrčou na hlave.

— Mara, Kramlíkuľa, — volá hneď mamke do dverí, — pozri, čo jej ten váš galgan vykonal! — odhŕňa jej vlasy.

— Náš Maroš?

— Váš! — rozčuľuje sa suseda, červená od hnevu. — Prišli deti od Váhu a tie videli, ako jej hodil kameňom do hlavy. Veru, keď ho stretnem, dám mu ho! Takto do dievčaťa skaly ráňať! Či sa to svedčí?

Keď Maroš dôjde, má zlý obed.

— Nuž čo si zasa vykonal? — hreší ho mamka a hneď i vytrepe po rukách, až mu sčervenejú a opuchnú ako cibule. — Budeš dievčatám hlavy rozbíjať a mne prídu potom pre teba na dom? Čo si to spravil Zuze Lalovie, ha?

— Nič, — oduje sa Maroš, ale nezaplače. Čosi dusí v sebe. — To som jej ja nie!

— A kto?

— Chlapci! — šúcha si horiace ruky.

— Ktorí?

— Tam bolo veľa chlapcov a všetci hádzali, — nevie sa zdržať sĺz a pustí sa do usedavého náreku. — To vždy len ja — mh—mh — len ja!

— Tak si nemal tam čo hľadať, — zmäkne mamka, ale nechce to ukázať. Jej pekná biela tvár poleje sa pýrom, tuhším ako od sporáka, a belasé oči zvlhnú akosi. Cíti, Maroš vraví pravdu a stala sa mu krivda.

— Nemrauč! Hneď je tu otec, nech ťa nevidí! Poď, zajedz si! Vezmi si vahanec, dám ti kaše dobrej, sladkej!

— Nechcem! — búri to ešte v chlapcovi.

— Nechaj tak! Akoby si priložil! — mrzí sa mamka na trucovitosti svojho jedináčika. Zato rozmýšľa, ako by ho? Keď i tá Lalová hneď všetko uverí, čo detiská navravia, a príde ju sem pokúšať. No, veď on sa vydurdí!

Maroško ľahko neuhne. Je on hlavaj—hlavatý. V bruchu mu škŕka na sladkú žltú kašu. Má to rád. Ale nie — on má aj iné spôsoby! Mamka ani nezbadá, ako si vahanec pichne pod pazuchu a ide. Idúcky od Váhu zbadal, u susedov Krdanov varia kuľašu. Treba mu len zájsť na Krdanovie prah, položiť si vahan na kolená a totka Krdanovie fľaskne mu doň za lyžičisko jedla z múky a zo zemiakov, lipkavého, že by mohol ním chalupu omazať.

— Už si tu, ty hubáč? — víta ho totka, preobliekajúc Anku, živé dievčatisko. Pobahnilo sa jej kde v čom na ceste. — Čo si to zasa vykázal, há?

— Nič! — oduje sa Maroš.

— Hej, nič! Len ty rozbíjaj hlavy dievkam! Ktorá pôjde potom za teba, keď narastieš?

— Ja nechcem!

— A kuľaše chceš? — všimne si totka vahanec na chlapčiskových kolenách, s ním chodieva sem na kuľašu, odkedy sa naučil nohy dvíhať. — Budeš kuľaše?

— Budem!

— A nebudeš mi Anku hnevať? — stavia mu oproti čiernovlasú, okrúhlu strapaňu. — Nebudeš?

— Nie!

— Nuž aby si nie! — podíde k hrncu gazdiná, naberie kuľaše na lyžicu a fľaskne mu ju do vahanca, roztrie a omastí trochu, aby mu v hrdle nezastala.

Maroš sa nedá núkať — hladný je. Najprv si prsty popáli, keď to on len tak — rukami do vahana. Potom to však ofúka a raz—dva — posádže do seba.

— A ďakujem? — volá za ním totka, keď už chce ufrknúť. — To zjedol pes?

— Ďakujem! — zašomre chlapec, zbierajúc sa z prahu.

— Teraz by si sa mohol tuto s Ankou trocha pobaviť!

Tieto slová začuje už len jedným uchom. Kde by — baviť sa s Ankou? To by ho ešte len chlapci vysmievali! A už je i vnohy.

— No počkaj, prídeš mi ho druhý raz!

Tak to však býva aj inokedy. A keď Maroš príde s vahancom, totka vždy len fľaskne za lyžicu.

Hlad je už tam. Doma je o toľko jedináčik krotkejší. Mamka sa už nehnevá, otec tiež nie. Tento si ho vezme k sebe do ťažkých rúk a jedia vedno z misky sladkú kašu drevenými lyžicami, čo aspoň nepália. Chlapcovi chutí ako obyčajne. Len mu príde na myseľ, prečo oni nemajú kone ako u Mrázikov? Vtedy by otec nemusel mať také škvorne, tvrdé — ani z kôry. Ani by nerazil takým čímsi, ako smrdí, keď sa ide popri čiernej vode. Tak by hádam i jeho zavolali do Mrázikov baviť sa o ovce alebo holuby.

Pri takých myšlienkach a pri sladkej kaši zabudne na bolesť. Mamku to však neprejde len tak. Takú krivdu spraviť svojmu dieťaťu! Na najbližšom trhu kúpi mu za tú bolesť v meste maličký cimbal s plieškami i ceruzkou k tomu. Nech si zahrá a nech si kreslí, keď je doma. Nemusí sa vždy túlať.

Chlapec má veľkú radosť. Ani sa nehne z domu. Na cimbalku učí sa odklepávať pesničku Kohútik jarabý. Keď má toho dosť, čmára ceruzkou pánov na papier, čo mu vypýtali z cukru v obchode u Žida. Na druhý deň však už s radosťou nevydrží. Musí sa pochváliť. Vysadne na cestu a klepká a klepká. Obstanú ho chlapci a dievčatá a dívajú sa na hračku.

— Ako to pekne cinká! — nahne sa k muzike Zuzka Lalovie, o ktorej sa vyzvedelo, že ju trafil Červeňov kameň.

— Ukáž mi to, Maroško! — batolí sa k nemu i Anka Krdanka. — Ukáž! Naša mama ti dá kuľaše.

— No pozri! — snaží sa šťastlivý majiteľ cinkať do melódie.

— I mne kúpi také naša mama! I mne! — teší sa Anka, podskakujúc ani kozľa.

Pristavia sa i Kľuchaj, Červeň i Mišo Mrázik. Pristavia sa aj iní chlapci. A všetci myslia — to je niečo na bavečku.

— Ty, Maroš, — zadíva sa naňho Mišo závistlivo. — Poď sa k nám baviť! My vezmeme chleba i mrkvy a kalerábu a ty cimbal — dobre?

— Hej, — kriví Plajbás ústa, — a ty si mi zlomil basu!

— Ja som ti ju zlomil? Vy ste ju zlomili — načo ste mi ju trhali z rúk?

— Keď bola moja!

— No cimbal ti nezlomím. Ale vieš, budeme sa baviť a zahráme si i na cimbale. Ideš?

Maroš nepovie slova. Zato sa pozbiera, vezme cimbal mocne do ruky a ide s chlapci. Dievčatá zaostanú, tie majú svoje bavečky. Anka Krdanka má plnú zásterôčku, a to samé uchá z hrncov, také odbité črepy. Načo jej len budú? Šarvanci zahnú pomaly do Mrázikovie dvora. S nimi vedno i náš cimbalista, ktorý akosi nevie udusiť zvedavosť. U Mrázikov je ohromný dvor. Sú tam holuby a zajace, čo Mišovi bratia pestujú. Na dvore je piesok a hlina…

— A o čo sa budeme baviť? — radia sa chlapci, medzi nich sa zamieša i počerná Mišova sestra Eva.

— Bavme sa o ovce s fazuľkami, — radí dievča, o rok mladšie od brata. — Vy budete pásť a ja budem vaša žena. Donesiem vám jesť na salaš…

— A máš fazuľky?

— Prinesiem vám, biele i strakaté, — šteboce okaňa. — Aké chcete. Priniesť? — pozrie významne na Miša.

— Prines! — káže jej veliteľský. — Ale i z tých veľkých. To budú medvede.

Niekoľko minút a deti sa vžívajú do preháňania a postrkovania bielych i rysavých fazuliek na kopcoch z hliny, akoby konali najvážnejšiu povinnosť. Maroš sa sprvu len díva, ako Mišo i Kľuchaj i Červeň a ostatní robia košiare, dávajú mená istým častiam: Repická… Machnatô… Javorová… Zadnie… Stavajú kolibky, košiare a strašia kŕdeľ ovečiek veľkou čiernou fazuľou, žebože medveďom. Cimbalista je už tiež v tom, páči sa mu to. Zato si cimbal nechce pustiť z ruky, hoci Mišo škúli, ako by si na ňom zaklepal…

— A toto nech sú psi, tieto bôby, — stavia tri kúsky Červeň okolo kŕdľa. — Zahraj, Belko a Dunaj, dobre?

— Dobré! — prikyvuje Mišo ako bača a ostatní ako valasi a honelníci. — Bŕrč! Ideme na Javorovú. — To je vysoký a strmý vršisko. — Bŕrč! Ideš ho, ty Straka, kade sa to driape? Si ty koza a či ovca? Boh teba skáral, aby ťa skáral — nepočuješ? — napodobňuje bača starých, tak ako počul, keď bol s jahňačiarom i s otcom nedávno po syr. — Ty krivaňa krivá, ty šmatla akási! Ani to nedojí, ani neberie na seba! Bodaj ma hrom zabil, tú by azda ani medveď nezožral… Bŕrč, tu je potok, hóo… tadeto sa budete pásť! — rozkladá Mišo, rozkladá, valasi postrkujú kŕdeľ až na Zadnie, Maroško naslúcha, zabudnúc skoro i na cimbal.

— Pánboh pomáhaj! — ozve sa vtom dievčenský hlas. — Ako sa máte? Medveď vás nestraší? — skladá Eva batôžtek a vyberá z neho mrkvu, kaleráb, chlieb i fľašu, plnú čohosi, už ako pálenky. — Ako sa máte, chlapi? Dobre vám doja?

— Ej, čerta ony doja! Iste im nejaká bosorka porobila! To si ty, Evička? Čo nového tamdolu?

— Veru nič zvláštne. Iba husiaň Jano padol do močidla a nevedel z neho von. Aj veru tam ostal, iba ľudia čo ho vytiahli. No mohol sa i zaliať, potvora. A potom kde by sme už my, ženy, konope máčali? Ale si zajedzte, vypite! — ponúka ich prestrojená ženička, Mostičianka, v materinej sukni, vizitke i šatke na hlave. — Vezmite si! Nech sa vám páči!

Pastieri si berú. Všetkým sa dostane. Keď si zajedia, chytia fľašu a upíjajú si z ruky do ruky.

— Eh, ale je dobrá! Ale tuhá! Na, Maroš, i ty si glgni a daj ďalej! Vša! — skríknu v tom valasi. — Sem hlaveň a karabínu! — Hav… hav… hav! — šteká Červeň. — Be—é—é—é! — bľačia ostatní zúfalo. — I—deš—ho, ty—po—tvora — po—tvor—ská — spre—pa—de—ná! To by ti boli pod zubáky naše ovce! Hej, to nie, otcu materi, maco, to už nie!

To sa však už deje, ako by nebola na Mrázikovie hline, ale niekde na Zadných nad Hronom, kde v noci sadajú hmly a treba sa po krk brodiť v rosnatej hafurine. Všetci sa vžili do zábavky a bránia nie fazuľky biele a strakaté, ale mostický majetok, kŕdeľ poriadnych dojok pred pažravým medvediskom…

— Mú… mú… mú! — berie Kľuchaj čiernu fazuľu, veľkú na cól. — Mú—mú—mú!.. strká medveďa kamsi do Machnatého, kde jesto hôr i skál a jaskýň. Tam sa dá ukryť.

— Mú—mmú…

— A teraz si zahrajme a zaspievajme! — rozhodne bača. — Maroš, sem cimbal!

Bača Mišo spieva, bijúc pritom s viditeľným pôžitkom kyjaničkou na cimbal. I valasi, Červeň, Kľuchaj, i ostatní vyspevujú, takže sa ľudia pristavujú pred Mrázikov, aká to veselosť?

— A teraz, — skočí zrazu Mišo i s cimbalom, — poďme na šop! Tam je ešte staré seno. Budeme sa baviť na svadbu. Ty, Maroš, oženíš sa s našou Evou a my ti budeme hrať. Dobre?

— Hej, hej, — kričia valasi. I Eva pristane. Iba Maroš odúva gamby.

— Ja nejdem! — zašomre, obávajúc sa posmechu. — Daj mi môj cimbal!

— Jaj, — prevráva ho Mišo, — veď si len bojko! Však to nie naozaj!

Po dlhom nahováraní napokon sa uhne.

Na šope je ozaj pohodlne. Deti môžu robiť, čo len chcú. Sená ešte nevozili — miesta a miesta. Tu sa rozložia so všetkým dobrým, čo kto schytil doma napochytre na bavečku. Jesto chleba, rožtek, mrkvy, kvaky, kalerábu, reďkovky a čoho všetkého. Príde i Zuzka Lalovie s celejúcou hlavou. I Anka Krdanka vybatolí sa so svojimi riadikmi. Tie už ako družice… Mišo hrá a hrá, cimbaluje. Veľmi sa mu páči, ako to cinká. A veď to len na to vymyslel, aby si mohol čím dlhšie zacinkať.

Eva sa ľahko prístroji. Vezme trochu povoje zo záhumnia, a veniec je na hlave. Maroškovi strčia kúsok akejsi zelene do dierky na cedáčiku, a je to. Potom sa už len je, čo sa naznášalo, a spieva, vyspevuje od výmyslu sveta. To je vlastne tá svadba…

Chlapci i dievčatá sú veselí, iba Maroško nemá akosi vôle. On už vidí, Mišo mu ten cimbal nedá tak ľahko. A naozaj, keď si povedia, že je noc a políhajú si do sena — zrazu len cimbalu nie. Kamsi sa v sene prepadol.

— Kde je môj cimbal? — zažiali Maroško. — Mišo, kde si ho dal?

— Ja? — hnevá sa Mrázik. — Tam som ti ho položil vedľa. Skoro som ti ho vtisol do ruky. A ja viem, kde si si ho zapotrošil?

O chvíľu je všetko naruby. Dievčatá idú kade ktorá, i Eva mladucha, i družice Zuzka Lalovie a Anka Krdanka, ktorá si má starosť o svoje riadiky. Chlapci, Červeň i Kľuchaj a ostatní, hľadajú cimbal a strkajú ruky do starého sena, až sa práši. I Mišo to robí, ale kde nič, tu nič.

— Idú tetka od Kozov! Tetka od Kozov idú! — šepcú si chlapci a najradšej by tiež šli kade ktorý. — Idú ti mamka! — mrknú na fňukajúceho Maroška.

A ozaj je to ona. Anka a Zuzka išli rovno do Plajbásov povedať, čo sa stalo, že Mišo prekryl Marošovi cimbal v sene.

— Mišo! — ide nasršená žena rovno za Mrázikom, ktorý sa ohliada, kade uskočiť, lenže je neskoro. — Mišo, daj sem ten cimbal podobrotky! Dáš ho?

— Ja ho nemám! Ja som mu ho dal! — ukazuje na Maroša.

— Nedal si mu ho! Vidieť na tebe, že klameš!

— Neklamem!

— Teda nedáš? — pozrie mu Plajbáska ostro do očí, chytiac ho silno za ruku. — Tak poď k richtárovi!

— Nejdem!

— Ty si zlodej — ty musíš ísť! Teba zavrú pod vežu do šupárne, tak! Povedz, kde si cimbal strčil. Alebo poď!

— A čo ja viem, — skrotne konečne Mišo a začne plakať. — Veď mu je tam kdesi! My sme sa bavili a on sa zábavke nerozumie. My sa už s tebou, — vyvalí oči na Maroša, — nikdy nebudeme baviť, vieš!

— Daj mi môj cimbal! — to je jediné, čo má Plajbás na perách.

— Tu je, tu! — vytiahne ho napokon Červeň spod rohu. — Tu je, ny! — nesie ho hrdo, ani čo by bol vežu prehodil tľapkavým kameňom. — Ta ho strčil!

— Ja som ho nie! — šomre Mišo, ale už krotkejšie. — Možno si ho on ta dal.

— Ba sám ta zašiel, Miško, — berie si cimbal mamka i so synom. — Poď, ty akosi na tie bavečky vždy len doplatíš! Hybaj, bav sa doma! Alebo tuto s Paľkom. Ten ti nespraví také niečo.

Od toho času nejde Maroš do Mrázikov. Mišo je i tak urazený a ani sa s ním nezhovára. Ostáva mu len chodiť na Nižný koniec alebo si kresliť na cukrovom papieri. Niekedy i zacinkať na cimbale — Kohútik jarabý. Ani Paľko nezájde za ním, ani Červeň. Iste aby si tých u Mrázikov nepohnevali. Iba Anka Krdanka priplichtí sa mu, keď sedí na okrúhlom skálí pod oknami a cinká. Rozloží si svoje riadiky i uchá, odbité z hrncov. Výprava mu, že sú to kravy. A tá ich je medzi nimi! Ale aby sa jej ani jednej nedotkol. Hneď je zle a dievka spustí na ratu.

I teraz, jedno to ucho vzal, že je krivé a napraví jej ho. Lenže čo? Sotva ho položí na skalu a udrie, ucho sa rozbije.

— Jój, moja krava! — zakvíli Anka a beží ku svojej materi. — Kravu mi zabil! Kravu mi zabil!

— Ach, ty ridzoň gambatý! Ty červenák! — zosype mu totka Krdanka z pitvorných dverí nadáviek, koľko jej len príde v rýchlosti na myseľ. — Tak sa ty mne odplácaš za kuľašu, ha? Čože jej nedáš pokoja? Počkaj, prídeš ty po ňu, keď narastie. Ale ti ju nedám, ty hubáč, ty — bé!

— Ani vám ju nechcem, bé! — nevie Maroš chápať, prečo len vždy vyhorí bez viny. A roztrpčený uhne do pitvora.