ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ani nie pol hodiny od Murtina v horách topolovských sbierala v to isté poludnie i Zuzka Hrubíková jahody. Nebolo to jej zvykom; i dnes išla len preto, že zachcelo sa jej samoty a tišiny; prečo, — nevedela by povedať.

Sbierala v krásnom, malom údolí. Kvetovaný džbán dávno mala plný; sedela teraz na odoťatom pni. Biele líca do mäkkej dlane sklonené, hľadela už hodnú chvíľu na prstienok so zeleným očkom, ktorý medzi inými pravicu jej zdobil.

„No, tak už som mu teda tak z polovice sľúbila, že budem jeho,“ myslela deva; „ale ma to akosi nič neteší. Či len preto, že sa mi nechce k Lehotským? Prečo mi len ten Jano povedal, že si z desiatich toho najhoršieho vyberiem? Vždy na to mysleť musím. Sviažem si ruky a jak potom nie u nich, ale s ním zle bude, ak sa on podá na Jura alebo na starého? — Starý že sa žene ani najesť nedal, neraz prišla k matke hladná, kúsok chleba pýtať; a Juro, že bije ženu, keď sa niečo povadia. Keby mňa len raz uderil, nikdy bych sa k nemu nevrátila. Ale taká utečená žena nemá potom už žiadnej vážnosti. Dosiaľ som si robila, čo sama chcem, — a jak mi potom Imrich bude chceť rozkazovať? — On sa aj rád napije, aj pobije, a hrešiť veru tiež veľmi vie; skoro bych sa toho bála. A keď mu aj prisľúbim, ale do jasene musí čakať; škoda mojej mladosti a svobody!

Nuž a prečo si nevyberiem druhého? — Druhého? — Ja do bárs jakej chalupy nepôjdem. A však sú oni všetci jednakí, a Imrich je Imrich, aspoň najšvárnejší; keď sa už raz vydať musím, chcem aspoň toho najchýrnejšieho mládenca, aby mi maly dievky čo závideť.“

Deva podoprela hlavu do oboch rúk a sedela chvíľu tak ticho, ako by ju zaklial. Preberala myšlienkami udalosti minulých dňov, až prišla po minulú nedeľu ráno. Postavila chasa predsa len ten máj tomu Trnovskému. Imrich sa o psa postaral. Navešali mu naň roztrhaných onúc, hore slamený venec a miesto rozmarínu celý koreň bodláču. Keď ľudia ztade ráno do kostola išli, jedni že sa smiali: „Čo tá chasa len nevymyslí!“, jedni aj hrešili: „Načo takú špatu ktosi robí?“ Jana však neľutoval žiadon, a len bol každý zvedavý, čo bude s tým májom. Nuž a čo bolo? Nechal Jano tú špatu stáť, ani sa jej prstom nedotknul; a že keď mu furmani, ktorí dasky doviezli, dohovárali a ponúkali sa: „My ti to, Janko, shodíme,“ tak že povedal: „Prečo by ste cudzí majetok kazili? To neni môj máj; to je tých, ktorí ho stavali. Ja mám všetky onuce dobré, tamtie sú pri muzike roztrhané. Ten slamený venec je iste znak poctivosti niektorého z nich, čo si po nociach zaslúžil.“

„Nuž dokiaľ to tu necháš stáť?“

„Dokiaľ si preň neprídu; to je len pomník, aká poriadna mládež býva pod Murtinom.“

Tri dni stála tá špata tam, — potom v noci zmizla; a žiadon z chasy viacej Janov máj nespomínal, chránili sa o ňom aj len nadraziť; lebo rozniesli to furmani a bála sa mládež, že im zato niekto voľajaké meno vymyslí, ktoré už nikto viac nezlíže.

Neraz, — aj v tejto chvíli, — napadly Zuzanke slová matkine: „Nechajte človeka na pokoji, keď vám neblíži.“ Bárs by ju boli poslúchli! Ba prečo im ona len ten máj naradila? Sami neboli by si zmysleli. No však taký ona nechcela, ale predsa. —

Cítila deva, že je spoluvinná. Keby Jano vedel, myslel by, že mu to ona dala takú špatu robiť; čo by si o nej pomyslel?

Chcela sa už onehdá o tú truhlu staviť, ale ju mrzelo. Počká, až kým sa tá vec trochu zabudne, potom pôjde, musí sa o tej jeho viere voľačo viac dozvedeť. Čítala si už od jejich rozmluvy viac razy v Zákone, ale nerozumela tomu skoro nič. „Ba či on rozumel? Iste, však jak naozaj Kristus bol s ním, tak ho i vyučil. Lež či bol Kristus naozaj všade? Bol aj dnes dopoludnia v kostole? No tam iste, však je to Jeho dom; to On teda videl, čo sme tam robili…“

Devy zmocnila sa jakási bázeň, ba jakási túžba, vymaniť sa z čohosi zlého. Cítila zrazu, že kde sa ona objaví, tam ľudia robia zle. Dnes, keď išla cez kostol, pozrela na pavlače, mládenci až sa tak prehýbali cez pavlače, čo za ňou hľadeli a potom jeden druhého strkal a tisknul, až si popresedali tak, aby ju videť mohli. Z kostola tak za ňou bežali, div nepopadali. Cítila deva, že jak tam Kristus naozaj bol, že to bolo veľmi zle.

Neznajúc sama prečo, rozplakala sa sama nad sebou. Hodila sa do trávy, a kam plače tam plače. Bola rada, že sa do sýta môže vyplakať a že ju nikto nepočuje. No zrazu prestala; veď či jej to pomôže? Vedela, že bude robiť zajtra zase to isté, čo aj dnes.

„Však, keď sa vydám,“ potešovala sama seba, „prestane to všetko, aj v kostole pôjdem už sedávať medzi mladé ženy a už nikto nebude za mnou pozerať.“

No s tým srdce spokojné nebolo; ten život zdal sa jej potom taký prázdny a pustý. —

Vzala deva džbán, obviazala lístkom a rýchlo dala sa poberať k domovu. Ako tak kráča, zmocnila sa jej podivná túžba, ísť za Janom Trnovským a požalovať sa jemu. Nevedela, čo a jako by mu to povedala; keď on ju to do takého nepokoja doniesol, snáď ju aj on zase uspokojí. No, keď bude tam chceť, musí si kus zájsť a tak ju ľudia stretnú, čo pomyslia, kade to ide?

„Čo mňa po kom?“ pohodila hlavou; „len Jana kebych doma našla.“ Zrýchlila krok, a sama ani nevedela, jako, len keď už octla sa v háji javorovom a na chodníku, ktorý k Malkovom — ľud ešte vždy tak hovoril — viedol.

Z myšlienok vytrhlo ju zavrčanie a štekot psa; obzerala sa a očervenala až pod vlasy, — veď tu neďaleko boly tri odoťaté pne, a na jednom z nich, držiac jakúsi knihu v rukách, sedel Jano; pes ležal mu pri nohách. Bol taký začítaný, že jej ani nezbadal; postála a zahľadela sa mu do peknej, zamyslenej tváre. „Jaký je on — s Imrichom by sa nemohol rovnať — ten je aj švárnejší, aj všetko — a predsa také má ústa, jako by mu ich Pán Bôh len na to stvoril, aby sa vždy modlily. Ba či on za žiadnym dievčaťom nechodí? Keby tak on kohosi rád mal, ako by to bolo? Také reči by iste neviedol, jako Imrich a tí druhí; — no ako by on to povedal?“

„Nauč ho tomu!“ pošepnul jakýsi hlas deve, ten istý, ktorý ju navádzal, aby v kostole mládencov bláznila; „keď podnes ani jedon nemohol ťa videť a neľúbiť, snáď zaľúbiš sa aj jemu!“ Hodila deva pohľad po sebe, napravila si šatku na hlave a novým zaštekaním psa prezradená, pokročila ku predu.

„Ticho, Dunčo!“ chlácholil šuhaj psa; pozrel, kam zviera hľadelo, a deva videla, ako pekné ružičky povstaly mu na lícach.

„Dobré odpoludnie!“ pozdravila veselo. „Jako sa ti tu dobre sedí.“

„Veru dobre“ odvrával tiež s úsmevom „Ideš snáď z hôr ustatá, odpočiň si.“

„Ak ma ten tvoj chlpáč nepokúše!?“

„O, neboj sa, je to dobrý pes.“ Dunčo jakoby chválu pánovu rozumel, zakrútil chvostom a svalil sa spokojno do trávy, zavrel oči.

„Modlil si sa?“ spýtala sa deva ukazujúc na knihu, sadla si na peň, oprela hlavu o vedľajší strom; zeleň a tôňa kríčkov prežiarených slniečkom utvorily utešený rám jej prelestnému zjavu. Vedela, že teraz je pekná, krajšia ešte než indy, vedela, že z jej kamarátov v chvíli tejto ani jeden by sa nezdržal, aby ju neobdivoval. Uprela v tvár šuhajovu jedon zo svojich najčarovnejších pohľadov.

No oči šuhajove hľadely na ňu také veľké, pekné, hľadela z nich tá pekná, čistá duša a tá milota, ktorá k nemu ľudí tiahla. „Jakú ju krásnu Bôh môj stvoril,“ pomyslel on a s obdivom hľadel na dielo nebeského Majstra.

„Pýtala si sa, či sa modlím?“ vetí srdečne. „Ja sa z knižky síce nemodlievam, ale čítajúc o tých velikých veciach, jaké tu z dejín národa českého znamenané sú, temer pri každej stránke musel som Pána JEŽIŠA vzývať.“

„A čos’ to nečítal Sväté Písmo?“ divila sa. „Ja som myslela, že ty inej knihy ani do ruky nevezmeš.“

„Ó, prečo? Apoštol Pavel nám píše: „Kterékoli věci jsou pravé, kterékoli poctivé, kterékoli čisté, kterékoli milé, kterékoli dobropověstné, jestli která ctnost, a jestli která chvála, o těch věcech přemyšlujte.“ Dietky Božie všetko môžu čítať, čo ich ku zlým myšlienkam neprivedie; všetko, z čoho sa môžu pre časný i večný život niečomu naučiť. I ja teraz, keď som si čítal, jako tí českí bratia pre Krista trpeli, statok i vlasť opustiť museli, učil som sa od nich trpelivosti a vernosti, učil som sa, k ničomu na zemi srdce tak nepripútať, abych to pre môjho Pána utratiť nemohol.“

„A nepovedal by si mi niečo z toho, čo si tam čítal?“ poprosila, zvedavosťou tiahnutá; zabudla, čo chcela, i seba i jeho, zatúžila niečo viac vedeť, než ju naučili.

Ó, a on bol len rád, že mal niekoho, s kým mohol sdeliť to, čo celé srdce jeho zaujímalo, a že ho niekto tak napnuto počúval, ani očí s úst jeho nespúšťajúc. Rozprával jej, aké boly v Čechách pre evanjelikov časy, rozprával o tých mužoch a ženách Božích tej starej doby, ktorí to nijako od tej poznanej pravdy Božej upustiť nechceli, a jako s nimi svet nakladal. Rozprával jej, čo podstúpil mučedlník Boží, Hus, a že oni príkladom jeho sa posilňovali i vtedy, keď, opúšťajúc svoje rodné chalupy a zem otcov v cudzine úkryt hľadať museli. Opisoval jej, ako zrádzal otec syna, syn otca, žena muža, nevesta ženicha, a koľko ženy vytrpeť musely. Jemu sa srdce žiaľom i nadšením rozohrievalo, a ona ho počúvala s očima k zemi uprenýma čelo do dlani podopreté, chvíľami ani nedýchajúc.

Boly to všetko pre ňu veci nové; veď nikdy nepočula, že takí žili kedysi ľudia, ktorí by tak boli vedeli všetko ztratiť pre Krista. Ó, jako Ho oni milovali! Keď sa k nim prirovnala, pripadala si taká mizerná, ako ten červík, čo sa tu pri jej nohách z diery vykrútil a svíjajúc ďalej plazil.

Keď šuhaj konečne zbadal, že sa zvečerieva a upozornil i ju, vytrhla sa jako zo sna.

„Prosím ťa, nemohol by si mi tej knižky požičať?“ poprosila zrazu.

„S radosťou by som ti jej požičal, ale je trošku ťažko písaná, sotva by si rozumela,“ vyhováral úprimne.

„Držíš mňa za velice sprostú, pravda.“ Trpký ťah zkrivil jej rty.

„Za sprostú nie,“ zardel sa, „ale za neumelú; sotva si ešte mnoho čítala, keď tu v kopaniciach ľudia nečítavajú nič.“

„Pravdu máš, my žijeme jako to drevo v horách; nič sa nepýtame, čo bolo predtým, ani čo bude potom, až sa my minieme,“ prisvedčila mu, a slzy vnišly jej do očí.

Pristúpil zrazu k nej. „Ale ty tak zostať nemusíš; si mladá, učenlivá; jak chceš, budem ti dávať všetky knihy, ktoré mám, naučíš sa čítať z ních i rozumeť, tak že potom aj tejto rozumeť budeš.“

„Nevysmievaš sa z mojej sprostosti?“ zadivila i potešila sa.

„O, nie; aj ja bych tak bol vyrástol, keby si mňa Pán JEŽIŠ nebol v mladosti obrátil, a kebych sa nebol dostal von z kopaníc. Keď som sa vyučil tak sa mi čosi zdalo, že vám tu všetkým musím poslúžiť, preto som sa tuto zakúpil; ale vy ste sa všetci odomňa odvrátili. Nuž, to pre Pána JEŽIŠA,“ dodal jako sebe na potešenie.

„Ja som sa od teba neodvrátila,“ vzala deva ruku šuhajovu do svojich; „keď budeš chceť, mňa môžeš učiť; len kto vie, či by si chcel, — keby si vedel, aká som ja zlá.“ Slzy znovu zaihraly jej v očiach. „A išla som dnes len preto do hôr, aby mi trochu ľudia pokoj dali; a dosť som sa tam naplakala. Teraz, keď som ťa o tých českých ženách počula rozprávať, zdalo sa mi, že aj ja bych radšie tak žila, trpela i umrela, len keby som mohla takou byť, ako ony boly.“

„Mohla by si,“ potešil sa šuhaj. „Daj srdce svoje Pánu JEŽIŠI, On ti ho tak zmení, že ani sama seba nepoznáš.“

„Kebych ja vedela, jako to srdce Jemu dať,“ zažialila. „Tebe je snadno, ty všetko rozumieš, ale ja nič z toho nerozumiem.“

„Poď k Pánu JEŽIŠI taká, jaká si; On ťa naučí, ver.“

„Ako ísť k Nemu?“ pozrela na nebe.

„Tam nie,“ zakrútil šuhaj hlavou; „ale či nepovedal Syn Boží: „Aj ja s vami som po všetky dni?“ Tak On je aj tu so mnou; čokoľvek by si Mu povedala, On to počuje aj rozumie.“

„Nuž práve o tom som rozmýšľala, či On nás videl dnes v kostole? Myslíš, že videl?“

„Pravda; ale prečo?“

Váhala chvíľu s odpoveďou, potom zase tak rozhodne pohodila hlavou a dala sa mu rozprávať, nad čím v horách plakala.

„Predtým som o tom nerozmýšľala; ale odkedy som to tu bola, nemôžem zabudnúť, čos’ mi povedal. A keby si vedel, ja som aj tebe ublížila.“

„Mne?“ zadivil sa šuhaj.

„Tebe. Keď chasa bola u nás, hovorili, čo ti vyvedú, aby sa presvedčili, či sa nahneváš, — a ja som im naradila, aby ti postavili máj, pravda taký, jako nám dievkam stavajú; chcela som im aj stužky dať. Za to, že oni takú špatu postavili, ja nemôžem, ale predsa som ich na to naviedla. — No, ale ja som ťa neznala,“ dodala jako na omluvu.

Hľadel dolu, nevidela mu do tváre.

„Hneváš sa?“ vravela ticho. „A už by si ma iste neučil, ani knihy nepožičal, keď vieš, aká som ja.“

Vzhliadnul rýchle: „Ba práve preto chcem ťa učiť, aj kníh ti dám, aby si videla, že sme neni na svete len na zábavu.“

„Nehneváš sa?“

„Nie; bolo mi len ľúto, keď som ti nikdy neublížil. No dnes by si to už pravda neurobila.“

„Nie, Janko; a prosím ťa, odpusť mi. A ešte to ťa prosím: povedz mi, čo si si myslel v tú nedeľu? Hneval si sa na nich?“

„Nehneval, ale to dosť dlho trvalo, než som mohol tomu privyknúť, že mňa tak bez príčiny pred svetom pohanili. Napadlo mi: pôjdu ztadeto ľudia, uvidia; čo si o mne pomyslia? Prial som si, keby sa radšej zem otvorila, a skryla mňa, než má niekto povedať, že som snáď nejaký nepoctivý mládenec, ktorý si už iného rozmarínu nezaslúži.“ Tvár šuhajova i teraz bola veľmi bľadá; prežíval ešte raz to pohanenie. No zrazu sa vyjasnila; „Ako tak stojím a chystám sa, že chytím sekeru a podotnem tú ohavu, tu mi napadnú slová: „Aj, s nepravými počten jest,“ a zatým: „Mně se protivili, i vám se protiviti budou;… a to učiní vám proto, že nepoznali ani Otce ani mne.“ Ach, Syn Boží, svätý, nevinný visel medzi dvoma lotry a svet držal ho za tretieho, — a ja bych pre Neho nevedel ani takýto posmech sniesť? Pomyslel som si: Súd môj je u Boha môjho, nechal som máj stáť; a hľa — už na štvrtý deň ho nebolo. Ver mi, za tie štyri dni som mal takú radosť v duši, ako nikdy; kedykoľvek mi oči na tú žrď padly, vždy mi stál kríž na Golgate pred očima, a tešilo ma veľmi, že som hodný aspoň voľačo máličko trpeť pre Neho, ktorý mňa tak miloval.“

Sohnula sa deva pre džbán s jahodami i pre šat. „Keď si ty všetko tak vysvetlíš,“ vravila snivo, „tak tebe ľudia nemôžu ublížiť; lebo bárs ťa aj niečo veľmi zabolí, Bôh ťa poteší. Si predsa o mnoho šťastnejší jako ja. Ale dobrú noc!“

„Dobrú noc, Zuzanka! A nevezmeš si nejakú knižku?“

„Dnes nie; prečítam najprv celé jedno evanjelium, až potom.“

„Ó, to budem rád; a budem sa modliť, aby ti Pán Bôh dal tú milosť, že by si i rozumeť mohla. Tak dobrú noc!“

Ponáhľala sa deva preč, ako by chcela utiecť; až keď už hodný kus bola od Malkovie sadov, postála.

„Keby som sa mohla vrátiť a navždy tam zostať, bolo by so mnou lepšie; ale keď domov prídem, budem zase tá istá,“ zatesknila, a pomaly — ako by ju mladé nohy niesť nevládzaly — odchádzala k domovu. Kým prišla, bolo neskoro, už na ňu čakali. Plná izba bola chasy; ktorí triezvi, ktorí podnapilí. Vrhli sa na jahody, keď im ich vysypala. Rozprávali žarty; koľkokráť deva podobné počula a smiala sa na nich, — dnes sa smiať nemohla.

Keď mládenci, — raz ten, raz onen — dôverne chceli sa k nej blížiť, poneváč Imricha tu nebolo, zmocnila sa devy nikdy nepocítená ošklivosť; ustavične musela mysleť: „Keby ťa tak Jano videl! — On nevidí, ale Kristus áno! —“

Konečne spravila všetkému konec; povedala, že je ustatá, že ju hlava bolí, aby vraj i oni išli spať. Urazili sa mládenci a odišli.

„Čaká Imricha, chce s ním byť sama,“ hovorili vonku, — a že budú niektorí striežiť, či on príde.

Nečakali dlho, prišiel; bol hodne podnapilý. Počuli, ako hovorila mu Hrubíková, že Zuzanka išla už do komory, že sa žalovala na bolenie hlavy. No on nepočúval. „Pustite ma za ňou, nech ju aspoň vidím!“

Žena všelijako vyhovárala.

„Ak ma nepustíte,“ zahrozil šuhaj, „jakživ viac k vám neprídem.“

To pomohlo. — Nechcela Hrubíková zaťa utratiť, pustila polozpitého šuhaja.

No práve jako už položil ruku na kľučku komorných dverí, otvorily sa tieto z nútra, a v nich úplne ešte oblečená zastala Zuzanka.

„Čo chceš, Imrich?“ vravila cudzo.

„Teba,“ zavolal náruživo a chcel ju objať.

Vztiahla ruku záporne. „Si opilý,“ preriekla; „jak ešte raz opilý k nám prídeš, nikdy viac sa na teba nepodívam. Myslíš si, že pôjdem za opilca, ktorý by ma bil a a aj svoje i moje premrhal?“

Jeho akoby ľadom oblial. „Neni som opilý, Zuzanka,“ hovorí krotko. „A však nič nechcem, len videť ťa, a len raz sa mi daj objať, len raz bozkať, potom hneď preč pôjdem.“

„Nie, dnes nie.“

„Hneváš sa?“

„Áno, hnevám; a jak nechceš, abych sa celkom rozhnevala, tak choď.“ Podala mu ruku a vnišla zase do komory a zamkla.

Odišiel šuhaj zahanbený a jako vo snách.

Keď videli mládenci, že tak hneď odchádza, uspokojili sa i usmierili. „No veď ona, až ju nebude hlava boleť, zase bude tá stará,“ povedali jeden druhému.

A deva? Preplakala skoro celú noc žalosťou nad tým, že žila dosiaľ v takomto pekle, že žila v ňom rada, a ani len nevedela, jaké to bolo škaredé. Tuším jej sám Bôh oči otvoril. Premodlila sa všetky modlitby, ktoré znala zpamäti, ale úľavy jej to neprinieslo. Konečne zalamujúc rukami zavolala hlasito: „Pane JEŽIŠI Kriste, keď si Ty všade, teda mňa počuješ; však keď si aj za mňa, hriešne stvorenie, na kríži umrel, pomôž mi Ty sám, lebo ja si nepomôžem!“ Po tomto výkriku duše bolo jej ľahšie; jakási nádeja ožila v nej, že Kristus ju počul a pomôže. Ako? To ponechala Jemu a usnula.