E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Pohanskí bohovia a kresťanský Boh

Jarné ráno voňalo sviežosťou. Všade oproti Devínu kvitly poľné šípové ružičky a mnohé iné kvety, ktoré nočným chladom osviežené radostne sa usmievaly. Ľubozvučný sbor lesných vtákov slávnostne vítal vychádzajúce slniečko. Teplý vetrík milo povieval, laškajúc vrcholcami stromov, roznášal ohlas šumiacich vĺn Dunaja a Moravy.

Na úvršie spomenutého sadu vystúpily z hustej zelene stromov tri mladé devy v bielych ľahkých, zeleným brečtanom krášlených šatách, s ružovými venčekmi na hlavách. Dve staršie vyzeraly ani sestry, maly tie isté ťahy v podlhovastých tvárach, tie iste hnedé oči a vypuklé perny. — Najmladšia z nich bola dievka štíhleho vzrastu s dlhými vrkočmi belavých vlasov, s jasnými modrými očami, ružovou usmiatou tváričkou takou sviežou a milou, ako to krásne jaro. Dlhá biela šata splývala od útleho hrdla až po biele nôžky, teda skoro až k zemi, zakrývajúc úplne jej svižné telo, len ruky boly obnažené, na ktorých sa obleskovaly náramky — hladké obrúčky z lesklého kovu.

Všetky tri devy, vystúpiac na úvršie, staly si do trojuhelníka vystrely ruky vpred a tak sklonily sa až k samej zemi. Toto tri razy po sebe opakovaly. Na to tíško zastaly, preložily ruky krížom na prsia, hlavu sklonily, oči prižmúrily a takto v tichom zadumaní za chvíľočku ostaly.

Potom sebou trhly, oči obrátily k oblohe i ruky vystrely v ten istý smer ponad hlavu a tri razy sa uklonily vo všetky štyri strany sveta a zasa k zemi, ako na začiatku a tým ukončená bola raňajšia modlitba a či pocta k najvyššiemu Bohu, Stvoriteľovi a Pánovi všehomíru, v ktorého Slovania verili a volali ho veľkým alebo starým Bohom, ináč Prabohom.

Po odbavení tejto pocty, bežaly dievčatá s veselým spevom do hája k studienke krásnej vody o ktorej verily, že dodáva krásy tým devám, ktoré sa v čas ráno ňou umyjú a na vychádzajúcom slnku tvár obschnúť nechajú.

Prijdúc ku studienke, obstály ju a pochytajúc sa za ruky skočným tempom sa pohybovaly podľa nóty spevu:

Prameň, prameň daj nám vody! Akej vody? Krásovody. Načo vody? Na to vody, na tie naše líčka, aby krásy maly a nám prekvitaly ako tá ružička.

Dospievajúc pieseň, nahnuly sa nad studienku a umyly si tri razy po sebe tvár, potom bežaly na úslnie a obrátiac tvár oproti slnku, v ktorom videly a vzývaly boha svetla, Dažboha, prosily ho, žeby nariadil bohyne Lade, aby im krásy nadelila. Na to ospevovaly bohyňu Ladu, sosňaly veniec s hláv a tancovaly s nimi rozmanité figúry až konečne odhodily venčeky preč, čo znamenalo, že ich obetujú Lade, aby si jej priazeň získaly.

Venček najmladšej zlatovlasej dievčiny zachytil Zorislav, ktorý práve tadiaľ išiel.

„Aká to milá náhoda. Kvety znamenajú šťastie a ruže lásku,“ riekol Zorislav ukazujúc lapený veniec a významne pozerajúc na zlatovlásku, dodal: „A kvety — ruže z ruky takej spanilej devy to šťastie lásky robia tým významnejším a vítanejším.“

„Drzý človeče, akým právom privlastňuješ si moje kvety ktoré som obetovala bohyni Lade?“ ozvala sa zlatovlasá deva a rumenec hnevu zfarbil jaj krásnu tvár.

„Takým právom, že držím túto obeť za zbytočnú, keď jej darkyňa je v mojich očiach krajšia, ako sama bohyňa Lada.“

„Čože?“ Ty rúhaš sa bohom predkov našich? Či nebojíš sa trestu?“

„Nebojím, lebo v nich neverím. Boh jo len jedon, Pán neba i zeme. To Boh pravý, ktorého svätí otcovia Cyril a Metod hlásajú a oproti ktorému vaši bohovia sú nepatrnou smeťou.“ Odvetil dôrazne Zorislav.

„Ha! Metodejec! - Metodejec!“ skríkly zdesené devy a akoby boly strašidlo zazrely, s krikom bežaly preč.

Zborislav dlhší čas hľadel v tú stranu, v ktorej zlatovláska zmizla. Konečne s úsmevom posadil sa do trávy, lebo tu mal dočkať priateľa Ľubomiera.

Zabraný do rozjímania o dôležitom prevedení podujatia ani nebadal, že už značný čas tam mešká.

Zrazu čosi zašustalo v blízkom kroví, obzrel sa, ale nič nevidiac myslel, že to veverička alebo vtáčik.

Chce vstať, aby pozrel, či už Ľubomier ide. Ako sa pohol zaligotalo sa čosi pred ním v pažiti. Siahne po tom a má lesklý kovový náramok. „Akiste to jedna z tých troch ztratila,“ pomyslel si a s úsmevom skúmave obzeral nájdený predmet. „Možno ona…“

„Nový šuchot v kroví ho zasa vyrušil. Nepohnuto ostal sedieť, len oči obrátil v tú stranu, z kadiaľ šuchol prichádzal. Zrazu sebou radostne trhol, lebo z krovia vystúpila zlatovlasá kráska, čo pred chvíľou tu bola. Placho sa vôkol obzrela a hneď oči sklopila k zemi, pátrave hľadiac v pravo i v ľavo pred seba.

„Ahá, to ona ztratila,“ pomyslel si a mimovoľne pritisol náramok k ústam.

Dievčina nezbadala Zorislava skorej až keď k nemu došla, trhla sebou a vykríkla…

„Neboj sa, ja ti neublížim!“ zvolal Zorislav.

„A ty si ešle tu?“ spýtala sa prekvapená deva.

„Áno tu. Čakal som teba, aby som ti mohol vrátiť, čo si ztratila a ja našiel,“ odvetil Zorislav ukazujúc náramok.

„To je on! Rada som, že sa našiel, je to drahá pamiatka po milej mamičke, ktorú som už v detskom čase utratila.“

„Šťastným sa cítim, že som nálezcom takejto drahej pamiatky a že ti ju môžem vlastnoručne odovzdať.“

„A či ju môžem prijať z ruky človeka, - ktorý nectí mocných bohov, ktorých naši predkovia vzývali, ktorý sa im rúhal? Či nedonesie mi náramok nešťastie? Či nevyvolám hnev bohov našich na seba, keď som ho prijala z ruky bohoruhača?“

„Nie, neboj sa, anjel môj pekný. Najvyšší boh, náš pravý Boh v siedmom svojom prikázaní „Nepokradneš!“ nakladá, nájdenú vec vlastníkovi prinavrátiť, lebo kto si ju privlastní, spácha hriech krádeže. A niet Boha iného okrem Neho a On najvýš spravodlivý, lebo dobré odpláca a zlé tresce. My sme nič zlého neurobili, nuž nemusíme sa trestu báť.

„Ty znova tupíš našich bohov a vychvaľuješ Boha Metodovho!“ riekla s výčitkou deva.

„Áno vychvaľujem a velebím celou dušou Boha svojho jedine pravého, lebo Ho celým srdcom milujem a žiadam si aby Mu po celom svete náležitá úcta vzdávaná bola.“

„Nechápem tvoje nadšenie lebo nerozumiem, ako môžete vzývať a milovať Boha, ktorého nevidíte a nepoznáte.“

„To sa mýliš, drahá. My poznáme a vidíme Ho vo všetkom, na čo len oko hodíme, čo čujeme a cítime, lebo On je všade a vo všetkom a bez Neho nie je nič. Vaši bohovia, ktorých vy pohania ctíte, ktorým sa klaniate sú z kameňa, z hliny, z dreva urobené modly, bezrozumné, bezcitné, nevoľné predmety, alebo obyčajné zjavy prírody, ktorým rozličnú moc privlastňujete, ktorú však naskrze mať nemôžu.“

„Nesúdiš správne, bohovia naši nemôžu byť bezcitní, keď obete vyžadujú, ich prijímajú a ztravujú.“

„Vaši bohovia? Akože môže kameň alebo drevo obete prijať a ich ztráviť? Nie bohovia, ale ich falošní žreci, ich kňazi vyžadujú od ľudu obete, dary, aby mohli pohodlne žiť a dobre jesť a piť. Zavádzajú úbohý ľud lhárstvom, podvodom, že to bohovia zpotrebujú a zjedia i vypijú to sami. Zkazené srdcia podvodných žrecov upevňujú všetko vaše modlárstvo.“

„Nepotupuj žrecov, lebo tým urážaš i môjho otca.“

„A ty si dcéra žrecova? Kto je tvoj otec? Ako sa volá?“

„Kyjan.“

„Čože? Kyjan? Ten divý pohan, pravá ruka pekelného Burana, ktorý kresťanov nemilosrdne trýzni, mučí a vraždí? Ty si dcérou tohoto zloducha?“ hrozí sa Zorislav. „Ty si Ružica Kyjanová?“

„Neurážaj môjho otca, lebo môže sa ti stať, že zaplatíš to životom.“ riekla s hnevom.

„Nebojím sa. Hovorím pravdu a za pravdu báť sa nemusím.“

„Nehovor, lebo neznáš moc bohov našich a keď urážaš ich kňaza, vyvolávaš ich hnev na seba.“

„Nebojím sa hnevu vašich bohov. Čože by mi mohol kameň, drevo, strom a iné predmety urobiť? Bohovia vaši sú smeťou pred Bohom mojím. On je ich Pánom, lebo On ich stvoril. On svojou mocou môže ich razom zničiť. Hoj, príde čas, že On zlomí vaše bludy, vaše modlárstvo a všade na tom mieste, kde sa kamenná modla vášho praboha vypína, zaskveje sa svätý kríž Kristov, ako znak večnej spásy celého ľudstva.“

„Ty si, ako vidím, namyslený šuhaj, ktorý svojmu bohu pripisuješ moc nad všetky moci.“

„Boh môj je všemohúci, On všetko môže, čo chce, On z ničoho celý svet stvoril, On ho môže razom zničiť a tým skorej môže zahubiť vaše modly a tých, ktorí im slúžia ako divý Buran a tvoj otec.“

„Nevolaj smrť na môjho otca! Matky nemám a otca mal by mi tvoj Boh zničiť?“

„Úbohá sirota, ľutujem ťa z celého srdca! Matky nemáš a otca takého — akého ty máš — lepšie nemať. Či by si rada mala matku?“

„Ako rada! Závidím to šťastie všetkým svojim priateľkám, ktoré matky majú,“ zavzdychla si pri tých slovách z hlboka.

„No vidíš, staň sa kresťankou a budeš mať matku premilú, predrahú, matku zpomedzi všetkých matiek najláskavejšiu, najvznešenejšiu, ktorá ťa v každej chvíli k svojmu srdcu privinie, ktorá ti v každej potrebe pomôže, ktorá ťa v každom zármutku poteší a je stále s tebou, nikdy ťa neopustí.“

„Aj ty máš takú matku?“

„Pravdaže mám. Ona je matkou všetkých kresťanov. Ona nás všetkých miluje, teší a blaží. Ty ani pochopiť nevieš aké je to šťastie byť jej dieťaťom.“

„A kde býva táto dobrá matka?“

„V nebi. Ona je aj matkou Ježiša Krista, ktorého učenci, svätí otcovia Cyril a Metod hlásajú. Príď, príď len raz očúvať jednoho tohoto svätého muža a som presvedčený, že nový život prebudí sa v duši tvojej, život krásny, život ušľachtilý.“ Nato vzal jej ruku do svojich rúk, nežne ju hladkal a srdečne hľadiac jej do očú, spýtal sa úprimne: „Prídeš?“

„Prídem, ale skorej musíš ty prísť do nášho obetišťa, aby si poznal nášho Boha, Praboha v jeho moci a sláve a neposmieval sa mu viac ráz.

„Dobre prídem si ho obzrieť. A kedy mám prísť?“

„Najlepšie bude, keď prídeš zajtrá podvečer. Uvidíš veľkú obeť, ktorú pripravili naši svojmu najväčšiemu bohu, aby si vyprosili víťazstvo nad kresťanmi. To uvidíš niečo veľkolepé. To ti však hovorím, aby si sa neprezradil, že si pokrstenec, lebo by si živý nevyšiel ztadiaľ. Musíš všetko to robiť, čo iní budú robiť a tak nikomu nenapadne, že s inoverec.“

„A ty tam budeš?“

„Pravdaže budem. My dievčatá obetujeme kvety a krášlime obetované zvieratá kvietim. Už tri dni vijú družky moje vence. Ja tiež idem medzi ne.“

„Teda ostaneme v slove. Ja prídem zajtrá do vášho obtišťa a ty potom pôjdeš na kázeň Metodovu.“

„A kedy?“

„To ti poviem, kedy bude náš svätý otec Metod kázať, už sa všetci tešíme na jeho krásnu posvätnú reč.“

„Priateľ môj, Ľubomier, u ktorého počnúc od dnešného dňa bývam, má matku a sestru. Sú to zlatí, dobrosrdeční ľudia, oni ťa veľmi radi prijmú a s láskou k srdcu privinú, jeho matka ako svoju dcéru a jeho sestra ako milú sestru, ktorú si i tak vrelo žiada a budeš našou,“ hovoril Zorislav srdečnou úprimnosťou, nežne vinúc devu k sebe.

„Akože by som mohla byť vašou, keď som cudzia a inej viery,“ nadhodila dievčina.

„To nič nerobí. My kresťania máme jedon veľký príkaz Bohom nám daný, ktorý je vlastne základom našej viery a ktorý zachovať je svätou povinnosťou každého kresťana. Je to príkaz, lásky k Bohu a k blížnemu, ktorý znie: „Milovať budeš Boha nadovšetko a bližného svojho ako seba samého.“

„Akého to blížného myslíš?“

„Náš bližný je každý človek bez rozdielu viery, bez rozdielu národnosti, či je on bohatý a či chudobný, každého máme milovať tak ako milujeme samých seba.“

„To sa mi veľmi páči, že vám viera lásku nakladá a nie vraždenie, ako sa to u nás neprestajne koná.“

„Nám to viera zrovna prísne zakazuje piatym božím prikázaním, keď hovorí: Nezabiješ! Ten, kto tento príkaz prestúpi, ťažký hriech spácha.“

„Máte pekné zásady vo svojej viere, to sa uznať musí, len to je veľká chyba, že bohov, ktorých naši pradedovia vzývali a ctili, zavrhujete.“

„Tak urobíš aj ty, náhle poznáš pravého Boha.“

„Kde a ako ho môžem poznať?“

„Príď na kázeň Metodovu a iste ho poznáš! - Príď však isto!“

„Prídem a ako záruku istoty, že sľub svoj splnim, odovzdávam ti do opatery to, čo mi je najmilšie a najvzácnejšie, drahú pamiatku po milej nebohej matke.“ Pri týchto slovách mu odovzdala mu lesklý náramok, ktorý posledne hol našiel a jej ovzdal.

„Ďakujem ti, milá Ružica a navzájom prijmi odo mňa malú pamiatku ako rozpomienku na toto naše prvé stretnutie. Je to tiež dar od mojej drahej mamičky. Dala mi ho keď som išiel do prvého boja bojovať za Boha a za národ. Je to vzácna vec už i preto, že krížik ten požehnal sám otec Metod,“ Pri tom sňal s hrdla malý zlatý krížik na hodvábnej červenej šnúrke a dal ho Ružici.

„Vďaka! Budem ho miesto teba na prsiach nosiť. Skorej však než sa rozídeme, povedz mi, ako sa voláš, aby som ťa v čas potreby vyhľadať mohla,“ riekla Ružica pri čom jej líca horely plameňom zapýrenia.

„Ja som Zorislav a bývam u svojho priateľa hen pod Devínom v tom starom kaštieli. Kedykoľvek by si niečo odo mňa alebo od jeho matky a sestry potrebovala, vo dne i v noci máš dvere otvorené.“

„Vy ste dobrí ľudia. Dobre sa maj!“ ukloniac sa odchádzala, zrazu sa obráti ku Zorislavovi a výstražne povie: „Na jedno ťa upozorňujem, nebluď sám po týchto horách, lebo by sa mohlo stať, že by ťa paholci Burana zlapali a kto vie čo s tebou spravili. Rozlezení sú po horách celého okolia ako vlci.“

„Nebojím sa. Oni len kresťanské devy a mladé ženy lapajú a odvádzajú k tomu pažravému vlkodlakovi. Ale i tomu už bude skoro koniec. Ľud horí pomstou oproti tomu podliakovi a urobí poriadok s ním aj s jeho prívrženci. Jeho dni sú už spočítané.“

„Nič mu nespravia. Buran má v hrade svojom celý zástup bosoriek a bosorákov, ktorí ho svojou zázračnou mocou ochraňujú.“

„Ha, ha, moja drahá, moc týchto je ničím pred mocou Najvyššieho, ktorý tresce ohňom a sirou hriechy sodomské a hrad Buranov je pravé hniezdo Sodomy.“

„Nerozumiem tvojim slovám.“

„Verím, že nerozumieš, ale vysvetlím ti ich.“

„Teraz nie, lebo už musím ísť, akiste ma už budú hľadať. Ale neskorej mi to povieš, ako to myslíš. Do videnia zajtrá v obetišti!“ Zmizla v zelenej húšťave.

„Do videnia!“ zvolal Zorislav a pošiel za ňou niekoľko krokov, ale ona bežala ako srnka dolu stráňou domov.

Zorislav nemohol sa dočkať Ľubomiera a trnúc, že sa mu azda niečo zlého prihodilo, išiel ho hľadať do hradu…




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.