ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odpoludnia v nedeľu vybral sa Jano pozreť domov; za jedno, nebol doma od soboty — (ráno mu len Imrich išiel usypať krave a dať žrať Dunčovi), — a za druhé, chcel byť trochu sám. Chcel sa v samote pomodliť za švagra, lebo sa ho začínala úzkosť zmocňovať, keby tak tento neuveril a nedosiahnul Božie odpustenie a umrel…

Ako tak kráča už hájom, premýšľal, čo to oni prez celý týždeň prežili, a prišiel mysľou až po minulú nedeľu večer. Predstavil sa mu zrazu pred oči Pavel Murtin, ako u neho ostal, keď ostatní odišli, a na jeho dotazy: „Ty si akýsi smutný, čo ti chýba?“ rozpovedal mu, čo sa u nich stalo, že daroval Ondrejovi svoje šťastie. „Daroval som mu ho,“ hovorí Pavel, „ale modli sa za mňa, lebo neviem, ako budem žiť, čo robiť. Ušiel bych najradšie v svet pred svadbou, ale to nemôžem; čo by ľudia o nás pomysleli? Ó, ako to prežiť?“

Veľmi s ním šuhaj vtedy cítil, i teraz. Ba čo robil Pavel? Keby mohol za ním potešiť ho. Čo robili prez celý týždeň? Chuderka Ilenka! — „Ak len trochu bude lepšie Danišovi, keď sa vrátim, pôjdem hore za nimi.“

V takýchto myšlienkach prišiel až po dom, a užasnul: — dvere boly otvorené! Zabudnul snáď Imrich zamknúť? — Poponáhľal skorej do nútra, a radostné; „Ach, Zuzanka!“ ukĺzlo mu rtoma.

V izbe pri okne, s Joženkom na rukách, sedela deva; a taká bola teraz pekná s tým rumencom na lícach, s tým radostným zažiarením očí, že až tak človeka k nej tiahlo.

„Nediv sa,“ vyhovárala srdečne; „Joženko sa veľmi za mamičkou pýta, nuž chcela som vedeť, ako sa jeho tatíčko má, či bych ho mohla za nimi zaniesť. Tušila som, že ty prídeš pozreť domov, no tak som vnišla; dvere boly zle zamknuté, zásuvka nedržala.“

„Ó, keď si len prišla!“ Vzal ruku jej do oboch svojich. „Tam v mlyne je to veľmi smutno. Juro Lehotský už neumre, ale s Danišom neni dobre.“

„A je pri pamäti?“ starala sa. „Odprosil Judku?“

„Ó, áno; odprosil i Boha, ale nemôže uveriť. „Rozprával šuhaj všetko, čo ho tlačilo. Ach, dobre sa mu to zdeľovalo, keď tie krásne oči tak napnuto, v tvári mu utkvievaly. — No z razu prestal.

„Ani nevieš,“ prerieknul s celým srdcom, „ako som rád, že ťa zase vidím.“

Pekné ružičky vstúpily jej do líc.

„Ja som tiež rada; tak mi bolo doma smutno. Vždy sa mi zdalo, že sa musím za vami rozbehnúť.“

„Môžeš si predstaviť, ako bolo teprve mne smutno, keď Juda v pondelok odišla tebe chlapca zaniesť, a keď som si pomyslel, že ty už neprídeš. Neni to dobre, že som sa tak navyknul. Až dá Pán Bôh, že Daniš ozdravie, zostane Judka tam, a ja budem zase samotný. Predtým nebývalo mi smutno, — teraz neviem, ako na tú samotu zvyknem.“

„I mne je tak, ako tebe,“ priznávala sa v zamyslení. „Keď som teraz tu sedela, a napadlo mi to isté, čo vravíš, že už nebudem smeť za ňou sem prísť, skoro bych sa bola rozplakala. Bolo nám tu tak dobre.“ — Pýtalo sa chlapčiatko na zem, že pôjde bežkať, a pretrhlo ďalšie slová; no šuhajovi i deve tak divno kol srdca.

Zrazu zastal on, keď bol chlapca zaihral. Zastal pred vzácnou svojou návštevou a oprel sa o stôl.

„Zuzanka, voľačo bych ťa prosil.“

„Spravím rada, čo môžem,“ sľubovala ochotne.

„Choď pozreť k Murtinovcom, ako sa majú Pavel a Ilenka. Alebo si Ilenku snáď videla?“

„Nevidela, ale pôjdem, keď chceš.“

„Povedz Pavlovi, že si často pri modlitbe na neho spomínam.“

„A čo vieš niečo zlé o Pavlovi, keď si tak osmutnel?“ divila sa. „Povedz mi, prosím ťa, však ja nikomu viacej nezradím ver.“

„Neni mi to ľahko povedať,“ zmiatol sa „ale ty snáď budeš môcť Ilenku potešiť.“ I dal sa šuhaj rozprávať, no nehľadel pri tom na devu, nechcel by sa stretnúť s jej krásnymi zraky.

Keď skončil, narovnala sa prudko.

„A Ondrej na to pristal, urobiť ich tak veľmi nešťastnými? Však ak si aj myslí, že ho Ilenka má rada, ale o Pavlovi vie, že mu ju z bratskej lásky chce prepustiť.“

„Vieš, Zuzanka, Ondrej nezná Pána JEŽIŠA, on nevie, ako velie Pán JEŽIŠ milovať; a jako on veľmi miluje Ilenku, ja znám.“ I sdelil ešte šuhaj deve krátku rozmluvu s Ondrejom, vedenú tu v tejto izbe.

„Pavel, keď ztratí Ilenku, zostane mu Pán JEŽIŠ; Ondrejovi nezostalo by nič viac na svete. Ako by žil?“

„A ako bude žiť Ilenka?“

Šuhaj sa zmiatol. — V izbičke stíchlo.

„Ďakujem ti pekne, že si mi to povedal; len chlapca domov zanesiem, pôjdem hneď.“

„Nechoď ešte,“ zastúpil jej prosebne cestu. „Kto zná, kedy zase spolu budeme.“

Pozrela deva na šuhaja. Raz priala si zvedeť, keby on mal rád, ako by to povedal; umieňovala si vtedy rozpustile, že ho ona milovať naučí. Nebola Ilenkou Murtinovie, aby nerozumela, — ó, v očiach šuhajových ležalo teraz toľko ním samým nepochopenej túžby, toľko citu, nímž srdce prechvené, nemohla ho nevideť, nepochopiť. Ovanulo ju to takou divnou rozkošou, ako keby vetierok z nenazdania omamujúci dech mnohého kvietia ku nej bol priniesol. Mimovoľne posadila sa zpät na lavicu.

„A je ti milé so mnou byť?“ vravela ticho.

„S tebou?“ podivil sa. „Mne je tak, keď si tu v mojej izbe, akoby mňa dakto do záhrady plnej krásnych ruží doviedol.“

V srdci devinom zazvučaly všetky struny, tak ako ešte nikdy nie. Mala len jednu túžbu: aby šuhaj vystrel náruč, a aby sa mohla hodiť do nej, privinúť k nemu; vedela, že potom by tu smela zostať s ním na vždy, na veky. On nebol by viac sám, a jej by tam doma nebolo teskno za ním. Pocítila, porozumela zrazu, že ona dnes netúžila tak len za Judou, že stokráť viac túžila, aby mohla videť a počuť jeho.

Už otvárala ústa, že povie slovo-dve a vynúti hravo srdcu šuhajovmu to pekné vyznanie lásky, umožňujúce jej, aby i ona svoje pocity zradila, — tu padnul jej nenadále pohľad na vlastnú jej ruku, zdobenú jediným len prstienkom. „Imrich!“ zaúpelo srdce v nej. — Predstavil sa jej pred oči náhle vedľa postavy Janovej švárny zjav šuhaja, ktorý ju práve tak miloval, ako Ondrej Murtin Ilenku. Len na malú chvíľočku včera za ňou prišiel. „Musel som ťa aspoň videť,“ hovoril jej. „U nás je smrť. Do nútra k vám ani neidem, aby som vám chorobu nedoniesol, len ruku mi podaj na dobrú noc. Prosím ťa, aspoň vo sne spomeň si na mňa; ja keď bdieť budem, tým sa poteším, že sa ti o mne sníva.“

Ach, počula i teraz ten hlas, nímž vravil, predstavila si jeho tvár, a s veľkou námahou sa premohla natoľko, že vykúzlila úsmev kol náhle zbľadlých rtov.

„Musím už ísť; lebo než domov prídem a tam hore, bolo by neskoro,“ vyhovárala.

Uznal šuhaj, nezdŕžal ju, sám jej chlapca doniesol; vyprevadil ich po dvere, tam zastal a díval sa, ako rýchlo, bez obzretia sa, odchádzala, až mu i zpred zrakov zmizla.

Potom išiel pozreť po stavaní i do maštale; pohľadil, utíšil rozradostneného Dunču, ktorý ani len nevedel, ako svoju lásku na javo dať.

No robil šuhaj všetko ako vo snách. Navrátiac sa do nútra, zastal v opustenej izbe. „Čo sa robí so mnou?“ — vravil stiesneno, a pritisknul ruku na čelo. „Veď ja tu tuším bez nej ani nevydržím? — Prečo?“ Hodil sa na lavicu, že si trochu usne; — už toľko nocí nespal. No, keď oči zavrel, videl vždy ten ľúbezný zjav, tú prelestnú postavu, tú čarovnú tvár, tie ihravé, nebezpečné oči, tie nežné, rozkošné ústka. „Ľúbim ju,“ vravil zrazu šuhaj sám k sebe, „ľúbim tak, ako Pavel Ilenku.“ A potom prestal mysleť, veď bolo mu, ako ešte nikdy nie.

A deva utekala z domu jej veľmi drahého, utekala z blízkosti šuhaja, ktorého že miluje, poznala, a ktorému že nemôže náležať, vedela, poneváč mal iný staršie práva na ňu. „Veď som Imrichovi len z polovice sľúbila,“ — chcelo srdce nahovoriť. „Bárs len z polovice, ale predsa,“ — bránilo svedomie, „on sa na to drží.“ —

A keby ho teraz tak nechala, či nezačal by on potom zase ten hriešny život viesť, ktorý predtým viedol? Či nebola to radosť, že stal sa z neho taký poriadny mládenec? A ona by potom bola na príčine. — Zakrútila tak prudko hlavou, že sa chlapčiatko zadiveno na ňu podívalo. Veď Jano jej nepovedal, že ju rád má, ani ona jemu. Snáď dnes Imrich príde a ona mu sľúbi cele, cele, aby nemala výmluvy, aby Jano vedel, že neni viac voľná; lebo Imricha tak nechať, bol by iste veľký hriech, za ktorý by ju Pán JEŽIŠ mohol zavrhnúť. Jemu sľúbila, jeho raz k sebe zlákala, jemu musí patriť. Keby on bol zostal takým lumpom, vtedy by mala výmluvu; — takto by to zostalo na Janovi, že mu ju odlúdil, odviedol. Svet by sa Imrichovi vysmial, Jana by pomlúvali, a o nej by povedali, že nechodila za Judou, ale za ním, až si ho získala. —

Prišla deva domov, nechala dieťa matke; povedala, že musí ísť k Murtinovom pozreť. A keď už zase v šírom poli bola sama, div sa nerozplakala divnou, nikdy nepoznanou boľasťou. Sadla si na chvíľu v húšti, podoprela ťažkú hlavu do rúk. — Načo ona išla za Ilenkou? Či mohla ju potešiť? Bolo vôbec na zemi potešenia v takejto žalosti? — Deve sa zdalo, že nikde nie.

Len jedon okamih chcela si zprítomniť, predstaviť, čo dnes prežila. Veď šuhaj milovaný, bárs bol ďaleko, stál pred ňou, ako by jeho dech počula, ako by mu do tej milej, dobrej tváre pozreť mohla. Keby tu nebolo Imricha, on dnes bol by jej povedal i ústy, čo i tak vedela, a ona by sedela teraz tam pri ňom a boli by oba šťastní ako v nebi, a potom by si ju on namluvil a uviedol navždy do svojho domu, a už by nebol sám nikdy viac. Ó, aký by to bol po boku jeho život krásny, tak môcť pre neho šiť, variť, prať, — všetko pre neho. Sadla by si do jeho dielne, keď by pracoval, so svojou prácou, a dívala by sa mu kedy-tedy, alebo, keď by nešramotil, by sa rozprávali. Večer prišli by priatelia, čítali by spolu Sväté Písmo i dobré knihy, zvlášte, keď príde zima. Ó, to by bol život krásny!

„Čo robím? Načo si to myslím? Veď on nikdy nebude mojím; ja budem Imrichovou a on zostane sám.“ —

Padla deva na kolená, položila zalomené ruky na starý peň a jala sa v horkom plači modliť.

Asi o pol hodinu opustila húštie.

Prídu sem ženy maliny sbierať, lebo hríby, nezvie žiadna z nich, že tu pochovala Zuzanka Hrubíková, najpeknejšia, najvytúženejšia deva v celej obci z.-skej, svoje mladé srdce s jeho šťastím a túžbami, aby tak zachránila mládenca, jehož jej závideli a ktorý v nej mal všetko svoje blaho pozemské; no, že tu pochovala i tú peknú lásku, to pekné šťastie šuhaja, ktorého k jej zachráneniu Bôh sám bol poslal. Bol len jedon Svedok tejto chvíle a ten dlel vysoko; videl, počul a odplatí. —

*

U Murtinov našla deva len starú Zvarovú doma. Pavel bol v horách, Ondrej v Z. a Ilenka už týždeň posluhovala u svojej krstnej matky. Nepustila by Zvarová dcéru indy od seba, ale kmotra bola nezdravá, a keď Ilenka chcela ísť, myslela si matka, že bude dobre pre Pavla, keď ju tu deň ak deň neuvidí. Priala by si žena, aby bolo už po ohláškach i po sobáši, aby všetko prišlo do predošlej starej koľaje; takto Ilenka bola taká tichá, dobrá, ale keď sa usmiala, len akoby slniečko cez oblaky zasvietilo.

Pavel chodil ráno skoro do hôr; prišiel až večer. Bol taký vážny, — a žena nemohla nevideť, ako mu tvár obľadala.

Ondrej necítil sa voľným. Predtým celý deň mali čo s Ilenkou hovoriť, teraz sotva dve-tri slová. — No tak Zvarová nechala dcéru ísť.

Tam ju mali radi. A však kmotra bola už von z horúčky. Pavel sa nepýtal, kde je, a Ondrej neprotirečil. On ju pustil, veď on by jej všetko na svete po vôli urobil, keby len bola zase taká, ako bývala.

„Neboj sa,“ tešila Zvarová synovca, „Ilenka neni také dievča ľahkomyseľné, ako druhé, ona keď vie, že sa má vydávať, preto je taká tichá; nejedna nevesta pred svadbou na triesku schudla. Však až bude tvojou, potom sa to všetko napraví,“ — Ach, a on jej veril rád.

Nuž nenašla Zuzanka priateľky.

„Ale, tetičko,“ hovorí, „prečo Ilenku toľko tam nechávate? Tá horúčka je teraz veľmi chytľavá. Juro Lehotských bol len na kare, a dostal ju, a Daniš od neho. Keby vám ju aj ona dostala?!“

Zľakla sa Zvarová, a že však hneď zajtra pre dcéru pôjde.

„Pošlite ju, nech ma príde navštíviť,“ pýtala ešte na odchode; a Zvarová, že pošle. — Umienila si dievčina, že pôjde na zpiatočnej ceste pozreť Judu a povedať jej, aby sa o chlapca nestarala.

Ako tak kráča dolu lúkami okolo potoka, pozdravil ju ktosi; vzhliadla.

„Pavel, to si ty?“

„Ja, Zuzanka. Kde si bola?“

„U vás, navštíviť Ilenku, ale neni jej doma.“

„Neni, už od utorku.“

Pozrela mu do peknej, vážnej tváre, tak jej ho prišlo ľúto; najradšie by mu povedala: „Pavel, ja viem, akú ty máš boľasť v srdci.“ Miesto toho spýtala sa len prívetivo, kam ide.

„Idem pozreť za Imrichom, a či je Jano vo mlyne.“

„Aj ja idem za Judou.“

Tak šli spolu.

„Musíš ty byť celý deň v horách?“ spytovala sa idúc cestou.

„Nemusím.“ Zardel sa trochu. „Ale v týždni je tam dosť práce, a v nedeľu mám tam pokoj.“ Začal jej rozprávať, čo dnes čítal zo Slova Božieho. Počúvala ho s dychtivosťou.

„My musíme Pána JEŽIŠA poslúchať, aj keby nám to ako ťažko padlo,“ podotkla zamysleno.

„Máš pravdu. Aj keby to život stálo; veď On tak Otca poslúchal, že až život položil.“

„Ale aj Jemu to iste ťažko padlo neraz.“

„Pravda; vieš, tam v Getsemane ako sa ľakal a tesknil? No, keď povedal: „Buď vůle Tvá,“ bolo hneď ľahšie a Bôh Otec Mu potom všetko pomohol…“

„Tak On aj tebe pomôže,“ — pomyslela deva, „aj Ilenke i mne.“

Než sa nazdali, boli vo mlyne, a netak radostne privítaní.

Nenazdal sa Daniš, ktorý len nedávno povedal, že on to Slovo Božie nemôže počúvať, a že jemu je viera jeho dosť dobrá, ach, nenazdal sa, že keď dakoľko týždňov prejde, on v úzkosťach duše hľadať bude útechu vo viere tých, ktorí nechceli zostať v tom, v čom sa zrodili, ktorí hľadali Pána a dali sa mu nájsť, a On nad nimi vyrieknul svoje mocné: „Aj nové činím všecko.“

Ba, kto by mu to bol povedal, že on slabý, bez vlády a v boľasťach ležať bude na lôžku, a že pri ňom kol stola sedeť budú Pavel Murtin, Zuzanka Hrubíková, Jano Trnovský, Imrich a Judka, pred nimi na stole roztvorená Biblia, a že Jano v jeho dome tie pravdy Božie bude oznamovať.

Nuž stalo sa, lebo: kto poznal myseľ Pána?

Zavrel Daniš oči; domnievali sa, že usnul. No, on nespal; on vzdor slabej, ubolenej hlave premýšľal a divil sa, čo sa s týmito ľuďmi stalo. Znal ich, že tak, ako aj on, nikdy o Bohu nepremýšľali a o Syna Božieho nestáli, — a teraz každý a každá len o Ňom si začínal rozprávku, ako čo by srdcia jej ich len tou Jeho svätou osobou boly naplnené. — Staväl sa Daniš, že spí, ale počul dobre, ako sa nad ním starali: „Keby tak neuveril a zahynul!“ — Počul, že sa za neho modlili začal aj on v duchu volať k Bohu a prosiť Ho o milosť a smilovanie. A to bola jeho pravá modlitba, lebo tamtie ostatné boly len slová rtov, o nichž srdce nevedelo.

Neskoro rozišli sa priatelia z chyžky. Potom šiel Jano odprevadiť Pavla, — a Imrich vyprevádzal Zuzanku.

„Ani ti len povedať neviem, akú som mal radosť, že si do nášho stavania prišla,“ hovoril jej cestou. „Viem, že si prišla za Judou, no i mne si dokázala, že sa už nás Lehotských neštítiš.“

Srdce začalo deve prudko biť. Vedela, že ten okamih, za ktorý sa tam v húšti modlila, je už tu; vedela, že bude museť rozhodnúť nad celým životom ďalším.

„Zabráň ďalšie slová,“ — radilo srdce; „ešte ho nechaj povedať, čo povedať chce; zadrž si ešte svobodu, lebo potom už na veky musíš Jana zabudnúť.“ — No, deva cítila, že ak nechce Imricha navždy nešťastným urobiť, že ak chce sa za neho obetovať, musí to učiniť dnes, pozdejšie nemala by už sily.

Vzhliadla k nemu, pozrela do švárnej, rozrušenej tváre jeho.

„Zuzanka,“ sklonil sa on k nej, „už týždne prešly odtedy, čo si mi povedala, že za mňa nepôjdeš, a dobre si vtedy mala, veľmi ti teraz za tie slová ďakujem; každé dievča hriech má, ktoré sa za opilca vydá. No dnes, kde neni som ním viac, — a dá to milý Bôh, že nikdy nebudem, — dnes ťa prosím, buď mojou. Uverí aj Daniš v Pána JEŽIŠA, bude ešte v dome jejich raj; a keď ty sa staneš mojou, nebude vo mlyne také peklo bývať, zahanbia sa Kača aj Juro. A tatíčko, keď i pohrešia, veď niečo snesieme, a ak by zle bolo, nedáme sa uviazať. Prosím ťa, Zuzanka, staň sa mojou! Či áno? Smiem si ťa prísť od mamičky vypýtať?“

„Smieš,“ preriekla. Nepozdvihla hlavu, aby nevidel, ako jej tvár obeliava. „Svadbu však až po žatvách budeme mať.“

„Ak chceš, Zuzanka, keď len budeš mojou,“ zajásal šuhaj. „Ver mi, po tieto dni, — a zvlášte dnes, bolo mi tak úzko akosi; len sa mi zdalo, že som ťa neni hodný a že ma tak necháš. No, ja neviem, keby si ma nechala, kebych ťa nedostal k boku, či by som v tom svete sotrval a od Pána Boha neodpadnul. Takto, keď teba budem mať a keď sa ti so všetkým budem môcť sdôveriť, čokoľvek vydržím.“

Zajásala deva vzdor zármutku, ktorý srdce cítilo. Mala predsa pravdu, dumajúc, že by mu k pádu nohy podrazila, keby ho nechala? Cítila, že je to krásne, tak človeka zachrániť, i keby to zachránenie život stálo. Veď či ju, nehodnú, Pán JEŽIŠ tiež vlastným životom nezachránil?

Posedel si dnes Imrich u Hrubíkov, nemusela Hrubíková pred ním dvere zavierať. Odprosil ju i za to, že sa vtedy tak nasilu dobýval. Pýtal si dcéru od nej, že dokiaľ s namluvačmi príde. Zaradovala sa žena, no i veľmi divila, veci to ani čo by on nebol; a ani svoje dieťa nepoznávala. Sedeli podľa seba a pekne rozmlúvali, ale tak, aj v kostole si podobnú rozmluvu viesť mohol.

Keď odchádzal Imrich, vypýtal si na rozlučnú bozk; no to bolo všetko. A videl si na ňom, aký veľmi šťastný odchádza. Keby bol ako indy, to by ho odtiaľto pred polnocou nik nedostal.

Nespala žena v noci. Videla napred dcéru dlho pri posteli kľačať, potom stála pri okne; mesiac jej svietil do tváre, mala oči plné sĺz, bola bľadá, no taká, ako bys’ nejaký svätý obraz videl. Keď sa potom išla na ňu podívať, našla ju už v sen pohrúženú, ruky k modlitbe složené, líce o ne oprené. Nemohla sa matka dosť nadívať na peknú dcéru svoju.

„Čo sa s tebou porobilo, dcéra moja?“ hovorila sama sebe. „Či to tá tvoja nová viera robí, či si mi nezdravá? No, ja si ťa ani nepoznám.“

V tom dcéra hnula rozkošnými rty; a keď matka sklonila sa níž, počula ticho:: „Áno, Pane JEŽIŠI, zachránim, a Ty pomôžeš jemu aj mne!“ S očí matkiných vypadly slzy; potichu vkradla sa na svoje lôžko.