ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten večer nebolo šťastnejšieho človeka nad Imricha Lehotského. Ako tak domov ponáhľal, srdce plné blaha, aké pociťovať môže šťastný ženích, v hlave samé krásne plány do budúcnosti, stretli sa na chodníku nad splavom s Janom Trnovským. Navracal sa Jano od Murtinov a šiel dnes nocovať domov, keď vo mlyne nebolo ho už treba.

„Vyprevadím ťa,“ nabídnul sa Imrich, „veď spať bych i tak nemohol.“

„Prečo by si nemohol?“ vyzvieda kamarát, keď už kúsok zašli. „Nespal si ani včera.“

„Vieš, Janko, samým šťastím.“

„Šťastím?“ Pozrel Jano do radostnej tváre Imrichovej, ktorá mimovoľne pripomínala mu obličaj Ondrejov, — nie ten, ktorý dnes videl, ale ten, keď mu o svojom veľkom šťastí rozprával.

„Dozvedel by si sa to i tak skoro, radšie sám poviem, aby si sa už dnes mohol so mnou tešiť,“ odvráva Imrich. „Vieš, ja som chodil za Zuzankou Hrubíkovou dávno, no chodili aj druhí; tak z polovice mi ona sľúbila. V tú posledná nedeľu, kde som ešte so svetom hrešil, prišiel som k ním opilý. Ona mňa vyhnala a zahrozila sa mi, že za mňa nepôjde. Odtedy som s ňom o tej veci nehovoril, až dnes, keď som ju domov odprevádzal; a ona mi sľúbila. Po žatvách, keď dá milý Bôh, budeme mať svadbu.“

Potom rozprával šuhaj, ako sa bál, že by ho mohla ona nechceť, a že by bez nej sotva verný sotrval. Nepýtal on od kamaráta odpovede; bol rád, že môže, že má ku komu dôverne vraviť. No prestal by sa so svojím šťastím chváliť, nepredostieral by pred neho ten pekný plán do budúcnosti, keby vedel, akú žalosť mu pôsobí.

Keby z čista jasna udrel neďaleko hrom, viac by šuhaja neomráčil, ako toto náhle zvedenie neočakávanej pravdy, že Zuzanka bude Imrichovou. Veril mu on, že bez nej žiť nemôže, že sotva prez tie žatvy dočká. Znal si predstaviť, že to bude krásny život, keď ona povedie domácnosť, keď Imrich zarobí a ona bude ho opatrovať tak, ako ich opatrovala, keď bola Judka nemocná. Áno, on to všetko spolu cítil, veď zrovna tak predstavil si dnes odpoludnia, keď sa zobudil a do mlyna ponáhľal, ten ďalší svoj život, keby tak i ona jeho milovala a chcela za neho ísť. —

No to všetko bolo ako sen. Ona milovala Imricha. Darmo sa jemu dnes zdalo, že i ju to k nemu tiahne; — áno, ona milovala Imricha a bude jeho. Nevedel by úbohý šuhaj, čo Imrichovi odpovedať. Na šťastie stretli mlynára, museli s ním postáť a Imrich s otcom vrátil sa do mlyna.

Ako tak kráčajú, napadlo Imrichovi: „Musíš i tatíčkovi povedať; patrí sa, aby i oni vedeli.“

„Tatíčko,“ začal a odkašľal si, „chceli ste už dávno, aby som sa oženil; no dnes som vám už spravil po vôli a namluvil si Zuzanku Hrubíkovú.“

„Vieš, synku,“ poškriabal sa starý, za uchom, „tak som ti ja nekázal. Mal som už pre teba vybrané dievča s peknou kopanicou; načo je tebe taká parádnica, ktorá krem ihly nič do ruky vziať nezná?“

Rozhorčil sa šuhaj, zbúrila sa v ňom, mladá krv.

„Viete, tatíčko, ja nepotrebujem kopanicu, a dievča na prídavok. Mne je Zuzanka dosť — áno, veľmi dobrá; druhej ani videť nechcem, a keby celý náš chotár mala. Nestál som predtým o mamonu, — dnes ešte menej.“

„Nerozprávaj, chlapče,“ zamračil sa mlynár. Vedel on, že Imricha už neodvedie, no predsa aspoň pokúsiť sa chcel. „Ľahko ti je pri kope klásky sbierať; keď sa ale proti mojej vôli oženíš, buď si na svojom chlebe, živ si ženu z remesla.“

Chcel Imricha rozísť hnev, ale ovládal sa.

„Nemajte starosť, veď my sa vyživíme, a jak vám je ľúto, že ste mi výhňu postavili, však ani v tej robiť nemusím. Môžeme hneď po sobáši ísť do Topolovej; však Zuzanka má chalupu, z podnávratia urobím si výhňu.“

Zľaknul sa mlynár. Kto bude na poli robiť? Imrich zvlášte teraz mnoho zastal.

„Nevyháňam ťa,“ hovorí prívetivejšie, „ale sa mi to neľúbi, že si takú berieš, ktorá nič nevie.“

„Neubližujte jej, keď neznáte. Je pravda, nevie ona tak hlušiť tú robotu, ako Kača, ale ju Pán Bôh ani na to nestvoril, aby tak hlušila; viac ona ihlou spraví, ako Kača na poli. Keby sme všetci len sedláčtinu robili, kto spraví čo od remesla? Keby všetky ženy len okolo rolí a maštalí chodily, kto by im pošil?“

Musel dať starý synovi za pravdu a divil sa, že nehreší, že sa tak poriadne rozpráva.

„Nuž, ja nedbám, rob si, ako chceš; ja som ťa len varoval. Komu neni rady, tomu neni pomoci. A kedy chceš mať svadbu?“

„Po žatvách. No, tatíčko, žiadne trovy si robiť nebudete; Hrubíková chce, aby sa svadba len u nich odbavila.“

„Ach, čo, o tom potom; Hrubíková mne nebude predpisovať,“ pyšne narovnal sa mlynár, a mlčky, každý v svoje myšlienky zabraný, kráčali k domovu.

*

Medzitým sedel osamelý šuhaj už dávno pri svojej opustenej chalúpke. Verné zviera, jediný kamarát, ukladalo si huňatú hlavu na jeho kolená, oblizovalo mu ruky. No on si ho nevšímal. Bol sám a sám. Rozhliadal sa dovôkola, ako by si na tú samotu chcel zvyknúť; — veď tak to malo zostať už navždy.

Povedal raz Ondrejovi, že Pán JEŽIŠ dakedy srdce vyprázdni zo všetkého, aby si ho mohol zaujať sám; nuž, a to jeho vlastné vyprázdnil. Dosnívaný bol ten pekný, kraťučký sen lásky, sen o zemskom šťastí. Vykvitlo to šťastie ako jarný kvet; prišiel mráz a spálil, — už neožije. —

Pýtal sa šuhaj Pána svojho: „Pane, načo muselo toto na mňa prísť? Prečo si to dopustil? Však mne tak dobre bolo na svete, mal som s Tebou celé nebe v srdci, mal som dosť. — Keby som ju nikdy radšie nebol videl! — No, čo povedal Imrich: „Nebyť teba, my oba boli by sme ešte slepí v hriechu.“ Či to neni dosť, že som im smel poslúžiť? Či za to musím mať odmenu na zemi? Či ozaj nemôžem ju dopriať Imrichovi? Či poviem tak, ako on, že bych bez nej nesotrval pri Tebe, Pane? Ó, nie; mám ju veľmi rád, ale Teba predsa radšie. Viem, že nemôžem prestať milovať, keď je raz tá láska do srdca môjho daná, ale i to viem, že mne Ty nedáš zhrešiť, že hrešiť nemusím. — Nechcem mu jej závideť, Pane, nechcem nič žiadať; len ty mňa ochráň, aby oni nikdy nevedeli, nech nepovstane medzi nami taká cudzota, ako tam u Murtinov; tak by oni nikdy neprišli do mojej chalúpky. Imrich by sa mňa stránil, mal by zlé oko; takto bude vždy dôverný, a ja im až do konca poslúžim. Neni to pravda, že by človek nemohol byť šťastný, keď na zemi nedosiahnul to, po čom túžil, a keď svoje šťastie druhému obetoval, ó, neni; veď jediným pravým a trvácim šťastím si Ty, a Teba mi nik nevzal.“

Hodil sa šuhaj na kolená, odovzdal sa znovu a trvale Pánu JEŽIŠI; nevedel pri tom, jak draho ten jeho pokoj, ktorý v srdci osamelom teraz pocítil, milovaná deva zaplatila. Nech zvie on, že láska jeho pozemská bola opätovaná, či nerozplamení to všetky túžby v srdci mladom? Nebol anjelom, ešte bol na zemi. Takto oheň, keď nemal potravy, zhasnul.

„Ver mi, Janko,“ povedal mu Pavel idúc cestou, „čo ma najviac bolí, je, že netrápim sa sám, že aj Ilenka trpí so mnou; týždeň som ju už nevidel. Tak, ako ja po nej, tak ona po mne túži. Z tých hôr bych sa za ňou rozbehnul, na týchto rukách mojich bych si ju doniesol, lebo sa veľmi o ňu bojím pre tú chorobu — a nesmiem ani spomenúť a ona, chuderka, iste prosí Boha, aby na mňa zabudnúť mohla.“

Nuž, či necítil by on teraz i pozdejšie podobne? On bude sa smeť kohokoľvek na Zuzanku opýtať, s kýmkoľvek o nej hovoriť, on sa nemusí báť, že by aj ju tak srdce bolelo, ako jeho. —

Ach, nevedel šuhaj, aké dobrodenie preukázala mu deva dnes, keď stupila pred ním na srdce svoje, že mu svoju lásku navždy zatajila. —

*

Mnoho vody utečie za dva týždne potokami, a mnoho jej ušlo i murtinským potokom od tej nedele, kde Daniš po prvý raz začal Boha vzývať. Ozdraveli oba bratia Lehotských. Juro robil už vo mlyne, a bol zrovna taký bezbožný, ako prv; keď nevládal, zlorečil.

Daniš robil okolo hospodárstva. Hovorili ľudia, že mu žena zaplatila tak: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.“ Tak si ho vraj opatrovala, ako oko v hlave.

Zato ale aj on si jej teraz netak vážil; ani po sobáši nemala sa u neho lepšie, ako dnes.

Hovorili i to ľudia, že Daniša choroba veľmi zmenila. Nevedeli, že on nebol zmenený, že on vstal z mŕtvych; ten starý Daniš umrel, a ten nový žil teraz po boku svojej milovanej ženy. Nemusela sa mu viacej brániť, že zákon Boží nohami šliapať nebude, plnili ho spolu.

U Jurov mali doma dcéru z mesta. I syn prišiel na prázdniny. Nuž, syn chodil po horách, stváral kadejaké kúsky, ako vraj taká mladá krv; s každým si rozkazoval, ešte aj so starým mlynárom. — Dcéra, tá si len prstienkov na prsty nastrkala a kudrlinôk z vlasov okolo peknej tváre napálila. Matka jej mnoho nerozkazovala, veď bola na ňu pyšná. Chodila vyobliekaná, vyškrobená ako pani. Hneval sa na vnučku starý mlynár; ona, akoby nikdy za mali nebola sa ho bála, odvykla v tom svete poslúchať. Naučila sa robiť všetko podľa svojej hlavy. Neraz starý, keď bol celý domrzený, prišiel si posedeť k mladšej neveste; tam mal pokoj.

Videl on, že Daniš je zmenený, že by žene za svet zlého slova nepovedal. Videl neraz, ako si spolu Slovo Božie čítali, ale neprotivil tomu, ba sám neraz posedel; lebo odkedy uctil si Jana Trnovského, začal aj na tú jeho vieru — ako všetci hovorili — iným pohľadom hľadeť.

Nuž, bolo to čosi neobyčajného, tá Janova viera, keď každého, kto sa k nej pridal, tak zmenila.

Mal mlynár na oboch synoch príklad. Nuž tak vžívali sa u Lehotských do nového života. — A u Murtinov? Ó, tam panovala žalosť k neopísaniu. Ľutovali ľudia Ondreja Murtina; práve vraj, keď chcel ísť s Ilenkou Zvarovou o ohlášky, upadla mu do choroby. Doniesla si od krstnej matky horúčku.

Plakala Zvarová nad dcérou, plakal Ondrej, ako malé dieťa.

O Pavlovi Murtinovi hovorily ženy, že už nikoho netresce v horách, a že je taký bľadý a opadlý, akoby sám tú chorobu v sebe premáhal.

„To dievča to sotva vydrží,“ hovorily ženy, ktoré boly ju navštíviť, „také vám tam leží, ako obrázok; ani nepočuje, ani nehovorí, len sa chvíľami tie krásné oči jej obzerajú, akoby vždy kohosi hľadaly. A pomyslite si: Zuzka Hrubíkova je tam pri nej, raz vo dne, raz v noci.“

Nuž, tak rozprávali si ľudia, ale ani zďaleka netušili, jak veľmi smutno bolo u Murtinov. Nebola Zvarová slepá, aby nevidela, že nielen horúčka, že i druhá, hlboká boľasť, ukrytá v srdci mladom, zložila jej jedináčka na lôžko. A keby aj len tá horúčka, — či nebola ona na príčine? Či neposlala dieťa ku kmotre? Či nenechala ho tam len preto, aby ho od Pavla čím skôr odtrhla? Keby tak dcéra zomrela, čo potom? Ach, čo potom ? — — — — — — —