ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky

Do VI. zv. Diela Jozefa Gregora-Tajovského zaraďujeme práce, ktoré autor nepojal do Spisov, zostavených a redigovaných ním samým. V archíve Gregora-Tajovského máme síce koncept osnovy XIII. a XIV. zv. Do XIII. zv., pôvodne nazvaného „Národné rozprávky“, zaradil väčšinou spomienkové prózy a vydal ich potom pod názvom „Úhrabky“ ako XII. zv. Zobraných spisov. V osnove XIV. zv., nadpísanom „Z dediny“ (taký názov má jedna z prvých knižočiek Tajovského r. 1897), zaradil Tajovský vyše tridsať prozaických prác z obdobia 1893 — 1905, väčšinou zo svojich prvotín. Tento zväzok však už nevyšiel. Príčiny možno hľadať jednak v autorovom kritickom postoji k vlastnej tvorbe a jednak, že jeho rozprávkovú tvorbu v tridsiatych rokoch, keď mal XIV. zv. vyjsť, literárna kritika prijímala mlčky, pasívne a do popredia v jej poňatí vystúpil Tajovský — dramatik. Tajovský hodlal ešte vydať aj XV. zv. Zachoval sa nám koncept jeho osnovy. Nachádzame na ňom len jednu prózu, „Základ života“, ktorú uverejnil v „Novozámockej pamätnici“, publikácii, ktorú sme sa doteraz márne usilovali nájsť. Do XV. zv. akiste zamýšľal zaradiť Tajovský svoje práce, napísané už po návrate z légií a súvisiace so životom v novom československom štáte. Ale reálne vyhliadky na vydanie tohoto zväzku boli ešte menšie než pri predošlom zväzku a Tajovský osnovu nedokončil.

Prieskum v časopisoch a rozličných publikáciách v rokoch 1893 — 1940 (t. j. celého autorovho tvorivého obdobia), ako aj v archíve Tajovského, v ktorom je uložená najväčšia časť literárnej pozostalosti (za jej sprístupnenie ďakujem spisovateľke Hane Gregorovej) nám ukázal, že Tajovský bol k svojej tvorbe príliš kritický a že v Spisoch nevydal mnohé zo svojich literárnych prác, ktoré by si to zaslúžili. Okrem toho z prieskumu vysvitá, že Tajovský pracoval a publikoval pomerne intenzívne až do svojej smrti. Pravda, prieskum nie je ukončený. Neboli nám prístupné všetky časopisy (najmä nie časopisy amerických Slovákov do roku 1900). Rovnako veľkou úlohou ostáva vyriešiť autorstvo niektorých prác, najmä politických článkov, väčšinou podpísaných značkou, alebo aj nepodpísaných. Do VI. zväzku zaraďujeme práce, ktoré sú nesporne prácami Tajovského.

V VI. zväzku Diela pridŕžali sme sa týchto kritérií pri sústredení čím úplnejšieho počtu Tajovského prác: 1. Vydať všetky umelecké prózy, nezaradené do Zobraných spisov Gregora Tajovského, 2. vydať vo výbere Tajovského básnické pokusy z prvých rokov jeho tvorby (1893 — 1901), 3. vydať dramatické práce, nezaradené do Zobraných spisov, 4. vydať práce (prozaické i dramatické) z rukopisnej pozostalosti, 5. vydať vo výbere význačnejšie politické a kultúrnohistorické články, 6. vydať vo výbere význačnejšie prejavy a reči Gregora-Tajovského. Vzdali sme sa vydania Tajovského umeleckých prekladov z inonárodných literatúr čo i len vo výbere.

Takto osnovovaným VI. zväzkom Diela doplníme pre čitateľa i pre literárnohistorického bádateľa obraz Tajovského tvorby, známej z predošlých piatich zväzkov. Naše hľadisko je výberové. Napr. nezaraďujeme všetky nami objavené články z oblasti politického zápasu, kultúry a zo VI. zväzku vypúšťame články rýdzo hospodárskeho charakteru. V poznámkach však na ne upozorňujeme.

Práce, zahrnuté do VI. zväzku Diela, rozdelili sme do dvoch celkov. Periodizačný medzník z materiálu vychádzal nám v r. 1915 — 16, t. j. do obdobia vážnych životných udalostí, významných pre autora a jeho dielo. Tajovský v lete 1915 musel narukovať, dostáva sa na ruský front a koncom toho istého roku prebieha k ruským vojskám. Roku 1916 dostáva sa do priameho styku s československým zahraničným odbojom, vstupuje do československého dobrovoľníckeho vojska, stáva sa pracovníkom čs. zahraničných légií. Dostáva sa do najužšej spolupráce s politickým a ideovým vedením odboja. Orientuje sa podľa neho aj po návrate do vlasti v novej situácii. Rozdelenie VI. zväzku do dvoch celkov pomôže nám prehľadnejšie vidieť vývin autora. Prvé obdobie zahrňuje práce z obdobia 1893 — 1915, druhé obdobie práce z obdobia 1916 — 1940. Tvorbu z jednotlivých období rozčleňujeme podľa umeleckých druhov (poézia, próza, dramatické práce, články, preklady, reči a prejavy). Aby čitateľ opäť mal lepší prehľad vo vývine autora, postupujeme pri zaraďovaní chronologicky. Celé rozdelenie má túto podobu:

I. (1893 — 1915)

1. Verše mladosti,

2. Prvé prózy a prozaické práce, nezaradené do Spisov,

3. Pokusy o dramatickú spisbu,

4. Články a) politické, b) literárne a kultúrnohistorické.

II. (1916 — 1940)

1. Umelecká próza, nezaradená do Spisov,

2. Dráma (Sokolská rodina),

3. Články a) politické, b) kultúrnohistorické,

4. Reči a prejavy.

Vydanie VI. zv. Diela Gregora Tajovského sleduje aj náučný cieľ, t. j. osvetlenie málo známych autorových prác, ako napr. verše z čias mladosti alebo rozličné články. Niektoré budú knižne uverejnené po prvý raz. Drámu „Sokolská rodina“ odtláčame napr. z rukopisu. Doteraz uverejnená vôbec nebola. VI. zväzok ukáže na šírku Tajovského účinkovania v slovenskom živote. Súviselo to s celkovou spoločenskou situáciou slovenského národa a miestom Tajovského, ktoré v nej zaujal. Tajovský nebol len autorom umeleckých próz a dramatických prác, ale aj autorom politických článkov, spolupracovníkom redakcií, redaktorom. I tieto skutočnosti pokúsime sa objasniť v našich poznámkach.

Novinárske a časopisecké práce

Tajovský neopustil noviny, redakčnú prácu ani v druhom období, ba nastali situácie, v ktorých bol prinútený okolnosťami, aby zastával vše nielen miesto spolupracovníka, ale aj miesto vedúceho. Stalo sa tak v čs. zahraničnom odboji, keď Tajovský r. 1917 stáva sa hlavným redaktorom týždenníka Slovenské hlasy a zotrváva v tejto funkcii až do leta 1919. Do časopisov čs. légií prispieval už r. 1916. Ako hlavný redaktor Slovenských hlasov napísal desiatky článkov, informačných zpráv, komentárov, ktorými povzbudzoval do boja proti Rakúsko—Uhorsku. Medzi týmito prácami nájdeme aj články z oblasti dejín, literatúry (o J. Jeseniovi, K. H. Borovskom, Vajanskom, Trúchlom—Sytnianskom atď.). Najvýznamnejšie beletristické práce po návrate zhrnul do dvoch vydaní „Rozprávok z Ruska“. (Pozri V. zv. Diela, str. 505 — 518.) V légiách podujal sa vydávať „Knižnicu Slovenských hlasov“. Vydal v nich Verše Janka Jesenského „Nástin dejín slovenskej literatúry“. Neveľké zväzočky mali pomerne vysoký náklad (5000 exemplárov) a podľa skromných prameňov a vlastného poznania, skúseností sériu „Malý kultúrny zemepis Slovenska“. 2 zv. venoval Turčianskej stolici, 4 zv. Trenčianskej stolici, 6 zv. východnému Slovensku. Spolu s dolnozemským kultúrnym pracovníkom učiteľom Ferdinandom Klátikom napísal ako 8. zv. o Oravskej, Liptovskej a Zvolenskej stolici. Malý kultúrny zemepis je prehľadným obrazom Slovenska podľa stolíc. Vo zväzkoch je podaná najprv všeobecná charakteristika stolíc, ich historického vývinu i súčasného hospodárskeho a politického života. Po tejto charakteristike autor čitateľa informuje o jednotlivých mestách a dedinách. K historickým dátam pripája vlastné skúsenosti, ktorých Tajovský nazbieral za dlhší čas svojich ciest po Slovensku. Stručné charakteristiky a údaje oživuje svojimi poznámkami. Z tohto hľadiska najbezprostrednejšie podané je východné Slovensko. Tento zväzok sám najhorlivejšie propagoval, ba odporúčal sa „naučiť nazpamäť“, aby východné Slovensko prirástlo každému k srdcu.

V čs. légiách napísal a knižne vydal brožúru „Vojna a mier“. V podtitule stojí „zostavil Jozef Gregor Tajovský“ a to preto, lebo v publikácii používa autor rozličné pramene, rezolúcie atď. Adresovaná je „bratom“, t. j. čs. legionárom a zajatcom Slovákom. Brožúra vydaná v Kijeve má 82 strán. Tajovský ju napísal po „Československom národnom sjazde“, ktorý bol 23. — 30. apríla 1917, najpravdepodobnejšie v októbri a novembri 1917. Autor privítal hneď na začiatku Februárovú revolúciu, a ostro zaútočil na „nemčúrsky“ cáristický režim. Ďalší revolučný vývoj, najmä Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu otvorene zdržal sa komentovať, no k boľševikom a k ich zápasu nemá kladný vzťah. V tejto otázke podlieha, i keď nie úplne, oficiálnemu vedeniu čs. légií v Rusku. Také sú i jeho politické články, uverejňované v Slovenských hlasoch, Čs. besedách, Čs. denníku. I napriek ideologickému skresľovaniu zápasu ruského proletariátu, Tajovský vo svojich článkoch preukázal lásku k slobode svojho národa, pravda, podľa svojich predstáv.

Príkaz na odchod do vlasti zastihol Tajovského v júli 1919 v Irkutsku. S legionármi rozlúčil sa článkom „Na rozlučné“ (Slovenské hlasy III, 1919, č. 22) s dátumom 15. júla 1919. Vyhlásil, že do vlasti vyzvali ho „kňazsko—maďarónske protičeské štvanice a bolševizmus“. Tajovský tým jasne hovoril o autonomickom pohybe a o konflikte čs. štátu s Maďarskou republikou rád a o vývine u nás, ktorý išiel prudko do ľava.

Autonomné hnutie slovenských klerikálov malo pomerne silnú oporu v časti amerických Slovákov. Tajovský sa usiloval na svojej ceste zavrátiť autonomistické výstrelky a v prednáškach nekompromisne staval sa za spoločný, nedeliteľný československý štát. V New-Yorskom denníku publikoval (neskoršie vyšla separátne) prácu „O samospráve (Autonomii) Slovenska“, ktorou oponoval brožúrke J. A. Ferienčika „Politická náuka vzhľadom na česko-slovenský štát“.

Tajovský hneď po návrate (19. XI. 1919) zavítal do Martina a už 28. XI. mal „v Dome improvizovanú prednášku“ a prečítal i niekoľko noviel. Začiatkom r. 1920 je spolupracovníkom viacerých slovenských časopisov. Začína literárne pracovať, vydávať vlastným nákladom (jediný autor zo staršej generácie) svoje Spisy. (Pozri Dielo V, str. 510 — 511.) Je pri viacerých kultúrnych podujatiach celonárodného charakteru, no naďalej ostáva skromným, bez nárokov na odmeny a výnosné miesta. O tomto jeho ľudskom profile prináša mnoho svedectiev sborník „J. G. Tajovský v kritike a spomienkach“ (SVKL, Bratislava 1956).

V časoch zvýšenej aktivity autonomistov stavia sa Tajovský výhradne do tábora politikov a kultúrnych pracovníkov, orientovaných v zmysle akceptovania idey československého národa. U Tajovského táto myšlienka má obranný charakter. Osobne poznal viacero autonomistických politikov a neveril ich „národnému“ presvedčeniu. Poznával v nich zaťatých hungarofilov, ktorí si želali návrat starých čias. A čím sa nebezpečenstvo pre Republiku zväčšovalo, tým rástol aj Tajovského odpor k ľudáctvu, k separatizmu a mocnelo jeho československé vlastenectvo. Tajovský, ktorý vystúpil už r. 1914 v československej ankete v Prúdoch (vyšla až po vojne v obnovenom časopise), nemal k otázke svojráznosti slovenskej kultúry podceňujúci vzťah. Hlásil sa hrdo k ľudu, k jeho kultúre. Jeho príspevky, v ktorých vysoko vyzdvihuje buditeľské činy slovenských vlastencov, sú toho dôkazom. Československé presvedčenie i súhlas s ideou jednotného národa boli pre Tajovského otázkou štátnopolitického dosahu. Videl v nej historickú nutnosť a potrebu pre ďalší rozvoj slovenského národa, jeho kultúry. Usiloval sa toto svoje presvedčenie zdôvodniť aj argumentmi z histórie obidvoch národov. V jeho mene podstúpil ostrý súboj s odporcami zo strany separatistov. (Napr. polemika Tajovského po rozhlasovom prejave o národnej jednote 11. VI. 1938 s redaktorom Slováka K. Murgašom na stránkach Slovenského denníka a Slováka.) Vývoj po Mníchove bol pre Tajovského trpkým sklamaním. No i vtedy pokúšal sa zamedzovať rozbitiu Republiky.

Pre VI. zv. Diela vybrali sme niekoľko článkov z bohatej činnosti. Ak v legionárskych časopisoch venoval sa v prevážnej väčšine priamo politickej agitácii (bola to autorova prvoradá úloha), po návrate v článkoch prevláda problematika kultúrnohistorická a len na druhom mieste kultúrnopolitická, ďalej články reportážneho charakteru.

Poznámky k textovej úprave

V VI. zv. Diela pri prácach, ktoré majú viac než jedno vydanie, postupovali sme tak, že za základný text volili sme posledné vydanie. Ak sme v rukopisnej pozostalosti našli autorom skontrolovaný a doplňovaný predtým už publikovaný text, použili sme ho ako základný text. Tam kde sme sa uchýlili od tohto pravidla (volili sme za zákl. text 2. vyd. „Sľubov“ a nie 3. vyd.), osobitne sme to uviedli. Usilovali sme sa rešpektovať čo najväčšmi autorov jazyk, aby sa nezotreli znaky autorovho vývinu. Zasahovali sme do slovníka len vtedy, keď išlo o slová, ktoré sa rozchádzajú so slovným fondom spisovnej slovenčiny a z hľadiska jazykovej správnosti sú chybné. Vychádzali sme z praxe Oddelenia slovenskej a českej klasiky v SVKL. Ostatné zásahy majú povahu pravopisných opráv, pravda, dotýkajú sa niekedy hláskoslovia a v menšej miere tvaroslovia. Popis týchto zásahov uviedli sme v poznámkach I. zv. Diela. Rešpektovali sme interpunkciu pôvodín, zasahovali sme v minimálnej miere, a do slovosledu len v najnutnejších prípadoch.

Zásahy do slovníka a hláskoslovia: ač, ačpráve > hoci, poneváč > pretože, keďže, ovšem > pravda, pravdaže, patrne > asi, až na > okrem, cestou > prostredníctvom, nabídka > ponuka, výtisk > výtlačok, plášť (včelí) > plást, delnícky > robotnícky, válečný > vojnový, vyne > vyberie, kúriť > fajčiť, častej > častejšie, bezsporne > nesporne, nazadku > pozadu, hodčo > hocčo, trikráľový > trojkráľový, kaviarničkou > kaviarenskou, barvami > farbami, kotáľ > kotol, vdolky > dolky, strižok > ústrižok, pidimužík > piadimužík, čakáleň > čakáreň, berávať > brávať. Karol Rosenbaum