ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase išli ľudia do kostola; a že bol pekný deň, poberali sa ich celé zástupy. Rozmlúvali medzi sebou rôzne veci: každý vravil o tom, čím srdce jeho preplnené. Hlavne spomínali, že dostavila sa horúčka, ktorá v z.-ských kopaniciach častejšie pustošila a mnohé obete požadovala. Aj dnes odpoludnia mali pochovávať mladú ženu, matku troch maličkých detí.

„Ba že to Pán Bôh tak divno riadi,“ vzdychala poloslepá starenka, kulhajúca o paličke, s veľkým spevníkom v plachetke zakrúteným, „takú mladú, potrebnú osobu vezme, — a takého žobráka ako som ja, necháva.“

„Veru je to neraz divné na tom svete; na tom druhom kto zná tiež ako bude?!“ poznamenal taktiež už starší sedliak vážneho vzozrenia.

„Ach nuž, či nemodlíte sa, ujče, v otčenáši: ,jako v nebi, tak i na zemi?‘ podotknul druhý mladší. „Iste aj tam to tak bude ako tu.“

„Ale, pozrite sa,“ zavolala jedna z mladších žien, „kto to tam ide dolu cestou.“ Obzreli sa všetci. „Tá prvá, to je Zuzanka Hrubíkovie, a to je Ilenka Murtinovie; ide s nimi Pavel, Imrich a Jano Trnovský; a jako sa rozprávajú. — Ba Zuzanka nemá ani žiadneho hodbávu na sebe.“

„No, je aj tak dosť pekná,“ poznamenal jedon z mladých mužov; „ale tá Murtinovie je tuším ešte krajšia. Že tak spolu idú. — Ten Jano im čosi rozpráva; ako ho počúvajú, ani Sväté Písmo. — Tá Zuzanka sa iste za toho Lehotských bude vydávať; len či to starému bude dosť, keď nemá kopanice.“

„No, Imrich sa priam starého nebude pýtať! Ale že je už akýsi krotší; ani medzi chasu nechodí.“

„Viete čo,“ zasmiala sa zase tá mladá žena, čo prvá upozornila, „snáď aj on chce byť taký pobožný, ako Jano Trnovský.“

„Imrich, ako Jano Trnovský?“ rozosmiali sa všetci. „A kto by po nociach výskal a kadejaké žarty vystrájal? To by sa už potom aj Zuzanka mohla stať mníškou.“

„Čo hovoríte o Zuzanke?“ pridružilo sa dakoľko dievčat. „Nepočuli ste už, že nechce, aby k nej chasa chodila?“

„Ale, čo nepovieš.“

„Veru, sedáva celé dni u Judy Lehotských; tá že je u brata, lebo že ju Daniš vyhnal, keď do tej Janovej viery vstúpila, aj že ju veľmi vybil, bola skoro dva týždne nezdravá, — a teraz sa nesmie k Lehotským vrátiť. Jurova povedala, že jej ani truhlu nedali, ani nič, dokiaľ nepríde prosiť a nesľúbi, že bude zas taká, ako bývala.“

„Dobre tak,“ poznamenal vážny sedliak; „čo má kto našu vieru tupiť a jakési nové shľadávať? Nech každý v tom zostane, v čom ho Pán Bôh stvoril.“

Začali si ľudia rozprávať o čistom učení evanjelickom, o tom, čo predkovia pre vieru vytrpeli; spomínali aj antikrista, ktorý nové učenie šíriť bude, — a sami ani nevedeli, ako a prečo rozhorčovali sa oproti Janovi Trnovskému, s ktorým z nich ani jedon osobne ešte nebol hovoril, len čo od iných počuli. —

A medzitým rozprával Jano svojim štyrom pozorným poslucháčom, ako to bolo, keď jemu po prvýkráť Duch Svätý oči otvoril.

„Ja počul som kázať o tom texte, že ten jeden pastier mal tých sto oviec a jedna sa mu ztratila, že nechal tých deväťdesiatdeväť na púšti a išiel hľadať, až ju i našiel. Ja som ho počúval, keď rozprával, ako je tým ovečkám Kristovým dobre pri jejich Pastierovi, ako ich On pasie na zelených lúkach Svojho svätého Slova a vodí ku prameňom vody živej, Ducha Svätého. Myslel som si: „Ty si neni pri Kristu ani vo dne ani v noci, ty sa Slovom Božím nesýtiš, ty nemáš Ducha Svätého, aby ti to Slovo Božie vysvetľoval, ty si od toho Pastiera ďaleko, si v svete medzi samými hriechami, robíš zle, myslíš zle, neposlúchaš Boha: — tak teda ty si to tá ovca ztratená. Ó, keby On aj teba chcel nájsť!“ Tu volal ten kazateľ: „Počujte, ovce ztratené, Pán JEŽIŠ je tu medzi nami, On vás prišiel hľadať, On aj teraz volá: „Ovečka moja ztratená, poď ku mne, ovečka moja, poď!“ — Ach, ja som to cítil, že aj mňa volá a šiel, — nie, rozbehnul som sa k Nemu, a On mňa prijal.“

Oči poslucháčov ako pričarené utkvievaly na rtoch šuhajových. „On aj mňa prijal,“ mysleli si každý svojim spôsobom: Pavel, Imrich i Zuzanka. A Ilenka? — Sú kvety, na ktoré keď kvapka rosy padne, kalíšky svoje otvoria a vpustia do nútra svojho zahrievajúci papršlek slnečný; a sú také kvetné duše, ktoré rosa Božej milosti len skropiť potrebuje, aby otvorily srdce a vpustily do nútra nepoznané dosiaľ svetlo, Pána JEŽIŠA.

Neznala Ilenka Pána JEŽIŠA, veď nikdy nepočula o Ňom rozprávať, aby pred ňou bol žil; ona znala len toho Krista, ktorý umrel na kríži, vstal z mŕtvych a odišiel do neba navždy. Prez tento týždeň počúvala o Ňom, že žije, a bolo jej pri tom, ako keď mamička pekné dieťa bozkom zo sna budí. — Dnes ráno, keď stretli sa v sade s Pavlom, pribehnul jej tento oproti, vzal jej malé ruky, zavrel do svojich, pritisknul na srdce a hovorí: „Ilenka, raduj sa so mnou. Povedal som ti, že tu je dač nemocné, a že kým to neozdravie, ja nebudem šťastným, — no už ozdravelo, odpustil mi dobrý, svätý Bôh moje hriechy; ach, ten nebeský Lekár, Pán JEŽIŠ, mňa uzdravil. Oddal som sa v službu Synu Božiemu; nebudem, nemusím už slúžiť diablu. Pozri,“ — ukazoval jej v Svätom Písme, „tuto i tuto to stojí, že sú moje hriechy odpustené a moje srdce umyté krvou Pána JEŽIŠA.“ Nerozumela ho, ale tešila sa s ním a bolo jej tak divno, tak divno kol srdca; — až teraz pri Janových slovách to rozumela. „Pavel iste tiež počul volať Pána JEŽIŠA: Ovečka moja, poď!“ — a on išiel a bol už nájdený. No ona ešte neišla, ona bola ďaleko, práve ako Janko vtedy; veď ona nikdy predtým na Pána JEŽIŠA ani nemyslievala.

Ale ona nechcela byť ďaleko, nie; ju to veľmi tiahlo zpät k tomu dobrému Pastierovi, ktorý prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo.

Nesedel On teda ďaleko, vysoko na zlatom trône tam za tou modrou hladinou, — chodil po zemi tejto, bárs nevidený, a hľadal. Či aj ju? —

„Hľadá On,“ preriekla nesmelo, keď chvíľu mlčky kráčali, „hľadá On všetky ovce ztratené?“

„Všetky, Ilenka,“ obrátil sa šuhaj k dievčaťu; „hľadá aj teba.“ Povedal jej to tak mierno, takým dobrým, láskavým hlasom: „Ovečka moja, poď! — volá i na teba. Či pôjdeš?“

„Išla bych rada,“ vetily chvejúce rty, medzitým čo oči zkalily sa slzami.

„Tak poď, Ilenka,“ zavolal Imrich; „keď mňa prijal, takého lumpa, — a viem, že ma prijal, lebo to cítim, viem, — iste aj teba príjme.“

„Vnídeme tam do toho húštia,“ vravila zrazu Zuzanka, „a ty sa, Janko, s nami pomodlíš. Viem, ako mne bolo, keď ste sa včera všetci so mnou pomodlili, zvlášte Judka.“

„Áno, poďme,“ náhlil Pavel: jemu trápne aj len mysleť, že by len chvíľku nemala Ilenka to šťastie cítiť, ktoré on teraz v srdci svojom mal.

Ó, bolo to zvláštne krásne, že práve v horách, ďaleko od bydlísk ľudských, našiel si Dobrý Pastier svoju ztratenú malú ovečku, a keď k Nemu vo veľkej svojej nevedomosti bojácne sa pritúlila, privinul si ju pevno, vzal na ramená a teraz ponesie domov, tam, kde už bude len jedno stádo a jedon pastier.

*

Nevedeli dnes mládenci v kostole, nad čím sa viacej majú diviť: či že Zuzanka Hrubíkovie ani na pavlače nepozrela a tak ticho prestála vedľa Ilenky Murtinovie prez celé služby Božie, ako čo by to ani ona nebola bývala, a či Imrichovi Lehotských. Veď sadnul si do poslednej lavice na pavlačoch medzi Pala Murtina a Jana Trnovského. Všetky pesničky spieval a pri kázni ani oči nespustil z pána farára.

Kázaval z.-ský farár vždy tak, ako by mal plný kostol ztratených, ale už nájdených ovečiek Kristových, samých k Bohu obrátených kresťanov. Dnes konečne mal tu päť poslucháčov, ktorí, — poneváč skutočne boli nájdení, — ho rozumeli. Kázal o synovi márnotratnom. Ilenka nerozumela mnoho, ona vedela len toľko, že ten syn tak sa vrátil k otcovi a že ho ten otec prijal, ako ona sa vrátila k dobrému Pastierovi. Zato Imrich, Pavel i Zuzanka rozumeli. „Ja som to tie svine pásol“ — myslel si Imrich. „Ja som to tak všetko dobré premrhal, čo mi Bôh bol od malička do duše dal,“ — zase Pavel. „Mňa to Otec nebeský prijal, bárs som bola taká veľmi zlá,“ — vzdychla v duchu Zuzanka; odprosila Pána JEŽIŠA, že On tu býval, na ňu hľadieval a ona pred Jeho očima na tomto mieste ľudí pohoršovala. Cítila, že tak už nikdy viacej činiť nebude, nemusí, ba ani nemôže. Prišla do chrámu slúžiť Bohu a slúžila mu celým srdcom.

Divili sa ľudia, čo sa to s tou mládežou stalo; i oni sami sa divili, lebo „vítr, kam chce, věje, a hlas jeho slyšíš, ale nevíš, odkud přichází a kam jde; takť jest každý, kdož se z Ducha narodil.“