ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno zobudil sa Daniš, ako každý, kto spaním z opilstva vytriezvel, s hlavou ťažkou. A jako ľudia, ktorí nečasto bývajú opití, cítil i on isté zahanbenie. Lebo žije i vo veľkých opilcoch dosť dlho pocit ľudskej hodnosti; a keď vytriezvejú, ľutujú vždy, že sa pod nemú tvár snížili.

Nuž a Daniš nebol ešte veľkým opilcom, on patril medzi tých „miernych“, o ktorých svet hovorieva, že mierno piť, je zdravo, že to sa môže a má. Prv než sa oženil, píjaval, ako aj ostatná chasa. Keď bol pri vojsku, nevylial; ale keď dostal ženu, ktorú srdce žiadalo, odvyknul pri nej krčmám.

Mali oni, — Lehotských, — horúcu krv; keď sa napili, boli všetci bitkári. Chránili sa ich ľudia rozhnevať.

On zdal sa ešte najkrotším. Vstávajúc, obzrel sa po prázdnej izbe. „Juda už iste varí raňajky,“ myslel. Padly mu oči na nedotknutú večeru, a zrazu, ako by ho po hlave uderil, až sa mu tak pred očima zčernalo, ovalila ho rozpomienka. Bol včera veľmi opitý, vzdor tomu vzpamätal sa teraz, že ženu bil i že ju vychodil von zo dverí. Zbľadnul tak, že by sa mu krve nedorezal. Podoprel si hlavu do oboch rúk, chcel si v mysli sriadiť, ako a prečo to bolo.

Predstavil si včerajšie nedeľné ráno. Vstávali, ako kedy indy; on sa obliekal, Juda dávala mu čisté prádlo. Díval sa jej predtým, kúpala chlapca; cítil, ako sa mu zahrievalo srdce k nej i k dieťati láskou. Keď mu doniesla novú bielu košeľu, mal práve vôľu objať a vybozkávať ju, chcel si z hlavy vyhodiť tie myšlienky na jej novú vieru, ktorá ho hnevala; — v tom vnišla Kača.

„Pôjdete ktorý do kostola?“ hovorí.

Prisvedčili, že pôjdu oba, ak im chlapca Betka zavaruje.

„Čo by nezavarovala? A ty, Juda, keď pôjdeš domov, kúpiš nám, čo treba zajtra, sa už musíme dať do toho smaženia; dnes si môžme utĺcť mak aj orechy.“

„Prosím ťa, Kača, nerobme to, dnes je nedeľa, deň Pánov, však ja zajtra bárs ak skoro sbehnem pokúpiť. V nedeľu kupovať je hriech;“ odvážila sa Juda švagrinú poprosiť. No i Kaču i jeho to nahnevalo, keď len na všetko hovorila, že je hriech.

„Ba veru, pôjdeš zajtra schválne!“ zamračil sa on. „Keď ideš okolo, kúp čo treba, mak vám dnes aj ja utlčem.“

Neodpovedala chvíľu, obúvala Jožka.

„No čo? Donesieš, či nie?“ nazlostila sa Kača.

Predstavilo sa i teraz mladému kolárovi pred oči, aká bola žena jeho bľadá, keď pozdvihnúc hlavu, po nich pozrela a bárs pokorno, ale pevno vyriekla:

„Ak vám neni hriech v nedeľu kupovať, mne je a ja Boha nahnevať nemôžem, dosť som to do dnes činila; ach, mne je dosť na tom prebehlom čase, v ňomž som ľúbosti pohanov páchala.“

„A čože, my sme pohania?“ ozval sa odo dverí tlstý hlas Jurov; hľadal ženu. „Moja milá, len ona je kresťankou.“

„Nepovedala som, že ste pohania,“ bránila sa Juda, „ale je to dosť smutno, že vy, ktorí sa kresťanmi menujete, hneváte sa za to na mňa, že chcem Boha poslúchať a deň sviatočný svätiť.“

„A čože my ho nesvetíme?“ Oči Jurove zaiskrily.

„Nesvätíte; keby ste svätili, neklopal by mlyn celý deň, nevozili by ste v nedeľu melivo.“

„No, Daniš, tvoja žena je veľmi múdra,“ prehovorili tatíčko s posmechom. On ani nevedel, že a kedy prišli. To ho dopálilo, celý sa triasol.

„No tak, svätá Judito, nemáš niečo, čo bys’ aj mne vyčítala?“ Videl, ako vstúpily jej ruže do líc.

„Aj vy, tatíčko, chcete z nedele spraviť jarmok. Načo vám dal Pán Bôh šesť dní, keď deň Jeho mu beriete k takým veciam, ktoré sa nepatria a sú pred Bohom hriech? Bárs ako sa na mňa nahneváte, ja vám to povedať musím. A teba, Daniško, prosím, neprestupuj aspoň ty zákon Boží, aby ťa Bôh trestať nemusel; lebo som čítala, že tresce Pán Bôh do tretieho aj štvrtého pokolenia tých, ktorí prikázania jeho prestupujú.“

Nechali ju dovravieť, boli jej smelosťou ohromení; no keď stíchla, sypaly sa na jej hlavu nádavky a zlorečenia, preklínali aj ju aj Jana Trnovského; moc jej ublížili, mnoho zlého jej nahovorili; potom jeden po druhom odišli, a on s ňou zostal sám. Svedomie mu hovorilo, že si jej nemal tak dať ublížiť, že sa jej mal zastať, no on nechcel ten hlas počúvať.

„Už toho všetkého mám dosť!“ povedal, keď sami ostali. S takými rečami prestaneš; nebudeš hnevať všetkých. Či to neni o mnoho väčší hriech, keď ty takej zlosti v dome narobíš, ako keby si bola kúpila?“

„Daniš, prečo mi aj ty chceš krivdiť?“ pristúpila k nemu. „Vieš, že hovorila som pravdu. Nemôžem za to, keď sa na pravdu nahnevali; ja kupovať a zbytočné práce konať nesmiem, nemôžem. Uverila som, že mi Pán JEŽIŠ hriechy moje odpustil, čo Ho zas novými mám križovať?“

„Keď ti ja ale rozkážem?“ zkríknul on. —

„Nerozkazuj, Daniš, lebo ani teba poslúchať nemôžem, radšie ani do kostola nepôjdem.“

Zastal tesno pred ňou: „Neposlúchneš ma?“ Ztriasla sa pozrela na neho: „Nie, Daniš!“

„No, veď ja uvidím, kto bude v dome pánom!“ zavolal a zaplesknul dvere; i vyšiel bez raňajok, tak odišiel do kostola.

Ida cestou ho hnev rozišiel celého. Povedal bol Janovi, že on by ani nechcel, aby Bôh s nimi býval a všetko videl, všetko počul. Teraz cítil, že Bôh to i videl i počul a iste stál na strane Judinej. Zmocnila sa ho zlosť oproti Bohu; sotva obsedel v kostole. A keď vyšli, zašiel s bývalými kamarátmi zrovna do krčmy. Tam pil až do večera, potom prišiel domov — a potom — nuž splnil to, čo sľuboval: ukázal Jude, kto je v dome pánom a ako sa bude mať, ak nebude ho poslúchať. „Musí ona na inakšieho koňa sadnúť; ja som neni žiadna baba, aby žena so mnou tak zametala. Dnes k nej ani slova neprehovorím, čo ma ako prosiť bude, a smierim sa s ňou, len ak mi sľúbi, že za Janom viac nepôjde. Keby sa ten bol radšej prv prepadnul, ako mal sem prísť na pokúšenie. Aká bola ona, ako sme my spolu žili, — a dnes k čomu ma priviedla? — Neni mi ľúto, že som ju vybil, mala ma do takej zlosti nedoviesť, mala ísť so mnou do kostola, kúpiť čo treba, nebol bych sa opil, sama si je príčina.“

Keď Juda nešla, vyšiel mladý kolár, obzrel sa po dvore a zašiel do výhne.

„No, dobré ráno! Už si sa vyspal?“ volá mu Imrich oproti.

„Čo začínaš?“ zamračil sa Daniš. „Však ti neblížim.“

„No, veď bys’ mohol; ja som neni Juda.“

„Čo on má s tým?“ pomyslel Daniš.

„Žalovala sa ti, ako som ju pre neposlušnosť potrestal?“ vyšiel si hrdo.

„Prizabití ľudia sa nežalovávajú.“ I rozpráva Imrich bratovi, ako našiel jeho ženu. „Ak aj niečo zavinila, taký trest si veru nezaslúžila. Čo teraz robí?“

„Však jej doma neni,“ vyrazil nasilu Daniš.

„Tak iste išla k Janovi; a išla snáď ešte v noci. Len neviem, ako tam došla, veď sa len tak potácala.“

Nepočúval ďalej mladý kolár, šiel ženu znovu hľadať po dome. Videl až teraz, že ani chlapca niet. Uveril, že má Imrich pravdu, a na srdce jeho zaľahnul kameň, ktorý ľudia odvaliť nemôžu. Darmo potešovala ho Jurová, keď zvedela, — veď dozvedeli sa všetci v mlyne, čo sa v noci stalo — darmo hovorila: „Nerob si mnoho z toho, Daniš, aj mňa Juro neraz vybil a tu som. Nechaj ju; ak má sinavice, bude sa hanbiť ľudí, tam je neuvidia. Veď ona rada príde, ešte aj prosiť ťa bude, abys’ ju len vzal; a potom jej môžeš povedať, že len tak, ak prestane s tým svojim svätuškárstvom hriechy robiť v dome.“

Vypočúval Daniš; rád by si bol nahovoril, že má Kača pravdu, ale čo jak premýšľal, cítil ťarchu svojej viny, a ženina nevinnosť a krivda, ktorú jej učinil, tak ho tlačila, ako kebys na neho ten kameň mlynský položil.

Nestrojil sa on pre Judu ísť; veď nevedel, ako by sa jej podíval do očí. Pripadalo mu, ako by polovica obyvateľstva z mlyna chýbäla, a že celý dom zpustnul. Ach, nebol div, veď zpustla jeho chyžka, veď jemu odišlo všetko, čo mal na svete, poklady srdca najdrahšie: žena i dieťa. Na tých svojich silných rukách, ktoré v noci tak nemilosrdne trýznily, by si ich najradšie nazpät doniesol; ale ako pozreť do očí Jude, ako Janovi? Veď do zeme by sa musel prepadnúť pred pohľadom švagrovým.

Videl Imrich, keď spolu vo výhni beze slova pracovali, že sa Daniš trápi. Napred mu to doprial, no potom i uznal, že neni pre neho maličkosťou, ísť pozreť za Judou, keď nechodila. Možno, že tam aj onezdravela.

„Jano ju posielať nebude; — kde by aj. A jak sa to po celej doline rozchýri, počuje o tom i Zuzanka a bude si mysleť, že sme všetci jednakí.“ Sto a sto kráť bol si už jej slová zopakoval: „Nepôjdem za opilca, ktorý by ma bil.“ Do dnes staval jej vždy Daniša za príklad, keď mu vyvrhala na oči, že sú u Lehotských kriky, — a teraz toto. — „Videla ma opilého, počula, ako som sa nasilu dobýval; keď ešte toto počuje, neuverí mi jakživ.“

Zmocnila sa Imricha úzkosť tak veľká, že konečne po obede odhodil kladivo, a ani nikomu slova nerieknul, len rozbehnul sa k Malkovom.

„Poprosím ja Judu, aby sa vrátila; poviem jej, aký je Daniš ztrápený, a že sa neopováži, lebo sa hanbí; snáď ma počúvne a pôjde prv, než svet zvie.“

Keď už zďaleka vidno chalúpku, zmyslel si zrazu Imrich na máj a že Jano sa jemu teraz môže pomstiť. „No, veď uvidím, či je on taký kresťan, ako sa robí, či odplatí mi zlým za zlé.“

Nepadlo šuhajovi ľahko vnísť do chalupy, tým májom na dlho pred ľuďmi poznačenej. No úzkosť je veľký pán, koho tá ovládala, ten zabudne všetko, len aby sa jej zprostil. Ešte chvíľočka — a stáli si s Janom v dielni oproti.

„Je naša Juda u teba?“ spytuje sa po pozdrave Imrich, a do líc vnišly mu ruže; zahanbil sa za brata, nemal smelosti pozreť do smutnej teraz tváre Janovej.

„Je,“ krátko, vážne vetil tázaný; no potom ako by sa zbadal, pristúpil blíž a podáva ruku mladému kováčovi. „Ďakujem ti, že si jej v noci poslúžil.“

Imricha slová nečakanej vďaky, i hlas, nímž bola vyrečená, veľmi dojaly.

„Jano, prosím ťa,“ hovorí úprimno, „nehnevaj sa na Daniša; on nevedel, čo robí, — bol opilý.“

„Ja sa nehnevám,“ zakrútil šuhaj hlavou; „viem, že Daniš tak nevedel, čo robí, ako tí, čo nášho Spasiteľa na kríž pribíjali. Nech mu tak Pán Bôh odpustí, ako ja odpúšťam; len to ťa prosím, Imrich, ber si z toho príklad a nechaj to pitie. Viem, aj ty vieš, že Daniš neni ináč zlý človek a že má Judu veľmi rád, — a hľa, čo urobil?

Aj ty by si raz tak tej najmilšej mohol ublížiť, a už by sa to nikdy napraviť nedalo. Poď do nútra; druhého bych za ňou nepustil, teba pustím, však si ju ty v tom najväčšom ponížení našiel.“

Šuhaj pokročil a Imrich bez slova za ním. „Ako on hovorí!“ myslel dojatý, „ako kniha; a má pravdu.“ Predstavila sa mu ľúbezná tvár tej najmilejšej, ktorej k vôli, — aby ju neztratil, — túto cestu konal. A predstavila sa mu ešte raz, keď do izby vstúpili, a tam pri posteli, na nejž Danišova žena odpočívala, zastali. Temer by ju Imrich ani nepoznal, tak bola bľadá a zhyzdená veľkou modrinou pod pravým okom. „Keby som ja tak Zuzanku uderil,“ myslel, „keby som si ju tak pošpatil!“ — Prišlo mu to hrozné.

„Ona spí,“ hovorí Jano, „nebuďme ju; sadni si sem k oknu, nespala, chuderka, celú noc.“

„Ba ako prišla až sem?“

„Neviem. Pán JEŽIŠ, pre ktorého toto všetko snáša, ju posilnil.“

„A doniesla aj chlapca?“

„Aj ten chudáčik sa tu okolo nej tmolil a taký bol tichučký, ako by cítil, že musí byť poriadny, aby svojej mamičke neublížil. Uložil som ho, spí tiež.“

Oba šuhaji hľadeli napred na chlapčiatko v druhej posteli ticho spiace, potom pristúpili k oknu, sadli na lavicu a sedeli tak chvíľu mlčky.

„Jano, povedz mi,“ prehovorí zrazu Imrich, „prečo je to, že človek neraz zle urobí, tak zle, ako sa ani nenazdal ani nechcel?“

„Preto, Imrich,“ ztrhnul sa šuhaj z myšlienok, „že je v ruke veľkého pána, ktorého poslúchať musí.“

„Akého pána?“

„Diabla.“

„Teda ty myslíš,“ zamračil sa Imrich, „že my diablu slúžime?“

„A slúžil Daniš Bohu pri tamtom skutku? On napred diablu k vôli nezastal sa ženy, keď ju tupili za to, že chcela nedeľu svätiť tak, ako sa na kresťanku sluší, áno sám jej hrozil a chcel ju nútiť k hriechu; potom sviedol ho diabol do krčmy, tam ho opojil, a potom ho nahuškal ako — neprirovnávajúc — podráždeného psa, aby Jude ublížil. Lebo musel sa diabol pomstiť za to Judke, že chcela vo vašom dome žiť Bohu a k sláve Jeho; a to on nesnesie. Je mi ľúto Daniša, že tak vôľu toho čierneho ducha plniť musí.“

„Ako on to hovorí,“ — rozmýšľal Imrich; — „a tuším má pravdu.“

„A ty už vôľu diablovu nečiníš?“ spytuje sa s núteným úsmevom.

„Nie, Imrich, sláva Pánu; mňa on môže podvádzať, pokúšať, svádzať, ale nemôže si so mnou rozkázať. „Jestliže vás Syn osvobodí, práve svobodní budete.“ „Kdo činí hřích, služebník jest hřícha.“ Mňa drahý Pán JEŽIŠ vysvobodil. No On prišiel aj vás vysvobodiť, keby ste Ho len chceli prijať. Ó, ani vy by ste nemuseli diablu a hriechu slúžiť, keby ste len poznať chceli Toho, o ktorom stojí v Písme; „Syny své já vysvobodím.““

V tom pohnula sa spiaca, zastonala boľastne a otvorila oči. Oba šuhaji pospiešili za ňou. Pýtala si vody. Brat jej ju dával.

„Nebolí ťa už tak veľmi ten bok, Judka?“ spytuje so starostlivou láskou.

„Nie, Janíčko, len keď sa pohnem. A Joženko je kde?“

„Spí; nehýb sebou,“ ohlásil sa Imrich.

Vzhliadla rýchlo v tvár švagrovu. „Ty si tu, Imrich?“ zadivila sa.

„Nedalo mi pokoja, musel som vedeť, čo je s tebou,“ odvráva šuhaj srdečne, vzal ruku švagrinej do svojich. „Je mi ťa veľmi ľúto,“ dokladá úprimno, „ver.“

„Verím, Imrich, a ďakujem ti, že si ma prišiel pozreť.“ Slzy zaihraly v zraku mladej ženy. — „A Daniš čo robí?“ spytuje po chvíľkovom boji.

„Ona sa na neho pýta?“ podumal šuhaj a zardel sa za brata.

„Nuž trápi sa za to, je celý ako zarezaný; viem, išiel by sem, ale ako? Hanbí sa aj teba, aj Jana. No, keby vedel, že až ležíš, iste by sa nezdržal.“

„Nehovor mu,“ zadržala ruku jeho v svojej horúcej; „nehovor nikomu, Imrich, prosím ťa, nech svet nezvie, čo mi urobil; však ak ho srdce za mnou boleť bude, príde sám, ak nie, — poručené Bohu — ja radšej umrem, ako bych mala spolu s vami hrešiť, a Pána JEŽIŠA zarmútiť. Ó, Imrich, keby si Ho ty znal! On je veľmi dobrý. Vidíš, aké mňa veľké nešťastie potkalo, že už väčšieho na zemi niet: muž, môj muž, ktorého som milovala, ktorého som si ctila, ku ktorému som sa ako vtáča túlila, ten muž mňa tak ponížil; on všetky provazy, ktoré nás spolu viazaly, pretrhal, on mňa z domu svojho vyhodil ako — neprirovnávajúc — mŕtveho psa. Ó, keď som si to všetko rozvážila, myslela som, že mi srdce pukne od veľkej boľasti nad tým, — a hľa, keď len mám Pána JEŽIŠA, On mňa potešil; On mi aj to dal, že mohla som Danišovi odpustiť. On mne v mojej opustenosti všetko, všetko nahradil a nahradí.“ Zatíchla náhlou slabosťou, zavrela oči a šuhaji stáli nad ňou, každý pohrúžený v svoje myšlienky.

Nebavil sa Imrich dlho.

„Večer sa zase prídem za ňou podívať,“ povedal vonku Janovi; stiskli si ruky a on odišiel.

„Juda domov ísť nemôže,“ rozvažoval cestou; „kto zná, kedy ozdravie. Aj potom netak bude museť Daniš prosiť, lebo ju veľmi urazil, a tak sa to Zuzka predsa len dozvie. Snáď keby som išiel za ňou a povedal jej radšie sám; vec je zlá a ľudia k nej pridajú.“

Pozrel síce šuhaj po sebe, že neni oblečený, ale hodil hlavou a šiel predsa. Neponáhľal s takou rozkošou, ako indy; vedel, že je vinný a nevedel, ako začať rozmluvu. Tuším, keby ho Zuzanka prez okno nebola videla, odo dverí by sa vrátil. No už len vnišiel.

Sedela pri šití, a bola sama. Na prekvapenom pohľade milých očí vidno, že ho teraz nečakala; tým stalo sa aj, že na včerajšok zabudla.

„Čo ideš?“ spytuje sa, keď sa pozdravili a ponúkla mu stoličku, aby si sadnul.

„Prišiel som ťa odprosiť,“ vravil, a ruže zahanbenia vnišly mu zase do líc, dnes už po tretikráť, a tento raz zahanbil sa sám nad sebou. I ona sa zardela. „Prišiel som ti povedať, že mňa už viac opilého neuvidíš. Stala sa včera u nás zlá vec, a len z opilosti; to ma vyliečilo.“ A teraz jej rozprával nakrátko všetko. „Preto som ti to radšie sám prišiel povedať, aby ľudia neprekrútili, a aby si nemyslela, že pred tebou niečo tajím.“

Spustila šitie do lona, biele ruky naň a tak ho počúvala, ako by si to všetko chcela predstaviť.

„A čo bude Jano s Judou sám robiť,“ spýtaly sa rozkošné rty vážne. „Však keď je ona nemocná a je tam aj dieťa, on ich sám neopatrí.“

Pokrčil pleciami: „Ja neviem; ani nikoho nemá, ani by nechcel, aby ľudia vedeli, čo sa Jude stalo.“

„Na, ja už i tak viem, a tu mi je šiť lebo tam; keď si k jej posteli sadnem, aspoň jej vody podám a dieťati čo treba, aby ju nebúrilo. Ty si sľúbil večer prísť; ja večer bych nemohla pre ľudské jazyky, vo dne môžem, a ty zas večer môžeš, nesmieme ich opustiť, lebo by celkom pravdu mali, že sme pohania.“

Rozradovalo sa srdce šuhajove, ako ešte nikdy nie. Dosiaľ miloval devu len preto, že bola pekná a ľúbezná, dnes po prvýkráť videl, že bola dobrá a ochotná ľuďom pomôcť, a verila, že i on bude ochotný, že spolu budú dobre robiť.

Sväzovala si šitie do uzlíka. Zadržal jej ruku. „Zuzanka, ale si mi ešte nepovedala, či sa už na mňa nehneváš,“ naliehal prosebno.

Vzhliadla k nemu jasným pohľadom. „Nehnevám, Imrich, ani ja neni som taká, jako bych byť mala. Prosím ťa, Imrich, povedz tej chase, aby mi sem už nechodili, že ja viac nechcem.“

„A či aj predo mnou dvere zavreš?“ zľaknul i zarmútil sa.

„Pred tebou ich nezavieram: ty chceš tiež byť lepší, pravda?“ vetila zase tak vážne.

„Áno, Zuzanka, keď ma len nezaženieš od seba, ja budem lepší, uvidíš.“

„No tak poďme. Mamička sú na dvore, poviem im, kam idem; ty ma zatiaľ počkaj pod jabloňou, po chodník môžeme ísť spolu.“

Čakal ju trpelivo, keď sa len nehnevala, keď mu len dovolila, že on smie prísť. Nehneval sa, že ostatnú chasu vypovedala z domu; jemu samému boli už obťažní.

Budú sa na neho hnevať, naprotiveň mu robiť; no nech, aspoň ho nebudú volať do krčmy a on sa skôr ochráni pred zlým.

Potom išli ten kúsok, než sa im cesty rozišly, spolu. On sa spytoval, prečo už nechce, aby chasa viac k nej chodila? Oči jej zaiskrily nevoľou a z toho celá osmutnela. „Keď teba medzi nami nebolo,“ priznávala úprimne, „oni si všeličo zavádzali, jeden aby som ho bozkala, druhý mňa chcel objímať, tretí mi hovoril škaredé slová, čo sa nepatrí. Mne sa to zošklivilo; nie, ja nechcem viac. Zlá som, je pravda, ale taká nie, za akú mňa držia. Ja nebudem pre každého, nie!“ — zakrútila prudko rozkošnou hlavičkou, a šuhaj, keby sa nebál, že si ju rozhnevá, zavrel by ju v náruč s hlasitým zaplesaním; takto iba vrelo stisknul jej ruku, podanú na rozlúčenú.

„Prosím ťa,“ hovorí túžobne, neodídi prv od Judy, dokiaľ ja neprídem, aby som ťa aspoň videť mohol.“

Usmiala sa, pokývla hlavou a zmizla v háji dubovom.