ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neposlal Daniš žene jej veci, ako sľúbil, lebo nahrešil mu starý: „Čo myslíš, že ona ti potom príde, keď všetko bude mať? Nechá ti chlapca a zostane na pokoji u Jana, aj tak sa jej robiť krivdilo; nech sa Jano s nami súdi, ak má vôľu, alebo nech ju pošle. Keby sa aj súdil, nič nevyhrá; ty si pre ňu išiel, nechcela, právo je na tvojej strane.“

Plakal Joženko každú chvíľu za mamičkou; darmo ho Daniš kojil, všetko možné mu smýšľal. Jediná Betka mohla ho trochu ukrotiť, veď s ňou býval, i keď mamička jeho bola doma.

Smutno vyzeralo to vo mlyne. Starý mlynár bol nahnevaný: išly žatvy, — kto bude robiť? Takej žnice, ako Juda, tak ľahko nedostane ani za drahý peniaz. Daniš robil teraz všetku prácu len nasilu a ani nepočúval, keď sa mu čo kázalo. A s Imrichom nebolo tiež tak, ako indy; medzi chasu nešiel, nepočul si z jeho úst ani špásu, ani zahrešenia; keď bol vo výhni, len koval a myslel. Nechodil síce taký zamračený a zamyslený, ako Daniš, ale takej rozprávky, ako indy, s ním nebolo. Keď sa jednalo o Judine veci, povedal len toľko: „Dobre urobila, keď do pekla neišla; a nemyslite si, že sa s nami Jano o handry za prsty ťahať bude. Čo robíte, len sebe zle robíte; — Judu vám ani päť cudzích žien nenahradí.“

Nečakal od Imricha starý Lehotský také slová. „Snáď sa niečo pohádal s tou, ku ktorej chodil,“ — myslel; i dal sa prezviedať. — A keď sa človek prezviedať začne, tak často príde k pravde; i také veci mu ľudia povedia, ktoré nečakal. — Nuž dozvedel sa Lehotský, že mu syn chodil za Hrubíkovie švadlenou, že sa so všetkou chasou pre ňu pohneval, všetkých že od nej vytisknul, len aby mohol on byť tam sám, — a teraz že už ani on za ňou nechodí, lebo ona že opatrovala Judu, keď bola nemocná; aj teraz že u nej šíjava, aby ju potešila.

Znal mlynár dievča podľa videnia. Keby mala kopanicu, netak by sa mu páčila, — ale takto čo s ňou? Bárs však vyšila by každý deň; — ale kto bude pole obrábať? — Oni v dome potrebovali nevestu, ktorá by sedliačtinu robiť znala, nie takú parádnicu. — Ale keď si ju Imrich raz do hlavy vzal, sotva od nej upustí. — Keby sa len chceli niečo pohnevať medzi sebou. — —

No, to boly márne túžby. Všetko skorej Zuzanke a Imrichovi napadlo, ako hnevy.

Zvedela dievčina, keď v nedeľu prišla, ako Daniš so ženou naložil, i že jej chlapca vzal; hneď si pomyslela, že ju takto samotnú opustiť nesmie. Nastrihala si už v pondelok dopoludnia na celý týždeň práce, doniesla si toho plný uzlík odpoludnia k Trnovským. Povedala jej Juda, že Jano u Murtinov bude robiť dlážky.

„Veľmi som ti vďačná, keď ma samú nenecháš v celom stavaní; robiť nemám čo a kebych aj, také niečo tvrdšie nevládzem. Budem ti pomáhať; skoršie prenesiem to, čo Pán JEŽIŠ na mňa naložil.“

Tak šily odtedy spolu; krátily si čas rozmluvami a spevy. Učila Zuzanka Judu šiť a Judka zase všetko to, čo viacej znala z Písma: a poneváč Judu hneď chrbát bolel, takže nemohla dlho sedeť nad prácou sklonená, čítavala Zuzanke nahlas utrpenie cirkve Kristovej v Čechách. Zapomínala Judka pri tom svoj veľký žiaľ, svoje túžby za dieťaťom a starosti oň.

Cez poludnie vždy Imrich za nimi dobehnul a polhodinku pri nich posedel. Podvečer chodieval Janovi naproti; v rozmluve s ním ani neraz nevedeli len keď už boli v háji javorovom. A potom vždy takú spolu strávili chvíľu pri Slove Božom, že krajšiu už až tam tráviť budú, kde je celý prameň vody živej a paliem bez počtu. A nebývali pri nej sami, veď s Janom raz jedon, raz druhý z Murtinovcov prišiel. —

Medzitým robil Jano u Murtinov tie dlážky. „Nech aj ich tam pohnevá,“ myslel si starý Lehotský, keď ho Ondrejovi odporúčal, „však bez toho nebude, aby im hriechy nespomínal.“ — No darmo sa tešil; neboli Murtinovci takí do hnevu rýchli, ako Lehotských. Obľúbil si Ondrej Jana. Hovorieval on rád s ľuďmi to, čo myslel; ľúbilo sa mu, že Jano všetko im povedal, čo sa mu neľúbilo, a hneď aj z Písma dokázal, že tak nemá byť. Krem toho mal na ňom dôverníka; vedel, že je tu teraz niekto, kto o jeho veľkom šťastí zná a s ním sa teší.

„Pravda, je pekná,“ opýtal sa bol po strane Jana, ukazujúc pohľadom na Ilenku.

„Pekná, Ondrej,“ prisvedčil šuhaj. „Vieš Ondrej, keď Pán Bôh stvoril svet i Adama, všetko bolo krásne; na konec potom učinil Evu, a tá bola najpeknejšia.“

„Ba, máš pravdu, ženy sú na svete najpeknejšie,“ stisknul Ondrej ruku nového kamaráta.

Neodporoval on tomu, keď Jano pýtal, aby si po obede z Písma prečítali, že tak kedysi aj jejich predkovia robievali, neodporoval ani rečiam Janovým; ba divil sa úprimne i srdečne, že on tak tomu Písmu rozumie a na nejedno, čo mu bolo nejasné, sa spýtal. Spytovaly sa i tetička, ba niekedy i Ilenka; tej však ani slovíčka z rozmluvy neušlo. A Pavel? Pavel z tej duše bol rád, že našiel, konečne našiel človeka, ktorý ho rozumel, ktorý znal z kníh, ako on, ktorému všetky svoje myšlienky a stesky mohol sdeliť. On až tak hltal knihy, ktoré mu Jano nosil a ktoré si so sebou brával do hôr. Dozvedel sa z tých kníh, že boly časy ešte horšie ako dnes, že ešte viac šliapal človek po človeku, a predsa žili v nich ľudia, ktorí sa nežalovali, lebo celý jejich život bola jediná služba Bohu.

Obdivoval Pavel Jana. Znal i tak krásne nemecky i toľko či z Písma, či z historie, — a jaký bol pokorný! —

Poznal Pavel, že prevádzať panské chúťky, nosiť panské rúcho, to ešte nepozdvihne človeka výš nad iných, — ale múdrosť na pravom mieste.

V utorok podvečer ponúknul sa, že pôjde Jana vyprevadiť, a odtedy ho vyprevádzali ktorý-ten a až domov.

Robil u nich celý týždeň, lebo keď dlážky boly hotové, barvil im okná, dvere, aj osádzal dve nové hrady v zadnej izbe.

Nešiel Ondrej v piatok na jarmok, onezdravel mu jeden z juncov. Veď truhlu Ilenke môže dať i Janovi spraviť, bude krajšia i trvácnejšia.

„Ba, prosím ťa, povedz mi,“ hovorí Pavel, keď v piatok kráčali k Trnovským, „kedy vlastne začal človek nad človekom panstvo sprevádzať?“

„Ó, dosť skoro; už v desiatej kapitole v Biblii v I. knihe Mojžišovej čítame a Nimrodovi. To bol vraj silný lovec a že počiatok jeho kráľovstva bol Babylon, Erech, Achad, a Chalne, a že potom vyšiel do zeme Assur a vystavil Ninive, Rechoboth Chále a Rezen, a že to boly mestá veľké. Keď tak potom mnoho ľudí začalo na jednom mieste bývať, musel niekto poriadok udržovať a tak panoval jedon nad druhým; a preto, že mali málo miesta, utláčali sa navzájom a tak je to i dodnes. Videl si veľké mestá, vieš, že práve tam je najviac krivdy a nespravedlnosti, najviac hriecha.“

„Máš pravdu. A keď na to myslím, že nestvoril Bôh človeka na to, aby nad druhým panoval, vidím, že neni nič na svete, ako byť má. Povedz mi, čo ty myslíš, ako má človek žiť na zemi? Všetko je zmotané a nič neni na mieste, takže už ani nemožno uhádnuť, ktorá cesta bola by dobrá.“

„Mýliš sa Pavle. Či ešte nečítal si ev. Mat. 5. kapitolu a ďalej? Prišiel Syn Boží, žil na zemi medzi ľuďmi i naučil i napísať dal, čo a jako máme činiť. Keby všetci ľudia poslúchali Jeho hlas, tak bude na zemi raj; každý by odpúšťal, miloval, nesúdil, dobre robil blížniemu. Ó, keby si všetci poslúžili s láskou, žiadon by sa nevypínal. Mnoho na svete mohlo by zostať tak, ako je, ani rozdiely stavov medzi ľuďmi nemusely by prestať, len by sa to všetko ináč robilo. Ľud by pijatikou nesnižoval seba pod nemú tvár, nesúdili by sa o kúsok zeme, o zlé slovo; páni súdili by spravedlive a poradili verne každému v jeho potrebe. Nebolo by v každom meste väzenia, ani tých veľkých žalárov, nebolo by toľko blázincov.“

„Ani vojska,“ vpadnul Pavel; „a to by bolo to najlepšie. Ale, Jano, taký život nebol nikdy ešte na zemi a sotva kedy bude; však aj keď Syn Boží po svete chodil, bolo zrovna tak zle, ako dnes, aj Jeho na kríž pribili.“

„No nevieš, Pavle, kde to má svoj koreň.“

„Neviem; a to je to, čo bych rád vedel.“

„Neni spravedlivého ani jednoho, myšlenie srdca ľudského zlé je od mladosti jeho; — koreň toho je hriech, on leží v nás.“

Oba šuhaji postáli.

„To teda nikdy ináč nebude,“ zatrúchlil Pavel. „Sme ľudia hriešni a musíme nimi zostať.“

„Nemusíme, brat môj drahý: ,Přišel Syn člověka, aby hledal a spasil což bylo zahynulo.‘ — Vieš, aký dnes máme deň?“

„Dnes? Piatok.“

„V tento deň zomrel za hriechy naše na kríži Syn Boží, a krv jeho tiekla z toho kríža; táto krv môže moje i tvoje srdce umyť a očistiť, a potom: ,Spravedliví učiněni bývají darmo,… skrze víru;… darť jest to Boží.‘ Povedal som ti onehdy, Pavle, že keď ťa Syn Boží vyslobodí, že práve slobodný budeš; teraz ti hovorím: keď On srdce tvoje očistí, budeš čistým pred Bohom i ľuďmi, a dá ti Pán JEŽIŽ toho Ducha Svätého, ktorý ťa naučí tak žiť, ako On káže. Ó, keď celý svet ťahá v jarme satanovom, my v ňom ťahať nemusíme. Príde raz kráľovstvo Kristovo na zem a vtedy ľudia tak budú žiť, ako On káže, a bude na zemi raj; no my všetci máme na tom pracovať, aby čím skôr prišlo. Však modlíme sa: ,Přijď království Tvé;‘ no žiadon nemôže dostať kráľovstvo len vtedy, keď sa mu celá krajina poddá. Nuž ani Syn Boží nemôže kralovať prv, dokiaľ všetci ľudia sa Mu nepoddali a hriechy svoje Mu nepriniesli. Pavle, poddaj sa mu ty, On ťa navždy služby satanovej zprostí, tak ako i mňa vyprostil, a potom môžeš tú zvesť povedať ďalej, tak ako ja teraz tebe ju sdeľujem. — „A budete mi svědkové,“ hovorí Pán JEŽIŠ. To je to, o čom my svedčiť máme, že nás On vyslobodil z hriecha, a že každého vyslobodí.“

Pri posledných slovách vyšli šuhaji z hája. Zhasínajúcimi zorami objatí zastali na rozhraní.

„Janko, vyslobodil On už teba?“ spytuje sa Pavel, odtrhujúc pohľad od zružovelého neba.

„Sláva Jemu, áno, som vyslobodený z hriecha, som umytý krvou, čo tam na Golgote tiekla, daroval mi svätý Bôh ten nový život a to večne.“ Zorami poliaty obličaj šuhajov v svojom svetlom šťastí potvrdzoval pravdivosť jeho slov.

„No, tak mňa nauč, ako ísť k nemu; i ja sa chcem dať oslobodiť,“ zavolal náhle Pavel.

„Aj ja!“ ozvalo sa za oboma.

„Imrich, tys’ tu?“

„Už chvíľu idem za vami.“ Podával mladý kováč obom ruku. „Vy ste mňa nezbadali. No Pavel povedal, že chce byť slobodný od toho, aby hrešiť nemusel, — ja si to deň ak deň viac žiadam, viem už, že sa musím smieriť s Bohom, ale neviem, ako.“

Nemal Pavel úmyseľ, zájsť až k Trnovským, ale zašiel. A značne neskoro rozišli sa dnes večer z chalúpky Janovej. Hľadali v Slove Božom pravdu tak dlho, až ju našli; hľadali na modlitbe odpustenie a pokoj a dostali ho, lebo uverili. Boli ako nevedomé, dôverivé pacholatá, a „takovýchť jest království nebeské.“ Zahodil Bôh za chrbát svoj jejich celú, v svete ztrávenú, hriechami pokalenú minulosť, zahodil tak, ako sľúbil, daroval im ten nový život, tú svobodu od hriecha, po nejž túžili. Vzal ich Syn Boží za ruky a povedie teraz po tej ceste úzkej, ktorá vedie k večnej sláve, povedie všetkých troch: Imricha, Pavla i Zuzanku Hrubíkovú. I rozšírilo sa kráľovstvo, ktoré raz JEŽIŠ Nazaretský, na kríž pribitý, založil a dvanásť rybárov šíriť započalo.