ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý večer, keď vrátil sa Pavel Murtin domov, stál starý mlynár Lehotský na vysokej lávke, ktorá jeho dom, potokom otočený, s lúkami spojovala, a obzeral škody na splave. On však sa už málo staral o mlyn, žil len svojmu hospodárstvu; ale preto rád vyhľadával každú chybu, aby mal za čo hrešiť; lebo jemu sa ani dobre nedýchalo, keď nehrešil.

Mlynár bol muž dosť vysoký, složitý, svalov železných. Červená tvár kypela zdravím, len vlasy a fúzy mu už prekvitaly. Bol on tak asi šesťdesiatnik. Zo dvanástich detí zostali mu len traja synovia, najstarší a dvaja najmladší.

Najstarší mal už veľké deti; jedon jeho chlapec chodil do škôl. Chcel mať dedo z neho raz advokáta, lebo závidel pánom, že sa im tak dobre vodí na svete. Dievča dali do mesta slúžiť, aby sa naučilo reč; aj šaty už bola prehodila tam. Mladší chlapec bol u krajčíra na remesle; a najmenšie dievča sedelo na brehu s kŕdlom husí, ktoré práve skákaly teraz do potoka niže splavu a s krikom kúpaly si krýdla vo vode. I dievčatko omočilo bosé, ušpinené, ohorené nohy a nechalo čistú, chladnú vodu prez ne tiecť.

„Čo tam robíš, ty žaba? Ideš za husami!“ zavolal mlynár na vnučku, stiahnul husté, šedivé brvy.

Vzchopilo sa dieťa, ale vidno, jako tvrdo padá mu vstávať. Natiahlo najprv jednu ruku, potom druhú, zívlo hlasite a lenivo vytiahlo nohy z vody; krok za krokom poberalo sa za husami. Dedo sa už naň nedíval; hľadel na starý, šindlom krytý mlyn, ktorého krivá strecha, jako nejaká starena o mladuchu, o pekný nový dom sa opierala.

Vyšiel mlynár nad splav, zkadiaľ videť mohol celý svoj majetok. „Hľa,“ myslel s chlúbou, „to som ja všetko zbudoval. Keď sme so starou začali, bola len táto stará, chajda, — a teraz hľa: nový dom, maštale plné; všetko, čo okolo vidím, lúky, sady, role, všetko je moje. Synov som poriadno vychoval, má každý svoje remeslo, môže sa živiť; ja som statočný a poriadny človek“… a pri tom sa zamračil, ako čo by niekto o tej jeho poriadnosti pochyboval.

V tom ztrhnul sa na dvore krik; ostrý ženský jazyk prihorlivo omálal sa v ústach, ktoré predtým iste neboly opláknuté, keď z nich taká špina jedovatých, ošklivých slov vychádzala.

„Čo ona zas škrečí?“ zamrmlal mlynár. Rázne otvoril dvierka nad splavom, vnišiel mlynom dnu.

„No, čo sa robí?“ —

Naprostred dvora, mŕtve káčatko v jednej ruke, druhou rozháňajúc v povetrí, stála gazdiná, žena na svoj vek značne zostarlá; pichľavé, sivé oči len tak iskrily.

„Ale, Kačo, čo sa tak hneváš?“

„Ach, kto by sa nehneval? Pozrite, už tretie skapaté, a to len ona je na príčine, dala sa im iste horúceho nahltať; schválne mi to robí, schválne“ — a zas nasledoval prúd špinavých nadávok.

„Nekrič!“ zareval mlynár, tak že až pokojno dosiaľ spiaci pes celý naľakaný vyskočil; teľa vyšlo z maštale, dalo sa strečkovať po dvore, plašiac kŕdeľ sliepok; — rozfŕkly sa širinou. Kohúti veľkými kroky hľadali ochranu na hnoji vysoko nakopenom.

Vedel mlynár Lehotský ukázať, kto je v dome pánom. On jediný bol vstave umlčať synovu ženu; lebo keď on začal hrešiť až sa tak všetko triaslo.

Teraz nehrešil; strmo zameril k bočným dverám nového domu, vnišiel do peknej, čistučkej kuchyňky, kde pri ohnisku, ohňom osvietená, stála mladá žena, bľadej teraz tváre. Mala ruky jakoby k modlitbe složené, k hrudi pritisknuté. Na vlhkých očiach vidno jej, že plakala a že ani teraz nedlie dušou pri práci, ktorú koná. Utešené chlapčiatko v bielunkej košieľočke schovávalo kaderavú hlavičku v záhyboch jej sukne. Pri prudkom zaplesknutí dvier ztriasla sa mladá žena, poľakané dieťatko pustilo svoju oporu a nech ho rýchlo nezdvihne, tak by sa uderilo.

„Čo len vždy to pohoršenie robíš?“ zakričal mlynár. „Čos’ už zas tej Kači vyviedla?“

„Nič som nevyviedla, tatíčko, však som ani doma nebola,“ ticho odvráva mladá žena. „Viete, že sme len pred chvíľou z lúk prišli a odtedy varím večeru.“

„No, ona by bez príčiny nehovorila, muselas’ tým kačiciam čosi urobiť; keď sa tebe nevyliahly, tak aj tie jej chceš zkántriť.“

„Ba jako bych mohla taký hriech učiniť? Prosím vás, tatíčko, verte mi, ja nikomu zle nechcem; nemôžem za to, že ma Kača nenávidí a všetko to najhoršie na mňa smýšľa.“ Dve veľké slzy vyhŕkly z očí mladej ženy a padly do zlatých kučeriniek dieťaťa.

„Neprišiel som žiadne plače ani lamentácie počúvať. Jedno je isté,“ mračil sa mlynár, „všetkým nám robíš naprotiveň; odkedy ten tvoj čistotný brat, ktorý tu vieru i dušu predal, prišiel, neni z teba to, čím si bývala. Ba taká si nám protivná, ani hľadeť na teba nemôžeme; divím sa veru Danišovi, že ti to trpí, aby si vždy tam behala a aj do pol noci tam vysedúvala.“

„Tatíčko môj, Daniš vie, že my dvaja tam nič zlého nerobíme. Čítame si Slovo Božie, spievame ku cti Pánu Bohu a modlíme sa aj za vás.“

„Ach, čo, kto sa potrebuje za mňa modliť? Ja sa za seba pomodlím sám, a dosť. Keby to moja žena tak sa bola do druhej chalupy vláčila, bol by som jej ukázal, kto je v dome pánom; aj Danišovi poviem, aby si spravil poriadok.“

Ztriasla sa mladá žena, pritúlila dieťa pevno a sopäla ruky prosebno:

„Nedrážte Daniša proti mne, tatíčko, pekne vás prosím; všetko vám robiť budem, všetko znesiem, len mi nebráňte k Janovi chodiť. Ja vám to neviem povedať, a vy by ste ma ani nepočúvali, no mne je, keď tam prídem, jako bych už v tom nebi bola, o ktorom on rozpráva, takú sladkosť v srdci cítim. Daniš mi hovorí, že si môžem aj doma čítať, aj doma sa modliť; však si čítam aj modlím sa, ale u nás nikdy neni pokoja od skorého rána do noci, tak ja tu z toho nič nemám. Ach a ja tak velice túžim, aby aj mne Pán JEŽIŠ odpustil hriechy a prijal mňa na milosť, aby aj mne dal tú radosť, ten pokoj, ktorý Janovi daroval.“

„Ale mlč; a čo máš vždy s tvojimi hriechy? A že nemáš tu pokoja? Mladá pani! — ona by chcela, aby sme všetci iné ani nerobili, len nad knihou sedeli. Modli sa — nemodli sa, z prázdnej misy nenaješ sa; keď sa ti ťažilo robiť, mala si sa vydať za kňaza.“ Mlynár hnevivo obrátil sa ku dverám.

„Viete dobre, tatíčko, že sa mne nikdy robiť neťažilo,“ hájila sa mladá žena; „rada robím i robiť chcem; prez celý deň verne budem vám slúžiť, len tie večere mi nechajte pre moju dušu; veď i z toho žiadnej škody mať nebudete.“

„A, kto sa s tebou bude ťahať? Ale to ti hovorím: ak sa Daniš naučí každý deň do krčmy chodiť a bude mrhať aj tvoje aj moje, keď ho ty budeš odbiehať, tak… Ak on ťa z domu nevyženie, ja ťa vyženiem; rob, čo chceš!“ Odišiel mlynár s netakou horkosťou v duši.

O chvíľu zastal vo vyhni najmladšieho syna. Okúval Imrich vôz, ktorý Daniš práve bol dokončil. Zahľadel sa muž na švárnych svojich synov; páčilo sa mu, že tak pilno pracujú. Zabudnul pri nich trochu na nevestu, zvlášte keď ho oba zbadali, a Imrich — jako to už jeho obyčaj bola — začal robiť špásy a pri každom tak sa zadušil, tak zahrešil, že by to ani on, starý, lepšie nedoviedol.

No v tom otvoril Juro Lehotský bránu, viezli mu melivo; volal na bratov, aby mu pomohli složiť. Tak išli všetci traja i s otcom, a v mlynici zvládla živá vrava.

Medzitým dovarila mladá žena večeru, prichystala na stôl. Oni chovali sa už osobitne, mlynár s Imrichom a Jurom jedli spolu.

Sám mlynár to bol tak podelil ešte vlani, aby nebol toľký hriech, keď sa bola Jurova čosi s Danišom povadili. Ó jak mu bola teraz mladá žena vďačná, veď sa predtým nikdy ani najesť nemohla. Opatrila, nachovala si dieťa; a keď jej na lone zaspalo, vložila ho do malej postieľky, ktorú bol Daniš pre svojho prvorodzeného spravil. Práve len čo bola hotová, vnišiel muž. Nahnul sa i on nad spiace svoje dieťa, poceloval utešené chlapčiatko, potom s chuťou pustil sa do večere, ktorú mu žena predložila. I hlad bol hodný i večera dobrá; — jedlo len tak mizlo.

Manželia vraveli spolu prívetive, srdečne; vidno na nich, že sa majú radi, že jich len roľa s roľou nespojila.

„Keď sa navečerám, pôjdem k Janovi, má mi truhielku na ten vozík pre rychtára spraviť.“

„Dočkaj ma, kým si porobím, pôjdem s tebou,“ poprosila mladá žena.

„No nedbám; ale sa ponáhľaj. A čo s chlapcom?“

„Však znáš, on sa už do rána nezobudí.“

„Idem zatiaľ ešte kravám usypať.“

Ponáhľala sa mladá žena. Čo nevideť kráčali už i s mužom lúkami. Videla ich zo zelnice švagriná. „Jako sa vedú, ani pred sobášom,“ zaburácala v nej závisť. „Už iste aj jeho sviedla, aby s ňou išiel k Janovi. Taká kukučka, dieťa len tak odbehne, zamkne. Ba, že ten Daniš je tak slepý; inakšia som ja bola roba za mladi a Juro netak za mňou sa šialil, ale taký sprostý predsa nebol. Ale, však ja uvidím, čo z toho bude: a raz Danišovi posvietim.“

Na rozhraní hájov oba manželia postáli, museli sa oháňať proti psovi, ktorý od veľkej radosti div mladú ženu neshodil.

„Ale, Dunčo! No už je dobre,“ pohládzala ho po huňatej hlave.

„Jaký kamarát,“ zasmial sa Daniš.

„Vieš on si mňa pamätá ešte z domu; neraz sme spolu ovce pásli.“

„Teraz je na penzii. No, starý, máš pána doma?“ Pes akoby rozumel, zdvihnul chlpatý chvost a cvalom ukazoval cestu k neveľkému, ale na veľmi peknom mieste postavenému stavaniu, kde práve teraz z vnútra sa otvorily dvere a oproti mladým manželom vychádzal šuhaj, na ktorého milo sa bolo podívať. Nebol taký pekný, jako jeho sestra; ale mal vám čosi tak milé, čo ľudia okolo neho nemohli rozlúštiť; keby bol žil medzi pánmi, boly by o ňom povedali, že mu na tvári i v celom zjave odzrkadlená bola pekná duša.

Privítala sa rodina; šuhaj volal do nútra.

„Môžeme aj tu pod orechom zostať,“ sadal si mladý kolár na brvno.

„Veru zostaňte a porozprávajte sa, ja zatiaľ vnídem pozreť, či nebolo by treba voľačo spraviť, keď je to len zle bez gazdinej.“

„Dobre urobíš, Judka: sprav mi, prosím ťa, poriadok s tým mliekom,“ prosil šuhaj. Hľadel za sestrou, ako zmizela v šeru večernom.

„Ba jako ty tu môžeš tak sám žiť, Jano?“ divil sa mladý kolár. „Však by tie múry na mňa letely.“

„Neni som sám, Daniš. ,Budeš bydliti o samotě, ale ne sám.‘ ,Neboj se, nebo já jsem s tebou,‘ mierno s presvedčením odvráva šuhaj.

„Myslíš ozaj, že Bôh tu s tebou prebýva?“ nedôverivý úsmešok zkrivil tvár mladého muža.

„Nemám žiadnej príčiny ani práva, pochybovať o Jeho slovách a sľuboch.“

„Ale vieš to iste, že tebe patria?“

„Celá Biblia je naša, tak všetky sľuby Božie sú moje, ja im verím.“

„Nuž to je dobre, kto to tak môže: ale ver mi, ja bych ani nechcel, aby to, čo v Biblii stojí, a čo kňazia kážu, bola pravda; ja bych nechcel, aby bol Bôh vždy so mnou. Trafí sa, že človek všeličo povie a spraví, čo práve neni dobre, a kebych mal veriť, že On vždy na mňa hladí a že ma počúva, to by sa mi neľúbilo.“

„Prečo si teda hovoríte, keď idete okolo jedon druhého: Pán Bôh pomáhaj!? Však jak Bôh neni pri vás, jako vám môže pomáhať?“

„Ach, nuž to je len taká obyčaj, pri ktorej žiadon z nás nič nemyslí.“

„Na čo beriete ale meno Božie nadarmo, keď nič pri tom nemyslíte?“

Pod orechom ztíchlo.

„Abych ale nezabudnul, čo idem, spravíš mi tú truhielku? Do soboty ju budem potrebovať;“ odbočil mladý muž.

„Už je temer hotová; keď pôjde Imrich zajtrá okolo, môže ju vziať a okovať.“

„Musím povedať, že remeselník je z teba na mieste, Jano a človek sa môže spustiť na teba; čo povieš, to aj držíš,“ úprimno pochválil Daniš švagra.

„Kebych sľúbil, čo dodržať nemôžem, vtedy bych klamal, a to je hriech.“

„Hriech! Tebe je všetko hriech,“ zamračil čelo mladý muž; „aj k muzike medzi chasu ísť je hriech, aj vypiť si je hriech. Čo je z teba jaký mládenec? Dáš si nadať, naprotiveň robiť, neodpovieš, lebo i to je hriech; medzi ľudí neideš, keď nemusíš, žiješ tu sám jako taký pústovník; naposledy povieš aj, že oženiť sa je hriech.“

„To nepoviem; len tí, ktorí sú antikristovi, budú zakazovať ženiť sa a vydávať.“

„Tak prečo sa neoženíš?“

„Necítim toho potrebu.“ Červánky zbarvily tvár šuhaja.

„Ba snáď myslíš, že nenajdeš dievča, čo by na taký život pristalo, ako ty vedieš. No, ja bych ti jednu poradil. Hore u Murtinov majú dievča jako kvet; je pravda, je chudobná ani kostolná myš, ale však peniaze sú pre teba len hriešna mamona, na tie ty neideš. Ja ti ju namluvím, chceš?“

„A vieš iste, že ju Bôh stvoril pre mňa?“ ruka šuhajova spočinula na rameni švagrovom.

„To neviem: ale však ak ti je súdená, tak ťa neminie.“

„No tak to bezpečno môžeme nechať na pokoji,“ zasmial sa šuhaj; „čo má prísť, príde samo.“

Ďalšie slová utrhnul príchod Judkin.

„Mali by sme už ísť domov,“ hovorí Daniš, „ale vy dvaja ste sa ešte ani nerozprávali; tak idem len ja, a ty, švagre, Judku potom odprevaď.“

„Mohol si ešte s nami zostať,“ prosili oba, ale márne.

„Viem, čo oni chcejú,“ myslel Daniš, odchádzajúc samotný, „idú si čítať, modliť sa, a to ja nemôžem počúvať.“ No predsa postál neďaleko a díval sa jako tam v nútri o chvíľu rozžíhal švagor lampu, jako spolu so sestrou sadli za stôl; on otvoril veľkú, svätú knihu, a keď sa krátko pomodlili, čítal. Ona oprela si lakte o stôl, líca sopäté o ruky a tak ho počúvala, priam jako čo bys’ žížnivého piť videl.

„Predsa bych rád vedel, čo on číta,“ hovorí sám k sebe mladý kolár, „a čo ona tak počúva.“ A celá tá krásna príroda jakoby volala: „Poď, poď!“ aj v nútri srdca volal hlas: „Poď!“ Už sa zdalo, že neodolá, ale hodil hlavou: „Keď ju to teší, nech, ale mne je moja viera dosť dobrá; tak žiť, jako Jano žije, bych ja aj tak nemohol, ani nechcel.“

Ponáhľal domov. No, bolo mu, jakoby tam v horách — a či v srdci jeho — bolo čosi zaplakalo.

Von ale otvoreným oknom do tichej letnej noci znelo miernym hlasom čítané slovo dobré, plné sladkého pozvania.

„Ej, všickni žízniví, poďte k vodám, i vy, kteříž nemáte peněz. Poďte, kupujte a jezte; poďte, pravím, kupujte bez peněz a bez záplaty víno a mléko. Proč vynakládáte peníze ne za chléb, a práci svou za to, což nenasycuje? Poslechněte mne raději, a jezte to, což jest dobrého a nechť se kochá v tuku duše vaše. Nakloňte ucha svého a poďte ke mně, poslechněte, a budeť živa duše vaše.“ (Izai 55, 1—3.)

Tam, keď prečítaná bola celá kapitola, pozrel brat na sestru dychtivo počúvajúcu a hovorí:

„Poď aj ty, Judka; toto pozvanie platí tebe, teba to volá Pán JEŽIŠ, aby si šla k Nemu. On, ktorého nám sám Bôh za svedka a za učiteľa dal, vystiera ruky po tebe a volá: „Poď!“

„O veď ja bych rada išla, Janko. Ver mi, odkedy tie pravdy Božie počúvam, mám takú veľkú túžbu v srdci, najradšej bych všetko odbehla a šla za Ním; ale keď som len veľmi hriešna. Či môže mňa on takú prijať, jaká som?“ Prúd sĺz skanul s očí mladej ženy na biele líca.

„Ach, Judka, však neni spravedlivého ani jednoho. Pán JEŽIŠ sám povedal, že neprišiel volať spravedlivých, ale hriešnych k pokániu. A tuto máme to pokánie opísané: „Opusť bezbožný cestu svou, a člověk nepravý myšlení svá, a nechť se navrátí k Hospodinu, i slitujeť se nad ním, a k Bohu našemu, nebť jest hojný k odpuštění.“

„Je to skutočne tam?“

„Je, počuj!“ Šuhaj ešte raz čítal i to, jako tam ďalej stojí o Božích myšlienkach, ktoré sú tak vysoké oproti našim; i o tom, že Slovo Jeho sväté nevráti sa prázdne, keď ho človek nechal do srdca padnúť, ale jako dážď obmäkčí túto tvrdú pôdu a učiní ju schopnú, aby prijala to semeno Božie, Pána JEŽIŠA.

Porozumela mladá žena konečne a poslúchla volanie: „A protož s veselím vyjdete a v pokoji sprovozeni budete.“ Išla k Pánu JEŽIŠI, priniesla Mu svoje hriešne srdce, dala sa jemu celá a prijala z ruky Jeho, tak jako sľuboval, zadarmo všetko: odpustenie, milosť, život večný i Ducha Svätého, áno Jeho samého. Miesto chrastín vzišly v srdci, ktoré razom potešené a nasýtené bolo, jedle, miesto hlôžia vyrástnul myrtus lásky, a bude to, čo ešte ďalej Duch Svätý s ňou a v nej vykoná, Hospodinu k sláve a na znamenie večné, ktoré nebude vyhladené.