ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Lútkarstvo na Slovensku nemá tradície a keď ju má, tak je hodne spretŕhaná.

Pred päťdesiatimi a viac rokmi dochádzali i na Slovensko českí lútkari. Úrady maďarské nebránili, lebo považovali lútkarstvo za istý druh komediantstva. Pred štyridisiatimi — štyridsiatimipiatimi rokmi i v takej zmaďarizovanej Banskej Bystrici celé týždne rozostavené bývali „Na lúkach“ stany a vozy českých kočujúcich lútkarov, a keď mnoho obecenstva z pospolitých, služobných, učňovských vrstiev zabávalo sa na hrách v stanoch, postávalo ho ešte viac za stanmi, plachty narezávajúc, aby sa zadarmo dalo nielen počuť, ale i vidieť. Lútkari i strážnik odháňali nezbednú chasu.

Lútkari títo rozchádzali sa i po väčších dedinách a i tam týždeň — dva hrávali.

Tak za mojich veľmi mladých liet, temer pred päťdesiatimi rokmi, rok po rok prichodila česká lútkarska rodina i do Tajova, mojej rodnej obce pri Banskej Bystrici. Majúc skúsenosti, nestavali stanov, ale iba javisko a tak mohol prísť vidieť i počuť, kto chcel, celá dedina. I prišla. Ale keď prišlo medzi hrou na to, po grajciari hodiť na tanier, to mnohí sa odtiahli a tanier zostal temer prázdny. Lútkarka smelo dohovárala a súcitnejším vykladala, čo ich to stojí… a ľudia sa celý večer zabávajú a ľutujú dať — grajciar. Viac nepýta. Skúsili i tak, že pred Krkoškov, medzi panskú maštaľ a Fature dom, ktoré tri budovy tvorily štvorec, otvorený jednou stranou na cestu, postavili stan plachtový. Ale beda! Na druhý deň celý deň obšívala lútkarka plachty a že si u nás varili, býval som smutným svedkom jej plaču nad škodou a zlomyseľnosťou mládencov, ktorí stany narezávali. Do hry vše večer zaznel i čľapot poza uši a krik, keď sa lútkar posťažoval richtárovi a ten postavil na ochranu obecného sluhu. Niekedy čliapkal chlapcov i sám lútkar.

Lútkari, ako som spomenul, u nás si varievali, u nás obšívali, obliekali, reparovali lútky, s ktorými som sa ja, malý päť — šesť ročný chlapec, mohol takto zblízka spoznať, a snáď preto nerobili potom večer pri predstavení na mňa taký dojem, ako na iných. U mňa zostával silnejším ten, ktorý budila „pani majstrová“ sťažovaním si pred mojou starou materou na ťažký život, na „škodu“, na biedu a drobné deti, ktoré jedli s nami, ktorým stará mať dávala do hrnčíčka mlieka, kúsok chlebíka ako mne. Večer potom šiel som so slúžkou na predstavenie, na prvé miesto, kde sa platilo štyri grajciare, ten starý veľký dvojgrošník. Slúžka neplatila, ale ja som mal naložené „vtisnúť do ruky“, keby nechceli vziať. Starí moji rodičia hľadeli na „tú komédiu“ ako na „ťažký chlebík“, „zaslúžených pár grajciarov“, za „ktorými sa tak musia túlať po svete…“ a mne dodnes zostal iba tento sociálny dojem z celého toho lútkarstvta. Stál som mu tak blízko a pod vlivom starých ľudí, i lútky mi vopred známe boli… Iných dojmov som si nezachovali ani z Fausta, ani z nejakých iných hier kráľovských… Pozdejšie asi úrady zakázali české lútkarstvo na Slovensku, nevídal som ich.

Až počiatkom tohoto stoletia objavil sa razom v Turč. Sv. Martine slovenský lútkar Ján Stražan so svojou početnou rodinou živou i lútkarskou. Malým nárokom vyhovoval dobre, zvlášte keď niektoré Urbánkové hry dával lútkami, „Sirotu“ O. M. Horváthovej, „Márnotratného syna“ Jožka Hollého atď. Bola v tom zo strany Stražana i nevedomá národná tendencia. Šiator jeho býval obecenstvom veľkým — malým preplnený.

Pole mal Stražan široké, celé Slovensko! I zachodil verne na všetky strany. — Kde je od prevratu, neviem. Deti podrástli, chceli i k Národnému divadlu a jeden z chlapcov, lútkohercov, umrel pred pár rokmi na tuberkulózu.

Keď sa zamyslím nad literatúrou, vychodí mi, že slovenskí spisovatelia lútkových hier nepísali; lútkových divadiel nebývalo, iba pozdejšie v rodinách, i to len dotiaľ, kým vlastné deti rodiny neodrástli. Potom lútky zapadli prachom a šlo sa na javisko, pravda, kde to bolo možné, kde to úrady maďarské povoliť ráčili…

Až po prevrate ministerstvo pre Slovensko zriadilo i týmto smerom propagačný odbor a pod dozorom dr. V. Mauleho, poverilo akademického sochára Ducháča-Vyskočila modelovaním a akademického maliara Jareša maľovaním a zostavovaním prenosných lútkových divadielok a títo umelci vytvorili zo dvadsať-tridsať divadiel s typickými figúrami historickými i súčasnými, ale — myslím — že málo sa mohli uplatniť, lebo lútky slovenské síce boli skvelé, ale nebolo slovenských lútkových hier. Rýchle prikročil na pomoc dr. Ľudovít Okánik a niekoľko napísal. Pravda, náhla robota nebýva stála.

Dnes je slovenské a československé lútkarstvo na Slovensku v utešenom rozvoji. Zvlášť od doby, čo začali sa ho ujímať vojenské osvetové kruhy, Sokoli atď.

Pribýva i na počte slovenských lútkových hier, českých je tisíc. Nedostatok vidím len jeden: lútkarstvo na Slovensku nemá svojho časopisu.