ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým mal Ondrej, ktorý dnes doma zostal, dosť času premýšľať o terajšom i budúcom šťastí svojom. Veď dnes chcel povedať Ilenke pekné svoje úmysly, aby čím skorej konané byť mohly prípravy k jejich svadbe. Chodil po dome, obzeral všetky obnovy so spokojnosťou dobrého hospodára; obzeral sad i lučinu za ním. A v tej samote, aká ho objímala, — veď i tetička voľačo neskôr odišly do kostola, — nevolane, nečakane blížili sa k nemu slová Janove, aké tento pri práci i po obede prez ten týždeň povedal, že vraj človek sa musí obrátiť k Bohu, že sa musí znovuzrodiť, že prišiel Syn Boží hľadať, čo bolo zahynulo, a že len ten je šťastným, kto má Krista v srdci.

Čo mu to včera večer Pavel povedal? „Nebudeš sa už na mňa žalovať, Ondrejko, že s ničím na svete nie som spokojný. Bol som predtým ako taký hladný človek, ktorému žiadon jesť nedáva, tak že sa nemôže nasýtiť; dnes som už nasýtený, nakŕmil Pán JEŽIŠ dušu moju. Ó, keby si sa aj ty dal Jemu nakŕmiť.“

Ako nakŕmiť? Veď on nebol hladný, mal všetko a ešte len mať bude. „Však sme večerali,“ — spravil špás. No ešte raz videl pohľad a počul hlas Pavlov, akým mu vravil:

„Nežartuj, Ondrejko; dušu chlebom nenasýtiš. Videl som boháčov, proti ktorým si ty len chudák, — a oni práve tak boli hladní, ako ja.“ — Nuž divné to boly slová, a divno cítil sa pri nich Ondrej i teraz, keď na ne myslel.

Skoro by sa na Jana hneval, áno sám na seba, prečo si ho sem priviedol! Veď prv, než on prišiel, nebolo človeka, ktorý by jeho, Ondreja, mohol pokarhať, že niečo nedobre robí, — a teraz cítil aj sám, že neni taký, ako by mal byť. — Ale prečo by si mal s takými myšlienkami hlavu lámať? Začal radšie niečo iného.

Ľahnul si, ako toť nedávno Pavel, pod stromy v sade, a myslel o svojej svadbe, — a pekne sa mu to s otvorenými očima snívalo. Konečne zavrely sa oči mládencove, a ani sám nevedel, ako to bolo, len keď skutočne usnul.

Ako tak spí, začal sa mu snívať divný sen. Počul volať Jana: „Utekaj, Ondrejko, utekaj!“ — Obzrel sa, prečo má utekať, no až ztŕpnul, veď za ním horelo, a oheň šľahal blíž a blíž. — Pustil sa do behu; kol neho boly hory, skaly — a to sa všetko chytalo, a pred ním zrazu veľká priepasť. — Kam teraz? Ach, kam teraz? „Hľaď hore!“ — No on hľadel do priepasti a na ten oheň za sebou. — To boly Božie súdy — a on bol človek hriešny. Ó, cítil, vedel to teraz, že je hriešny. — Blížila sa smrť, zahynutie, on musí pred Boha, — ale ako? — Veľké kropaje potu stály mu na čele. „Jano, pomôž mi!“ vzkríknul v tom sne. — „Nemôžem!“ dostal odpoveď. „Tu človek nepomôže, hľaď hore!“ — No tak pozrel. Ne kraji priepasti stál Kristus, tak ako bol aj v kostole na obraze vymaľovaný, kde podáva ruku Petrovi, aby sa neutopil; áno, On tam stál, — ale nie namaľovaný, — živý, hľadel na neho a podával pravicu jemu. „On mi pomôže!“ zajásal Ondrej; vložil ruku svoju do vystretej pravice — a zobudil sa. Bol celý v pote zkúpaný. Vyskočil.

„Aký divný sen! — Ach, na čo to len dopadá?“ Držal Ondrej mnoho na sny, ako každý pravý syn ľudu; mnoho by za to dal, keby mu tento mal kto vyložiť.

No divno; keď vrátila sa rodina z kostola, nerozprával to žiadnemu a namáhal sa zabudnúť. — Odišiel po obede Pavel do hôr, vzal si so sebou Sväté Písmo. Tetička že pôjdu navštíviť kmotru, o ktorej počuli, že už tiež na horúčku onemocnela. Zostali Ilenka s Ondrejom samotní v stavaní; a to bola tá chvíľa, na ktorú vo dne v noci tešil sa mládenec.

Bývali teraz všetci v novej izbe, keď v starej čerstvo natrené okná i dvere veľmi zapáchaly.

Sadla si Ilenka k oknu, že bude ešte raz čítať dnešné nedeľné evanjelium; a keď si ho našla i čítala, našla pri tom i to podobenstvo o pastierovi, ktorý mal sto oviec, a celá sa do toho zamyslela. Nezbadala, že Ondrej už chvíľu stojí pred ňou, ani akým sa na ňu díva pohľadom.

„Čo čítaš Ilenka?“ vyrušil ju konečne.

„Tu si, Ondrejko?“ potešila sa. „Ach čítala som o tej ovci zatratenej, a myslela na to, čo sa dnes ráno stalo.“

„Čo sa stalo? divil sa on. Prisadnul k nej na lavicu, zadržal malú ruku v svojej tvrdej, upracovanej.

„Ty nevieš,“ vravila milo. „Tá ovca ztratená som bola ja; no Pán JEŽIŠ ma už našiel a ja som tak rada.“

Nerozumel ju; videl len, že sa radovala a jej radosť ho tešila.

„Nuž a jako ťa našiel?“ spytuje sa hlasom, akým k deťom hovorievame, k veľmi milým deťom.

Ó, bola rada, že mu to môže rozprávať, ako išla do kostola, čo Jano idúc cestou hovoril; všetko, — všetko. Namáhala sa mu opísať, ako jej potom v srdci bolo, keď sa za ňu pomodlili a keď aj ona uverila, že ju Pán JEŽIŠ počúva a povedala Mu, že sa k Nemu chce vrátiť, aby jej odpustil, že do dnes v tom svete blúdila.

„A teraz Ilenka, čo?“ spýtal sa zamyslený mládenec.

„Ja neviem; no myslím, keby sa z našich oviec, — bárs ich máme len päť, jedno jahniatko ztratilo, že ty by si ho išiel hľadať, a keď by si ho našiel, tak by si dal potom dobrý pozor naň, aby sa nezatúlalo. Nuž tak ja myslím, že si mňa Pán JEŽIŠ, ten dobrý Pastier, pri Sebe ochráni a zachová, aby som od Neho viac neutiekla.“

V izbičke stíchlo.

„Čo ja robím?“ pomyslel Ondrej. „Čas uteká.“ — Nechcel premýšľať ďalej o tom, čo počul, lebo znovu napadnul mu sen, — a jako by sa ho ktosi opýtal: „Ty kedy sa dáš nájsť?“ —

„Ja mám len jedno jahniatko, ktoré keby sa mi ztratilo, vo dne v noci nemal bych pokoja; a i celú zem bych zchodil, dokiaľ by som ho nenašiel: toto jahniatko moje si ty,“ vravil s celým ohňom láskou preplneného srdca.

Ztriasla sa devuška, vzhliadla, a udivené zraky jej utkvely v tvári, ktorú keby maliar odmaľoval, mohol by pod ten obraz, napísať slovo: „Ľúbosť.“

„Vieš, Ilenka, prečo všetko tak obnovujeme?“ sklonil sa mládenec k devuške. Zakrútila hlavičkou. „Nuž preto, že ja sa chcem ženiť.“

„Ty, Ondrej? A koho si budeš brať?“ Vyzviedala zvedavo.

„Že koho?“ — Či to nevieš, ty moje biele jahniatko, ty moja ružička, koho si ja jedine môžem vziať a chcem?“

A zase sa devuška ztriasla neurčitým, divným tušením, srdce úzkostne začalo jej biť v mladučkej hrudi.

„Neviem, Ondrej.“

„Že nevieš?“ objal ju, privinul pevno k sebe. „Nuž teba, Ilenka, teba mám rád viac, ako svoj život, pre teba chystám všetko, aby ti navždy so mnou dobre bolo. Dosiaľ mali sme sa radi, ako by si mi sestrou bola, odteraz budem ťa tak rád mať, ako ženích nevestu, ako manžel svoju manželku. Aj ty mňa tak rada mať budeš, pravda! Ó, veď ja ťa i tomu naučím, na týchto mojich rukách budem ťa nosiť, priam ako ten pastier to jahniatko: tak pozri sa na mňa a povedz mi, že budeš moja, aby, až prídu mamička, až sa vráti Pavel, mohol som im povedať, aby sa chystali, že budeme mať svadbu. Darmo sa mi vymykáš, ja ťa nepustím; pozri na mňa, — drahá, drahá moja Ilenka.“

Zdvihlo dievča hlavičku sklonenú, ukázalo tvár; ani ľalija v horách, keď rozkvitla, neni belejšia. Pozrely do tváre Ondrejovej dve veľké, naľakané oči.

„Pusti ma, Ondrejko,“ zaprosily ústa v úzkosti.

A mládenec, divno dotknutý, prekvapený, pustil útlu postavu a nechal devušku vstať. Oprela sa o stôl, veď hlava sa jej zatočila, i nohy tým divným preľaknutím vypovedaly jej službu. — Ondrejko, jej drahý ochránca, ktorému tak veľmi mnoho bola dlžná, hovoril jej také slová! — On si žiadal, veľmi žiadal, aby bola jeho — nie sestrou, ako do dnes, — nie, jeho ženou. — Mal právo; bola jeho jahniatkom, ktoré raz v dome svojom ochránil a z ruky svojej kŕmil, — mal právo, — a predsa, či ona mohla žiadosť jeho vyplniť? — Pavel! — vzkríklo srdce. Najradšie zavolaly by i ústka: „Pavle, kde si? Pomôž mi.“ — No Pavel bol ďaleko v horách, on nepomôže. — No bol tu niekto, kdo jedine mohol pomôcť. „Pane JEŽIŠI,“ zaúpela duša, „pomôž mi Ty sám!“

„Ilenka, čo si sa tak naľakala? Prečo mi nič nehovoríš?“ naliehal mládenec; a i jemu akoby sa pôda pod nohami začala tratiť. — Ach, veď jemu ani len vo snách nikdy nenapadlo, že by ona mohla — nechceť; odkedy ju znal, vždy mu svoju peknú náklonnosť na javo dávala. „Nechceš ma, Ilenka? Nemáš mňa rada?“

„Mám ťa rada veľmi, Ondrej,“ vetily konečne malinové rty. „Áno, mám ťa rada, ty vieš; mnoho si mi dobrého preukázal na svete, — ale tvoju žiadosť ja už vyplniť nemôžem.“

„Čo? Že už nemôžeš?“ vyskočil mládenec. „Nemôžeš mi byť ženou? Prečo?“

Zakryla si oboma rukami tvár.

„Ilenka, čo ma trápiš? Povedz, prečo nemôžeš byť mojou?“ naliehal Ondrej, a mal v srdci, náhle zchladlom, taký cit, ako by musel umreť.

„Nepýtaj sa; ó, prosím, nepýtaj sa. — Keby si bol prv povedal, — no ja som nevedela, že ty by si chcel, — — sľúbila som, a už zpät nemôžem.“

„Čo si sľúbila? A komu?“ zavolal bezzvučno.

„Pavlovi,“ vydýchla temer neslyšiteľno. No on ju predsa počul.

„Pavlovi?“ zaúpel ako ranený, Pred očami sa mu zčernalo, líca obľadly, smrť siahla mu na srdce, a ani nevedel, kde sa v biednej hlave jeho vzala tá rozpomienka, akoby dakde tam v horách dakto spieval:

Za okamih stáli si oba mladí ľudia, nevýslovne nešťastní, jedon oproti druhému. Potom on vzal na stole ležiaci klobúk, a bez slova odchádzal. Bol už pri dverách; tu sa obrátil, pozrel k oknu, kde zostávalo jeho navždy ztratené šťastie. — Ach, bola tam ešte, bola, hľadela za ním, so slzami zármutku v modrých očiach, tá istá Ilenka, ktorú miloval, po ktorej túžil, ktorú chcel svojou ženou učiniť, na rukách prenášať životom, bola to ona, — ale už nie jeho, — bola Pavlova.

Nemohol sa na ňu hnevať, nemohol jej obraz zo srdca vytrhnúť, — no razom povstala medzi nimi priepasť, hrob. Do toho otvoreného hrobu padlo jeho šťastie, jeho nádeje i všetko.

Ako opilý — ale nie vínom — vyšiel do sadu a zo sadu na lúky, z lúk do hôr; nevedel, kam ide, čo robí; utekal z pekného svojho domu, ktorý mu zostal, ale nemal už ceny viacej, — hnaný tou boľasťou, ktorá nedala sa ničím utíšiť, ani vysloviť. Až keď nohy únavou vypovedaly mu službu, klesnul pri hlbokom výmole na zem. Premyslel ešte raz všetko. Podobal sa človeku, ktorý krásny vystavil si dom, vysadil sad, a keď všetko bolo hotové, prv, než začal v ňom bývať, prišiel oheň a spálil do gruntu všetko, tak že nič nezostalo, len zhorenisko — — —

Nik sa človeku vyhorencovi nediví, keď zmocní sa ho zúfalosť, — kto môže sa diviť mládencovi? Veď vyhorenec ešte si napýta, pomôžu mu ľudia, po rokoch sa vzmôže; — ale kto vráti Ondrejovi, čo dnes ztratil? — A keby mu to aspoň dakto druhý bol vzal, — ale Pavel, ten najmilejší, ten najdrahší, — ach, Pavel vlastný bratko tak okradnul, — vlastný brat! — — — —

Pripomenul si Ondrej, čo všetko pre brata učinil, — a on sa mu takto odslúžil! — Neztratil len Ilenku, ztratil i Pavla, a na svete nič mu nezostalo; lebo keď si predstavil, ako Pavel bude objímať a celovať tú, po ktorej on už teraz na veky darmo by túžil, zmocnila sa ho boľastná zášť oproti bratovi, a hnev a horkosť, ako čo by ho nikdy nebol miloval. — Áno, nič mu nezostalo, nič — — Ach, načo a ako teraz žiť?

Ďalej v myšlienkach neprišiel; oči jeho ztrnulo bez lesku hľadely do priepasti pri nohách — a razom stál pred ním ten sen: za ním oheň, — pred ním priepasť, a nikde pomoci; nestál tu Kristus, nepodával ruku, — ó veď v tomto ani On pomôcť nemohol — — —

A čo robila Ilenka? Čo mohla biedna dievčinka činiť iného, ako hodiť sa na kolená a plakať, až jej srdce usedalo. Cítila, jak veľkú má Ondrej boľasť, cítila ju s ním; žialila, že mu ju musela ona spôsobiť a že nemá možnosti to, čo sa stalo, odčiniť. Priala si, keby radšie nikdy nebola prahy tohoto domu prekročila, keď to tak prísť muselo s nimi. Veď ako budú oni ďalej žiť, keď sa ona za Pavla vydá? Či nebude to Ondreja boleť, kedykoľvek ich uvidí? Však ona by sa ani neopovážila Pavlovi ruku podať, alebo na neho pozreť pred Ondrejom, — Ó, oni už nikdy viacej nemohli byť šťastní. „Načo som sa ja len narodila,“ plakala hlasite, „keď tým ľuďom, ktorých mám na svete najradšie, takú žalosť urobiť musím? Ach, Pane JEŽIŠI, Pane JEŽIŠI, pomôž mi!“

„Ilenka, čo plačeš? Čo ti je?“ zavznel zrazu nad devuškou, plačom už cele zmorenou, hlas naľakanej mamičky. Odhodila Zvarová plachetku, sklonila sa k dcére. „Čo sa ti stalo, dcérka moja?“

„Ó, mamičko, mamičko!“ objala devuška kolená matkine, „čo sa mne stalo!“ a horúca jej hlava klesla do lona, na ktorom neraz ako malinká sedávala.

„Hovor, čo je, a neplač!“ chlácholí matka.

„Ach, Ondrej ma chce za ženu a ja nemôžem, lebo som už Pavlovi sľúbila!“

Zľakla sa matka. „Upokoj sa, dcérenka moja, a neplač. Viem, že ťa Ondrej chce, a ja Pánu Bohu za to ďakujem, že ťa budem mať tak opatrenú. Na čo si povedala, že si sľúbila Pavlovi? Kedy? Ako?“

„Tam v horách, keď sme to tie jahody sbierali.“

„Ach, čo, z toho nemôže byť nič, obom patriť nemôžeš; Ondrej si ťa vychoval, toľko dobrého ti preukázal. — Ja poviem Pavlovi sama, on ťa sľubu zprostí, on ťa jemu prepustí, však sa majú radi.“ Vravila Zvarová ešte chvíľu, no nevedela, že ju dcéra nepočúva; bola sa narovnala a stála pred ňou, zaslzené zraky do hôr uprené, bľadučká a tichá, ako obrázok.

„No, tak ja idem Pavlovi oproti a hneď na ceste sa s ním shovorím,“ vstávala Zvarová. „Toľko dobrého sme my prez roky od Ondreja prijali, a teraz pre Pavla zaplatila by si mu ty takto za mňa aj za seba?“

„Nechajte, mamičko,“ vztiahla dcéra ruku, „ja mu to sama poviem; lebo vy sa nepýtate, akú bude mať Pavel bolasť, no ja to znám. Viem, že nemôžem Ondrejovi takou žalosťou zaplatiť za všetko to dobré, čo nám učinil, ale ani Pavla zarmútiť; mňa Pavel najskôr poslúchne. No, dobre by bolo bývalo, keby som radšie vlani, keď som to onezdravela, bola umrela, prv než Pavel prišiel.“

Než sa Zvarová nazdala, bola dcéra už von z chyže, a keď za ňou vybehla, nebolo jej v celom stavaní.

Skoršie než indy navracoval sa dnes Pavel Murtin domov. Hlboko zamyslený nevšímal si okolitého sveta; jemu dobre bolo v tej tíšine a samote, no túžil dnešný večer stráviť u Trnovských. Jedno-druhé, čo našiel v Svätom Písme, chcel Janovi ukázať a na iné zase sa spýtať.

Dnes po prvýkráť nemyslel v horách len na Ilenku, — a nemyslel ani teraz; len kedy-tedy, ako keď sa na jasnom nebi zora zakmitne, preletela srdcom blažená, sladká rozpomienka a povedomie, že ju uvidí a počuje, že má poklad srdca najdrahší. — Zaškrieknutím žlny z myšlienok vyrušený, vzhliadnul zrazu, a už aj s jásavým: „Ilenka, kde sa tu berieš?“ pribehnul k prvému stromu na rozhraní, o ktorý, útle rameno kol neho ovinuté, oprená stála devuška. Prišla až potiaľto, videla ho prichádzať, — a v povedomí, čo ide, akú mu nesie zvesť nemala sily ďalej pokročiť. On v radosti, že ju má, nezbadal jej bľadosť, ani stopy sĺz na ľúbeznej tváričke, sňal rameno jej so stromu, ovinul si ho kol svojho krku, privinul celý ten vzácny kvet k srdcu náhlym blahom rozochvenému.

„Ilenka moja, Ilenka!“ zľúbal jej čielko i líce. Zavrela oči, chcela aspoň na chvíľočku snívať ešte ten krásny, jediný sen lásky, ktorý navždy prišla potrhať. Nechtiac primäla ho tým, aby jej rty zľúbal, áno sama vtlačila mu dlhý bozk — veď posledný.

„Kde si sa mi tu vzala?“ naliehal celý rozradostený.

„Prišla som ti naproti,“ vyriekla tak smutno, že konečne nemohol nevideť, necítiť.

„A plakala si? Čo sa stalo?“ Zdvihnul jej hlavičku, náhle sklonenú, oprel znovu o svoju hruď, a zadíval sa pritom skúmno i naľakano v ten sladký, no taký akýsi cudzí obličaj.

„Prosím ťa, sadnime si,“ prosila. Nuž sadli si. On nedočkavo hľadel na ňu, a ona nemala slov, ach, nemala k započatiu.

„Prišla som ti povedať,“ začala konečne, práve keď on už celý zostrašený divným jej počínaním chcel vyskočiť, — „čo mi Ondrej dnes hovoril, prečo všetko dal opraviť.“

„Ach, hovoril ti,“ usmial sa Pavel, i vydýchnul si, „že sa bude ženiť?“

„Ty vieš?“ pozrela na neho veľkým pohľadom. „Vieš aj, koho si bude brať?“

„Nie, Ilenka, to mi nepovedal; no snáď tebe?“ Pokyvla bezhlasne, a šuhaja zmocnila sa divná tieseň. „A koho? Nepovieš mi?“

„Však to práve prišla som ti povedať,“ vetila, a hlas sa jej triasol. „On chce za ženu mňa.“

„Teba?“ vykríknul šuhaj, a už držal devušku v pevnom objatí. „To nemožno, však ty si moja!“

„Povedala som mu to, Pavle, no on mňa má tak rád, ako ty, — a on si ma vychoval. Ja mu tak veľmi mnoho dlhujem aj za seba aj za mamičku. Ó, keby si ho bol videl, aký išiel preč! Mne div srdce nad ním nepuklo. Aj mamička mi hovoria, že musím byť len jeho, aj svedomie ma núti. Ach, tak som ťa prišla prosiť, nehnevaj sa na mňa, že tvojou byť nemôžem; veď pomysli, ako by sme mohli byť šťastní v jeho dome, keď on by mal takú žalosť?“

„Ilenka,“ vravil na smrť zbľadlý mládenec, „povedz pravdu: koho máš radšie, jeho či mňa?“

„Teba, Pavel; i jeho mám veľmi rada, ale tak, ako teba, nemôžem ho rada mať.“

„A predsa mňa chceš opustiť. Jeho ľutuješ, a mňa ti neni ľúto? Nepýtaš sa, čo ja v mojej žalosti spravím?“

Ztriasla sa devuška ako kvet pod ostrím kosy. „Ach, Pane JEŽIŠI, pomôž mne nešťastnej,“ vzdychly ružové ústka, „lebo ja si sama nepomôžem!“

Ó, boľasť srdca mladého, kto ťa podá?!

I šuhajom ten závzdech ztriasol. „Povedz mi, Ilenka, ako budeš žiť, keď sa od srdca môjho odtrhneš?“ vravil po chvíľke strašného ticha. „Ja naposledy, aby som Ondrejovi nezavadzal, môžem ísť preč, ale ty musíš zostať. Ako budeš žiť? Ó, ak mňa tak rada máš, ako ja teba rád mám, to mňa nikdy nezabudneš, tak, ako ani ja teba nezabudnem. Ilenka, neni to proti vôli Božej, tak dve srdcia roztrhnúť, ktoré Bôh spolu spojil? To je isté, že ja preč ísť musím, lebo tu zostať a milovať ženu bratovu, to by bol veľký hriech, a ty i v náručí Ondrejovom milovala by si mňa, to by bolo zase tvoje previnenie.“

„A keď ja budem tvojou,“ pretrhla ho boľastne, zalomila biele ruky, „a Ondrej ma bude milovať, to mi bude na príčine aj jeho žalosti aj jeho previnenia. Ach, však máš v ruke Sväté Písmo, hľadaj tam, čo máme urobiť v tejto žalosti?“

Poslúchnul, prehŕňal knihu ako bez duše, v očiach sa mu tmelo a na srdci ležal mu kameň, ktorý človek neodvalí. Veď učiniť brata drahého tak nešťastného, to by on nepreniesol, — a prepustiť mu všetko svoje blaho pozemské, to presahovalo jeho sily. — Ach, ak Kristus neporadí, nepomôže, ak aj tu nenaplní: „Syny své já vysvobodím,“ tak kde pomoc k nájdeniu? I otvorila sa šuhajovi Biblia tam, kde dnes dlho čítal, v evanjeliume Jána, a oči padly mu na vety, ktoré bezzvučne dal sa čítať, ktoré len ten porozumeť môže, komu Bôh sám oči i srdce otvorí:

„Totoť jest prikázaní mé, aby ste se milovali vespolek, jako já miloval jsem vás. Většího milování nad to žádný nemá, než aby duši svou položil za přátely své. Vy přátelé moji jste, učiníte-li to, cožkoli já přikazují vám.“ (Ev. Jana 15, 12 — 14.)

Boli mládenec a devuška v duchovnom ohľade ešte len novorodzeniatka, no táto chvíľa pošinula ich k zralosti viac, než roky tichého šťastia. Pripomenul im tu Pán, ktorému sa boli oddali, ako ich On to miloval. Tá Jeho láska, čo Ho s neba na zem sviedla a na kríž priviedla, pretiahla popri duši jejich. Ukazoval im Pán, čo to znamená, tak milovať, ako On miloval, že to znamená, položiť život, darovať blížnemu to najdrahšie. Porozumeli s veľkou boľasťou, no porozumeli predsa. Prikazoval im Pán JEŽIŠ darovať svoje šťastie Ondrejovi tak, ako Pán to svoje nebeské šťastie obetoval im, keď na zem prišiel žiť i umreť pre nich. Chcel ich zase nazvať Svojimi priateľmi. Nevedeli by povedať, ako im bolo, čo pochopili, prečo zmocnila sa ich veľká túžba, stať sa poslušnosťou Jeho priateľmi.

Odložil Pavel knihu, pokľaknul a tisknul obe ruky k hrudi, a prerieknul s oddanosťou, ktorú pero neopíše: „Dám, Pane JEŽIŠI, dám Ilenku Ondrejovi, nech je on šťastný; no Ty sám pomôž i mne i jej v tej žalosti a v hodine, kde na vždy budeme sa museť rozlúčiť!“

I so rtov dievčaťa splynulo s tichým zastonaním: „Budem Ondrejova, áno.“

Potom zavrel šuhaj devušku v náruč, oprel si horúcu jej hlavičku o svoju hruď. Vzdor tomu, že mu bolo zrovna, akoby srdce v ňom umieralo, cítil predsa divný pokoj a nikdy nepoznanú silu; cítil, že ho Kristus i v tomto, na svete najťažšom boji vysvobodil.

I v srdci dievčaťa po veľkej búrke zvládla tichosť. Cítila, že Pavla môže Pánu JEŽIŠI ponechať, On ho poteší. Na seba ani nemyslela.

„Poď Ilenka,“ vstal zrazu Pavel, „musíme ísť za Ondrejom, nech sa netrápi; viem, je to boľasť. A necháš mňa, ja mu to poviem sám.“

No tak šli. Za nimi ale šumely konáre stromov: „Většího milování nad to žádný nemá, než aby duši svou položil za přátely své.“

*

Bolo to snáď v tom čase, kde tam nad priepasťou vyskočil Ondrej Murtin, chytil sa oboma rukami za hlavu a so zavolaním: „On mi ju vrátiť musí, musí; ona mňa mala rada, ona len mojou môže byť.“ — S týmto zavolaním rozbehnul sa zpät k domovu. „On sa tam v tom svete naučil dievčatá balamútiť; ale Ilenku mu ja nedám, — nedám!“

Ach, dokázalo sa, že v boji so srdcom svojím človek bez Krista nezostane.

Dobehnul Ondrej celý zadychčaný domov.

„Tetičko!“ zvolal na Zvarovú v sade. Potešila sa žena, že ho konečne po toľkom hľadaní vidí. Potrebovala sa len na neho podívať a celé srdce jej letelo mu v ústrety v materinskej sústrasti.

„Neboj sa, Ondrejko,“ začala ho chlácholiť, prv než ústa otvoril, „veď ona bude len tvoja; išla mu už povedať, že za neho nepôjde.“

„Kto? Ilenka?“

„Vieš, keď si ty nič nehovoril, — ona ťa má rada, ale je ešte len dieťa, nerozumie sebe, — on sa jej iste zaliečal, namluvil si ju, nuž mu sľúbila, a to vtedy, keď si ju to s ním pre tie jahody poslal. Hneď vtedy sa mi to neľúbilo, bála som sa o ňu! — Však nechcem nič na Pavla povedať, ale vojaci sú všetci jednakí pri ženských.“

„Teda že mu išla povedať? Vy ste ju poslali?“

„Neposlala; ona sama povedala, že pôjde. Veľmi plakala, že ti takú žalosť spravila.“

Zajásal Ondrej. Život začal sa mu vracať do srdca, ožily v ňom nádeje. Šiel, čo treba, porobiť po dome. Práve, ako stodolu zamikal, počuje za sebou kroky; obzrel sa a bratia stáli si oproti a hľadeli chvíľu mlčky jedon na druhého.

„Vnídime do stodoly,“ hovorí Pavel, „chcem ti voľačo povedať.“ Tak vnišli. „Počul som, že si chceš Ilenku vziať,“ — začal Pavel. Hlas jeho divno dotknul sa Ondreja, bol taký dobrý a tak boľastný zároveň. „Ona ti nemohla sľúbiť, lebo som si ju ja bol už namluvil, a chcel som si ju práve od teba pýtať. Nuž dvaja ju mať nemôžeme, tak ty si starší, máš na ňu väčšie právo, lebo si ju vychoval; ja ti ustupujem, nech je tvoja.“

„Pavel, dáš mi ju naozaj?“ zajásal Ondrej. „To bych ja nemohol. Mám ťa veľmi rád, ako brata, všetko na svete mohol bych ti dať, len Ilenku nie.“

„Vidíš, ja ťa mám ešte radšie,“ boľastne usmial sa Pavel, „ja ti aj ju dám; no znaj, že keby ten Kristus, ktorý dušu moju hladnú nasýtil, nebol mi dal sily, ani ja by som to nemohol. Ale dobrú noc, idem dolu k Janovi, ty snaď už spať budeš, kým sa vrátim.“

„A ideš bez večere?“

No Pavel už nepočul! Čo chvíľa zmizla štíhla postava jeho v šeru podvečernom. A potom? — Potom, keď zmizla z domu prekážka, oslovil Ondrej ešte raz Ilenku, prosil si ju od tetičky, prijal ruku jej z ruky matkinej, a — bol šťastný, bol nasýtený? — Nie, nebol. „Vidíš, ja ťa mám ešte radšie,“ znelo mu ustavične v duši, „ja ti aj ju dám.“

Nemal Ondrej smelosti objať svoju nevestu, s ktorou už na budúci týždeň pôjde o ohlášky. „On má v srdci boľasť.“ myslel, prehadzujúc sa nepokojne na lôžku, keď už odobrali sa boli na odpočinok „len Kristus musel mu pomôcť, aby mi ju dal. Ale však on videl v svete i krajšie dievčatá, on si ešte druhú nájde, — a však vrátil mi dobrovoľne, ja som ho o to neprosil.“