ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom asi čase, kde Daniš i so ženou poberali sa k Janovi Trnovskému, vyšiel zo dvora aj Imrich Lehotský. Ani by si ho nepoznal; keď smyl kováčsku špinu, obliekol čistú košeľu i šaty, taký švarný mládenec bol z neho. V bráne stretli sa s otcom.

„No, kam zas ideš?“ škamral starý.

„A čo vás po tom?“ zamračil sa syn. „Aj vy ste chodili, a nikto sa vás nepýtal.“

„Len sa staraj, aby ťa zas nedoviezli a abys’ prišiel s celou hlavou.“

Syn plesknul bránou, div s pantov nespadla, a hvízdajúc ponáhľal smerom k mestečku, no len kúsok; potom sišiel s cesty na chodník pod Murtin a odrazil sa bokom do doliny Topolovej. Prečo sa tak volala, by nik povedať nemohol, veď tu nikde topoľov nechyrovať; ale list bez vetra sa nepohne, musely kedysi byť. To boly veľké kopanice a bývaly v nich samí bohatí sedliaci, a pyšní. Bolo medzi nimi i pár biblistov, s ktorými tak snadno ani farár za prsty sa ťahať nemohol; keby prišlo na hádku, iste by ho prehádali. A Topolčania sa velice radi hádali; i keď sa sišli v krčme, neraz vyplnili ten stesk Syna Božieho: „Byl jsem jim písničkou, když pili víno.“

Vedel mlynár, že syn tam za kýmsi chodieva, a ľúbilo sa mu, že privedie ztadiaľ bohatú nevestu.

No tá, za ktorou on chodil, bohatá nebola, bárs kedysi jej dedo netakým bol gazdom. Žila s matkou už len v želiarstve a živila obe vyšívaním a šitím.

Ale bolo to dievča na parádu, do tancu jako srnka, veselé, a ani čo bys’ jej otca počul, tak vedela rozprávať. Chasa rada sa za ňou schádzala. Raz boli už Imricha Lehotských i nabili, keď si tu prvé právo osoboval; ale on predsa nad nimi zvíťazil a konečne sami mu už prvé miesto pri dievčine popúšťali.

Stará Hrubíčka už dávno nad dcérou nevládla. Bola to priskoro zostarlá žena, kašľavá a často nemocná. S mužom zažila mnoho biedy; deti, až na toto, jej pomrely. Prišla z dôstatku do chudoby; oplakávala to, čo sa nikdy už nestrojilo vrátiť. Jediná jej nádeja a túžba bola teraz, aby dcéru dobre vydať mohla, a tak všetko na ňu naložila; preto mala Zuzanka Hrubíková najchýrnejšie šaty v celej Topoľovej, a že vždy len s ihlou pracovala, i tvár a ruky jako z hodbávu.

Nuž takým poriadkom mohla chasa u Hrubíkov hodne byť veselá a rozpustilá.

Ešte len zďaleka videť bolo neveľkú chalúpku, už oči šuhajove zahorely jako to uhlie v jeho výhni, keď naň plnou parou zadúchal.

Potešil sa Imrich, že dnes skoršie ide jako iní. V chalúpke horelo všetko; okno bolo otvorené, v izbe vidno len starú Hrubíčku; modlila sa z knižky. Pod oknom rozkladala sa sladká jabloň; o ňu oprená stála lavička, a na nej, hlavu do dlane opretú, sedela Zuzanka. Dakoľko kroky bol mládenec pri nej.

„Dobrý večer!“

Zľakla sa. Pozdvihla k nemu svoj ľúbezný obličaj, svoje ihravé oči.

„Tos’ ty, Imrich?“

„A čo si myslela, kto?“ zamračil sa.

„A kto vás tam vie, ktorý prv prídete?“ zasmiala sa. Ani čo bys’ bol hrdličku počul, taký bol ten jej smiech pekný.

„A je to tebe tak celkom jedno, ktorý prv prídeme?“ polo mrzuto, polo teskno odvráva šuhaj a sadá si pod strom k jej boku. Ó, jak dávno túžil už po takejto chvíľke, byť s ňou sám.

Rozumela ho dobre, čo s tým myslí, ale nechcela rozumeť.

„Jakej si to dnes prišiel zlej vôle,“ zasmiala sa; „tos’ veru aj tam mohol zostať. Iste zas u vás bola nejaká hrmavica; že to často býva, potom sú aj tresty — plesky.“

„Kto ti také čosi hovoril?“ naľakal sa. „Nuž je pravda, tatíčko sú škamravý, a Jurova, to je celá stryga; ale ja s nimi nič nemám; ja si robím vo výhni a podíval bych sa, kto by mi smel čo rozkázať alebo zakázať.“

„Jako ti to pekne svedčí, keď sa tak hneváš,“ vysmiala ho. „No ja bych za celé vaše kráľovstvo nedala túto našu chalúpku. Vieš, že sme si ju už kúpili?“

„Ale nehovor! A kedy?“

„Včera boly mamička v meste; už nám to budú prenášať na moje meno. A to som si ja skoro všetko sama vyšila; však po tatíčkovi čo mi trochu ostalo, to je ešte u sirotskej vrchnosti.“

„Ale, Zuzanka, načo je tebe táto chalupa? Však“ — nedopovedal.

„Však čo?“ Hľadela na svoje biele ruky a hrala sa s prstienkami, ktoré ich zdobily.

„Prečo sa tak staviaš? Vieš, čo chcem povedať.“

„Nemusím ja vedeť, čo ty chceš povedať, ani ty uhádnuť, čo ja myslím. Nuž, kúpila som si chalúpku a budem v nej tak sama bývať, jako Jano Trnovský vo svojej. Vy už ani jeden nebudete smeť za mnou chodiť; k muzike už nepôjdem, už som sa dosť natancovala. Nebudú mať len mládenci jednoho svätého, môžu mať aj dievky svätú. Či to nebude pekne: tam vo vašej doline Zápotockej svätý Ján a tu v Topoľovej svätá Zuzanna?“ Hrdličí hlas dievčiny znel tak sebavoľne, že nakazil a podráždil by i sebavážnejšieho.

„Nedbám,“ zavolal šuhaj; „ale za Janom chodí naša Juda a za tebou budem chodiť ja!“ a ostatné šopkal šuhaj dievčine už len do ucha. Chcel práve jej útly pás objať — tu bolo počuť kroky, hlasy; vytrhla sa mu a ušla prv, než mohol ju silným ramenom zadržať.

Za chvíľu bola izba plná. Imrich posledný vnišiel do nútra. Vnišiel s tým pevným predsavzatím: „Ona musí byť moja čo skôr, a len moja; namlúvim si ju a nikto sa mi za ňou nebude smeť vláčiť, nie.“

V chalúpke dlho do noci znel spev, smiechy, žarty, plytké, prázdne reči. Mládež zabávala sa na útraty Jána Trnovského.

„Viete čo,“ hovorí Juro Surových, „vyveďme mu niečo, aby sa hodne napálil; však on hovorí, že sa človek nemá ani hnevať, ani pomstiť.“

„Vytlčme mu okná,“ radili jedni.

„Ba ja mu odopnem dvere a zanesiem do potoka.“

„Ba kravu mu na lúku pustíme, nech sa pasie.“

„Ale chlapci,“ hlásila sa plačlivým hlasom Hrubíková, „čo z toho budete mať? Nechajte človeka na pokoji, keď vám neblíži.“

„Ach, však my nič nechceme, len sa presvedčiť, či sa bude hnevať a či nebude hľadať, kto mu to urobil.“

„Viete čo,“ povie Imrich, „dnes mu dáme pokoj, lebo by nás mohol ten jeho Dunčo zradiť; ale psisko chodieva skoro každý deň za Judou, až príde, ja ho zavrem, a potom oprobujeme žilu Janovi.“

„Ja vám poradím: postavte mu máj,“ zasmiala sa Zuzanka, „ja vám dám stužky.“

„Veru to, stužky! To bude dobre, veľmi dobre; áno, máj mu postavíme; staré onuce naň a hore zo slamy venec. Môžete byť, tetičko, spokojná, s tým mu na statku neublížime; a iste ho to bude viacej mrzeť jako každá škoda. Okná by si dal spraviť, dvere by si doniesol, krava by sa mu mohla zduť a škoda by bolo hoväda. Tento posmech mu už nikto nezlíže.“

„A urobíme to hneď zajtra.“

Mládež bola celá šťastná, že bude mať špás. Hlavné slovo viedol Imrich. Neskoro v noci a to so spevom a hulákaním rozišla sa chasa domov.

A pod jabloňou stála dievčina s hlavou sklonenou, ihravé oči hľadely jakosi meravo pred seba.

„Prečo som im to naradila? Čo mi on urobil? Pravdu majú mamička: však nám neblíži. A veď ja ho ani neznám, len čo o ňom počúvam. Zajtra ztade pôjdem okolo, keď Mikovom rukávce ponesiem, vnídem do nútra a rozkážem si spraviť truhlu; on, keď je taký, jako je, mňa nevyzradí, že som si pred námluvami dala truhlu robiť. Peniaze však mám na ňu odložené, a bude mi dosť skoro treba. Len či mám ísť za toho Imricha, keď je tá jeho rodina taká neporiadna; ten starý taký držgroš, ešte by mi vyhodil na oči, že som nič nedoniesla, a chcel by snáď, aby som sa tak drala jako oni, — a to ja nebudem. Však Imrich by sa mi ľúbil, keby bol sám, alebo keby sa chcel sem priženiť, ale tam na výhňu. No však oprobovať môžem u nich; a jak by to nešlo, ja sa trápiť nedám, jako Juda Danišova; — vytiahnem Imricha sem k nám a bude. Až on v sobotu príde, tak mu sľúbim —

*

Na druhý deň odpoludnia dokončieval mladý stolár rozrobené okno; vedľa neho v hoblinách pohodlno roztiahnutý leží Dunčo, keď zrazu padnul do dielne od dverí tieň a primal mladého majstra, aby pozdvihnul sklonenú hlavu. Zdvihnul ju, — i Dunčo zavrčal; no jako by si pomyslel: ,To by nestálo za to, vstávať,‘ zvalil sa ešte lepšie do pohodlného ložiska.

Uprostred slnečných prúdov, ktoré otvorenými dverami vnikaly, stála dievčina, po ktorej nejedon šuhaj vzdychal, a nejednomu snívaly sa sny, o ktorých vedel, že splnené nebudú. Dve ihravé oči s jakousi skumnou otázkou utkvely po stavaní a konečne v tvári v ústrety pokročivšieho.

„Dobrý deň!“ pozdravil hlas hrdličí, ľúbezný.

„Pán Bôh daj!“ poďakoval šuhaj, a mimovoľný zmätok pokryl mu líce. „Môžem ti niečim poslúžiť?“ spýtal sa, premáhajúc ho tým milým hlasom, za ktorý ho aj tí ľudia mali radi, ktorí ináč dobre o ňom nezmýšľali.

„Rada by som dala truhlu pre šaty spraviť.“ Do líc deviných šľahly ruže prchavého rumenca.

Ponúknul ju, aby vnišla do nútra, a previedol z dielne do izby. Bola dosť veľká a veľmi pekná a čistá. Hodila deva i tu pohľad dovôkola. Otvorenými oknami prúdilo sem slniečko a čistý horský vzduch; a bolo tu tak ticho, ako v kostole.

„Sadni si u mňa a povedz mi, prosím, jakú to chceš mať truhlu, či so zásuvkami, alebo len s vekom?“ ponúkal on.

„Radšie so zásuvkami, šaty sa tak neužmolia. A čo bude stáť?“ vetí ona.

„Podľa toho, akú ju mať chceš; sú aj za šesť zlatých, aj za šestnásť. Poslednú som robil k Surovým, môžeš sa tam podívať a odkázať mi, či takú chceš.“

„Odkázať nemám po kom, musela bych len sama prísť; no však to ešte tak náhle neni. Na druhý týždeň pôjdem okolo, stavím sa tu; aj teraz som sa len stavila, keď ma cesta ztadiaľto viedla,“ vymlúvala sa ľúbezno.

„No, musíš mi povedať, čia si, pre koho tú truhlu robiť mám,“ usmial sa šuhaj.

„Poznať, že k muzike nechodievaš, keď ma ani neznáš. Ja som Hrubíkovie;“ zažartovala.

„A ty často k muzike chodíš?“ oprel se on o stôl, zkrížil ramená na hrudi.

„Pravda — som tam vždy v kole prvá. Čo sa tak na mňa dívaš?“ zardela sa i zamračila.

„Keď mi ťa je ľúto.“

Otvorila veľké oči.

„Ľúto? A prečo? že sa dobre vytancujem? Keby si vedel, ako je to! — Či snáď vieš? Tancoval si aj ty predtým?“

„V štrnástom roku prišiel som do Viedne za učňa a v sedemnástom si mňa Pán JEŽIŠ našiel, a ja som sa oddal Jemu.“

„Už v sedemnástom roku si k tej viere patril?“ Na dievčine vidno, že má mnoho otázok, ktoré by chcela mať zodpovedané.

„Vy teda nesmiete tancovať? Ako tak môžete žiť?“

„My nemáme zakázané,“ zakrútil šuhaj hlavou; „ale nám ani nenapadne tancovať; my k tomu práve tak chuti nemáme, jako vy čítať Slovo Božie.“

„A čo myslíš, že my svaté Písmo nečítame?“ vyšla si urazeno.

„A čítaš ho?“ Pozrel jej do očí prísnym, otáznym pohľadom; zdalo sa jej, že vidí až na dno srdca.

„No, ja som ho ešte mnoho nečítala,“ priznala úprimno, „ale však chodím do kostola.“

„Keby si Slovo Božie tak milovala jako tanec, čítala by si ho každý deň. Počul som o tebe, že šiješ pre ľudí; pri tom šití ešte snadnejšie by si mohla polhodinku zvýšiť, než ja pri mojom remesle.“

„A čo máš, prosím ťa, z toho čítania? Načo ti to kedysi bude? Však kňazom nebudeš, a ináč načo?“ vyzviedala s úsmeškom.

„A načo tebe každý deň obed a večera?“ odvráva šuhaj taktiež s úsmevom.

„Hja, to je iné; — musí človek jesť, keď chce žiť.“

„Hľa vidíš, Slovo Božie je chlebom pre dušu a evanjelium vodou. Bez neho nemožno žiť; treba každodenne ten duševný pokrm požívať.“

„Vidíš, a ja sa bez toho obídem, a som živá a šťastná, mám sa dobre.“

„Odpusti, keď poviem, že ja bych s tebou meniť nechcel.“

„Prečo? Čo mne chýbä? Som mladá, zdravá, mám kde bývať, z čoho žiť; ľudia majú mňa radi, kebych chcela, i z desiatich môžem si vybrať muža; nuž povedz, prečo by si so mnou meniť nechcel? Zastala pred ním v celej svojej mladej, nebezpečnej peknote; ihravé oči len jej tak žiarily, keď mu svoje zemské blaho opisovala, svoje poklady vyratovala.

Videl, že vraví pravdu; mimovoľne musel sa na ňu zahľadeť. I to slnce, ktoré mu ju osvecovalo, jako by sa spytovalo: „Povedz, čo jej ešte chybä?“

„Verím ti,“ hovorí šuhaj po chvíľke zvláštneho ticha; „verím, že máš na zemi všetko; — ale to sú veci jako sen. Zdravie môže choroba zlomiť, mladosť s rokmi pominie, tvoja peknota, ktorú ti sám Bôh dal, a pre ktorú si medzi desiatimi môžeš vybrať, môže sa ti ztratiť; a keď medzi desiatimi vyberať budeš, snáď toho najhoršieho vyberieš, ktorý ťa o všetko tvoje šťastie pripraviť môže. A keby si do smrti v chýrnom stavaní bývala, i z toho musíš von; áno pri smrti zo všetkých týchto vecí žiadneho nemáš úžitku. Vidíš, preto by som s tebou nemenil.“

Spustila bola oči z jeho tváre, keď vravil, teraz zase vzhliadla.

„A čo máš ty, že sa tak nad mňa povyšuješ?“ rozkošné rty sa jej zachvely.

„Nepovyšujem sa nad teba,“ omlúva šuhaj snažne, „lebo to, čo ja mám, aj ty mať môžeš, keď len budeš chceť.“

„Myslíš tvoju novú vieru?“ zakrútila prudko hlavou. „Ja len pri našej starej ostanem.“

„Nie vieru, ale Pána JEŽIŠA.“

„To ja nerozumiem,“ priznávala; „a ty iste máš robotu, nebudem ťa baviť, bárs bych veru rada vedela, čím sa ty môžeš pochváliť, keď ti všetkého, čo som ja povedala, ešte neni dosť?“

„Mám prácu, je pravda, ale poponáhľam sa potom; veľmi rád ti objasním moje veľké šťastie a poklady, keď ma len budeš počúvať. Ale sadni si, prosím, ešte,“ ochotne ponúkal šuhaj. Zakrútila záporne hlavou, že si i postojí. „Tak vidíš, aj ja som mladý a sláva Pánu zdravý; mám dobré remeslo, dobre mi pri Božom požehnaní ide. Po milých rodičoch zdedil som toľko, čo som si túto chalúpku mohol kúpiť, aj mi ešte do remesla zostalo; viem si všetkých týchto vecí jako Božích darov vážiť a každý deň Bohu za ne ďakujem. Ale v prirovnaní s tými darmi, ktoré ešte okrem toho od svätého Boha som prijal, neni toto všetko ničím. Bôh dvoch — teba aj mňa — tak miloval, že nám Syna Svojho, JEŽIŠA Krista, daroval: nuž ja som toho Syna prijal a mám ho v srdci svojom i v dome svojom. On tu so mnou býva, On dal mi odpustenie hriechov, pokoj do duše, radosť do srdca; On mi dal večný život. Kebych tu na zemi všetko ztratil, nič s tým nezchudobniem, veď to večné, čo je moje, to nebeské na veky mi zostane.“

V izbičke stíchlo. Ztrnulo von oknom zahľadená deva sa zrazu prudko obrátila:

„A vieš to iste, že On tu s tebou býva?“

„Ja Jeho blízkosť cítim. Viem, keď sa modlím, že mňa počuje; viem, že sa mi k mojej práci prizerá. Keď niekedy zabudnem sa Ho poradiť a len tak nejako prácu začnem, môžem byť istý, že sa mi nepodarí.“

„A keď niečo zle urobíš a On to vidí?“

„Ja nemusím zle urobiť, On mňa zavaruje; a keď predsa som neposlušný a poklesnem, padnem k Jeho nohám, tak mi zase odpustí, a očistí moje srdce od toho poklesku.“

„No, ja už pôjdem,“ vzchopila sa deva. „Tú truhlu mi teda sprav; dám ti vedeť, jako sa mi Kačina ľúbila, a pekne ti ďakujem, že si sa so mňou toľko bavil.“

„Ba ja ti ďakujem za navštívenie.“

Vyprevadil šuhaj devu pred dom, tam ešte raz podala mu ruku a zmizla čo nevideť v háji dubovom. Hľadel za ňou jako vo sne. Hlboko zamyslený vrátil sa zpät ku práci svojej. A ona zrýchlila krok, aby čím skôr zmizla z dosahu chalúpky, kde také divné, nepochopiteľné slová počula, kde tie múry začaly na ňu leteť, kde — áno bolo to divné, ale pravda — svätejšie bolo, jako v kostole.

Ten šuhaj tam veril, že Bôh, že Syn Boží býva s ním, a tuším to bola pravda. — Keby On tak chcel s ňou bývať, jak cele ináč muselo by to v jejich chalúpke vyzerať! Povedala Imrichovi, že keď mládenci majú svätého Jána, môžu mať dievky svätú Zuzannu, — a teraz zmocnila sa jej temer túžba, keby to mohlo byť, keby ona mohla takou byť, jako Janko Trnovský. No vtedy by nesmela ísť k muzike, ani tancovať, ani chasa nesmela by sa k ním schádzať a všelijaké hlúposti stvárať; svet by sa jej tak vysmieval ako jemu. Zakrútila hlavou že bude na iné mysleť; ale čo jako chcela, tú chvíľu v chalúpke mladého stolára a tie slová tam počuté zabudnúť nemohla.