E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Kde Kysuca vteká do Váhu

Čas bolí, čas hojí. Starosti, trápenia a bôle, ktoré časom vyskytly sa v rodine Ctislavy, čas zasa vyrovnal a zahojil. V starom kaštieli ide zasa všetko svojím obvyklým vzorným poriadkom. Len v tichých chvíľach pri ručných prácach pripomínajú si — matka s dcérami — tie hrúzy, ktoré už prežily. Často sa tomu aj srdečne zasmialy, keď Ružica žartovným tónom rozprávala, ako vyzerala preoblečená za speváka s dlhou čiernou bradou, tejže farby vlasenkou, s lutnou v ruke, na ktorej ani len zabrnkať nevedela, alebo keď spomínala rozličné komické epizódy z Buranovho hradu a podobné zkúsenosti.

To všetko sa už pominulo ako sen. Dievčence Kysuca a Ružica sú už zasa veselé ako predtým, žartujú, spievajú a bavia sa.

Matka Ctislava je s rodinnými a domajšími okolnosťami úplne spokojná, ale cirkevné, národné a štátne pomery ju často veľmi znepokojujú.

A keď dievčence opytujú sa, prečo je taká smutná, prečo sa vznáša na jej bielom čele chmárik ťažkej starosti a trápenia, povie: „Premýšľam, deti moje, o tom našom dobrom biskupovi Metodovi. Od tých čias, čo sa z Ríma navrátil k nám, musí stály boj viesť proti Vichingovi a jeho nemeckým priateľom.“

„Prečo mamička?“ Opytujú sa obe razom.

„Pre veci cirkevné. Už to zasa začína tak, ako prv Viching ustavične udáva Metoda v Ríme u sv. Otca, že je rozkolník, kacír, ktorý zavádza barbarský jazyk do služieb božích. Viching znova podpichuje nemeckých biskupov proti Metodovi, ba i samého Svätopluka, ktorý už v Nitre a vo svojej župe nechá v latinskej reči služby božie odbavovať. Kam to povedie?“

„Netráp sa mamička drahá. Boh, ktorý dosiaľ ochraňoval nášho milovaného otca Metoda, ochraňovať ho bude i ďalej a premôže všetky nápady naň činené,“ teší ju Kysuca.

„Budeme sa za neho modliť zbožným srdcom, čistou dušou a Pán Boh nás vyslyší,“ dodala Ružica.

„Veľa, veľa musíme sa modliť, dietky moje, lebo zo všetkých strán hrozí nebezpečenstvo.“

„Aké, mamička?“ spytujú sa obe razom.

„Nemec zbrojí proti nám, keď nás napadne, musíme sa brániť. Ľubomier a Zorislav musia byť stále prichystaní do boja. Ostaneme samé doma a čo si počneme, keď nás pohani napadnú?“

„To sa neopovážia,“ mieni Kysuca.

„Čoby nie! Každú chvíľu očuť, že niektorú kresťanskú dedinu podpálili. A potom mám stály strach pred tými lotrami Buranovými. Už vás raz mali v pazúroch. Najmilostivejší Boh vás temer zázračne vyslobodiť ráčil. Nechcela by som dožiť, aby ste sa ešte raz dostaly do ich moci.

„Bože chráň a zavaruj!“ — zvolala Kysuca.

„Lepšia smrť, než život nemravný,“ zavzdychla Ružica.

„To máš pravdu, dievka moja. Človek, aby neupadol do nemravnosti, musí byť povedomý svojej ľudskej dôstojnosti. On musí žiť krásne, ba vznešene, lebo len vo vznešených povahách prebúdzajú sa vznešené záujmy a v šľachetných povahách rodia sa šľachetné skutky,“ riekla vážne matka.

„Ja by som si mamička zlatá iné nežiadala, len takú vznešenú a šľachetnú povahu, akú ty máš, ktorou nás všetkých oblažuješ.“

„Kysuca moja, vzdelávaj srdce svoje v tej istej miere v akej vzdelávaš rozum. Cvič sa v ctnostiacb, lebo ctnosť je sila duše, ktorá všetkému zlu statne vzdoruje a každé dobré dobýva. Ctnostná žena je krásna hviezda, ktorá svojou žiarou celú rodinu, ba celé okolie oblažuje.“

„Ďakujem ti, mamička drahá, za zlaté slová, podľa ktorých chcem sa riadiť,“ povie Kysuca a pritúliac sa k matke hladká a bozkáva jej striebristé vlasy.

„Ja ukladám si každé tvoje vzácne slovo do duše ako poklad, z ktorého budem čerpať poučenie a silu v bojoch života,“ pokračuje Ružica.

„Tak deti moje, láska a vďačnosť dietok vtedy je vznešená, keď sa tieto môžu radovať, že rodičia sú svedkami ich ctností a dobrých skutkov,“ dovršila matka.

V tom došiel Ľubomier a Zoríslav. Po srdečnom privítaní, opytuje sa matka: „No, čo je nového?“

„Nič radostného, mamička drahá. To čo sa predvídalo, čo sme dávno tušili, sa uskutočňuje.“

„Nemci, vidiac rýchle vzrastajúcu moc a nadvládu nášho kniežaťa Svätopluka, závistlivým okom pozerajú na nás a radi by túto našu moc a nadvládu zničiť hneď pri jej zárodku. Sbierajú vojsko vo veľkom počte a chcú nás napadnúť. My musíme sa v celej svojej sile postaviť proti ním. Každý muž, majúci zdravé údy, musí sa postaviť pod našu zástavu, aby sme si našu drahú vlasť zachránili. Vojna môže dlhší čas potrvať a nie je vylúčené, že pohanskí nespokojenci pobúria ľud a použijú čas vojny ku vnútorným nepokojom, ku krvavým srážkam a vraždám.“

„Myslíš, že by to mohlo tak ďaleko ísť?“ spytuje sa ustarostená matka.

„Nie je to vylúčené, hovorím. To je však isté, že jestli to príde ku srážkam, bude to strašné, lebo vnútorné náboženské boje bývajú o veľa hroznejšie, než verejné vojny,“ odpovedal Ľubomier.

„Že sa pohani k akémusi vážnemu a veľkému dielu chystajú, je isté. Naše lesy a hory nimi ožívajú. Nedávno ešte bolo ich zriedka, a teraz ich je všade plno. Predtým sa ukrývali v roklinách a úvalinách lesných, teraz vystupujú verejne, smelo, ba drzo, vyhlasujúc, že sú oni mstiteľmi urazených bohov za hrozné krivdy a urážky, ktoré im kresťania spôsobili. Vo všetkých božištiach, obetištiach a pri všetkých bohom posvätených predmetoch volajú nadšene: — Pomsta kresťanom! Pomsta im! Pomsta! — Či toto neznie ako krvožížnivé heslo vypovedanej vojny nám, kresťanom?“ hovorí Zorislav.

„Čože? Chcú začať vojnu s kresťanmi? Nepôjde im to ľahko. Keď vy mužovia meškať budete na bojišti, my ženy zachránime si svätú vieru našu. Hoj! So srdcom plným lásky k Bohu s krížom v ruke pôjdeme od hradu ku hradu, od mesta ku mestu, od dediny do dediny a povzbudzovať budeme ľud, aby si nenechal vyrvať sväté dedictvo Cyrilovo, aby nedal tupiť a šliapať sväté učenie Metodovo, ale nech s krížom na prsiach, so zbraňou v ruke bráni si svätú vieru v pravého Boha, lebo jedine v nej najde blaženosť a spásu!“ — horlila Kysuca.

„Sú to krásne slová a nadšenie veľkej myšlienky, Kysuca moja zlatá, ale uskutočniť ju, je ťažko,“ mieni Ľubomier.

„No vieš, môj milý, ten kto je schopný veľkej myšlienky, je schopný i veľkého činu. Vo mne vrie a koluje bojovná, hrdinská a víťazná krv môjho nebohého otca a škoda, že nie som mužom, aby som sa vedela uplatniť v bojoch za Boha, národ a vlasť.“

„Milá Kysuca, len potom by si vedela, aké ohromné ťažkosti kladú sa nám mužom v cestu v našom povolaní,“ ozval sa Zorislav.

„Uverím, milý Zorislav, ale ak človek kráča za veľkým cieľom, nesmie hľadieť na ťažkosti, ktoré sa mu v cestu kladú. Každý rozumný človek, ktorý na vysoký vrch vystúpiť mieni, odloží všetky ťažké veci so seba. Nuž aj my tak urobiť musíme. Ak chceme vysoký cieľ dosiahnuť, musíme odložiť všetky povšednosti, ktoré nás hatia v rozvoji našich úsilí a bezohľadne kráčať musíme na výšinu svojho ideálu,“ bráni sa Kysuca.

„Máš pravdu, môj zlatý anjel. Po drahom nebohom otcovi, ktorý víťazne bojoval vo všetkých veľkých vojnách našej vlasti, dedila si hrdinskú smelosť, ale všetky ostatné veľké a vysoké myšlienky, šľachetné zásady a spanilé ctnosti dostala si dobrou a rozumnou výchovou našej drahej mamičky práve tak, ako aj ja za všetko to, čo vo mne šľachetné a dobré je, musím ďakovať len jej rozumnej výchove, jej dobrosrdečnosti, jej láske a preto našou svätou povinnosťou je, aby sme sa v týchto búrlivých a nebezpečných časoch o ňu postarali, ju aj s našou milou sestrou Ružicou na bezpečné miesto dodali,“ riekol vážne Ľubomier.

„Kam? — Kam, deti moje, by ste ma chceli dodať?“ spytuje sa preľaknutá matka.

„Kam sa ti páči mamička drahá, ale tu nemôžete ostať, toto je tu veľmi nebezpečné miesto pre vás…“

„Hm — syn môj milý — kdeže v časoch vojny a vnútrajších rozbrojov najdeš bezpečné miesto, keď to všade vrie a kypí pomstou, ľudia sú ako dravé zvery žížniace po krvi.“

„Mamička zlatá, všade je bezpečnejšie pobytie pre vás ženy ako tu. My sme tu nebezpečenstvom ohrožení so všetkých strán. Nemci na nás pozerajú zlostným okom, že sme vernými prívržencami milovaného otca Metoda; knieža Svätopluk nám nedôveruje, myslí, že chováme v srdciach svojich zášť a hnev proti nemu pre jeho zradný výčin na úbohom ujovi Rastislavovi; Kyjan, otec našej milej Ružice, prisahal pomstu jej i nám. A čo divý Buran? — — Či po odohratých sa udalostiach na jeho hrade nemusíme sa obávať, že raz použije príhodnej chvíle a vrhne sa na nás svojou celou divosťou, svojím vztekom? — Čo si počneš, mamička drahá, keď my tu nebudeme a on ti ukradne obe dcéry? — Nie — nie, tu na nijaký spôsob ostať nemôžete. Náš vzácny šľachetný priateľ Slavomír ti tiež odkazuje, ba prosiť ťa nechal, aby si sa čím skorej z Devína odsťahovala,“ dôvodil starostlive Ľubomier.

„I náš statočný Slavomír stará sa o nás? Dobrá duša! Kam teda pôjdeme, dievčence? Poraďte! Rozhodnite sa! Kam?“ — spytovala sa ustarostená matka.

„Mamička drahá, a či by sme nemohly ísť ku strýkovi Radoslavovi do Budatína? Spomínala si, že ťa volal, keď si tam posledný raz bola,“ radí Kysuca.

„Máš pravdu, dievka moja, najlepšie bude keď ta pôjdeme. Strýko Radoslav je starý pán, o osem rokov je starší od nášho nebohého otca, ale veľmi ponáša sa naň, na prvý pohľad poznáš, že sú bratia. Je chudák chorľavý a nemá ho kto opatrovať… On bude rád, keď dôjdeme k nemu. Dobre, pôjdeme teda do Budatína. Či ste s tým usrozumení?“

„Áno, to bude celkom dobrý úkryt pre vás. Strýko má okolo hradu pekné ovocné sady, v tých sa môžete prechádzať, aby ste boly čo najviacej na sviežom vzduchu,“ povie Ľubomier.

„Ta idem rada,“ povie Kysuca. „Strýko je veľmi dobrý človek.“

„A ja idem rada ztadiaľto, lebo sa bojím Burana. Radšej by som volila umrieť, ako ešte raz vidieť sa v jeho hnusnom hrade,“ dodala Ružica.

„No, ja myslím, že on dá už pokoj,“ tíši ju Zorislav.

„Never! Práve včera oznamoval starý domovník mamičke, že už niekoľko dní pozoruje ako mladý, silný muž zahalený tmavým plášťom obchádza náš dom, že je to už aj iným ľuďom nápadné. Kto vie, či to nie je jedon z Buranových paholkov, možno ten, čo mňa odniesol.“

„Ružica moja ľúba, veď by si ho ty poznala. Či nie?“ spytuje sa Zorislav.

„To hej, ale ja by som nevyšla pred bránu, čo by si mi tam zlata nasypal. Kto sa raz opáli, ten sa ohňa chráni. Preto celkom dobre bude, keď odídeme preč,“ odvetila Ružica.

„Áno pôjdeme preč. Ešte dnes začneme baliť a zajtrá pošlem posla ku švagrovi s odkazom, aby nás čakal,“ rozhodla Ctislava.

„Chvála Bohu!“ zvolal Ľubomier. „Takto budeme aspoň aj my na bojišti koľkosi spokojnejší, keď vás tri budeme vedieť v bezpečnosti a budeme môcť bezstarostne bojovať za kríž Ježiša Krista, za hlásateľa jeho svätej viery, Metoda, pre neodvislosť slovanskú, pre slobodu nášho kniežactva.“




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.