ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase prešiel týždeň od tej nedele, kde Pavel s Ilenkou jahody hľadali a našli to pekné šťastie, ktoré len raz okúsi človek na zemi, a bárs by potom v živote všeličo ešte prišlo dôležitejšieho, rozpomienka na ten raj, do ktorého vtedy srdce vkročilo, ešte i po rokoch blaží.

Bola sobota. Pavel Murtin chodil po povinnosti horami, až i prišiel po krásneho zoťatého duba. Ľahnul si mladý hájnik, že bude čakať stolára, čo ho mal prísť obzerať; nechcelo sa mu už ďalej chodiť.

Dnes boly hory ako vymreté, nik ho v myšlienkach nemýlil, a on bol rád. Veď mal tak mnoho čo mysleť. Predstavil si pred oči, ako to oni doma teraz žili. Jeho v horách zbytočne netrpelo, ponáhľal vždy domov skorej; vedel, že a jako bude privítaný, a tešil sa celého pol dňa na ten okamih.

Ondrej bol tiež vždy takej dobrej vôle; obstarával dosky, vozil materiál. Nie do jednej, do oboch izieb chcel mať dlážku. A včera také čosi povedal, akoby mal vôľu sa ženiť.

„Prečo mu nepoviem, že aj ja to isté myslím?“ rozmýšľal teraz Pavel. „Môžu sa svatby razom odbaviť. Ba, prečo sa k tomu nepriberám, veď potom Ilenka bude moja, cele moja. Ešte som jej ani nepovedal ako ju rád mám; ale však ona to vie, aj ja tiež viem, že mňa rada má.“ Začal mysleť nad dôkazmi. On nosil jej kytky pekného kvietia z hôr alebo kytočku vonných truskavcov; ona mu zas chystávala pierko do izby z kvetín, ktoré jej kvitly v zahradke.

S Ondrejom mala sa vždy čo rozprávať; neraz ich počúval, ako spolu veselo hovorili, ako sa o to lebo ono radili. Pre neho mala len kedy-tedy kradmý pohľad z pod rias, a potom sa tak usmiala, ako keď to slniečko nad horami zasvitáva.

Minulý útorok bol v Z. jarmok. Ondrej jej všeličo pokúpil. On, Pavel, prišiel neskoro, zabavili ho dlho na obecnom dome; no videl tam krásnu modrú stužku, tak jej ju doniesol. Medzitým čo Ondrejove veci chválila a pekne mu za ne ďakovala, jemu len bez slova podala ruku; — ale videl, keď na neho kukla, ako je rada. — No on jej už musí povedať, ako veľmi mu je drahá, a počuť i z jej úst, že ho má rada. — Potom pôjdu za Ondrejom a za tetičkou, on si ju od nich oboch vypýta. Veď či Ondrej ju nevychoval, nevyučil? A ona bude jeho, — jeho. — I príde potom snáď do duše pokoj, lebo i vzdor tomu veľkému šťastiu, ktoré celé srdce plnilo, pokoj len nechcel prísť.

Snáď keď sa ožením, keď budem mať voľakoho, kto bude môj, a komu bude môcť patriť každý môj dech, snáď potom nebudú ma už trápiť tie myšlienky, že človek by mal ináč žiť, že sme sa pre čosi iné na svet zrodili. — „Som ja len divný,“ káral sám seba. „Prečo túžim vždy po čomsi, čo ani neznám ako pomenovať, ani neviem, kde by bolo k nájdeniu. Vzdor tomu veľkému šťastiu, ktoré ma potkalo, pripadám si ako taký prázdny dom, do ktorého by ktosi mal prísť bývať.“

Prestal mládenec mysleť. A jako tak leží v tej zelenej tráve, hlavu na vyložených rukách položenú, oddal sa celý tej divnej, divnej túžbe. Nad ním ako klenba nejakého nádherného chrámu klenuly sa koruny stovekých dubov starej hory. Neďaleko neho vyvieral prameň; zelené kapradiny a širokolistá tráva temer celý ho zakrývaly, tak že hadil sa potôčkom ako strieborná stužka medzi samými nezábudkami. Kvietka pozdvihovaly modré oči svoje k nebesiam. V diali kukala kukučka, volala tiahle žlna, klopal ďatel; s konára na konár skákaly veveričky, z kvetu na kvet preletovaly ticho, ako myšlienky, veľkí, pestrobarevní motýli. Hlboko v doline doznievala a niesla sa až sem poslednia pieseň slávičia. Premiešané, čerstvo kvitnúce bory rozširovaly omamujúcu vôňu. Tam, kde sa stromy rozdeľovaly, vidno, ako cez bránu, cele blízučko nebotyčné končiare horami pokrytých vrchov; pod nimi lučiny, pokryté milliony kvetov, a nad nimi modré, slniečkom prežiarené nebe — a nad ním — Čo nad ním? — Zastal šuhaj v svojom snení. Čo tam? Ach, čo tam nad tými oblaky? Svet celý taký krásny, všetko čisté, zkúpané rannou rosou, obmyté včerajším dážďom, osušené slniečkom, áno svet čistý, nebe samé svetlo, — len on — len on nebol čistý. — Tie roky tam pri vojsku, tie skutky tam, o nichž tu nik neznal, tá špina. — Áno, on nebol čistý, a ani život tu nemohol ten život tam spláchnuť; on by potreboval kohosi, kto by mu v tomto pomohol.

Tu Ilenka pomôcť nemohla. Zatlačilo bolo srdce dušu do úzadia, ale duša žila a bola nemocná, a teraz sa ohlásila i zaplakala. Cítil šuhaj, že ak mu duša neozdravie, keby aké šťastie v srdci cítil, i keď Ilenka v náručí mu spočinie, to že ho na veky neoblaží.

No kto mal liek? Kde bolo lekárstvo? — Potešil sa, že počul drúzgať suché raždie pod ľudskými kroky, veď zmocňoval sa ho zase ten smútok, ktorý ničím dokonale zaplašiť nemožno. Ochotne vstal, privítať človeka. Z húštia idúc chodníkom vystúpil Trnovský. Jeho nečakal. Pozdravili sa.

„Je to ten dub?“

„Je, Trnovský; myslím, aby si ho len kúpil, nenajdeš tak hneď takého zdravého pňa ako tento.“

Obzreli strom dôkladne a Trnovský si naň sadnul. Bol uhriaty a zpotený rýchlou chôdzou.

„Utekal si?“ prihovára Pavel.

„Veru hej; doma čaká pilná práca,“ odvráva šuhaj.

Potom vec spolu vyrovnali. Mal Pavel úradom povedať, čo Jano za strom dá, a že ak mu ho v tej cene prepustia, že si preň príde.

„Ako je tu krásne v tých horách,“ hovorí šuhaj, keď sa bol napil vody z prameňa. „Máš to, Pavle, peknú službu tak v tej krásnej prírode; veď také asi ticho, ako je tu okolo teba, bolo kedysi okolo Adama v raji, v tej Bohom stvorenej zemi.“

„Aha,“ pomyslel Pavel, — „on že drží akúsi inú vieru, on že nesmie hrešiť.“

„Počuj, Jano, Ondrej mi povedal, že ty k našej viere nepatríš; je to pravda?“ spytuje sa po chvíľke.

„Musím najprv vedeť,“ odvráva s úsmevom šuhaj, „na čo ty veríš, Pavle, potom dám odpoveď.“

„Ja čo verím?“ zarazil sa Pavel. Myslí trochu, potom priamym pohľadom pozrel v tvár tazateľa: „Skoro nič; ja sa už o tie veci nestarám.“

„Ja zase verím všetko, čo je v Svätom Písme, a to je tá moja nová viera.“

„No však aj druhí veria v Sväté Písmo, ale ty že celkom ináč žiješ, že nesmieš ani klamať, ani zahrešiť.“

„Ba ja nemusím ani hrešiť ani klamať, mňa Pán JEŽIŠ osvobodil od hriecha.“

„Ako osvobodil?“ divno dotknutý vyzvieda Pavel.

„On ten hriech, ktorý som predtým, než som ho znal, spáchal, odpustil a umyl v krvi Svojej, a ten, ktorý vo mne bol, vzal zo srdca môjho. On to mohol, je mojím Stvoriteľom, mojím Bohom a mojím Spasiteľom zároveň.“

„To ja nerozumiem.“

„Nuž podívaj sa: keby si tak bol proti Bohu zhrešil a teraz by ťa to tlačilo, ale ty nemáš možnosti to, čo sa stalo, napraviť; — myslíš snáď: musí to už len tak ostať prez celý život, a keď by si si ako prial, byť od tej špiny čistý, vieš, že žiadon človek nemôže ťa už od nej umyť; — no tu ti povie niekto: ,Poď k Pánu JEŽIŠI, poď k ukrižovanému Synu Božiemu,‘ a ty poslúchneš a ideš, vtedy On ťa príjme. Bôh ti všetko odpustí pre tú krv Syna Božieho, a ty si čistý; ho, aby si ďalej hrešiť nemusel, On ti ten hriech i chuť k nemu zo srdca vezme. Nuž tak učinil so mnou; sláva Mu! — Ale ja sa nesmiem zahovoriť, musím skorej domov.“

„Ideme spolu, nemám tu teraz čo robiť,“ pokročil i Pavel. „Povedz mi, tlačilo i teba dakedy niečo, čo si nemohol už odčiniť?“

„Tlačilo, Pavle.“

„A teraz už nie?“

„Nie, Pavle, Pán JEŽIŠ hovorí: „Poďtež ke mně všickni, kteříž pracujete a obtížení jste, a já vám odpočinutí dám.“ A na inom zase mieste: „Zahodím za hřbet svůj všecky hříchy tvé.“ Keď budeš mať na chrbte priviazaný kameň lebo na prsiach a nemôžeš ho nijako shodiť, iste by ťa veľmi tlačil; a kebych tak ja ti ten kameň odviazal a za môj chrbát takto zahodil, bude ťa ešte aj potom tlačiť?“

„Ach, čoby!“ usmial sa Pavel.

„Tak vidíš, to urobil Pán JEŽIŠ s mojím hriechom; on mňa netlačí.“

„A myslíš, že by to isté spravil aj s mojím?“

„Pravda, keby si mu ho priniesol. Vieš čo, Pavel, ak mojim slovám neveríš, máte iste Bibliu doma, vezmi si ju do hôr, máš tu dosť času a pokoja, najdi si to sám, čítaj, presvedčíš sa. — Ale s Bohom!“

„S Bohom!“ Šuhaji sa rozišli a hlboko zamyslený prišiel dnes Pavel domov. —

„Vieš čo, Ondrej?“ hovorí bratovi. „Dajme tie dlážky Janovi Trnovskému spraviť, zdá sa to poriadny chasník; obzeral dnes drevo v horách.“

„Čo ja dbám? Keď chceš, pôjdem sa s ním sjednať, však materiál mám už hotový, nech nám to príde na druhý týždeň spraviť. Odpoludnia môže Ilenka s tebou ísť ešte raz jahôd nasbierať, lebo zajtra ich už iste všetky vysbierajú,“ narádzal Ondrej pri obede.

„Ale, čo by dnes išla,“ mrzela sa Zvarová. „Máme kadejakú robotu.“

„Ach, mamičko, však ešte porobím, pustite ma!“ prosilo dievča. „Keď Ondrej chce, prečo by som mu nedoniesla?“

„Veď jej ja dobré miesto nájdem, aj pomôžem, aby sa skoro vrátila,“ sľubuje Pavel.

Pokrčila žena pleciami, nechala dcéru s bratrancom odísť. Keď už po dome poriadila, vnišla za Ondrejom do dvora.

„Prečo si ich tak spolu vystrojil, Ondrejko?“ začala žena. Chcela milovanému synovcovi svoje obavy sdeliť; nebola ona slepá, aby nevidela, ktorého z oboch bratov Ilenka ľúbi. Videla ona, že oba Murtinovci za dievčaťom pozerajú; a čo sa jej týkalo, zo strany Ondrejovej bolo jej to uchádzanie milé, Pavlovi nemohla dôverovať; on bol vojak a bárs takto vážny, ale kto zná, ako myslí a čo s dievčaťom hovoriť bude. Nuž chcela Zvarová upozorniť Ondreja; ale sotva začala, zavolal ju do stodoly, zavrel bránu a hovorí celý uradostený:

„Preto som ich vystrojil, lebo som chcel s vami, tetičko, prehovoriť, tak aby nás nezmýlili. Tetičko, ja mám Ilenku veľmi rád, ako, to ani povedať nemôžem; chcem si ju vziať za ženu, či mi ju dáte?“

„Tebe, synku?“ zaradovala sa žena. „Tebe či si ju dám? Ako sa ma to môžeš pýtať? Ani na mojom lone, keď ešte malým deckom bola, nebola istejšia, ako v tvojom náručí. Ale rozvážil si: ona nič nemá!?“

„O tom mi nehovorte, to ja viem; však mne ani nič treba neni, keď len ju dostanem, všetko jej nasprávam, čo si len žiadať bude. Preto aj dlážku chcem mať v izbe; i sporák vyložíme do kuchyne, aby tam jej truhla stáť mohla; a posteľ, keď aj žigľu vyložíme, bude mať dosť miesta. Len si všetko prichystajme, čo treba. Na druhý týždeň v piatok je v L. jarmok, pôjdem tam aj s Ilenkou, na ceste jej poviem, čo chcem; odtiaľ dovezieme truhlu, a potom — —“ chytil sa mládenec za hlavu. „Ani len to veľké šťastie pochopiť nemôžem.“

I žena by mu najradšie prisvedčila. Všetky jej tajné túžby maly dôjsť splnenia. Neraz sa starala, keď ona je taká slabá, mohla by náhle umreť, čo potom? Ilenka však u Murtinov zostať nemohla, nebola im sestrou; takto môžu zostať spolu, a dostane jej dcéra muža, ktorému by si darmo páru hľadal.

Vnišli potom do stavania, robili plány; Nebolo tej práce mnoho, čo dnes Zvarová porobila, a predsa dosť; — veď vystavili spolu s Ondrejom pekný povetrný zámok budúceho života a šťastia.

A medzitým sedeli, oprení o ten zoťatý dub, — na tom istom mieste, kde ráno mladý hájnik sám, — Ilenka a Pavel. Neďaleko nich stál plný džbán jahôd. Ponáhľali sa ich nasbierať, ale neponáhľali s nimi domov. Ráno povedal Trnovský, že tak ticho bolo okolo Adama v raji. A teraz, myslel Pavel, že ani Adam, ani Eva šťastnejší neboli, ako oni dvaja. Povedal, šuhaj dievčati to, čo mu povedať chcel; vyprosil si sladké: ,Aj ja ťa mám rada,‘ z ústok malinových.

„Ilenka, ja bez teba žiť nemôžem,“ hovoril jej teraz; „budeš mojou ženou?“ „Pôjdeš za mňa? Povedz ,áno‘, ak ma ozaj rada máš; áno, Ilenka?“

„Áno,“ zašopkaly kvetné ústka, medzitým čo dlhé riasy haneblivo zapadly na líčka zrumenelé.

Na chvíľočku pustil šuhaj uzdu vášnivej láske a radosti svojej. „Ona je moja,“ zajásal by najradšie voči celému svetu, potom — — podivno, ale pravda, vkradnul sa mu do prostred rozkoše zase ten divný zármutok. „Kto zná,“ povedal sám k sebe, „keby ona vedela, aký si ty bol, či by chcela ísť za teba?“

„Ilenka,“ vravil zrazu vážne, „žiadon človek nevie, aký som ja život pri vojsku viedol, ale ty musíš vedeť, aby si nenariekala niekdy, že som ťa oklamal.“ Podoprel hlavu do dlane, a medzitým čo dievča napnuto k nemu vzhliadalo, začal po chvíľke zvláštneho ticha: „Neboli sme my takí poriadni, ako som vám ja do dnes rozprával; zvlášte na vojanskej hranici kradli sme, kde kto čo môhol. Opíjali sme sa, potom boly rvačky, bitky aj s civíli, aj medzi nami. Chodili sme za peknými dievčatmi, ktoré nás chovaly. Druhí chodili ešte aj do horších miest — tam som ja aspoň ani raz nebol. Tlačí ma ten život, ktorý sme tam viedli, ako kameň; nemôžem naň zabudnúť. Mnoho bych za to dal, kebych nikdy ten vojanský stav nebol poznal, ani tie hriechy toho sveta širokého, aj ja bych bol dnes tak nevinný, ako Ondrej, aj ja. — Nuž keď som ti to všetko povedal, nebudeš sa báť ísť za mňa.“

Pozdvihlo dievča sklonenú hlavinku.

„Nebudem,“ povrávaly ústka rozhodne, „A nebuď smutný, veď čo bolo, už neni, si zase dobrý.“

Tešilo ho, že ona mu verí, že ho tak potešuje, ale vedel, cítil, nebola to pravda a v mysli mu zazvučalo: „On mne tú ťarchu sňal, mňa ona netlačí.“

„Ó, by ju sňal aj mne!“ zatúžil nevýslovne. „Ó, by tých hriechov nebolo, a abych skutočne mohol byť dobrým!“

Začala Ilenka viazať z truskavcov kytočku pre Ondreja, zanôtila si zo srdca blahom preplneného krásnu slovenskú pieseň a hory jej ten spev odpovedaly. Docielila, čo chcela: rozradoval sa Pavel, prevládalo u neho srdce zase dušu, prestala teskniť.

„Ilenka, a kedy bude naša svatba?“ spytoval sa, keď už k domovu kráčali.

„Ja neviem, opýtaj sa mamičky,“ vyhýbalo dievča v zmätku.

„Dobre, ja sa opýtam, ešte dnes sa opýtam; ale na dlho ma nesmejú odložiť.“

„Nehovor ešte dnes,“ vzala ho za ruku.

„A prečo;“ pozrel jej hlboko do očí.

„Je to pekné takto, keď ešte nikto nevie; mne sa zdá, že potom už tak nebude.“

„No, ja nedbám, keď len viem, že ma rada máš a že budeš moja. Vieš, ktosi povedal Ondrejovi, že akýsi mládenec má sa o teba uchádzať, a že aby ťa jemu vydal.“

„Ale ty ma pravda nikomu nedáš!?“ naľakalo sa dievča.

„Teba či nedám? Teba? A komu?“ zkríknul šuhaj. „Ani vlastnému bratovi bych si ťa nedal, nie to cudziemu!“

Nech sú neni šuhaj a dievčina sami takí rozochvení, museli by videť, keď sa domov vrátili, akýsi zmätok na tvári tetičkinej i Ondrejovej; no oni nezbadali práve tak, ako tamtí dvaja nevšímali si toho veľkého, utajovaného šťastia, ktoré z očí a z tváre navrátivších sa žiarilo. Snáď bolo tak dobre, snáď škoda; — kto môže povedať? —