ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitlo ráno, také krásné ráno nedeľné, plné slnečných papršlekov, ani čoby bol Syn Boží, JEŽIŠ ukrižovaný, z hrobu vstal a privolal svetu: „Pokoj vám!“

Pod orechom Malkovie, v tom mori tichosti a svetla súc pohrúžená, sedela Danišova žena. Opierala sosláblu ešte postavu o silný peň, podopierala ťažkú hlavu do obľadlej pravice. Ten skorý ranný čerstvý vzduch ju temer uspával. Kol nej ovládla taká nálada, ani čo by už prišiel ten sviatok ľudu Božieho, o ňomž dnes týždeň nad potokom snívala, prv než prišla tá strašná povíchrica, ktorá všetky kvety v živote zničila a srdce plné lásky zmenila v tichú bezkvetnú púšť.

Týždeň prežila preč od muža, týždeň nevidela jeho tváre, týždeň nepočula jeho hlasu; bola ako tá žena mornárova, ktorej muža tam dakde ďaleko vlny mora pohltily a on sa nevrátil… Teraz v tej tíšine ožily v nej túžby po tom šťastí manželskom, náhle pochovanom. Vedela, že Daniš žije, že keby mohla, — ako nemohla, poneváč by ju nohy ešte neniesly, — zajsť do mlyna, že by ho tam našla; no bol by to on? Nie, — zaplakalo srdce, — to nebol by on. Videla ho znovu pred sebou v celej ohyzdnosti opilstva, videla ten zúrivý pohľad, — nie, to nebol Daniš, jej milý, krotký, švárny Daniš; — za tamtým mužom ona ísť nemohla. Slzy nemej, veľkej boľasti vyhŕkly jej z očí, nechala im voľný tok; bola sama, nik teraz nepríde, aby ho nimi zarmútila.

„Pane JEŽIŠI!“ štkala polohlasno, „Ty ma za to nesúdiš, že plačem; veď oplakávam mŕtveho Daniša. Ty si mi ho bol dal a ja som ho mala tak rada; — a on teraz pre mňa umrel. Vedel, že som jeho vinou nemocná, ale neprišlo mu ľúto, neposlalo ho srdce za mnou; on, kebych bola umrela, nebol by sa prišiel odo mňa odobrať.“

Teraz bolo poznať, že ho predsa len čakala, že tajne kojila sa nádejou: ,Príde, odprosí a bude ešte dobre.‘ — Ale on neprišiel…

„Snáď keby som bola poslúchla a spravila Kači po vôli, mohlo toto všetko vystať,“ vkradlo sa jej do mysle; „boli by sme išli do kostola a spolu domov, Daniš by sa nebol nahneval, ani opil, ani zhrešil, a žili by sme dnes v šťastí a pokoji.“ A Pán JEŽIŠ — bol by On s tým spokojný? Či nehovoril On: „Nemůžete Bohu sloužiti i mamoně?“ Bôh je veľký a svätý, On dal svoje prikázania a žiadon človek nemal práva nohami ich šliapať. „Pane môj, Ty vieš, že ja som pohoršenie nezavdala. Ty si povedal, že ten je Tvojou sestrou, kto by činil vôľu Otca Tvojho, ktorý je v nebesiach. Vieš, že som ju chcela činiť, že chcem byť Tvojou sestrou; ale prečo si dopustil, aby také pohoršenie z toho povstalo?“ Odoznela polohlasne žalostná otázka, — no nik mladej žene nedával na ňu odpovede. Spustila zalomené ruky do lona, zahľadela sa na nebe plné svetla. Tu ako by niekto v nej prehovoril slová: „Nyní duše má zkormoucena jest, a což dím: Otče, vysvoboď mne z této hodiny? Ale proto jsem přišel k hodině této.“

Včera jej pred spaním tie slová Janko opakoval a pripomínal, že to Pán JEŽIŠ o sebe musel povedať, keď Mu nevýslovne úzko bolo na svete a ešte väčšia úzkosť nastávala, a nikde nebolo pomoci; — dnes tie isté slová pripomenul jej sám Bôh, sám Pán, ako by tým hovoril: „Vidíš, i ja žil som raz takú hodinu, ako ty teraz žiješ, len preto, že som Otcovi svojmu verne slúžil. Rozpomeň sa, ako mne úzko bolo, čo všetko mňa potkalo. Prišiel som na svet tento, abych trpel pre teba, za tvoje viny; — či ty nemôžeš trpeť so mnou a preto, že si moja?“

Porozumela mladá žena. „Môžem, Pane môj, i chcem,“ vyriekly ústa jej pevno; „len mi pomôž a poraď, čo činiť mám. Uzdravil si ma i silu mi ešte vrátiš; — no čo potom?“

A zase, ako by niekto v mojej duši odpovedal: „Co já činím, ty nevíš nyní, ale potom zvíš.“ „Dostiť má den na svém trápení.“ „Pokoj svůj dávám vám; nermutiž se srdce vaše, ani strachuj.“ Tá veľkonočná tíšina vtiahla i do mladej duše; upokojila sa ona pod krížom, okom viery hľadela na kríž a na Toho tam nevinne v mukách zomierajúceho Bäránka.

Čím dĺž hľadela duša, tým vrelšia, sladšia láska k Tomu Ukrižovanému Spasiteľovi vkrádala sa do srdca, až už ňou bolo cele plné.

Nepočula mladá žena kroky ľudské, nezbadala, že zastaly, nevidela o štíhly, posledný javor opreného muža; — zato videl ju on. Áno, videl Daniš svoju ženu, videl jej bľadý, vnútorným svetlom prežiarený obličaj, videl tmavú škvrnu pod okom na jej opadlom líci, videl tú slabosť v celej postave odtlačenú, — a kde boly všetky jeho úmysly i slová? Temer celú noc bojoval sám so sebou, aby si dodal ráznosti, aby i Janovi i jej ukázal, že s ním žiadon nebude si zahrávať. Počul včera od Imricha, že ona už chodí. Keď chodí, tak musí domov, domov i s dieťaťom, on nebude sa sám plahočiť. — Namáhal sa hodne srdce oproti nej zatvrdiť, aby ho nesviedlo k tomu, žeby ju odprosil, lebo Kača mala pravdu: keď to urobí, vtedy ona vždy bude mať nad ním vrch.

No, už bol tu, už stál jej oproti; a boli sami, ako aj dnes týždeň, nik ich nevidí, nepočuje. Tak prečo neotváral ústa k prvému slovu, prečo nerozkazoval brať sa domov? Prečo? Ach, keď s celou silou musel sa premáhať, aby buďto neutiekol prv, než ona uprie na neho svoje drahé, milované oči, alebo aby k nej nepribehnul, nehodil sa jej k nohám a nestrhnul tú drahú, zlomenú postavu do náručia. A veď to náručie už týždne bolo mu prázdne. Predtým sa stránil sám, a teraz jej nemal.

Zrazu preletelo vtáča popred jej zrakom, odtrhla ho od neba, rozhliadla sa, a tie hlboké, vážne oči so zvláštnym vzplanutím radosti utkvely mu v tvári. No už i zásvit zhasnul, tvár obelela ešte viac.

Nevstala mladá žena, aby muža privítala, nevystrela ruku po ňom, ako to zvykla robievať, — pevnejšie pritúlila sa k stromu; a tak ticho, krotko, bez slova hľadela na neho.

„Dobré ráno!“ bol on konečne prinútený pozdraviť.

Poďakovala sotva slyšiteľne. Pristúpil cele blízko, a predsa akoby medzi nimi priepasť zívala.

On cítil sa strašne. Vedel, že len jedno slovo bolo by tu na mieste: „Odpusť mi!“ No, vysloviť ho? — Len to nie!

„Prišiel som sa podívať, kedy už pôjdeš domov,“ prehovoril temno; „a prišiel som sa opýtať Jana, či ho tá nová viera učí taký hriešny rozbroj medzi mužom a ženou robiť.“

„Nemáš sa Jana čo pýtať,“ odvetila po chvíľke mlčania vážne, „vyplnila som len tvoju vôľu, idúc k nemu; nazpät ma ešte nikto nevolal a ani bych nebola mohla ísť.“

A zase pod orechom stíchlo.

„Pôjdeš so mnou!“ vyrazil on prudko.

Pozdvihla k nemu nekonečne smutný pohľad. „Načo?“ Rty sa jej chvely. „Robiť ešte nemôžem, ani tak snadno nebudem môcť, — a ináč načo?“

„Nevolám ťa robiť,“ miernil sa, no hlas sa mu triasol. „Vidím, že si slabá, ale žena patrí k mužovi.“

Narovnala sa.

„Nemôžeš povedať, že bych kedy od teba dobrovoľne bola odišla aj len na hodinu; ale teraz, kde polomŕtvu vyhodil si mňa zo svojho domu, nemáš žiadnej príčiny mi vyčítať. Teraz patrím tam, kam si ma poslal.“ Urazený ženský cit a hodnosť chvely jej hlasom.

„Čo vravíš?“ pristúpil k nej. „Chceš mi snáď povedať, že vôbec nepôjdeš?“

„Nepôjdem,“ odvetila pevno. „Dokiaľ ti nemôžem prospeť, nepôjdem do tvojho domu zavadzať. Kača by krivo na mňa hľadela, a kebych nerobila, vadili by ste sa so mnou; teba by dráždili proti mne, bil by si ma, a to by bol hriech, za ktorý Bôh by ťa musel trestať.“

„Odpros, Daniš,“ — radilo naľakané srdce Danišovi: „odpros, ona má pravdu.“

Už sa zdalo, že otvorí ústa k prosbe; — miesto toho zaťal pevno zuby.

„Myslíš, že sa ti budem odprosovať?“ zavolal po chvíli. „Prišiel som pre teba; — keď ísť nechceš, buď si teda tu; ale všetko i truhlu ti pošlem i duchny. No chlapca nemysli že ti nechám; on je môj, hneď mi ho dáš.“

„Daniš!“ zkríkla úpenlivo. „Neber mi dieťa, neni len tvoje, je aj moje.“

„Aha,“ potešil sa Daniš, „však ty prídeš rada, nech len Joženka vezmem. Žiadon zákon ho tebe neprisúdi, keď je chlapec,“ vetil škodoradostne, „rozťať si ho nemôžeme; keď sa ti ľúbilo odo mňa odtrhnúť, ani moje dieťa nemusíš viac videť.“

„Tato!“ zavolal v tom milý detský hlások. Chlapčiatko, pekné ako anjelík, v košieľočke, s líčkami do červena vyspatými, bežalo z otvorených dverí tatíčkovi svojmu oproti.

„Joženko!“ vzkríkli oba rodičia ako z jedných úst, pohnuli sa mu v ústrety; no mladý muž bol i blíž i rýchlejší, chlapča octlo sa čo nevideť na jeho rukách. — Vezme mi ho! — zaúpelo srdce mladej ženy. Na smrť bľadá hľadela, ako celoval Daniš dieťa k nemu sa túliace s celým ohňom po láske prahnúceho srdca. — Ako ho má rád; — podúmala; — keď mu ho dám, bude sa s ním tešiť, nebude sám, a ja — — — Keby len jediným slovom bol povedal, že mu je toho ľúto, že ju z lásky volá, bola by sa s ním vrátila, nech by sa s ňou čokoľvek dialo; — takto ísť nemôžeme, ani k vôli dieťaťu nie. — Nútili by ju zákon Boží nohami šliapať, a to ona nesmela.

„Tak poď, Joženko, ideme domov,“ vinie Daniš chlapca k sebe.

„A mama?“ zaštebotalo dieťa. Prenikla otázka z ústok ružových oboch rodičov, ako rez. Ešte raz uderilo srdce Danišovi divoko v hrudi nevýslovnou túžbou; pozrel bol na ženu, videl, ako sa viac mŕtva než živá opierala o strom, prišlo mu jej ľúto. No myslel, že má právo byť urazeným a že len tak nad ňou vyzraje.

„Mama teraz nepôjde,“ vetil dieťaťu, „odober sa od nej.“

„Počkaj,“ vravila ona s neprirodzenými pokojom, „donesiem mu šaty.“ — Hľadel za ňou, keď vnišla do izby; shľadala veci chlapcove, a zrovna tak ticho, ako odišla, vrátila sa k ním. Podala mu šatočky, aby chlapca obliekol, a sama obula malé nožičky. Dieťa chytilo ju okolo krku. „Mamiťto moja, mamiťto!“ vinul sa k nej malý maznáčik; neznal, akú boľasť mamičke tým pôsobí, netušil, aké pocity v hrudi tatíčkovej burácaly, keď videl tú nevýslovne žiaľnu odobierku.

„Tak si ho vezmi,“ vravila konečne mladá žena, narovnávajúc sa. Prosiť ťa nemusím, aby si aj jemu neublížil však je tvoj, ale to ťa prosím: nezabudni, Bôh nám ho dal a On že ho z ruky tvojej raz pýtať bude.“

Privinul dieťa prudko k sebe, a poneváč sa bál, že zavolá: „Nemôžem ísť s ním sám, nemôžem žiť bez teba, odpusti mi, rob čo chceš a ako chceš, len pod so mnou,“ — bez obzretia sa, prudko odchádzal.

Mladá žena hľadela za ním; ale keď v húšti zmiznul, podlomily sa pod ňou nohy, padla pod strom na kolená s horkým zaplakaním.

Ba bude to, čo hriech a pýcha Danišova teraz roztrhla, ešte kedy spojené? —