Šťastie

Horúce, augustové odpoludnie zavisalo nad svetom. Temným dunením z ďaleka opovedala sa búrka. Či ju mladý hájnik nepočul, keď tak bez hnutia ležal pod vysokými stromy? Vedľa neho v tráve ležala verná sprievodkyňa jeho: — Biblia. Nečítal v nej; veď, ako bola objemná a veľká, nebolo v nej zrazu slova potechy pre to mladé, v mori súženia ponorené srdce. Ilenka zomierala, a on nemohol ani byť pri nej. — A či nemohol všetko odbehnúť a sísť? Ó, služba by mu neprekážala; — ale ako tam ísť a nevystreť po nej náruč, nehodiť sa pri posteli na kolená so zúfalým zavolaním: „Bože môj, neber mi ju!“ Veď mal vždy ten pocit, keby ju vzal do náručia, že by si ju ochránil pred smrťou. No, či to mohol? Nebola jeho, bola Ondrejova.

„Ach, neni pravda,“ — volalo všetko v ňom, „nebola ona Ondrejova; Bôh ju mne dal, a keď ja ju nemôžem mať, tak On si ju vezme k Sebe. Upokojil bych sa s tým, že Pán JEŽIŠ vzal si ju tam do tej novej krásnej zeme, kde všetko bolo tak, ako byť má, kde vládla spravedlnosť, pravda, kde nebudú sa ženiť, ani vydávať, lebo budú ako anjeli v nebi, ó, rád bych ju videl tam; — lež ako prežiť jej skonanie? Ako žiť potom, keď jej viac nebude? Ó, Bože, Bože môj!“ — zavolal mládenec úpenlivo; „dopraj mi, abych s ňou mohol aspoň chvíľočku byť sám, aby som sa mohol od nej odobrať prv, než nás odíde, ó, len na chvíľočku vráť jej pamäť, aby ma poznala.“

Vzchopil sa, vzal knihu a šiel. Blýskalo sa kríž na kríž, hromy dunely, víchor sčesoval ratolesti; pršať, nepršalo v tejto strane hôr, no bolo tu tak príšerno. Neďaleko mládenca so strašným rachotom sviezol sa blesk do osamelo stojaceho stromu, — strom už aj horel.

Mládencom ztriasla len sila hromu, ináč bola mu tá búrka len dobrodením; veď zmocňovaly sa ho také strašné myšlienky. Keby tak to, čo on uveril, predsa nebolo pravdou, keby nebolo žiadneho Boha, ani večnosti, tak by už nikdy nebolo sídenia s Ilenkou, — vtedy by bolo dobre, obrátiť hlaveň pušky k srdcu a jediným výstrelom zakončiť ten biedny, žalosti plný život. No každý ten hrom akoby prihováral: „Never, Bôh je veľký, všemohúci, svätý!“ A blesky svietily: „Bůh náš jest oheň spalující.“

„Ó, nie!“ kŕčovite vinul mládenec svätú knihu k sebe. Za tým zaoblačeným nebom bolo ešte to tretie nebe, a v tom čakala tá Synom Božím tam na Golgate tak draho vydobytá sláva, o nejž tu na zemi ucho neslýchalo, ktorú oko nevídalo, a ktorá ani na srdce ľudské nevstúpila, pripavená od Boha tým, ktorí Ho milujú. A Ilenka patrila k ním. Však včera že keď prišiel ju navštíviť Janko a pýtal sa jej: „Ilenka, miluješ Pána JEŽIŠA?“ že vraj precítla a prisvedčila.

Áno, ona Ho milovala, veď chcela len preto byť Ondrejovou, aby vôľu Pána JEŽIŠA naplnila; a On si ju vezme v slávu. Ó, keby tak vzal prv, než on, Pavel dolu príde — — Rozbehnul sa mládenec domov.

Tam medzitým panovala žalosť k neopísaniu. Devuška bola veľmi, veľmi zle, lieky neosožily, plač matkin neprospieval. Boli tu prítomní i Zuzanka Hrubíkova i Jano Trnovský. Prišla Judka s Imrichom. Modlili sa predtým, aby Pán JEŽIŠ, — ak nemieni uzdraviť, — aspoň zkrátil tie boľasti; teraz stáli ticho a bez rady. Jano držal v rukách svojich ruku Ondrejovu, a s ľútosťou pozeral mu kedy-tedy do obľadlej, ztrnulej tváre.

Ach, veď neni žiadnou maličkosťou, hľadeť na umieranie takej peknej mladosti, zvlášte keď s ňou umiera všetko naše šťastie.

Zrazu otvorila devuška tie dávno zavreté oči, blúdily dovôkola po všetkých tvárach. Videl si; ony kohosi hľadajú.

„Čo chceš, Ilenka moja?“ sklonila sa nešťastná mať k dieťati.

„A Pavel je kde?“ vravily nežné ústka tak túžobne, ach, tak, že všetkým vohnala tá otázka slzy do očí.

„Tu, Ilenka!“ zavznelo odo dverí, a mládenec, ktorý sa nepýtal, či je tu ešte niekto krem ních dvoch, pribehnul už k posteli. Všetci, ako na rozkaz, mu ustúpili.

„Prišiel si?“ zajasalo dievča. Zdvihnul ju, privinul k sebe.

„Prišiel. Ó, Ilenka neodchádzaj ma, ja ťa nemôžem videť umreť!“

„Ba, nechaj ma umreť,“ prosilo dievča, „bude tak lepšie. Mám Ondreja rada, veľmi rada, chcela som mu usporiť žalosť, chcela som mu odplatiť, čo mi dobré urobil, no teba to bolí, a ja nemôžem byť bez teba. Viem ešte málo o nebi, ale Pán JEŽIŠ mňa našiel. On mňa neopustí, On si ma vezme.“

Rozplakali sa temer všetci prítomní; nepočuli odvetu Pavlovu. Len jedon neplakal, — utiahnul ruku z ruky Janovej a vyšiel z izby. Tam vonku burácal hrom a tie blesky akoby ukazovaly na neho, tie hromy akoby mu privolávaly: „Tej žalosti si ty príčina, ty!“

„Ó, prečo som ja ju jemu nenechal? Ona bola taká dobrá, chcela mne žiaľ usporiť, ale milovala jeho a radšie umre, aby sa nemusela dívať na boľasť Pavlovu. — On mňa tak rád mal, že mi ju chcel dať; no, Bôh ju dal jemu a ona musí umreť preto, že ja som si ju chcel privlastniť. — Bože môj,“ zavolal mládenec, „netrestaj ma hriešneho tak veľmi, neber nám Ilenku, a ja Ti sväto-sväte sľubujem, že ju Pavlovi nevezmem, že nesmie byť nešťastná na svete! Ó, neber!“

„Ondrej, kde si!?“ zavolal v tom Imrich. „Poď do nútra, veď je hneď po nej!“

Vbehnul mládenec. V prvej chvíli zdalo sa mu, že leží v náručí bratovom už len pekná mŕtvola, no, on tomu veriť nemohol.

„Ilenka, Ilenka, neumieraj! Dám ťa Pavlovi, len neumieraj!“ zkríknul hlasite. Zavrené oči dievčaťa sa otvorily, celou ztrnulou už postavou preletel záchvev. „Neumieraj!“ volal Ondrej ešte raz. „Dám ťa Pavlovi!“

Podivné zajasanie rozložilo sa celou tvárou devušky, blažený úsmev oblietnul jej rty; pozrela krásnym pohľadom na oboch bratov a ztratila povedomie. Mysleli, že zomrela; neodvážili sa ju rušiť v tom šťastí. —

Ale nezomrela ona, zostala na žive v tej chvíli, kde povedal Pavel: „Vezmi si ju, Pane JEŽIŠI, a prenes do Svojej slávy,“ a kde prestal Ondrej mysleť na seba a svoje šťastie, a bol v stave vrátiť bratovi to, čo Bôh jemu v láske daroval. Keď bratia Murtinovci v zkúške obstáli, vrátil im nebeský Lekár to, čo mali na svete najdrahšieho.

Prebrala sa Ilenka sama z mdloby, začala tichučko dýchať, horúčosť ju opustila; videli všetci, — no, nemohli tomu ani veriť, — že je zachránená.

Keď vstali od modlitby, ku ktorej Zuzanka vyzvala, pozrel Ondrej po všetkých, chytil brata okolo krku a hovorí:

„Bratríčku môj, prosím ťa pre päť rán Kristových, odpusť mi, že som ti ju chcel vziať; no, ja som ju mal veľmi rád a nepýtal som sa, ani neveril, že by si aj ty tak mohol milovať. Je tu dosť svedkov, že ti tvoje dávam zpät; ó, keď nám len na žive zostane, keď jej len kúsok vidím, vďačne vám vybavím svadbu a budem s vami i v jej šťastí šťastným.“

„Nech ti sám Pán JEŽIŠ odplatí dobrodenie, ktoré nám preukazuješ;“ privinul Pavel brata k sebe. „Pán sám je svedkom i priatelia naši, že ja som ju nazpät od teba nepýtal, že mi ju dávaš z lásky a dobrovoľne.“

Ach, bola to krásna chvíľa, v nejž láska nad sebectvom slávila víťazstvo, i ľudia sa z nej radovali i anjeli v nebesiach; popredne ale a nadovšetko On, ktorý povedal: „Přikázaní nové dávám vám, abyste se milovali vespolek.“