ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po niekoľkých pekných jasných dňoch sa obloha zatiahla hustými mrákavami, studený vietor dul od severu a robil pochmurný deň nevľudným, divým.

Predpoludním ešte to počasie bolo obstojné, vietor síce fučal, ale nie divo, len čo rozkolísal kvetmi obťažené konáre košatých líp a zárodom ovocia obsypaných ovocných stromov, ale popoludní rozzúril sa vietor, že stromy slabšie sa ohybovaly a silnejšie stonaly, trúc konár o konár, šľahajúc vetev o vetev. Vietor hvížďal, zavýjal a skučal, kvety a listie kmásal so stromov, akoby svoj hnev, svoju zlosť chcel týmto spôsobom vyliať.

Ľudia ostávali vo svojich príbytkoch. Hoci v poli bolo plno práce, nikto sa tam neukazoval. Len jedon pútnik kráča chodníkom k lesu, opierajúc sa o dlhú silnú palicu.

Je to muž vysoký, silný, prísnej tváre, muž v rokoch, zahalený v tmavý plášť, ktorý mu vietor zavše odvial, ako aj jeho dlhé čierne vlasy divo rozháňal a čuchril. Časom zastal, aby si odpočinul a zasa uháňal ďalej…

Už je u lesa, ktorý ho uvítal divým revom lomozu, hvížďania, skučania a praskotu.

Pútnik zastal, pozeral na rozzúrený les a zasmial sa: „Ha — ha — tak sa mi vidí, že ty Meluzina zasa dnes sláviš svoje hody… No, len si povoľ, len sa vyburácaj do vôle, len našim ľuďom škody nenarob! Prosím ťa Meluzina, buď milostivá! My ťa ctíme a klaniame sa ti i obetujeme ti, čo máme. Ja doniesol som ti tej najbelšej múky, akú mám v dome a z ktorej len v tých najväčších sviatkoch, na výročité dni bohov našich jedlá pripravujeme. Na!“ nabral z vrecka plášťa hrsť múky a mrštil ju vpred do výšky. Pošiel niekoľko krokov a hodil hrsť múky na pravú stranu, potom zasa na ľavú stranu a konečne za seba…

Lesom sa zaprášilo a po kríčkoch i kvetoch usadil sa biely pel, akoby nádech snehu. No obraz ten sa hneď zmenil, náhle vietor lepšie zafučal, biely pel odvial.

„Na, Meluzino, prijmi obeť a utíš svoj hnev, ľahni si na stráň hory k bystrému potôčku, pri ktorom si bohovia, víly a rusalky hovievajú a odpočiň si! Náhle prvej bielej múky dorobím z tohoročného požehnania pšenice, zasa ti prinesiem,“ volal muž do vetra.

Na to pozeral vôkol seba a keď múky na kvetinách a kríčkoch nevidel, zachichotal sa radosťou, že Meluzina jeho dar prijala a bude milostivá.

Čím viacej sa muž tento zbližoval ku známemu božišťu tým viacej ustával vietor k jeho radostnému uspokojeniu, že Meluzina sa jeho obeťou utíšila.

Keď došiel k božišťu, ruky složil krížom na prsia, hlboko sa uklonil a hovoril: „Klaniam sa vám bohovia odvekí, bohovia mocní. Akí šťastní sme, že vás máme, že stojíme pod vašou ochranou. Nepriateľ brojí proti vám a hrozí vám záhubou, ale my si vás nedáme, my nechceme iného boha, akého nám kresťania natískajú… Ha — ha — ha—,“ zasmial sa posmešne.

„Je to pekný Boh, ktorý nemá ani toľkej moci, aby sa vedel niekoľkým židom obrániť, lež sa dal od nich chytiť, biť, mučiť, ba ešte aj na kríž pribiť. Ha — ha — ha, to je pekný boh… Vám sa to neopováži niekto urobiť, lebo ste mocní. Vy by ste sa vedeli ubrániť, vy by ste vedeli nepriateľa zahubiť i zničiť, lebo máte silu a moc veľkú… My len vám chceme obete dávať, len vám! Ja som váš verný sluha a chcem ním ostať do smrti. Všetko čo mám vám vďačne obetujem a keby som už ničoho viacej nemal iba moje jediné dieťa i to vám dám, moju Ružicu!“ vykríkol Kyjan, lebo on to bol a horou ozvalo sa ozvenou temne: „Ružicu!“

Kyjan zmeravel, palica mu vypadla z ruky a meravo pozeral okolo seba, lebo ozvenu považoval za hlas bohov.

„Moje jediné dieťa chcú bohovia, moju kvetúcu Ružicu,“ riekol a hlas jeho klesal a klesal, až klesol na hlboké vzdychnutie. Kyjan sa bezvládne hodil na mach a zadumal sa…

Po dlhšej chvíli sa schopil, vstal volajúc: „Dám ju vám bohovia moji! — Áno, ja som váš i Ružica bude vaša. Ja vám ju privediem, hoci ju mám rád, áno rád, ba radšej ako svoj vlastný život, lebo ona je dobrá a nevinná… Jej matka, keď sa odobrala na večnosť k vám, bohovia moji, prikázala mi, aby som dal na Ružicu pozor, aby som jej neublížil a nedal jej od nikoho ubližovať, aby som ju dobre opatroval… To bolo jej posledné slovo. Ja vzal som jej studenú ruku, pritisol som ju na svoje srdce a prisahal som jej, že splním čo žiada. A splnil som. — Ružicu si opatrujem ako tú zrenicu v oku, ešte som jej ani len zlým pohľadom neublížil ani ublížiť nedal. A opatri? Lepšie ju opatriť nemôžem, ako keď ju dám vám, bohovia moji.“

Nad božišťom preleteli čierni havrani s krákotom a les zašumel.

Kyjan sa trhol a zaškaredil: „To je zlé znamenie! Čo sa zlého stane? Azda s Ružicou? — O bohovia mocní, darcovia dobra a našej spásy, odvráťte všetko zlé od nás!“ Dal ruky krížom na prsia, uklonil sa hlboko a uspokojený chcel sa poberať domov, ale v tom vystúpil zo svätyne jedon zo strážcov, kňaz s dlhou šedivou bradou a tejže farby vlasmi, osloviac Kyjana: „Bohovia s tebou!“ začal rozhovor. „Už niekoľko dní hľadám príležitosť, aby som mohol byť sám s tebou a mohol ti povedať, čo mám na srdci.“

„Hovor teda milý Dubovane, ja očúvam ťa celou dušou.“

„Veci nemilé, nedobré hovoriť a ešte horšie počuť,“ odvetil starec.

„Veci nemilé? - Bohovia dobrí, čo nemilého sa prihodilo?“

Starec sa vypnul, priblížil k uchu Kyjanovmu a polohlasne riekol: „Daj si pozor na Ružicu, kresťania sa k nej domáhajú.“

„Kresťania? Tí psi pažraví ku mojej Ružici?“ kričal Kyjan hlasom, že sa to horou ozývalo.

„Len ticho, len ticho! Tak sa zdá, že im je dievča prajne naklonené.“

„Ale moja Ružica? Nemožno — nemožno. Ja som si ju vychoval vo viere našich otcov. Ja učil ju vzývať bohov našich. Nemožno!“

„Nedávno bol jedon taký krleš až tu v božišti za ňou. Ľudia ho zbadali a chceli sa naň s hnevom vrhnúť a zabiť, ale tvoja Ružica ho vzala pod ochranu a veľmi šikovným fígľom ho ospravedlnila a oslobodila, hovoriac, že je on zlatník a doniesol jej náramok, ktorý mala u neho na správe… Naší ľudia sa však prezvedeli, že ten panák zlatníkom nie je, lež akýmsi pomocníkom na kniežatskom hrade a náramok Ružicin stále nosí na ruke, ba čo viac i to už vedia, že sa Ružica s ním schádza v háji u studienky krásnej vody.“

„Moja Ružica s krlešom? Ale moja Ružica?“ kričal zúfale.

„Ó Ruža, — Ružica tvoje krásne líčka necháš psovi lízať? Je to možné?“ Zakryl si tvár rukami, plakal ľútostive. Potom akoby zošalel, bil sa do pŕs, do hlavy, hodil sa na zem, váľal sa ako by ho krč svieral a pri tom reval bolesťou, že les hučal ozvenou.

Starec ho tíšil a prosil bohov, aby smiernili jeho bôľ.

O chvíľu sa utíšil nadvihol hlavu, kľakol si a vystrúc ruky oproti svätyne volal: „Bohovia mocní, prečo ste sa na mňa nahnevali? Prečo ste odvrátili milostivú tvár svoju od dieťaťa môjho? Prečo ste povolili pokušeniam voľnú cestu k nemu? Prečo ste ju nechránili, veď je vaša, vám ju obetujem? Prečo? Ach prečo?“

Starec ho tíšil: „Upokoj sa Kyjane a choď domov!“

„Nie, nejdem dnes domov — zabil by som ju vo svojej zlosti a ja sľúbil som ju bohom živú a krásnu… Prespím tú noc na božišti a ráno, keď ma zlosť prejde, pôjdem domov. Nechaj ma tu. Dobre mi je tu.“ Ľahol na zem. „Dobre tak… Bohovia mocní nech sú s tebou,“ riekol starec a pošiel do svätyne. Bola noc. Vietor ustál. V prírode bolo ticho, pokojne, len v srdci Kyjanovom to búrilo nepokojom…