ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snáď práve v tej chvíli, keď utekal Ondrej Murtin z vlastného domu do hôr, otvorily sa potichúčky dvere na izbe Jana Trnovského; pekná detská hlavička objavila sa v ních a v chvíli na to vynorila sa celá malá postava Betky Lehotských.

„Tetičko!“ zavolalo dieťa radostne. Na toto zavolanie vzhliadla v knihe začítaná mladá žena, a — výkrik srdca materinského, kto ťa podá v celej sladkosti?

Betka neišla sama. Čo chvíľa kľačala už mladá žena, objímajúc malú pestúnku i s utešeným chlapčiatkom.

„Mamitto! mamitto!“ jásal Joženko a hodil sa celou silou k matke.

„Ja som vám ho doniesla, tetičko,“ víťazoslávne chválilo sa dievčatko, „keď len vždycky za vami plače.“

„Ďakujem, Betka moja!“ Šťastná matka, berúc svoje dieťa, pocelovala i osmahlé čielko malej jeho pestúnky.

„A pustili ťa?“

„Nepustili by ma, tetičko, ale neni nikoho doma; mamička išli na pohrab, tatíčko pre melivo, dedíčko neviem kam, a ujček Daniš ešte neprišli z kostola, chceli tiež na ten pohrab zostať.“

Keď potešila sa mladá matka s pokladom tak boľastno postrádaným, videla až teraz, aké je dieťa špinavé, neopatrené, a srdce jej stislo. Našla si hneď vody, vzala dieťa do kuchyne, vykúpala jedno a umyla i druhé. Potešila sa, že tu Joženkove šaty zostaly, čo mu bola oprala, že ho môže do čistého prevliecť. Videla s boľasťou, aké je dieťa opadlé a zanedbané; ach, a bol ešte len týždeň, čo bude ďaľej? — Doniesla potom deťom mlieka i chleba; zajedly si chutno. Chlapčok nechcel ani behať po izbe, len sa pevno držal mamičky, ako by sa bál, že mu ju zase vezmu.

Ó, predstavte si, ako bolo jej, keď myslela, že si ho nemôže podržať, že ho musí poslať preč. No či musí? Či jestvoval skutočne zákon, ktorý ju nútil, ponechať dieťa otcovi, keď tento otec sa oň nestaral? — Keď ho nevráti, príde Daniš, vezme jej ho zase, Betku potrestajú; a potom ona nebude môcť viac dieťa opatriť; — takto jej ho Betka aj častejšie doniesť môže.

Malo tuším chlapčiatko vôľu, dokázať jej, že ešte nezabudlo všetko; rozkošné ústočká v milej lámanine opätovaly veršíčky z Písma.

„Tetičko, ja som tak rada, že som u vás,“ vzdychla Betka, túliac sa k dobrej, veľmi postrádanej tetičke. „Rozprávajte mi niečo o Pánu JEŽIŠI; budete?“

„Budem, Betka.“ Sadla si mladá žena s deťmi na prah dverí vo dvore, a medzitým, čo svoje vinula si k sebe, opätujúc kedy-tedy jeho celovanie, dievčatku rozprávala tak, ako sa deťom rozprávať môže, o tej veľkej láske Božej.

„Tetičko, a vidí Pán JEŽIŠ všetko? Je On silný?“ vyzvedalo dieťa.

„Vidí, Betka; a on je najsilnejší.“

„A videl on aj, keď vás ujček bili.“

Zardela sa mladá žena nad otázkou dieťaťa.

„Videl, Betuška.“

„A prečo vás on neobránil, keď je silný? Či sú ujček silnejší?“

„Preto, Betuška, keď chcel vedeť, či pre Neho aj boľasť snesiem, tak ako On pre mňa,“ vetila mladá žena vážne.

„A veľmi vás to bolelo?“

„Bolelo, Betuška; ale Pána JEŽIŠA, keď Ho tými bičmi šľahali a na kríž pribili, bolelo viac.“

„A to vás ujček preto bili, keď ste nechceli v nedeľu kupovať a keď sem chodíte?“

„Preto; no, Betuška, čo myslíš, keď Pán JEŽIŠ chce, aby sme nedeľu svätili, a ľudia nechcejú, koho máme poslúchať?“

„Pána JEŽIŠA.“

„Budeš Ho aj ty poslúchať?“

„Budem. — Ale už musím domov, lebo by mňa mamička bili, keď prídu. Joženko, poď!“ — No Joženko sedel príliš dobre; on opieral si hlavičku o srdce mamičkine.

Ach, cítilo sa dieťatko doma na tom najbezpečnejšom mieste; ako ho v jeho peknom šťastí zmýliť? Ako ho sebe od srdca odtrhnúť a poslať preč? — Ztriasla sa mladá matka, všetko v nej ozvalo sa proti tomuto neprirodzenému rozdeleniu.

„Zanesiem ti ho až po lúky,“ preriekla vstávajúc, „snáď zaspí.“ — Ale chlapčok akoby tušil, čo ho čaká, nezaspal; idúc celou cestou utkvievaly čierne očká, také nevinné, krásne, s takým neodolateľným pohľadom v kamdiaľ bľadšej tvári matkinej.

Keď prišli na rozhranie hája, a ona, zatláčajúc násilne boľasť srdca, chcela ho dať malej pestúnke, dalo sa úbohé plakať, kričať; čosi zostrašené, zúfalé bolo v tom kriku. Kŕčovite držaly sa malé ruky šiat matkiných.

„Ó, Pane JEŽIŠI,“ zaúpela mladá žena, „však ja som jeho matka, ja si ho nedám!“ Náružive privinula dieťa k sebe.

„Choď, Betka, domov, povedz, že ja som si dieťa vzala, neboj sa, nebudú ťa biť.“

„A keby mňa aj bili,“ pohodilo dievčatko hlavičkou, „ja vám ho predsa nechám; nech si ujček idú pre vás, však aj tak to nič neni, keď ste vy preč.“

„No tak choď domov, Betuška, a buď dobrá, lebo Pán JEŽIŠ ťa vidí.“

Rozbehlo sa dieťa po lúkach k mlynu, a bola už hodný kúsok, keď konečne utíšilo sa hýkajúce chlapčiatko.

„Neplač, Joženko, však si ťa mamička nedá.“ Vášnivo túlila mladá žena dieťa k sebe, celovala malé ručičky, čo tak pevno sa jej držaly.

Ba čo asi myslel pri tomto obrázku starý mlynár? Bol na lúkach, privábil ho do húštia detský krik; vedel, že Betka je s chlapcom sama. „Kto zná, čo mu urobila tá žaba.“

Prišiel i videl, ako bránilo si chlapčiatko svoje právo. Bol mlynár tvrdý muž ako skala, no i skala dakedy zmäkne; videl on, jak bľadá je jeho nevesta, videl, že všetkému tomu je Daniš na príčine. Pocítili oni všetci, čo to znamenalo, nemať jej v dome. Snáď už išla, snáď chcela sa vrátiť.

„No, čo neideš ďalej?“ prehovoril drsno. „Čo tu okolo stavania obchádzaš ako nejaká tuláčka? Hybaj domov!“

Ó, keby vedľa uderilo, nezľakla by sa viac mladá žena; pritúlila dieťa pevno k sebe.

„Neobchádzam ja okolo vášho stavania, tatíčko,“ vetila vážne, „mlyn je ešte ďaleko.“

„A kdes’ toho chlapca vzala?“

„Vzala som ho Betke; dieťa je moje a ja si ho nedám. Nebolo dnes ani umyté ani oblečené. Však ste počuli, ako kričalo a ako sa ma aj teraz drží.“

„A kto ho mal umyť, ty — — —“ špatná nadávka doplnila vetu. „Pekná svätá, pekná kresťanka, tak muža aj dieťa odbehnúť.“

Nemala Juda vôľu brániť svoju nevinnosť pred svokrom. „S Bohom, tatíčko!“ vetila krátko, ale pevno.

„Naozaj neideš zpät?“ zastal jej on cestu. „A dokiaľ to tak trvať má?“

„To ja neviem, tatíčko; dokiaľ Daniš neuzná, že mi bez príčiny ublížil. Keby som tak dnes k vám prišla, vy by ste mysleli, že ste boli všetci v práve, že len ja som sa proti vám previnila; to by vás len vo vašich hriechoch utvrdilo. Nútili by ste ma, abych s vami proti vôli Božej žila. Daniš, keď neuznal, že čo spravil, zle spravil, bil by mňa, kedy by sa mu zachcelo, a mňa Boh na to nestvoril, aby so mnou horšie ako s nemou tvárou nakladal. Až sa Daniš nebude môcť bez mňa obísť, potom prídem, prv nie; a s Bohom!“

Prv než sa mlynár nazdal, bol sám. No, ešte vždy sa mu zdalo, že ju vidí tam stáť; slnce svietilo jej kol bľadej, peknej tváre; vyzerala s tým dieťaťom na rukách skutočne ako nejaká svätá.

„Aká je to pyšná ženská,“ hovoril mlynár sám k sebe. „Daniš ju má teda prosiť.“ No, kebych vždy bol mal odprosovať, keď som moju starú vybil, to bych ani inšie nebol robil. Môžeš čakať, lež to Daniš urobí! — — Dobre, že si to vrabča vzala, aj tak to všade zavadzalo a pišťalo za materou, ako také kura bez kvočky. — No, nejakým spôsobom ju predsa domov dostať musíme, lebo jej je treba.“ — Hlboko zamyslený a rozmrzený vrátil sa starý mlynár domov.