ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A keď prišiel ten nasledujúci týždeň, prišlo tak u Lehotských, že nevedel žiadon, kde mu hlava stojí. Ako to obyčajne býva, po pohrabe, na ktorom Lehotská i Daniš v nedeľu účasť brali, dávala rodina mŕtvej pre sprievodcov kar; prišiel naň i Juro Lehotský. Bola umretá žena z rodiny. Sedeli tu ľudia v tej nákazou naplnenej izbe, z ktorej mŕtvu len pred pár hodinami vyniesli, — a ešte aj teraz bolo jej tu plno, lebo silno tiekla, — nuž sedeli tam, jedli, pili.

Keď prišiel Juro domov, hneď ho zima vytriasla. Ráno, nechcejúc sa poddať, vstal ešte, ale už po obede vytriasla ho znovu; musel ľahnúť. Musel starý za neho vo mlyne robiť; Imrichovi zostala všetka poľná práca. Kača nevedela, čo prv.

Juro bol veľký, silný muž; horúčka zchopila ho tak, že dvaja mali ho čo držať. Bežal Daniš hneď v utorok pre doktora; dávali užívať nemocnému, čo doktor predpísal, aj všetko, čo kto poradil. Jedon vždy musel byť pri ňom a striežiť ho. Nuž Daniš ho striežil. Jemu, nezvyklému na nemocných, bolo to zrovna hrozné, keď videl silného človeka, ako sa metal na posteli, hneď rukami rozhodil, hneď oči ztrnulo dakam oprel, a z toho zas ako by vždy kohosi hľadaly. Chvíľu sa svíjal, stonal a z toho zas upadnul v sen, a v tom sne táral, zlorečil, div vlasy hrôzou človeku nevstávaly.

Ľud málokedy bojí sa nákazy, slovenský zvlášte, ale Daniš vedel, že horúčka je chytľavá; jeho ztriaslo v povedomí, že by ju mohol dostať. Keby sa nehanbil, ušiel by od Jura. Dozvedel sa bol, že Juda chlapca vzala; dnes jej bol temer vďačný, aspoň sa mu dieťa nenakazí.

No, keď tak sedel pri Jurovi a nemohol prácou myšlienky rozohnať, zmocňovala sa ho pálčivá túžba po žene. Ako cele ináč by to u nich vyzeralo, keby ona bola tu; veď Kača už nikam nevládala. „Choď, popros ju, ona príde,“ — radilo srdce. A on by aj išiel, ale urobil v nedeľu zase voľačo, čo nemal urobiť, a čo mu dnes prekážalo prah domu Janovho prekročiť.

Keď išli z toho pohrabu, odrazil sa bol on na cestu k Topolovej; chcel ísť pozreť zelnice, ako rastie kapusta. Tu zrazu z nenazdania postretnul Jana. Zastali si oproti po prvý raz, odkedy Juda bola preč z mlyna. Nemal v prvej chvíli ani jedon slova; potom Jano pozdravil a chcel ísť preč. Daniša, cítiaceho zahanbenie oproti švagrovi, zmocnil sa hnev.

„Ty svodca!“ preriekol drsno. „Čos’ mi moju ženu odviedol? Či tá tvoja viera učí sväzky manželské trhať?“

Jano sa narovnal, mierna tvár jeho zprísnela.

„Moja viera učí mňa chrániť slabých, nemocných a ukrivdených pred ľuďmi, ktorí horšie si počínajú, ako zvieratá. Vieš, že som ja Judu nevolal; tys’ ju vyhnal, a ja som ju prijal. Či malo aj moje srdce byť tak z kameňa, ako to tvoje? Mal som ju poslať tebe nazpät, aby si ju dorazil?“

Zaškrípal by Daniš najradšie zubami. „Ak mi ešte jedno slovo povie, vybijem ho, musí sa so mnou pobiť, musí!“

„Či si to už kedy počul, žeby medveď bol svoju medvedicu, lebo lev lvicu, lebo vlk vlčicu zbil? Nikdy nie; a to sú divé zvieratá. Ja čítal som práve, ako medveď svoju ranenú medvedicu liečil, ako jej rany oblizoval a všetko nosil, čo potrebovala, — a to je zver, na ktorého ľudia poľovačku robia; a ty, človek s dušou nesmrteľnou, čo si svojej žene urobil? A keď u mňa od boľasti skoro umierala, ani si neprišiel podívať sa na ňu. — Ešte ani dobre chodiť nemohla, prišiel si; no nie, ako sa patrilo na kresťana, odprosiť a poprosiť: „Vráť sa ku mne,“ ale bez ľútosti, surovo, s hnevom; a na konec vzal si jej dieťa, ktoré ani nemal si možnosť opatriť. Povedz, máš ty právo obviňovať mňa? Je to tá prísaha, ktorú si Jude skladal? — Musel som ti povedať celú pravdu, aby si vedel, jak veľký je tvoj hriech aj pred Bohom aj pred statočnými ľuďmi, a aby si činil pokánie. A teraz ťa prosím, Daniš, nepoddaj sa tak moci satanovej, vyznaj Pánu JEŽIŠI svoje previnenie, On ťa z toho hriecha očistí a vysvobodí.“

„Mlč!“ zavolal Daniš. „Nepotrebujem ja tvojich kázní. Bárs by si sa prv bol prepadnul, než ťa sem diabol do našej doliny doniesol. Keby teba nie, Juda by sa nebola prevrátila; takú, aká je, ja ju ani videť nechcem.“

Čo ešte Daniš, povedal, už dnes nevedel, ale boly to zlé, škaredé veci, a teraz videl, cítil, veci nepravdivé, ktoré mu zlosť na jazyk priniesla.

Jano neodvetil mu ani slova na ne; on ticho chcel popri ňom prejsť, a Daniš, ktorý vedel, že má právo švagor ním pohŕdať, nemohol ho nechať odísť takého dobrého, veď on, skoro ako Kristus, keď Mu zlorečili, nezlorečil zase; nuž tak priskočil k nemu a s celou silou uderil ho v tvár. Čakal s istotou, že mu ten úder vráti, ale mýlil sa; Jano iba na neho pozrel a prešiel si rukou prez pohanené líce.

„Ak je to, čo si teraz urobil, dobre,“ vravil mierno bez hnevu, „tak uder ma ešte i na druhé líce.“

No Daniš neuderil; nechal švagra odísť. Divno mu bolo vtedy i teraz kol srdca, keď na to myslel. Ani to, že Judu zbil, tak ho netlačilo, ako toto zaucho Janovi; veď tamto bolo z opilosti, — a toto pri triezvom rozume.

Nuž, ako teraz ísť pre Judu do domu Janovho? — Ale do stredy bolo s Jurom kamdiaľ horšie; Imrich prez celý deň sotva ho udržal v posteli, len utekať, utekať chcel. Pred večerom sa trochu utíšil. Daniš sedel pri ňom sám; však bola tu aj Kača, ale tá umdlením a žalosťou zaspala pri peci. Daniš dnes celý deň robil; či od toho to bolo, lebo od čoho, ale cítil zrazu, akoby mu do všetkých údov olova nalial. Nohy mu boly ťažké, ruky sotva dvíhal; aj chrbát mal ako dolámaný, v hlave mu hučalo, ani čo by bol býval opilý, vôbec cítil sa prez celý deň nedobre.

Teraz v tej tíšine napadla ho myšlienka: „Tuším už aj ja tu chorobu mám!“ Veď začala ho prechádzať zima i horko; keby on tak onezdravel, ako Juro, kto jeho opatrí? A keby tak na tú chorobu umrel? — „Umreť“ — — zachvel sa, — „umreť a ísť pred Boha? — Nie, veď ja som mladý, ja nechcem onezdraveť, ani umreť“ — — — Napadla ho hrôza, že sa tam bude museť zodpovedať za to, čo Jude i Janovi ublížil; vstal a vyšiel z izby, veď v tom zlom vzduchu nemožno ani dýchať. —

No sotva vyšiel, začala ním zima triasť. „Bože môj, nedaj mi do tej choroby upadnúť!“ zavolal, i vzhliadnul v náhlej úzkosti k nebesiam; ale nebe nad ním bolo ako medenné, a nikde odvety, nikde uistenia: „Počul som, učiním.“

Veľká je často sila mužova, mnoho ona zmôže, no ešte nenarodil sa človek, ktorý sám zo svojej sily premohol by úzkosť, keď ako obrnený nepriateľ vyrútila sa na neho. — Utiekol Daniš zpät do izby, je mu strašno v tej samote; no strašno mu i tu, kde práve teraz zobudil sa nemocný. Začal stonať, tárať, hádzať i svíjať sa, oči mu pritom divoko svietily; zatínal päste a Daniš nevládal ho ani udržať, ani zdvihnúť, tak ako čo by nikdy nebol na jednom pleci zdvihnul voz, keď treba; bezvládne klesly mu ruky dolu.

„Vstaň, Kačo,“ zobudil švagrinu, „pošlem ti Imricha!“ — Nerozumela ho, prečo pošle Imricha, rozospaná hľadela za ním; sotva dovliekol sa k dielni.

Imricha zbudiť nebolo ľahko, spal tvrdo; veď minulú noc bdel on.

„So mnou je zle,“ povedal mu, keď sa konečne prebudil. „Choď za Jurom, ja už nikam nemôžem.“ Videl Imrich, že vraví brat pravdu.

„Lahni si tu,“ radil mu. No Daniš nechcel; doviedol ho teda do jeho izby, odostlal posteľ, prinútil ho, aby sa vyzliekol; — a potom nevedel, čo má robiť, či za Jurom ísť, či pri Danišovi, ktorého veľmi zima triasla, zostať.

Ó, prišlo na Lehotských súženie, aké nečakali, ani si o ňom nesnívali. Juro temer umiera a Daniša tiež nemoc dokonale premohla.

Keď na druhý deň asi o desiati hodinách otvoril Daniš oči, pohliadly plné chorobnej úzkosti dovôkola. Vedel, že je nemocný, cítil, nebol bez smyslov, bárs horúčosť kalila mu zraky, stúpala k hlave. Bol sám. Zahnal svoju ženu, vyhodil ju, — a teraz bol opustený. — Keby si bol pre ňu išiel, keby bol odprosil, teraz by bola tu pri ňom. Ó, len raz videť jej dobrú, peknú tvár! Keby mu ona ruku na čelo položila, bolo by mu ľahšie; no to je marné mysleť. — Zavrel oči. Ale otvoril ich po chvíli, veď zdalo sa mu, že ozaj cíti mäkkú, studenú ruku na čele svojom, a otvoril ich veľké.

„Judka, si tu? Naozaj si tu,“ zajásal. Skláňala sa k nemu tá nežná, bľadá tvár dobrej jeho ženy, hľadely na neho jej drahé oči, plné sĺz.

„Tu som, Daniš,“ vravil ten dobre známy, dávno nepočutý hlas. „Čo ti je Daniš? Čo ťa bolí?“

„Všetko ma bolí, Judka moja, ale najviac srdce nad tým, čo som tebe urobil; odpusti mi, nešľachetníkovi a neodídi ma, lebo musím zahynúť.“

Sohnula sa k nemu a chvejúce sa rty vtlačily bozk na horúce čelo. Keby vládal ruky zdvihnúť, objal by ju; takto pozrel sa len v jej tvár; a keď vedľa neho pokľakla a hlavu svoju k jeho hlave položila, rozplakal sa ako dieťa. Nechala ho plakať, plakala s ním, no len chvíľu.

„Pros Pána JEŽIŠA, On odpustí, tak ako ja odpúšťam; zavri oči, probuj spať.“ Vtlačila mu ešte jedon bozk na rty.

Prišla, aby dobrým zaplatila za zlé, ó, a Pán ju tak veľmi odmenil.

Ale Daniš nemohol oči zavreť, on ako za svetlom hľadel za ňou, keď čistila a riadila zanedbanú izbu, otvárala okná; a keď všetko spravila, doniesla si vody, umyla i jeho tvár a ruky, obliekla mu miesto zpotenej, špinavej čistú košeľu, dala mu na čelo studený obkladok. Potom si kľakla k nemu a pomodlila sa, aby ho Pán JEŽIŠ uzdravil, aby mu nedal do tej choroby tak hlboko upadnúť, ako Jurovi. Cítil on, že ju Bôh počuje, veď ona bola vstave radšie umreť, ako Jeho zákon neplniť. Zadržal sa kŕčovite jej ruky a tak usnul.

Potom už behom dňa málo prišlo svetlých okamihov. Nevypukla choroba u Daniša tak, ako u Jura, nehádzal sebou, netáral, nestonal. Za jedno, mal okolo seba väčší pokoj, mal povetrie, čistotu, a za druhé, vzdaľovaly od neho tú silu nemoci ustavičné modlitby ženine. No trpel veľké boľasti a málo bol pri sebe. Vzdor tomu videl, že neopatruje ho žena sama, ale že pomáha ho prekladať a zavíňať do mokrých šiat, ktoré vždy mu úľavu priniesly, že dobre mu činí — Jano Trnovský.

Neodišla Juda od muža ani vo dne, ani v noci. Videl starý mlynár, keď za synom pozreť prišiel, ako ho opatruje; videl i počínanie Trnovského. Nepýtal sa Jano, čo na to Lehotských povedia; on, keď nebolo ho treba pri Danišovi, išiel Imrichovi pomôcť, Jura opatriť.

„Nebojte sa,“ povedal Jurovej, keď ju našiel celú v slzách zkúpanú, „veď ujec ešte nemusia umreť, môže im Bôh čas milosti ešte predĺžiť.“ On v mene matky písal dcére Jurovej, aby prišla domov pomáhať, a aj ak by otec umrel, od neho sa odobrať. Pomohol Jano v celom dome, kde bolo treba, bez toho, aby sa pýtal.

„Neni on taký, ako hovoria,“ — myslel si starý Lehotský; a Kača neopovážila by sa proti nemu niečo povedať.

V piatok večer bolo s Jurom najhoršie, v dome ani kúska chleba. Tu vnišla Juda po prvýkrát za švagrinou.

„Nestaraj sa, buď len pri mužovi, veď ja do rána napečiem!“ — I napiekla. V sobotu navarila pre nezdravých polievky, aj pre zdravých, čo treba, i k nedeli. Usporiadala, nakoľko mohla, celý dom. Pocítili Lehotských veľmi, že ju už zase majú; preto i starý mlynár mimoriadne bol k nej prívetivý.

„Kde si nechala chlapca?“ pýtal sa jej, keď už i Jano bol tu.

„Zaniesla som ho Zuzanke Hrubíkovej; nemali by sme času, ozreť sa naň, a mohol by nám tiež do choroby upadnúť. Tá mi ho dobre opatrí, je už na ňu zvyklý.“

„To si dobre urobila,“ pochválil ju starý. — „Je ona predsa len poriadna, múdra žena,“ — myslel sám u seba; — „a bárs aj tak muselo prísť s Danišom, nuž veď on sa vykýcha z toho; a keď mu len prišla zpät.“

V sobotu odpoludnia všetci odišli spiaceho Daniša. Stáli nad posteľou Jurovou. Veď zdalo sa, že tento už k smrti pracuje, celý bol modrý a tuhý.

„Ba kam pôjde duša jeho?“ spytoval sa Imrich v duchu, zamysleno pri posteli stojaci. Od začiatku choroby ani raz nevrátilo sa Jurovi povedomie, a reči, ktoré z úst vypúšťal, boly tak hrozné, že len z veľmi nečistého srdca mohly pochádzať; a do neba nič nečisté nevníde.

Juda sedela tu bľadá, s rukami do lona spustenými; i pred ňou stálo to hrozné zahynutie švagrove. Keby aj Daniš tak zle ostal, — keby oba zomreli, oba zahynuli — —

Mlynár myslel len, čo bude s mlynom keď Juro umre; a Kača zase, čo bude s ňou i s deťmi; oni dvaja mysleli, čo bude s dušou úbohého muža, ktorý nikdy sa nepýtal po Bohu a večnom živote.

„Modlime sa,“ vravil zrazu Jano, stojaci už chvíľu pri hlave nemocného.

„Ach, modli sa,“ vydýchnul Imrich, a všetci ako na povel klesli na kolená. Ó, tá úpenlivá prosba za predĺženie času milosti, akú šuhaj odosielal, nemohla byť oslyšaná, veď podporovaly ju dve mladé duše, ktoré ešte len nedávno naučily sa veriť, že za čo by sa dvaja lebo traja modlili, že stane sa im od Otca nebeského; tá detinná, dôverivá viera jejich nemohla byť zklamaná.

Prestal zrazu muž dýchať, studený pot vystúpil mu na čelo. — Otvoril z nenazdania oči. Nemoc dostúpila najvyšší stupeň. No moc jej, prelomená silnejšou rukou, ustúpila, a muž zostal na žive v tom okamihu, kde už smrť siahala na srdce jeho.

Pričinil mu Bôh ten vyprosený čas milosti: použije ho on? Bude hľadať Boha? A či i ďalej bude žiť tak bezbožne, ako po dnes? — Na tisíce ľudí už ozdravelo, ktorým k smrti veľmi málo chýbälo, — a potom žili Bohu? Nie; žili sebe, hriechu, svetu, diablu a konečne predsa večne zahynuli. Ale v deň súdny budú oni všetci nemí stáť pred Bohom, ktorý ich chcel zachrániť, — no oni sa nedali.

Od tej hodiny bolo s Jurom lepšie.

Zato Daniš mal veľmi zlú noc zo soboty na nedeľu a v nedeľu veľké boľasti; no, čo viac, — nebol v nich bez smyslov. Znal všetko, čo robilo sa vôkol neho, znal, že je s ním zle, že neni k smrti ďaleko; a hrôza pred touto smrťou, pred súdom, ktorý za ňou príde, sovierala mu srdce. Úpenlivo prosil, aby sa za neho modlili.

Počúval, čo čítal Jano, ale nemohol veriť, žeby to platilo jemu, nemohol tomu rozumeť!

„Vidíš Daniš,“ hovorí mu Imrich, „kebys’ len chcel ísť k Pánu JEŽIŠI taký, aký si; — však mňa znáš, čo bol zo mňa za darebáka, a keď som Ho prosil, On mi to všetko odpustil a prijal ma na milosť.“

Divil sa Imrich, ako je to. Prečo Daniš vo veľkej svojej úzkosti nemôže ísť k Pánu JEŽIŠI. Nevedel, že keď on išiel hneď, keď ho milosť Božia volala a tiahla, Daniš sa vtedy, keď on bol volaný, obrátil k Pánu chrbátom; a dnes, keď hľadal Jeho svätú tvár, obrátil sa zase Pán k nemu chrbátom, aby mu ukázal, že sám zo svojej moci k Nemu nepríde.

Ó, boly to veľmi smutné hodiny a priatelia nemohli tu nič pomôcť, len prosiť a veriť za neho, ktorý veriť nemohol.