ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred domkom Jána Trnovského stála v ten sobotný podvečer Zuzanka Hrubíkova. Stála tam už hodnú chvíľu v hlbokom zamyslení. Malý Joženko hral sa jej pri nohách v drobnom piesku, povolávajúc milým hláskom: „Teta, pozri!“ No deva ho tentoraz nepočula, bárs indy striežila chlapčiatko ako oko v hlave a opatrovala, tak že ani jeho vlastná matka by mu nemohla poslúžiť.

Ako to dakedy býva, chce človek za okamih dobre učiniť, podíva sa niekdy biede do očí, a nemôže už ustúpiť, aby dielo rozočaté nedokonal. Keď v pondelok dopoludnia deva vo dverách domu toho zastala, prišla práve k tomu najhoršiemu: Joženko plakal hladom, nemocná jeho mamička omdlievala slabosťou a boľasťou, a brat jej nevedel, koho prv ratovať. Nie div, že náhle objavivšia sa deva ako samým Pánom poslaná poselkyňa Božia sa mu pozdala: ani sa nezadivil, kde sa tu berie.

„Prišla som ti pomôcť,“ povedala mu jednoducho. A aj pomohla: Vzala dieťa, našla mu pokrm, utíšila i zaihrala; potom vnišla a pomohla mu kriesiť omdlenú sestru. Odostlala, pripravila druhú posteľ, preniesli ju tam; potom utekala rozložiť oheň a uvariť jej mlieka, zahriala, posilnila ju tak, poukrývala a sadla si k nej.

„Ďakujem ti pekne. Sám Pán Boh ťa poslal,“ hovorí Juda. „No kde si sa tu vzala?“

„Počula som od Imricha, čo sa ti stalo; viem, že tu nemáte nikoho, prišla som ťa opatriť. Ale zavri oči a probuj spať, bude ti ľahšie.“

Nuž toľko malo byť vykonané, ale či mohlo na tom byť dosť? „Ako bych ich samotných mohla nechať?“ myslela si deva. „Zajtra bude to isté, čo dnes, prez noc nech je tu Imrich, ráno prídem zas.“

Tak prišla; a chodila prez celý týždeň, a sľúbila si, že chodiť bude, kým Juda nevstane. Bol to síce div; — no ľudia mali mnoho práce, nenosili rukávce šiť, ani nechodili po domoch, nik dosiaľ nevedel, čo ona robí, len mamička a Imrich; a keby aj, — deva sa o to nestarala, s ňou a v nej diala sa veľká zmena.

Prez celý týždeň predčitovala každé odpoludnie mladej kolárovej Slovo Božie, a pred večerom, keď už pracovať prestal, čítal a rozprával im obom Jano z historie o tých mužoch a ženách Božích, ktorí pre Krista všetko ztratili a opustili. Keď po večeri došiel Imrich, sedávali ešte hodnú chvíľu spolu okolo postele pri svätom Písme, Jano čítal a vysvetľoval i zodpovedal im otázky, ktoré mu predkladali. Jemu tuším všetko bolo jasné a čo nerozumel, o tom povedal: „To musíme veriť, dokiaľ nám Bôh zjaví.“ Ešte sa vždy spolu na konec pomodlili, potom ona išla domov a Imrich ju vyprevádzal; no zase vrátil sa k švagrovi.

Vedela, cítila deva, že jej je v chalúpke veľmi treba, áno, že bez nej nemôžu byť; veď im aj uvarila, aj, čo bolo treba, oprala, poriadila, i dieťa i nemocnú zavarovala.

No jak oni radostne ju vítali, ona tým radostnejšie ponáhľala sem. Veď bolo jej, ktorá do dnes žila len sebe, pracovala len pre seba, akoby teprve teraz začínala žiť. Prebudilo sa v nej určenie ženy: žiť na svete ku pomoci ľudstvu a šíriť svetlo blaha a úľavy vôkol seba. Čím viac začínala Krista poznávať, tým viac túžila byť Mu podobnou, chodiť ako On a činiť dobre. Vedela, že keď Juda ozdravie, — a priala si, aby čím skôr ozdravela, — že potom musí toto chodenie sem prestať, ale nechcela na to mysleť. Nevedela si ani predstaviť, ako to bude, až nebude môcť deň jak deň počúvať a hovoriť s týmito dvoma ľuďmi, ktorí s Kristom žili, a On s nimi.

I dnes, stojac tu pred chalúpkou, premýšľala. Čakala Jana, chcela dnes skoršie domov. On dopoludnia bol v horách a teraz sa ešte nevrátil z mesta. Mohla síce odísť, veď Juda už dnes po celej izbe prešla, na chvíľu by i sama ostať mohla s chlapcom, ale nedalo jej odísť bez tej spoločnej modlitby a bez Slova Božieho.

„Teta, nepočuješ?“ zavolalo chlapčiatko i chytilo zamyslenú devu s oboma rúčkami. Ztrhla sa, vzala chlapca na ruky.

„Čo chceš, Joženko?“

„Tedy pôjde Jožto tatovi?“

Pritúlila malinkého pevno k sebe. „Pozri, aký vtáčik!“ No dieťa nechcelo vtáčika, ono chcelo odpoveď; a dostalo ju.

„Až si tata pre vás príde,“ odvetil mu hlas dobre známy.

Deva sa rýchle obzrela. „Jano, ty si už tu? Kedy a kade si prišiel?“ vyzviedala zadiveno.

Šuhaj bral jej chlapca z rúk. „Prez dvor, Zuzanka; no hneď som videl, čo všetko si ty dnes u nás porobila, počistila,“ povráva vďačne.

„Je sobota,“ vetila krotko; „chcela bych skôr domov ísť; Juda ráno že vstane, no nemá tu, čo treba, pohľadám niečo svoje, sme skoro jednaké. Len som ešte čakala, že prečítaš a pomodlíš sa. Verím ti už, že Slovo Božie je chlieb a že ho každý deň musíme požívať; už bych bez neho nemohla byť.“

„Vidíš!“ potešil sa on. „Tak; poďme, Juda nás aj tak čaká.“

„Najprv musíš večerať.“

„Už je to odbavené; snadno mi bolo, keď som mal všetko prichystané. Ale Zuzanka, kedy sa ja tebe odmením?“ zavrel pevno jej ruku do svojich. „Toľko dobrého si nám preukázala, že to ani vysloviť nemôžem.“

„Nemusíš sa odmeňovať,“ zakrútila hlavou, „nebolo mi ešte nikdy tak dobre na svete, ako tu u vás; viac ste vy mne dobrého urobili, ako ja vám.“ Vnišla do nútra, musel ju nasledovať.

Asi o pol hodinu vychádzala už vystrojená.

„Zajtra ťa neuvidíme?“ temer nesmelo pýtal sa šuhaj; v očiach ležala mu prosba, ktorú ústa zo skromnosti vysloviť sa neodvážily.

„Prečo by ste ma nevideli?“ rozhodla rýchle. „Či sa už obídete?“ šelmovský úsmev pohral jej rozkošnými rtami. „Nechcete ma viac?“

„Viem, že len žartuješ,“ vetil on taktiež s úsmevom a predsa vážne. „Opýtaj sa zeme, či už zajtra slnka nepotrebuje, nech ti ona za mňa odpovie.“

„No tak ja prídem; s Pánom Bohom, do rána!“

„Pán JEŽIŠ ťa sprevádzaj!“

Zase stál šuhaj na tom istom mieste, ako nedávno, a hľadel za devou. No kto by mu bol vtedy povedal, koľko jej on bude povinným? —

Už dávno bola odišla a vždy sa mu zdalo, že zostala po nej, kade malé jej nôžky kráčaly, svetlá stopa.

Ona šla rýchlo, akoby chcela a musela utiecť. Za ňou, kol nej i v nej znelo ustavične a hralo na strunách srdca mladého: „Spýtaj sa zeme, či už zajtra slnka nepotrebuje; nech ti ona za mňa odpovie.“ Kto by to bol povedal, že ona dakedy z úst Janových také slová počuje, také slová pekné a dobré, a že si ich aspoň trochu zaslúží?!

Na konci hája postretla Imricha. Nietak sa zadivil, že už ide domov; deva radostne podala mu obe ruky a sdeľovala, že už Juda dnes chodila, a že zajtra bude vstávať.

„Choď sa skôr za ňou podívať,“ posielala ho.

„Veru to!“ zamračil sa. „Celý deň sotva ten večer čakám, abych ťa mohol videť a teraz bych ťa ani neodprevadil!“

„No, tak poď.“ A išli. „Ako sa máte tam u vás?“

„U nás? Ako v pekle. Daniš ani nejie, ani nespí, len robí, — robí. Juro bol včera opilý, ešte dnes nevytriezvel. Kači sa aj voľačo ušlo, no tej to doprajem. Vieš, Judka veľmi všade chýbä; polovicu práce — a to tú väčšiu — ona zastala, a to teraz chýbä. Kača, keď nevládze, tak sa celý deň vadí a dráži aj Jura aj tatíčka. Nedarmo si povedala, že sú u nás hrmavice, tresky-plesky; máš pravdu, je tak; a ak nebude lepšie, ja veru v takom pekle nebudem. Človek ani nevie, kedy a ako do hriechu príde. Radšie inde suchú kôrku bych jedol, ako doma koláče. Keď prídem k Janovi, vždy sa mi zdá, že som v nebi.“

„Chudák!“ poľutovala deva úprimno. „To preto, keď tam je Pán JEŽIŠ a u nás Ho niet. Ale čo myslíš, príde si Daniš pre Judu?“

„Sotva to už dlho bez nej vydrží. Bol som mu povedal, že je nezdravá. Viem, on by rád šiel, ale keď v pondelok sa hanbil, každý deň mu je to ťažšie. No už som aj tatíčka čosi počul, napomínali ho, aby za ňou šiel.“

„Neni to maličkosť, ukázať sa Janovi na oči,“ zamysleno podotkla deva.

„Ja si myslím, Zuzanka, že Judka sotva bude chceť ísť domov, a sám bych jej poradil, aby radšie nechodila. Ako v tom pekle vydrží?“

Zamysleli sa šuhaj i deva a mlčky kráčali do doliny. Dnes bolo skoršie, stretali ľudí, nejedon postál a zahľadel sa za nimi, odkiaľ tak spolu idú: no oni si nevšímali. Pred chalúpkou šuhaj zastal.

„Poď so mnou do nútra,“ volala deva, „vezmeš Jude, čo jej chcem poslať, nemusí ráno na mňa čakať.“

„A ráno zase pôjdeš?“

„Pravda; — bude nedeľa, Jano bude mať čas, prídi aj ty, všeličo sa podučíme.“

„Ó, prídem rád. Darmo Janovi ľudia ubližovali a my s nimi; on má pravdu,“ úprimno prisviedčal šuhaj. „Ver, mrzí ma, že sme mu ten máj postavili; neraz som si už myslel, keby sme radšie tvoju mamičku boli poslúchli.“

„No, však jemu sme tým neublížili,“ namietla deva, „len sebe; on sa na nás nehnevá.“

„Ako to hovoríš, Zuzka? Však tys’ mu to nestavala?“ zadivil sa.

„Nie, ale nadrazila, a to je všetko jedno. Ó, Imrich, mnoho zlého sme my už učinili na zemi, a Kristus JEŽIŠ to všetko videl.“ Pritiskla si malú ruku na čelo. „Rada bych sa zajtra Jana spýtala, čo mám robiť? — Je pravda, začala som už ináč žiť a verím už, že mi Pán Bôh pomôže, aby som Ho hriechom nehnevala, ale keď s tým už nič nenapravím.“

Hľadí šuhaj na ľúbeznú devu a myslí: „Keď ona sa trápi nad tým, čo prežila a jako žila, čo mám ja povedať?“

„Opýtame sa ho,“ prisvedčil, tiež zamysleno. „Ver, ja bych chcel tak žiť, ako Jano žije, a nemuseť slúžiť diablu. Keď jeho Syn Boží osvobodil, snáď môže i nás.“

Vnišli do chalúpky a vonku rozprával letný vetierok ratolesťam stromov o dvoch dušiach, ktoré v tvrdom spánku na pokraji priepasti dlely; kalná voda podomielala im brehy; spia, nemôžu sa obrániť, spadnú — zahynú. Tu poslal Bôh anjela Svojho, aby ich zobudil: otvorily oči a hľadely do tej priepasti. I začaly hľadať ruku, ktorá by ich z nebezpečného toho miesta odviedla.

Počúvaly stromy, rozkolísaly sa lístky a v ševelu jejich znela pieseň: „Když volají k Hospodinu v soužení svém, z úskosti jejich je vysvobozuje. Posílá slovo své a uzdravuje je a vysvobozuje je z hrobu. Nechť tedy oslavují před Hospodinem milosrdenství jeho, a divné skutky jeho před syny lidskými.“