ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešly od návratu Pavla Murtina tri týždne. Zvedely všetky kopanice na okolí, i v mestečku Z., že sa vrátil, i že prišiel domov jako pán. Jedni sa mu smiali, iní závideli, iní čo chvíľa vedeli všeličo, načo jemu ani myseľ neprišla.

V dome pomaly privykli jeho panskému rúchu, veď nosil ho len v nedeľu a keď do mesta išiel. Privykli aj na jeho panské spôsoby, a tak sa zdalo, že už aj on doma zase privyká. Dal sa hneď všeličo premieňať podľa toho, ako v svete videl; odstránil z dvora hnoj, jamu zahádzal, navozil horskej hliny a spravil pekným plotom ohradenú zahrádku Ilenke na kvety. Sám jej z mesta doniesol priesady a učil ju ako má s tým zachádzať.

Chválila sa Zvarová pred kmotrou, že je Pavel na nich veľmi dobrý a že mu aj ony obe aj Ondrej radi spravia, keď niečo tak po pansky chce.

Doniesol si Pavel pár zlatých, nakúpil v meste náradia, akého tu v horách ešte nikto nemal. Vyzeralo v tej novej izbe čo u bársjakého pána.

Neopovážil sa každý mládenca nazvať: „Palo Murtinovie“; začali mu ktorí vykať, ktorí onikať. Predtým posmieval sa svet obom bratom, že vraj: „Murtinovie panenky“, preto, že medzi chasu nechodili; — teraz by si chasa ani nepriala, aby Pavel medzi ňu prišiel; nevedeli, čo s ním začať. Medzitým, čo každý na Ondreja povolával: „Čo robíš, Ondrejko? Kam ideš?“ a každý s ním postál, Pavla len z ďaleka pozdravovali; a za tie tri týždne taká cudzota zavládla vôkol mládenca, ako čo by sa nikdy pod Murtinom nebol narodil. Postaral sa, aby nebol za sprostého sedliaka považovaný; no ostal v horách sám, — sám jako prst.

A bolo mu to horšie, ako keď k vojsku prišiel; aj tam bol síce samotný medzi mnohými, ale tešil sa, že doma má svojich. Teraz bol doma, — a cudzí. Namáhal sa, ukryť pred Ondrejom, ako ho srdce bolí, že už ani oni dvaja nemôžu si byť tým čím si kedysi bývali; lebo Ondrej ho nerozumel keď mu svoje myšlienky o nespravedlnosti, aká panuje medzi ľuďmi rozprával.

„Prečo by som nebol spokojný v tom, v čom som sa zrodil?“ odpovedal mu. „Však mi nič nechýbä; chleba mám, chvála Bohu, dosť, aj všetko, čo mi treba, som zdravý, prečo bych mal komu závideť?“

„Veď ani ja nezávidím,“ bránil sa Pavel; „ja len chcem, aby sa páni nad sedliakov nevypínali, aby si ľudia boli všetci rovní.“

„To by nebol žiadon poriadok,“ odpovedal Ondrej, „aby sme si mali byť všetci rovní; ja pán, ty pán, — kto bude svine pásť? Ktosi musí aj tú prácu konať, čo páni konajú; ja bych ju za nich nechcel zastávať, tak tam sedia v tých kancelariach, jako v komíne; — ani sviatku, ani piatku. A tí, čo nič nerobia, len z mozolov našich, jako ty hovoríš, žijú, to sú jako — neprirovnávajúc — prasatá alebo tie kŕmne voly, čo ich v páleniciach naprázdno chovajú; nechcel bych sa im rovnať ani za svet. A keby všetci boli sedliakmi, kde by sme nabrali poľa, aby nás vyživilo, a kde ostatného, čo na zemi nedorobíme? A keby zase každý z nás bol lebo pánom, lebo remeseľníkom, kto obrábal by pole, kde vzal by sa chlebík? Ja myslím, že je to tak dobre podelené, jako je; len si buďme spokojní.“

Nuž toto bolo: Ondrej bol spokojný i šťastný, a Pavel nemal pokoja, nemal šťastia. Keď Ondreja počúval, musel mu dať za pravdu; ale keď pomyslel na tie všelijaké krivdy, na tú nadvládu, jakú v svete videl, na to utískanie a stúpanie človeka po človeku, musel mysleť, že by to predsa malo ináč byť; a že neni, neni na svete tak, ako byť má. Snáď keby mal človeka, ktorý by ho rozumel a s ním sa poshováral, ktorý by mu povedal, čo by sa malo robiť, aby bolo ináč na svete; — ale takého človeka nebolo. Sišiel sa s niektorými pánmi v meste, išiel schválne navštíviť učiteľov, farára i notára; — tí všetci hľadeli na neho, ako na človeka, ktorý svoj stav opúšťa a tam sa berie, kde nepatrí. Žiadon s ním úprimné, srdečné slovo neprehovoril; ale jedno predsa spravili, ponúkli mu miesto horského hájnika. „Keď je vojak, bude vedieť s puškou zachodiť, a bývanie má i tak pod samými horami.“ Prijal ponúkanú službu; a keď prišiel domov, hovorí bratovi:

„Vy ste si bezo mňa všetko spravili, aj teraz porobíte; ja keď službu neminiem, môžeme každý rok kúsok poľa prikúpiť. A mne len milé bude po horách chodiť.“

Zapáčilo sa to Ondrejovi, a tak stal sa Pavel hájnikom. Kúpil mu Ondrej od vdovy po jágrovi šaty po jej mužovi, ktoré tak sa na neho hodily, jako by jemu boly šité; kúpil aj flintu. Že musel na to predať tú krásnu halenu, ktorú Pavlovi chystal, to ho síce bolelo, ale zabudnul vďačne, spatrujúc radosť bratovu.

„Nuž, keď už nechce tie naše šaty nosiť, — jaká pomoc?“ hovoril tetičke.

„Ale, netráp sa,“ tešila ho žena, „veď jemu to pristane; a jako hájnik príde so všelijakými pánmi na reč a bude im rovnejší; a aj naši ľudia budú si ho viacej vážiť, uvidíš!“ —

Už týždeň bol Pavel hájnikom. A keď tak po tých horách chodil, tu v tej tišine o samote mal ešte viac príležitosti rozmýšľať, ako by mali ľudia žiť, aby lepšie bolo na svete. Brával so sebou noviny a knihy, ktoré mu v meste učiteľ požičiavať sľúbil; a čo tam čítal, bolo tiež len samá krivda a nespravedlnosti.

Bola nedeľa, dopoludnie; on vrátil sa z hôr. Potrestal tam bol ženy, ktoré jahody sbieraly a čerstvo vysadenú borinu polámaly. V stavaní našiel všetko jako vymreté.

„Odišli do kostola;“ pomyslel a vyšiel do sadu pod košatý orech.

Ako tam leží ustatý od rýchlej chôdze, napadla ho driemota, usnul. Zrazu zdá sa mu, že ho ktosi budí. Otvoril oči, — i pripadlo mu dievča nad ním naklonené jako z povesti.

„Ilenka, tos’ ty?“ Strhnul jej ruku s pleca. „Už ideš z kostola? A kde sú ostatní?“

„Musela som sa vrátiť,“ odvráva dievča, usedajúc vedľa mládenca, rýchlo sa narovnavšieho.

„Mamička zamkly komoru a zmyslely si až pod Topolovou, že ty prídeš hladný, keď si bez raňajok odišiel.“

„Teda mne k vôli si sa vrátila?“ hľadí mládenec na dievča.

„Chcely mamička; ale ja som aj tak minulú nedeľu bola, a mám mladšie nohy,“ odvráva úprimno. „Tak poď jest; alebo jak chceš, donesiem ti sem mlieka aj chleba.“

„Dones, prosím ťa.“

„Ako sa oni o mňa starajú!“ myslel Pavel, podopierajúc hlavu do dlane.

Tak našla ho dievčina, prinášajúca v kvetovanom džbánku mlieko a v druhej ruke čerstvý chlebík.

Tešila sa mu, že mu chutná; aký bol hladný! Keby si tak mamička neboly zmyslely a poslaly ju, musel by aj do dvoch hodín čakať na obed.

„Teraz ti pekne ďakujem; ani som nevedel, aký hlad mám,“ vravil odkladajúc džbánok. Hodil otrusinky vtákom, ktorí okolo neho preletovali.

Chcela vziať džbán a odísť, ale nedal jej. „Nemáš v dome roboty, zostaň tu so mnou; však s Ondrejom by si si posedela, a ja som ti tak bratranec ako on.“

Cítil Pavel veľkú potrebu, niekoho mať pri sebe. Milý hlas dievčaťa pôsobil vždy na ubolenú dušu jeho jako lekárstvo. Pekné ružičky zbarvily líčka devuškine; chcela ruku z ruky jeho vytiahnuť, ale nepustil; tak nechala.

„Tuším sa mňa bojíš, Ilenka, však som ti ničím ešte neublížil; — či áno?“

Zakrútila hlavou; a predsa priala si preč. Bolo jej tak divno, i blaho i úzko v jeho blízkosti.

„Prečo si vždy taký smutný?“ vyriekla zrazu to, na čo už týždne myslela.

Uprel zadivený pohľad v jej tvár a mimovoľne zahrialo sa mu srdce pod vplyvom toho nevinného, sústratného pohľadu. Čo ona cítila, videla, že je on zarmútený — on?! To by nebol ani myslel.

„Kto ti povedal, že som ja smutný?“ spytuje vrúcne.

„Však vidím; keď si sám, nikdy sa ani neusmeješ, vždy si hlavu rukami podopieraš, jako by ti bola ťažká samými starosťami a zármutkom.“ Užasla devuška sama nad sebou: kde sa v nej toľko smelosti vzalo, to všetko mu povedať! No bolo jej ho tak ľúto.

„Keby som ti povedal, že som neni smutný, nebola by to pravda; a načo bych teba obelhával?“ priznával sa a prvý kráť hovoril k nej jako k sebe rovnému. „Jak ti ale mám povedať príčinu svojho zármutku, to ti vysvetliť nemôžem; keby aj, ty by si ma nerozumela.“

„Snáď bych ťa predsa rozumela,“ namietla a trhala drobnými prstami orechový lístok na kústičky.

„Nuž mohol bych byť takým šťastným jako Ondrej;“ priznával sa, „však mi nič nechýba, mám všetko, — a neni som, lebo nemám v sebe žiadneho pokoja. Mne sa len zdá, že musí byť akýsi inakší život, než ten, ktorý ľudia žijú a my žijeme. Predtým som myslel; ,Kebych bol pánom a tak jako oni, mohol všetko;‘ — no teraz vidím a čítam deň ak deň, že ani oni nie sú šťastní. A ja som neni už tým, ktorým som býval; keď sa k Ondrejovi porovnám a pomyslím, čo som všetko pri vojsku prežil a vykonal, najradšie bych sa ani nevidel na svete. Ba tak mi je niekdy, bárs som takto telesne zdravý, že tu“ — mládenec pritisnul pevno ruku dievčaťa na svoju hruď — „že tu je čosi nezdravé; a dokiaľ to neozdravie, že ja šťastným nebudem. Nuž vidíš, už som ti povedal, a čo z toho máš?“

Vzhliadnul k dievčaťu; malo hlavičku sklonenú. Slniečko hralo si s jej zlatými vlasmi, na belostné líčka padala tôňa zeleni — a mládenca zmocnil sa pekný, nikdy dosiaľ nepoznaný cit. Zaplašil na chvíľu stesk i vnútorné nešťastie. Nebola to len radosť nad súcitom, ktorý na tej ľúbeznej tváričke spatril; nie, bolo to čosi nové. Zvláštnou teplotou zahrialo celé, zármutkom zkrehlé srdce. Žila Ilenka v dome jejich jako jeho sestra; no ešte nikdy nebol ju k sebe privinul. Teraz vztiahnul mimovoľne rameno a pritiahnul vonný kvet k rozechvenému srdcu. Zadiveno, temer naľakane zhliadly modré oči v tvár mládencovu. Vidno, že v hrudi dievčaťa zúžil sa dech. — Bez slova pokúsilo sa o vymanenie, a mládenec ho pustil.

Sobrala Ilenka džbánok, že ho zanesie domov. Nezdŕžal ju už, len hľadel za ňou, ako mu z pred očí zmizala. Cítila snáď ten pohľad, postála pri plote, obzrela sa, — a oči jejich sa stretly. — Bol to dlhý vzájomný pohľad; hlboko padnul do dvoch mladých duší. V dievčati zobudil posiaľ driemajúce srdce, a v šuhajovi zažal iskru, ktorá už až so životom zhasne. Jakési nové, nesnívané šťastie naplnilo mu hruď, ani čo by si nepozorovane vôňu kvietia po izbe rozlial; ani ju nevidíš a všetko je ňou plné…