ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starým kaštieľom na Devíne previeva sladký ruch nežnej lásky a rodinného šťastia.

Biskupom Methodom na Velehrade požehnané zasnúbenie dvoch zamilovaných párov slávilo sa teraz v rodinnom kruhu priateľov najdôvernejších doma.

Stará palota už dávno nebola taká vyzdobená, slovenskými národnými vyšívanými prikrývkami, kobercami a zástavami; už oddávna nebolo v nej toľko kvetov a vône ako teraz.

Starý dubový stôl, stojací v prostriedku paloty, pokrytý bielymi sviatočnými pokrývadlami už dávno neniesol toľko dobrých jedál, toľko lahôdok, medoviny a iných ťažkých vín ako dnes.

Už je po hostine, hostia sa rozšli len Slavomír ostal. Je to jediný potomok Mojmíra, ktorý sa na Slovensku zdržuje.

Ctislava ho žiadala, aby ešte ostal, žeby sa mohli o vážnych veciach krajiny poshovárať, lebo Slavomír bol najlepšie do všetkého zasvätený.

Ctislava, dôstojná matrona, ktorá má ešte i dnes dosť zachovalej krásy, sedí za vrchom stola v elegantných staroslavianskych šľachtických šatoch fialovej farby, hermelinom krášlených. Na hlave má zlatom vyšívaný čepiec, zpod ktorého vybiehajú vlny našedivelých vlasov.

Na jej pravom boku sedí Ľubomier s Kysucou, na ľavom Zorislav s Ružicou a Slavomír sedí vedľa Kysuce.

Kysuca a Ružica sú ako dve sestry. Jedna závodí s krásou druhej, že ťažko by bolo rozhodnúť, ktorá je krajšia.

Kysuca má jasnomodré, hodvábne šaty hermelínom obšité a Ružica z tej istej látky, tej istej úpravy, len že ružovej farby, dar to od birmovnej matky. Ľubomier a Zorislav mali tie isté staroslavianske šľachtické odevy, ktoré mali aj na Velehrade a ktoré ich veľmi elegantne a pekne šatia.

Rozhovor rozpriadal sa okolo poslednej slávnosti na Velehrade.

„Mne sa páčilo, že sám knieža Svätopluk uctil otca Metoda, tým, že kľakol pred ním a dal tak pekný príklad ľudu,“ riekla Kysuca.

„A zo slov, pri stretnutí sa s dôstojným otcom Metodom povedaných, znela akási kajúca ľútosť a nádejná náprava v pomere Svätoplukových a Metodových zásad,“ dodal Ľubomier.

„Dal by Boh tu nápravy! Naše dejiny, ba dejiny celej Europy bol by sa zdarnejšie vyvinuly, keby bol Svätopluk Metoda pochopil a jemu pri veľkolepom diele bol pomáhal. To sme už mohli byť hodne ďaleko pri svojom diele, aspoň ďalej ako sme!…“ podotkol Slavomír.

„Ja len jedno neviem pochopiť, že sa človek môže vo svojich náhľadoch tak meniť,“ dodal Zorislav. „Knieža Svätopluk slávne uvítal Metoda v Nitre, sám ho bol uviedol do chrámu nitrianskeho a potom podceňoval veľkú snahu Cyrila a Metoda, nemeckým kňazom všetky výhody poskytoval, plány Metodove maril a ešte ho aj u pápeža obžaloval.“

„Nediv sa, brat môj!“ riekol Slavomír. „Je to ovocie ľudskej krehkosti a tu aj okolnosti veľa účinkovaly na Svätopluka. On žil v stálom styku s nemeckými kniežatmi a veľmožmi a v Nitre obtočený priateľmi svojej tretej ženy, Nemky, odrodilcom Vichingom, biskupom a jeho kňazmi nemeckými, podliehal vplyvu týchto, osvojoval si mravy a zvyky nemecké. Potom kňazi nemeckí, pošlí z prednejších rodín germanských ostávali vo svojom pochopovaní o mravnosti vernými tým kruhom, medzi ktorými žili, oni v ohľade pohlavného života vysoko postaveným osobám viac voľnosti povoľovali, než Metod, kňaz a biskup asketického života zbožného, bezzištného a až do krajnosti mravného. Toto robilo kňazov nemeckých obľúbenejšími ako mravná prísnosť apoštola Metoda.“

„To máš pravdu milý Slavomíre, veď známe sú tieto povoľovania na príklad u Karola Veľkého a u cisára Lotara, ktorému povolili porýnski biskupi, aby si svoju milenku Waltrudu vzal a cirkevne požehnanú, zákonitú manželku Theutpergu zahnal. Takéto niečo náš biskup Metod by iste nedovolil, lež celou prísnosťou by to zatracoval,“ pokračovala Ctislava.

„A za túto jeho prísnosť musel úbohý biskup toľko trpieť. Ty, Slavomíre, vieš najlepšie, čo pretrpel, lebo ty, jeho najoddanejší učeník, doprevádzal si ho do Ríma a sledoval si každé jeho hnutie,“ riekol Ľubomier.

„Jeho telesné i duševné utrpenie vyrozprávať nemožno, myslím však, že najväčšiu krutosť pocítil v Rezne, kde bol v tom istom väzení, v ktorom bol úbohý, o zrak pripravený Rastislav. Bolo to dojímavé stretnutie, ktoré im tajne v noci umožnil istý milosrdný rehoľník. Dvaja ctihodní starci, predtým mužovia statní, silného a veľkého ducha, ktorým bol obzor malým, ktorí národy slavianske chcely spojiť v ríšu veľkú pevnú, a nezlomnú, padli si do objatia, ako väzni temného žalára.

Aký to musel byť pocit pre oboch, keď veľknieža Rastislav kľakol pred Metoda a prosil o požehnanie na poslednú cestu — k večnej Pravde.

A aké to mohlo byť lúčenie, pri ktorom plakali oba starci nad stroskotaním svojich vznešených veľkých nádejí?

Celá rodina sa rozplakala…

Po malej prestávke riekla Ctislava: „To, hľa dielo Svätopluka. Obom týmto veľkým mužom pomohol on do žalára.“

„A nepomohol si tým. Ako údeľné knieža nitrianske srútil Rastislava s trónu a zradou vlastnej krvi zasadol na jeho trón. To vieme, že za toto nešľachetne jednanie bol Svätopluk v krátkom čase ťažko pomstený. Englšalk a Vilém, zástupcovia Karlomana obžalovali ho, že nie je dosť spoľahlivý, sosadili ho s trónu a poslali ho Karlomanovi, ktorý ho uvrhnul do žalára,“ dôvodil Slavomír.

„Tu vidíme spravodlivosť božiu, že čím kto hreší, tým trestaný býva. Svätopluka zastihol ten istý osud, aký on Rastislavovi pripravil,“ — na to Ctislava.

„A ako sa zo žalára dostal na slobodu a znova na trón?“ spýtala sa Ružica.

„To môže najviacej ďakovať nášmu chrabrému Slavomírovi, ktorý vidiac hroznú krivdu nášmu rodu činenú, oduševnil ľud na Morave a na Slovensku, posbieral ho a začal pomstivú vojnu proti nemeckým posádkam. Karloman nechcel odsúdením Svätopluka ešte väčšmi pobúriť povstalcov, prepustil ho z väzenia a po vzájomnom dohodnutí postavil Svätopluka na čelo svojho vojska, ktoré okrem nemeckých veľmožov zo samých Slovanov pozostávalo a poslal ho do jeho vlasti proti jeho vlastnému ľudu,“ odpovedal Ľubomier.

„Poslal ho so Slovanmi proti Slovanom?“ divila sa Ružica.

„Áno, to je tá odveká taktika nemecká, že Nemec vždy zabíjal Slovanov slovanským vojskom, — svojich šetril,“ odvetil Zorislav.

„Svätopluk ale nevzal túto úlohu na seba?“ nadhodí Kysuca.

„Ba hej, on na čele tohoto nemeckého vojska pri Tuline (Tuln) prešiel cez Dunaj a tou istou cestou približoval sa proti Velehradu, ktorou obyčajne Nemci útočievali. Svoje stany zarazil na moravskej pôde a svojho dôverníka najmladšieho vladyka, Zemežižňa poslal ku Slavomírovi s odkazom, že on prevedie nemecké vojská cez Moravu pod hradiská devínske, postaví sa na čelo Slavomírovho vojska a prepadne i zničí Nemcov. Či nie je tak Slavomíre?“ spýtal sa Ľubomier.

„Tak je. Čo Svätopluk sľúbil, to aj splnil. Pod Devínom opustil nemecké vojsko a stal si na čelo nášho vojska, ktoré tým bolo na toľko oduševnené, že bojovalo ľvou silou až dobojovalo sa skvelého víťazstva. Nemci boli úplne porazení, jediný Ratbod sa vrátil. Svätopluk stal sa pánom celej Moravy a celého Slovenska a ako taký uvítal nášho milovaného otca, Metoda,“ odpovedal oslovený.

„Dal by Pán Boh, aby to už tak ostalo, aby títo dvaja veľkí mužovia už teraz spoločnou, svornou prácou zabezpečili nám mier, ale ten k nám na stále pobytie nezavíta. Život je boj a my, kým žijeme, musíme bojovať. — Nemci nebudú sa nečinne dívať na vzrast našej ríše, oni všetkým možným spôsobom budú hľadieť nám v našom diele prekážať. Zarytý Nemec Viching so svojimi druhmi najdú zasa spôsob, ktorým Svätopluka podvedú a Metoda, biskupa znova u svätého Otca obžalujú a v prevedení veľkolepého plánu hatiť budú. Toto je všetko len do času. Ten, ktorý Metoda ochraňuje a v nehož my veríme, zahynúť nám nedá. Jeho pomocou iste zvíťazíme.“

„Buď mu česť a sláva na veky!“ zvolali všetci. Potom prešiel rozhovor na veci všedné, rodinné a bolo už po polnoci, keď posledným prípitkom na šťastie blaženým snúbencom rozlúčil sa Slavomír s milou rodinou a odišiel zo starého kaštieľa, v ktorom za krátky čas uhostilo sa nočné ticho.