ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým v Z. končila kázeň. Ondrej počúval a hľadel pri nej na prázdne miesto Ilenkine. Služby Božie pripadaly mu hrozne dlhé. Bola offera; spievaly sa predtým štyri piesne. V kostole panovala hrozná horúčosť; kňaz sotva vládal na kazateľni dýchať, a posluchači v laviciach spali. Chasa na pavlačoch krátila si čas, hádzala papierové guľočky na Zuzku Hrubíkovú a jej kamarátky; tieto strkaly tváre do velikých voniačok. Videl to kostolník, zdvihnul prút a pohrozil.

Keď skončily služby Božie, poutieral si ustatý farár upotený obličaj a súc celý zmorený, prvý opustil chrám bočnými dvermi.

Ach, neni maličkosťou, hovoriť hodinu bez výsledku o veci, ktorá ani srdce samého rečníka neoblažila —

Cirkevníci vyhrnuli sa jako ovce z košiara, kde jedna druhú strká, keď každá chce byť prvá; celí uzváraní, vypotení rozpŕchli sa kam ktorý a ktorá. Učiteľ s mendíkmi vydržal do posledku hrať a spievať; no potom tou horúčosťou celý zunovaný a rozdráždený vylepil mendíkovi, ktorý mu partitúru na zem pustil, hodné zaucho, pošticoval druhého, že zle mechy ťahal; tak opustil dom Boží. V chráme zostaly už len žobračky a kostolník, ktorý shŕňal offeru a sväzoval do ručníka. Otvorenými dvermi tiskly sa von nezdravé výpary a plyny, ktoré tu tí ľudia behom dvoch hodín vydychovali a vdychovali; bola to hotová tortúra, ktorá týmto zakončila, a ľud išiel uspokojený domov — veď boli v kostole, boli pri službách Božích. —

Ondrej s tetičkou netak sa ponáhľali; keď prišli, čakal už obed na stole. Ilenka robila čo-to po kuchyni a Pavel sedel v izbe nad jakousi knihou, z ktorej ovšem práve toľko vedel, ako Ondrej z kázne.

Neboli Pavel s Ilenkou zamenili slova; keď on do stavania prišiel, len sa ešte raz, na seba podívali, a dievča, pekné rozpaky skrývajúc, sa usmialo.

„Bola tam dnes v tom kostole horúčosť,“ hovorí Ondrej; „a jak príjemný chládok je tu! A ty čo robíš?“ sklonil sa nad bratom, a tento — čo indy nerobieval — objal ho kol krku a stiahnul k sebe.

„Aký je on dnes veselý,“ potešil sa Ondrej, keď chvíľu spolu si prehovorili. No, tetička volali k obedu. Pri obede rozprávali sa všeličo, a všetci boli veselí.

„Odpoludnia zase musím do hôr,“ hovorí Pavel, „veľkú tam ženy v mladej hore škodu robia pre tých trochu jahôd.“

„Ba mohla by ísť Ilenka s tebou, a nasbierať aj nám, dosť sme blízko hôr, a ešte sme ich toho roku nejedli,“ radil Ondrej.

„Ó, nech len ide,“ potešil sa Pavel. „Včera som také miesto videl, jak mi ho ešte nenašly, bárs aké dva džbány tam nasbiera.“

„A ty nepôjdeš?“ obrátilo sa dievča k Ondrejovi.

„Veľmi bych rád; a prídem vám naproti,“ vrelo ubezpečuje mládenec, „ale volal ma čosi mlynár, musím najprv k nemu.“

„Tak teda potom prídi; pôjdeme dolu Murtinom, počkáme ťa, — alebo ty nás, jak bys’ prv prišiel, — pod tou divou čerešňou.“

No, tak sa vybrali. Keď odišli, ponáhľal Ondrej, na kúsok ich vyprevádzajúci, do doliny; netak mu to ťažko padlo, rozlúčiť sa s nimi, ale držal sa toho porekadla: „Ľudia s ľuďmi, hory s horami.“ Keď si na ňom ľudia niečo zaviedli, to on im musel urobiť.

Vo mlýne našiel všetko jako vymreté, len Jurova žena sedela v prednej izbe a čítala si modlitbu z knižky.

„Kde máte všetkých?“ spytuje sa mládenec po pozdrave.

„A — Juro išiel pre melivo do Topolovej, tatíčko len teraz vyšli pozreť do sadu, prídu čo chvíľa, a Imrich tašiel niekde za chasou.“

„A Daniš?“

„Daniš sa ešte nevrátil z kostola, zostal niekde v krčme.“

„Ale ozaj?“ zadivil sa Ondrej. „Však on do krčmy nechodieval!?“

„No, niekedy, ale málo; lež pri takej žene čo má robiť? Však tá mu celý život ztrpčí.“

„A čo mu také robí?“ nedôverivo spytuje mládenec. Predstavil si pekný, bľadý obličaj Danišovej ženy, nepozdalo sa mu, že by tá mala komusi život ztrpčiť.

„Že čo mu robí? No povedz, jako by sa ti to ľúbilo, kebys mal ženu, a tá by každý večer z domu odbehla a hneď aj do polnoci sa nevrátila?“

„A Juda tak chodí? Kam?“

„Ná — k tomu svojmu bratovi. To už ani po dobrom neni, ten ju musel čímsi očarovať. Taká ti je, ako drevo, hovor jej čo chceš, len sa usmieva, slova neodpovie; a keď si raz o niečo hlavu postaví, že je to hriech, — nikam ju zlomiť. Dnes sme chceli, aby kúpila, keď pôjde z kostola, múky a čo treba, — máme príčinu, budeme piecť, — ona, že nie, že v nedeľu sa nemá kupovať. Jurovi, keď sa ohlásil, povedala, že s tým hreší, keď v nedeľu mele. Ba aj tatíčka sa dala prosiť, že aby v nedeľu toho junca nepredávali; však ho nepredali, chcejú sa teda spýtať, či ho nekúpiš, že je veľmi dobrý, škoda ho na jatku. Nuž taká je ona, hnevá nás od rána do večera; ešte aj moju Betku mi kazí, to dieťa je celé za ňou sfantené; čo tetička Juda povedia, to je sväté. Daniša to hnevá, že sú vždy také patálie v dome; on však jej dosť stranu drží, ale dnes ráno už aj on jej nahrešil, keď nám také slovo povedala, že načo do toho chrámu Božieho ideme, keď doma nechceme Bohu slúžiť? Čože sme my pohania? Čože len ona mu slúži s tým jej čistotným bratom, ktorý aj vieru aj dušu predal?“

„A do jakej on to viery vstúpil?“ zamysleno spytuje sa mládenec.

„A či ho tam rohatý vie? On však hovorí, že je tak evanjelik, jako my; ale nech mu to všetci čerti veria, keď tak žije, ako žiadon človek.“

„A chodieva niekdy k vám?“

„Už dávno nebol; a však mi ani môže na oči neísť, taký falošník, ešte mu len stupäj vidím, už som nahnevaná.“ Ďalšie slová pretrhnul mlynár, vstúpiac do izby. Privítal a zaviedol o chvíľu hosťa do maštale a začali sa o junca jednať.

„Kúpil bych ho,“ hovorí Ondrej, „je pekné hovädo,“ ale peňazí teraz nemám, odpredať neni čo; naše dobre ťahajú, chcem jich predať ale o rok na pár. A máme iné výdavky: Pavel chce dať robiť dlážku do izby, bude nám treba; nevedeli by ste mi poradiť, kto by nám ju dobre spravil?“

„Ej, ten Paľo je ozaj už veľký pán,“ pohrdlivo usmial sa mlynár. „Kto by to bol Tomášovi Murtinovi, vášmu dedovi, povedal, keď tento v zime — v lete jedny nohavice nosil a čižmy len na veľké sviatky, že jeho vnuk musí už aj dlážku mať v izbe, aby ho neoziabalo?“

Zardel sa Ondrej; on však by sa bez tej dlážky obišiel, ale z brata si posmech dať robiť, — a to ešte tomuto starému lakomcovi, to nemohol dovoliť.

„Viete, môj dedo nebol z hôr ďalej, a keby bol menej pil, mohol i obutý chodiť i šaty mať. A však Pavel nepôjde k vám na svoju panštinu požičiavať; keď on chce mať dlážku v svojom dome, kto má právo ho zkarhávať? Keby sa tak po nociach túlal jako váš Imrich, to by mu ani váš, ani náš majetok nepostačil.“

Chcelo sa mlynárovi kýchnuť, musel slinu zhltnúť, nemal kedy zahrešiť, bárs ho netak pichalo, že mu Murtin lumpáctvo synovo na oči vyhodil.

„No, však každý nech si robí, jako vie,“ povráva, opatrujúc svoj široký, ušňupaný nos. „Pýtal si sa ma, kto by vám tú dlážku spravil; no ja myslím, že Trnovský, ten je tu aj blízko, aj má silu dasák dovezených.“ — „Nech aj ich tam nahnevá,“ myslel pritom mlynár, „však bez toho nebude, aby jim hriechy nespomínal. Ba jakú tvár ten pyšný Paľo spraví!“

Mlynár za mladi bol taký furták, ako jeho syn Imrich, a i do staroby furtáka nezaprel.

„A vieš čo?“ hovorí, keď už išli sadom; „vy tam máte pekné dievča v dome, môžete mu ho ponúknuť; on sa takto dobre opatruje, a na peniaze taký svätý človek nehľadí. Potom nás môžete zavolať na svatbu. — No, čo tak hľadíš na mňa, jako by si s pece spadnul?“ smeje sa mlynár. „Tys’ iste na to nemyslel, keď si si dievča vychoval, že ho budeš museť dnes-zajtra vydať. Veru len chystaj; — kto raz začal, musí dokonať.“

„Dotiaľ je ešte ďaleko;“ hodil hlavou Ondrej. „A to žiadon nedožijete, abych ja Ilenku komu ponúkal, jej je u nás dobre; ona je ešte mladá, a netreba sa jej kto zná u koho plahočiť.“

„To len dnes hovoríš,“ dráždil mlynár. „Čo chvíľa sa aj oba poženíte, a potom nevesty nebudú dievča v dome trpeť, veď vám neni sestra; ale ani to vám nedovolia aby ste ju vystrájali. Príjmi moju dobrú radu: vydaj dievča prvému, ktorý príde a prv, než sa sám oženíš.“

Dávno bol už Ondrej von z mlýna, dávno kráčal hore Murtinom, a ešte vždy znely mu v sluch slová mlynárove. Čím ďalej o tom premýšľal, musel dať mlynárovi za pravdu. Nebola Ilenka ich sestrou. A keby sa oni poženili a ich ženy robily by jej zle? — Ale veď sa nestrojili ešte ženiť, a Ilenke tiež vydaju treba nebolo. No, tá myšlienka bola jako oheň. Keby tak niekto prišiel a pýtal by si ju, a ona by chcela ísť, či mali ju právo nepustiť? Predstavil si zrazu svadbu: Ilenka ide vo venci, po boku ženích; ide k oltáru i od oltára a neide už nazpäť pod Murtin, ale preč do cudzieho domu a nikdy viac sa do ich domu nevráti…

„Ach,“ chytil sa mládenec oboma rukami za hlavu, „čo mi to ten starý povedal? Veď to bych ja ani neprežil! Nuž, a či musím prežiť? Či musím sa dívať ako mi ju druhý preč vedie, aby sa s ňou prez celý život tešil? Či nemôžem sa oženiť ja a vziať si ju? Či som ju pre cudzieho choval, opatroval, učil? Či my nepotrebujeme gazdinú, keď tetička sú už stará? A či tak razom nepominú všetky jejich starosti, že čo len s nimi bude? Ilenka bude moja a len moja; ja budem mať ženu, že jej páru niet, a ktorá Pavlovi neublíži. Nebude sa Ilenka po cudzích chalupách pľahočiť, kriky nejakej zlej svokry lebo nevesty počúvať; tak si budeme žiť, jak Adam a Eva v raji. Ba že mi to už dávno nenapadlo, až ten starý mi to musel pripomenúť; dobre, že som len tam išiel. Ukážem ja tebe, že si sa posledný raz do našej Ilenky staral; áno, kto začal, musí dokonať! Vychoval som si ju; — patrí sa, abych ju až do smrti obstaral. Na týchto mojich rukách najradšie bych ju nosil, tak veľmi, veľmi mám to dievča rád — a čo potom teprv, až bude ona mojou ženou!“

Nezbadal Ondrej, že strmým vrchom kráča, že sa už celý zapotil i zadychčal, len stúpa. Z ďaleka vidí už divú čerešňu, no miesto pod ňou ešte prázdne.

„Prišiel som prvý,“ raduje sa. Vôbec teší ho všetko na svete: tie hory zelené, tie kvetné lúčiny uprostred nich, to nebe modré bez oblakov, tá voda, ktorá, keď sadnul pod čerešňu, hadí sa mu tu pri nohách, privievajúc príjemný chlad. Dakde hlboko pod ním začaly si jahodárky spievať; i znie to náhle a velice dojemno sem hore k nemu:

Počúva mládenec, a je mu tak divno pri tej piesni; — keby sa nehanbil, skoro by zaplakal. „Jaká je to smutná pesnička,“ myslel „a jako žalostne znie to po tých horách.“

Voľakde výš zanôtil zrazu vysoký ženský hlas ešte žalostnejšie:

„Áno, áno!“ prisvedčoval Ondrej, a najradšie spieval by tiež.

Zrazu počuť kroky, rozhrnulo sa húštie. Srdce Ondrejove najradšie prerazilo by si cestu z mladej hrudi. V oboch rukách plné džbány ide tu Ilenka rozohriata, šťastná, a taká pekná, ako ešte nikdy nebola; za ňou, s puškou na pleci, Pavel, no taký zamyslený, ako keby sa mu pekný sen bol sníval, z ktorého doteraz nemôže a nechce sa zobudiť. Videli Ondreja, zrýchlili kroky a doniesli mu čo nevideť pekné, sladké ovocie, ktoré v hore nasbierali. Ilenka sadla si k nemu a s dôvernosťou šťastného dieťaťa hľadela v jeho tvár; držala džbánok, on jedol. Pavel položil sa mu k nohám; sňal bol pušku i klobúk odložil stranou a položil si hlavu na bratove kolená.

Cítil Ondrej, že ho majú radi oba, že sú mu jakísi vďační, že sú šťastní. Ach a boli to tí jemu najdrahší ľudia na svete. Pohladil brata po čele.

„Ach, Ondrej, neni nad naše hory!“ vraví Pavel. „Čo je po ostatnom svete; veď tu je ako v raji!“

„Vidíš,“ potešil sa Ondrej; „však som ja vedel, že ty privykneš, a nebudeš už túžiť preč.“

„Preč? Kam? Na veky bych tu zostal, a najradšie v týchto horách.“

Nerozumel Ondrej bratovmu šťastiu, ale cítil s ním. Len aby svoje vlastné šťastie ukryl, rozprával Ilenke, čo vo mlyne vykonal, a čo mu Jurova rozprávala, i že starý mlynár radil Trnovského tú dlážku robiť.

Pavel ho i počul i nerozumel; jemu ešte vždy stálo pred mysľou, ako spolu s Ilenkou tými krásnymi horami chodili; on rozprával jej o svojom živote pri vojsku, ona ho napnute počúvala, nechávajúc kedy-tedy oči na jeho rtoch. Potom zase ona jemu musela rozprávať, aký to tam v dome u otčíma viedla život a jako jej bolo, keď sa pod Murtin dostala.

Ó, s jakou láskou, oddanosťou a vďakou rozprávala o Ondrejovi; a Pavel ani nevedel, ako by len bratovi zaďakoval za všetko, čo jej dobre učinil; veď to akoby jemu samému bol učinil.

Potom ju doviedol do dolinky, kde našla celé bohatstvo jahôd; sám išiel po povinnosti. Keď sa vrátil, bola už plný džbán nasbierala; druhý jej pomohol naplniť.

Potom sa poberali nazpät, aby ich Ondrej nečakal. Jako pred troma týždňami Ondrej, tak teraz Pavel rozhŕňal húštie, zadržoval ratolesti, aby ona mohla prejsť a pritom sa vždy na seba podívali. Na jednom mieste bolo strmo do brehu, vyniesol teda Pavel napred jahody, potom podal ruku devuške a pomohol jej hore; zastali spolu medzi kríčkami, museli si vydýchnuť. No dievča stálo šuhajovi tak blízko, on nemohol odolať náhlej túžbe, privinul pevno vonný kvet k srdcu prudko bijúcemu, ucítil ohlas druhého srdca na hrudi svojej. Chcela sa Ilenka zase vymaniť, vzhliadla hore, ale nesmelo, no predsa oprela si hlávku o hruď bratrancovi.

Bol to len okamih, no tento okamih rozhodoval nad celým ďalším životom dvoch sŕdc, ktoré sa sebe navzájom oddaly. Bol to okamih tak čistý, že i anjeli s úľubou patriť mohli na toto vzájomné oblaženie. Práve táto z neba pošlá čistota činila šuhaja a dievča takých šťastných, keď potom už bez slova putovali, až i doputovali za bratom tam pod divú čerešeň. „Ondrej, či to ty vieš?“ rozprávaly oči Ilenkine, keď dobrého ochráncu svojho spatrila: „On mňa má rád a ja mám rada jeho.“

„No, ja by som vám všetky vaše jahody zjedol,“ hovorí Ondrej po chvíli a zastrel ovocie zeleným lístkom.

„Ó, len jedz, veď ešte dosbieram,“ ponúka Pavel, „aj my ti pomôžeme, lebo sme ešte nejedli; — pravda, Ilenka?!“

„Ja áno, pri sbieraní. No viete čo: vysypem vám ich tu na to lístie a pôjdem ešte pohľadať.“ Nečakala dovolenia a bratia čo nevideť zostali sami.

„Pomysli si,“ hovorí Ondrej, „čo mi starý Lehotský povedal!“ — I dal sa rozhorčeno opakovať slová mlynárove. Nazdal sa, že brat bude tým tiež urazený, ale že by tak veľmi, to ani nepomyslel. Vyskočil Pavel, čelo v mrak stiahnuté, oči mu len tak zahorely: „Čo sa kto potrebuje do nás starať a nám rady dávať? Škoda, že to mne nepovedal.“

„No, nehnevaj sa,“ chlácholil Ondrej, „tak celkom nepravdu on nemal, myslel len, že časom sa my poženíme. A však mal pravdu; už by aj bol čas, keď ty si od vojska, iní v tých rokoch majú po svadbe. — No, čo nič nehovoríš?“ zadiveno hľadí Ondrej na brata; veď stojí tento, ako bys ho čarovným prútkom v kameň obrátil.

Nemyslel on na ženenie; myšlienka, ktorú brat teraz vyslovil, bola mu nová, — ó, ale jak krásna.

Tam dolu začal zase ten istý ženský hlas spievať:

a Pavel sa ztriasol samým blahom. Razom zobudily sa v ňom všetky túžby muža, ktoré tento alebo nikdy, alebo s veľkým bojom premôcť môže.

„Áno, my sa musíme oženiť,“ zavolal by najradšie, „a zvlášte ja!“ Nech ešte chvíľu zostanú sami, povie bratovi, čo ho dnes potkalo; ale išly ženy okolo, pristavily sa. Zatiaľ vrátila sa Ilenka, a spolu opúšťali hory a poberali sa k domovu.