ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla jaseň. Osmutnelo pole; zato sady až sa tak prehýbaly bohatstvom sladkého ovocia. V horách lístie ihralo všetkými barvami, a tak tam bolo krásne, že radosť oči pozdvihnúť. —

U Lehotských mali už tri nevesty; a tie dve mladšie tak sa rady videly, ani vlastné sestry. Všetko maly společné; nikdy medzi nimi neprišlo k hádke, priam, ako aj medzi jejich mužmi. Nevedel by svet povedať, ktorý Lehotský mal ženu radšie: Daniš, lebo Imrich, a ktorá z neviest bola na muža lepšia.

Smieril sa starý mlynár s Imrichovou ženbou. Nikdy oni predtým nechodili takí čistí, ako teraz. Pošila Zuzanka pre celý dom, čo treba. Držala si muža, ako zo škatulky; a držala tak aj starého. Priľúbil si ju svokor. Neraz, keď mal kedy, sadnul si a díval sa jej, ako pilno pracovala. Dokázala mu, že zastane bárs akú prácu.

Do nej neopovážila sa ani Jurova tak pustiť, ako do Judy; zajedno bála sa Imricha viac než Daniša, za druhé zvykla Zuzanka srdciami vládnuť, neubránili sa jej ani Lehotských. Ju ešte aj Lehotských študent poslúchal, aj Kačina dcéra. Tá však sa tu dlho nebavila. Robiť sa jej doma nechcelo, jesť jej nechutilo; otec na jej panské handry hrešil. Matka myslela, že tu aj tak pre ňu ženícha nenájde, no, tak ju nechali ísť.

Pri tých nových poriadkoch vodilo sa zvlášte Joženkovi dobre; nevedel, koho má mať radšie, či mamičku a či tetičku.

Neraz, keď tak spolu sedeli všetci piati, hovorila Juda: „Zuzanka, ty si nám do domu samé slniečko priniesla.“ — Prisvedčil jej Daniš, a čo teprv Imrich!

Ó, Imrich bol tak šťastný, že by si mu páru v svete nenašiel, a taký dobrý, že sa nad tým všetci, čo ho znali, divili. No, či Zuzanka bola šťastná? Keby sa jej bol niekto opýtal: „Zuzanka, si šťastná s Imrichom bez Jana?“ bola by s celým srdcom povedala: „Áno.“ Vedela, cítila, že učinila Imricha šťastným, že Pán JEŽIŠ bol s ňou spokojný, a to ju veľmi blažilo. Bôh mal v nej zaľúbenie, a preto mala i nad ľuďmi moc. Ju najskôr ľudia počúvali; keď s nimi o veciach Božích hovorila, každý rád postál.

Nebránil jej Imrich činiť ľuďom dobre; a keď za ním prišla do výhne a povedala mu: „Imriško, ten lebo tá by potrebovali pomoci,“ — aj tú najpilnejšiu prácu nechal, aby ľuďom poslúžil.

Radovala sa Hrubíková v šťastí dcérinom; radovala sa, že má na Imrichovi takého dobrého zaťa, ktorý ani len nevedel, ako jej má vďačnosť preukázať, že mu takú ženu vychovala; začala i ona pomaly poznávať, čo sa to s jej dcérou stalo. „V čas večera bude jitro,“ plnilo sa i pri nej, začal i v nej svitať ten prvý deň života nového.

Pod Murtinom hospodárila tiež mladá gazdinka. Divil sa svet veľmi, kým nezabudnul; veď bola u Murtinových svadba, ale ženíchom nebol Ondrej. Išiel Pavel k sobášu v svojom peknom kroji; predal panské rúcho židovi, nechcel sa on viacej ničím od svojich bratov líšiť. Poznal, že káže Kristus: „Kdožkoli z vás chtěl by býti přední, budiž služebník všech.“ Nechcel sa on vypínať, privykali ľudia na neho; a teraz, kde bol im zase rovný, začali si ho ctiť a vážiť.

U Murtinov vládla láska a radosť. Pracovali Ondrej s Ilenkou tak, ako kedysi, a už sa zase mali vždy čo rozprávať. Robil Ondrej všetko, aby sľub obdržal, aby ona bola šťastná. Keď Pavel z hôr prišiel, vždy si brata vyobjímal. Ba ani za chlapectva nemali sa tak radi, ako dnes.

Smierila sa Zvarová s touto zámenou, keď jej len dcéra na žive zostala.

Bol Ondrej šťastný? Áno, bol. Stalo sa mu tak, ako Jano predpovedal. Vyprázdnil Pán JEŽIŠ srdce jeho, aby si ho mohol zaujať; oddal sa Kristu, a Kristus mu pomohol. — Spoločne hľadali všetci v pravdách Božích, a každý týždeň aspoň dva-tri-krát strávili spolu v osamelej chalúpke Janovej. Ó, tam im všetkým dobre bolo. Prišli oni traja, od Lehotských štyria, a tetička Hrubíková; učili sa vôľu Božiu poznávať, a čo poznali, to chceli plniť. Išli preto za Janom, — bárs i on za nimi chodieval, — keď tam mali najväčší pokoj, a keď, — bolo to zvláštne, ale pravda, — u Jana tak veľmi cítili pravdivosť tých slov: „Aj, já s vámi jsem!“

Nuž keď Jano nemal nikoho, vyplnil mu Pán Ježiš svoje zasľúbenie: „Budeš bydliti o samotě, ale ne sám.“ „Neboj se, nebo já jsem s tebou.“ Bývali tu spolu, Pán so svojim služobníkom, a šírili do sŕdc ľudských lásku.

Za to, že zvíťazil šuhaj nad srdcom svojím, daroval mu Boh toľko lásky ľudskej: mal štyroch bratov a tri sestry. Vždy ktorý-ten za ním prišli. A keď sám zostal, cítil dakedy v srdci takú radosť, také šťastie, ktoré by nikomu vysvetliť nemohol. A veď by ho ani tí najdrahší nerozumeli, lebo to šťastie, plynúce z neviditeľnej osoby Pána, ktorý ho nikdy neopúšťal, dané býva len tým dušiam, ktoré z celého srdca môžu povedať:

Ó, Ježiš je pre mňa dosť!