ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišiel pondelok a s ním dostavil sa Ondrej Murtin do dielne mladého stolára.

„Prišiel som sa ťa opýtať,“ hovorí, keď spoločne sadli si v izbe na lavicu, „či by si nám nemohol spraviť dlážky do oboch izieb, ale tento týždeň; materiál mám už všetok dovezený.“

„Ak dá Pán zdravia, môžem. Čo bolo také pilnejšie, som práve v sobotu odovzdal, a ostatnie môže ešte čakať,“ odvráva šuhaj.

„Je to predsa lepšie a hneď izba krajšia, keď sú dlážky,“ rozhliada sa Ondrej po chyži. „A koľko ty máš kníh! To by bolo niečo pre Pavla, ten tiež rád číta, aj do hôr si berie noviny.“

„Ó, keby chcel, veľmi rád mu požičiam; on vie nemecky, mám i také a veľmi dobré.“

„To on si rád vezme. — Ale keď sme dnu išli, v kuchyni bola tuším Juda Lehotská. Počul som, že ju Daniš vybil; je to pravda?“ srdečne spytuje sa Ondrej.

„Stalo sa v opilosti,“ smutno prisviedčil šuhaj.

„Že bola aj nezdravá?“

„Ani dnes ešte zdravá neni. Ale prosím ťa, nehovorme o tom radšie, aby nás v tej rozmluve nenašla, keď vníde.“

„Odišla od Daniša?“

„Odišla; nemôže sa tam vrátiť, dokiaľ Pán JEŽIŠ srdce ubohého švagra nezmení.“

„Ako si to povedal? — Nehneváš sa na neho? Nehrešíš mu?“

„Som kresťan, — a tí nehrešia.“

„Nie priam všetci.“

„Všetci, Ondrej. Kresťanom je len ten, kto Krista po tej úzkej ceste nasleduje, a ten, kto zná milovať i nepriateľov, ako Kristus káže.“

„Počuj, to by ich bolo málo,“ zakrútil hlavou Ondrej.

„Těsná jest brána, hovorí Pán JEŽIŠ, a úzká cesta, kteráž vede k životu, a málo jest nalézajících ji,“ usmial sa Jano.

„Ba, čo je to, tá úzka cesta? Koľko ráz som to už čítal, aj v kostole počul, ale neviem, na čo to padá,“ vravil Ondrej vstávajúc.

„Nevieš, Ondrejko? A predsa i ty po nej kráčať musíš, ak chceš raz prísť do neba.“

„No, však len akosi bude,“ zažartoval mládenec. „Nehovorím to preto, že bych sa chválil, ale ktokoľvek dosvedčí, že som statočný a poriadny, preto mi i Pán Bôh požehnáva a mám sa dobre.“

„Som rád, Ondrej, že sa máš dobre, no prial bych ti, aby Pán JEŽIŠ otvoril oči tvoje a uviedol ťa na tú úzku cestu, potom by si teprv vedel, čo je šťastie.“

Zasmial sa Ondrej srdečne. „Ó, Jano, ver mi, bárs sa my tam u nás toľko s takými vecmi nezabývame, ako ty tu, ale neni nad nás šťastnejších ľudí; ja aspoň nemenil bych ani s kráľom.“ Oči mládencove zažiarily.

„A je to vaše šťastie také, že už nepominie?“ zamysleno spytuje sa šuhaj.

„Prečo by malo pominúť?“ zarazil sa Ondrej.

„Preto, že na tejto zemi nič večne netrvá. Ondrejko, bol by si aj vtedy šťastný, keby si tak to ztratil, čo ťa dnes blaží?“

— Ztratiť Ilenku? — pomyslel Ondrej. — Veru to! —

„Pravda, že bych nebol,“ vetí úprimno. „Ale prečo bych mal ztratiť? Prečo na také niečo mysleť?“

„A čo potom, Ondrej, keby tak tá ztrata predsa prišla, keby si zrazu nemal nič z toho, čo ťa kedysi blažilo?“

„Potom? Ja neviem, Jano; no ja bych to neprežil.“

„Ó, človek mnoho prežije, a my ani jedon nevieme, čo nás očakáva; či nemáme sa starať, aby srdce naše naplnené bolo šťastím, ktoré nikdy nepominie?“

„A kde je také šťastie?“ ako vo sne spytuje sa Ondrej.

„V Pánu JEŽIŠI; keď Jeho do srdca zavreme, On nás aj oblaží, na veky nám zostane.“

„Nuž, je isté, že ja Krista Pána nemilujem tak, ako ty Ho miluješ, ale keď srdce je i tak plné, nemožno Ho tam pustiť.“

„Dakedy si On to srdce vyprázdni, aby Mu patrilo celé,“ podotknul šuhaj.

„Ty myslíš,“ pozastavil sa Ondrej, „že človek krem Krista nikoho nesmie milovať?“

„Ó, nemyslím; povedal nám Pán JEŽIŠ: ,Přikázání nové dávám vám: aby ste se milovali vespolek, jako já miloval jsem vás.‘ — Teda veľmi máme a smieme milovať, ale On musí mať prvé miesto v srdci našom.“

„Nerozmýšľal som ešte nikdy o tých veciach, Janko; no, toľko viem, že to bych ja Mu dať nemohol, aspoň dnes nie. Aby si ma trochu rozumel, — však ty to nikomu nebudeš rozprávať, — chcem sa ženiť, chcem si brať našu Ilenku. — Mal si ty už kedy koho rád, — myslím nejaké dievča?“

„Nie,“ zardel sa šuhaj.

„No, až raz budeš tak ľúbiť, ako ja ľúbim, vtedy uvidíš sám, že ani v tvojom srdci nebude mať Kristus Pán prvé miesto, ale líhajúc-vstávajúc, tak ako ja, mysleť budeš len na ňu, a len na ňu.“

„Nech mňa Pán môj toho ochráni,“ naľakal sa šuhaj; „to by pre mňa bolo veľké modlárstvo, veľký hriech!“

„Pre mňa to neni hriech, Janko; ja som šťastný, že kebych mal celý svet na rozdanie, celý bych rozdal, len tú našu chalúpku bych si nechal a Ilenku v nej; to bych mal na celý život dosť. — No, čo my tu rozprávame? — Teda prídi hneď zajtra. A prosím ťa, nevyzraď ma, — krem tetičky nikto ešte nevie, čo zamýšľam.“

„Neboj sa,“ zakrútil hlavou šuhaj; ako bych s kým mohol o takých veciach hovoriť? Len ťa prosím, prv než ten vážny krok urobíš, smier sa s Bohom.“

„Myslíš, abych išiel ku spovedi? To len katolíci chodia pred svadbou,“ zadivil sa Ondrej.

„Nemyslím, aby si ku spovedi išiel, ale aby si k Pánu JEŽIŠI išiel a poprosil Ho, že by ti tvoje hriechy odpustil a očistil ťa, tak že by si čistý dušou i srdcom do toho nového stavu vstúpiť mohol.“

Nerozumel Ondrej Jana, ale slová s vrelou láskou a starosťou vyrieknuté, predsa sa ho divno dotkly. Cítil, že to Trnovský dobre s ním myslí, že jemu môže dôverovať; od tej chvíle cítil sa priateľsky k nemu pritiahnutý.

A keď odišiel, stál šuhaj v svojej dielni nad rozočatou prácou, ale nepracoval; divné, pradivné myšlienky kolovaly mu v srdci i v hlave. Zrazu hodil sa na kolená. „Pane JEŽIŠI, ó, zachráň, obráť aj toho Ondreja! Ja ani sám neviem, prečo mňa tak srdce k nemu tiahne. A prosím Ťa, vezmi moje srdce, znovu Ti ho dávam; ó, nedopusť, aby Teba mal kto vytlačiť z neho, ó, nedopusť!“

Ba čoho sa šuhaj bál! Prečo tak úzkostne oddával srdce svoje Pánu? Ach, veď v tom srdci vznikaly nikdy predtým nepoznané pocity, túžby, predstavy. Pekné boly, šuhaj ich ešte nerozumel, blažily veľmi; — ale rušily ten tichý mier duše, čo do dnes podobala sa hladine, v ktorej keď sa Kristus vzhliadnul, videl tam len Svoju tvár.