E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Z Budatína do kniežatského letohrádku

Ctislava so svojimi dcérami cítila sa u svojho švagra v Budatíne celkom dobre. Vladyka Radoslav v mladom veku býval chrabrým hrdinom. Zúčastnil sa v každom boji, a temer v každom boji sa nejakým hrdinstvom vyznamenal. Svojimi statnými vojenskými službami osožil zaiste Cirkvi i štátu, ale svojmu zdraviu uškodil náležite. Častým brodením sa cez Moravu a iné rieky nachladil si nohy, že bolestnú lámku si pritiahol, ktorá ho neraz mesiace na posteľ pripútala.

Povahove bol to dobrosrdečný, statočný a šľachetný muž. Ľud ho mal rád a ochotne stál mu k službám, kedykoľvek si niečo žiadal. V manželstve bol veľmi nešťastný. Prvá žena, s ktorou ho spojila láska ideálna, umrela mu pri prvom dieťati, druhá, s ktorou nažíval, ako s anjelom krásy a dobroty, tie najblaženejšie časy manželského šťastia, zachvátená nevyliečiteľnou chorobou tiež umrela a tretia nebola ho hodná. Táto bola vzorom vrtkavej, nevyzretej povahy rozmarnej ženy. Chcela z vážneho muža urobiť hračku svojich chúťok a keď sa jej to nedarilo, odišla od neho. O krátky čas to obanovala a chcela sa navrátiť, ale jeho urazená mužská hrdosť jej návrat neodobrila.

Švagrinu Ctislavu i s jej dievčatmi prijal srdečnou úprimnosťou a choval sa k nim milo, láskave a zdvorile, bol rád, že má dobrú, príjemnú spoločnosť.

Celé dni sedávajú spolu. Dámy pracujú, vyšívajú a on im rozpráva celé deje prežitých vojnových časov.

Takto im čas rýchle ubieha, že nechcú ani veriť, žeby už štvrť roka boly v Budatíne a predsa je tomu tak, lebo začiatkom leta odišli z domu a teraz sa už k jeseni chýli.

Ľubomier a Zorislav častejšie prichádzajú do Budatína a donášajú zprávy z domova. Zpráva o podpálení kaštieľa pomstivou rukou Kyjana krušno dojala Ctislavu, ale sa skoro uspokojila tou myšlienkou, že lepšie utratiť strechu ako život. Keby boly doma ostaly, iste by boly padly v obeť pomste Kyjanovej.

Pri poslednej návšteve Ľubomiera a Zorislava dohodli sa, že sa ešte nemôžu vrátiť do Devína, ale najlepšie bude keď v Budatíne v tichosti prezimujú.

Radoslav sa tešil, že tú jednotvárnu zimu s jej dlhými večerami nemusí sám tráviť, ale v takej milej a príjemnej spoločnosti mu zaiste skoro prejde a jeho trápny neduh, ktorý ho cez zimu najviac mučieva, rozumnou opaterou dobrosrdečnej švagrinej sa iste zmierni.

A skutočne tak bolo. Zima prešla ako nejaká snivá pohádka a bolesti v nohách Radoslava boly také mierné, že nemusel ani ležať…

Bolo zase krásne, spevavé, usmiaté jaro, plné kvetov, plné vône. Nebo bolo jasné, vzduch čistý, čerstvý a z hájov dýchala sviežosť a zdravota, že sa zdalo, akoby človek každým dychom mládol, nabývajúc nového zdravia, nového života. V takom krásnom počasí okrieva i duch a neopustiť tú nízku izbu, bolo by skutočne ťažkým hriechom.

Toho náhľadu bola i Kysuca s Ružicou a preto každý deň, kým matka prizerá na uvedenie poriadku v dome a na prácu v kuchyni, idú na prechádzku do záhrady, sbierajúc fialky, alebo idú do blízkeho hája na konvalinky.

Tu majú dovolené ísť aj do hája, hoci je tu tiež dosť pohanov, možno viac ako na juhu, ale niet tu mstivého Kyjana ani divého Burana.

Prechádzky tieto boly také riadné, ako by ich boly maly v kalendári.

Jedného dňa však pribehly skoršie domov, ako obyčajne chodievaly, celé zdesené volajúc ešte vo dveroch: „Je tu! Tu je! Videly sme ho!“ „Kto? Kto je tu? Koho ste videly?“ spytuje sa naľakaná mať.

„Môjho otca“ — Kyjana, znela razom odpoveď oboch.

„Matka Kristova, stoj pri nás a ochraňuj nás! Už sme zasa prezradené!“ zvolala úzkostlive Ctislava.

„Ach a ako špatne vyzerá! Úplne biely a chudý, oči vpadnuté, začervenalé. Na hlave má pripravené dlhé perá. Má vykladaný pás a na ňom meč na štíte má namaľovaného bôžika a v ruke drží oštepy,“ rozprávaly obe.

„Možno to nebol Kyjan, možno sa mýlite,“ uľavuje si Ctislava.

„Hoj nie, nemýlime sa, on to bol. Akáže by som dcéra bola, keby som si otca nepoznala. Ale taký je hrozný, že sa ho bojím,“ riekla Ružica a pustila sa do usedavého plaču, túliac sa ku Ctislave.

„Neplač Ružica,“ hladkala ju Kysuca.

„Neplač, dievka moja a neboj sa! Boh je s nami. On nás nevydá do rúk záhuby. Neplač!“ Išly ku strýkovi Radoslavovi a povedaly mu, čo videly.

Tento ostal celý zarazený touto zprávou, ale predsa ich tíšil: „Netreba sa vopred ľakať, kým nevieme istotu, či je to Kyjan. Musím sa to prezvedieť.“

Na druhý deň sa už meno „Kyjan“ ozývalo po celom Budatíne. Ľudia prichodili k Radoslavovi celí poľakaní s novinou, že pohani sa búria, že prišiel sem akýsi ich hlavný kňaz Kyjan so svojím vojskom a svoláva ich do hája na obetište.

Sotva, že týchto utíšil dobrý Radoslav, prišli iní s plačom, že pohani chystajú napadnúť kresťanov, lebo snášajú lučištia a luky ako aj oštepy do hájov…

Za takýchto okolností nahliadol sám Radoslav, že najlepšie by bolo, aby Ctislava so svojimi dievčatmi volila iný; bezpečnejší úkryt. Celý deň premýšľali, kam by bolo najlepšie odísť, no nevedeli sa na ničom ustáliť. Radoslav zrazu povie, že na severe už temer na hraniciach Galicie je v horách kniežatský poľovný letohrádok, ktorý on raz od kniežaťa Rastislava darom obdržal, keď ho raz na poľovke pred istou smrťou, ktorá mu napadnutím raneného medveďa hrozila, oslobodil. „Ja síce neviem, v akom stave sa teraz letohrádok nachádza, lebo som tam už dávno nebol, ale svojho času bolo to veľmi milé, útulné hniezdečko, sám knieža Rastislav sa tam veľmi rád zdržoval. Je to síce sverené dozoru hájnika, ktorý tam býva, ale, ako to ten opatruje, neviem.“

„To by bolo znamenité miesto pre nás a myslím aj najbezpečnejší úkryt v týchto hrozných časoch,“ povie Ctislava.

„No, počkaj, ja zavolám svojho úradníka, ktorý tam minulého roku poľoval na srny, ten nám dá najlepšie vysvetlenie.

Zavolaný úradník hovoril, že letohrádok by síce potreboval značnej opravy, ale preto dá sa v ňom bývať, lebo starý Mikuľa zo samej úcty ku svojmu bývalému pánovi, kniežaťovi Rastislavovi, u ktorého desať rokov slúžil, opatruje svedomite letohrádok! — Medzi iným spomenul, že od istého času akísi cudzinci obskuľujú okolo hradu, ako posledné dni akýsi vysoký, počerný chlap, zahalený do tmavého plášťa, obchádzal ohradu a kedykoľvek sa brána otvorila, drzo pozeral dnu. „Až keď som sa mu pohrozil, že ho dám zlapať, sa kamsi ztratil,“ riekol úradník.

„Bože môj, to je paholok Buranov!“ zkríkla Ružica a hodiac sa na kolená prosila Ctislavu: „Poďme, mamička, preč! Prosím ťa, poďme preč! On za mnou sliedi, — on sa na nás pomstí. On prisahal, že sa pomstí na Kysuci za bolesti, jeho kamarátovi spôsobené. Poďme preč čím skoršie!“

Týmto výstupom boli všetci ustrnutí a Ctislava bôľne zvolala: „Už je tu Kyjan i Buran… Bože, buď nám na pomoci!“

Usniesli sa, že hneď na druhý deň večer presťahujú sa do kniežatského letohrádku, kam ich úradník Radoslavov odprevadí.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.