ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rastislav netrpelive očakával návrat svojho mladého dôverníka Ľubomiera, až ho konečne s radosťou mohol uvítať.

No zarmútil sa, keď mu Ľubomier svoje smutné zkúsenosti rozpovedal, že na hrade nitrianskom panuje len nemčina, že žena Svätopluka, Adelaide zavádza nemecké zvyky a obyčaje do hradu, že knieža Svätopluk nielen jej v tomto úplne voľnú ruku necháva, ale ju v tom aj podporuje a sám Svätopluk zo samej ctižiadosti priatelí sa s kráľovským dvorom nemeckým, ba aby dosiahol väčšieho úspechu, odriekol sa nadvlády svojho strýka Rastislava, oddal seba i svoje kniežatstvo Nemcom a uznal ich nadvládu.

Môžeme si predstaviť ako bolestne a trápne účinkovala táto hrozná zvesť na Rastislava. On miloval celým srdcom svoj drahý národ, svoju milú vlasť a jediným jeho úsilím bola sloboda a neodvislosť zeme. Čo sa on už nabojoval za dosiahnutie tohoto vznešeného diela a teraz, keď by už bol blízko tohoto želaného cieľa, jeho najbližší pokrvní ľudia usilujú sa všetko mu zmariť, — zničiť.

„Zradca!“ vyslovil opovržlive a v duchu spriadal trest a či už pomstu falošnému svojmu synovcovi Svätoplukovi.

Čo si tento veľký panovník zaumienil, to aj vykonal. Čierna zrada Svätoplukova na dobrom tichom slovenskom národe natoľko rozzlostila Rastislava, že smrťou chcel potrestať tento ohavný hriech.

Poslal v tom čase do Nitry poslov v akejsi veci a jedon z nich mal Svätopluka zavraždiť. Tento sa o zámere tom dozvedel, nuž vyhnul určitej smrti.

Neskorej roku 870 prišiel sám Rastislav s malým sprievodom do Nitry spoliehajúc sa na svoje práva, rodinné sväzky a slovanský cit kniežaťa Svätopluka s tajným úmyslom v duši, že sám osobne vykoná určený trest.

Tu ho však stretlo ohromné sklamanie, lebo Svätopluk dal ho lstive zlapať a zputnaného poslal ho Karlomanovi, jeho úhlavnému nemeckému nepriateľovi. Tento ho dal ako nejakého zločinca do ťažkých reťazí sputnať a poslal ho kráľovi Ludvíkovi do Rezna.

Rastislav bol doteraz vždy tŕňom v oku nemeckého dvora, preto si môžeme predstaviť, akou radosťou plesalo srdce Ludvikovo, keď úbohé knieža slovanské bolo s trónu shodené, ťažkými železným okovami spjaté a do veľkého žalára uvrhnuté.

Rastislav chcel založiť veľkú ríšu slovanskú, túto chcel podriadiť jednému arcibiskupovi a hľa, jeho ďalekosiahle zámery sú zničené a on sťa silný lev teraz reťazami sputnaný vo vlhkom žalári v Rezne čaká ortiel svojho osudu z rúk svojich úhlavných nepriateľov.

Karloman hneď použil túto vhodnú príležitosť, rýchlo vtrhol do Moravy, opanoval Velehrad a iné mesta a hrady, slovanských vladykov a zemanov vyhnal a svojimi ľuďmi a vojakmi obsadil. Za správcov Moravy a Slovenska svoje mark — hrábätá nemecké Englšalka a Viléma ustanovil. Poklady Rastislavove shabal a do Korutanska odviezol.

Roku 870 vracia sa Metod so svojimi sprievodcami z Ríma, kým stihol prísť do svojho Velehradu, odohrala sa hore spomenutá tragédia kniežaťa Veľkého Rastislava, ktorá zastihla aj Metoda citlivo, ba osudne.

Na Velehrade boli už pánmi spomenutí Englšalk a Vilém. Títo popudení nemeckými kňazmi a biskupmi učencov Metodových medzi nimi i výborného Slavomíra, synovca Rastislavovho prepustili, ale služby božie vykonávať im zakázali. Metoda však zlapali a vydali ho nemeckým biskupom.

Tu sa začala bolestná krížová cesta sv. apoštola Metoda, ktorý veľmi mnoho vytrpel, lebo nemeckí biskupi zachádzali s ním ako so zločincom, žalárovali ho v Solnohrade a keďže dobre vedeli, že Metod pre jeho vysokú vzdelanosť a učenosť, pre jeho silnú vieru, jeho asketický život a pre jeho veľkolepé plány do budúcnosti stojí v priazni pápeža Jána VIII. a mohol by sa pomocou jeho na slobodu dostať, aby sa sv. Otec o ich neapoštolskom zachádzaní s Metodom nedozvedel, vláčili tohoto z jedného žalára do druhého. Raz bol v Solnohrade, druhý raz v Pasove a zasa v Rezne.

Pri tomto preháňaní nemeckí biskupi hrozne trýznili a mučili sv. apoštola. Obnaženého na mráz postavili a vodou oblievali a keď sa nechcel zrieknuť svojho metropolitánskeho práva, ktorým ho Svätá Stolica obdarila, biskup pasovský Hermanrich šľahal ho jazdeckým bičom.

No, nielen sv. Metoda, ale aj jeho učeníkov, ktorí svojho učiteľa vyhľadávali, trýznili, väznili, ba mnícha Lazara, ktorý Metodove listy niesol sv. Otcovi, zabili.

Konečne sa sv. Otec Ján VIII. predsa len o tom všetkom dozvedel a Metoda na slobodu prepustiť kázal, ktorý sa potom hneď k svojmu milovanému ľudu vrátil (873 r.).

Bol to krásny slávnostný deň, v ktorom celá Morava i Slovensko vítali svojho sv. apoštola Metoda na Velehrade.

Slnko svietilo tak rozkošne, — tak milo ako by aj ono v srdci svojom cítilo radosť nad príchodom dlho čakaného, dva a pol roka ťažko postrádaného biskupa. Tichunký vetrík povieval od hôr a donášal občerstvujúcu vôňu jedloviny. Na všetkých cestách, taktiež poľných chodníkoch plno ľudí. Ako pestré stuhy sa vinie cestami ľud pobožný. Slováci išli vo väčších i v menších skupinách. Niektorí mali so sebou aj zástavky, spevali nábožné piesne i modlili sa, išli ako na púť.

Zástupu ľudu valiaceho sa na Velehrad pribúdalo vždy mohutnejšie, že ťažko ho mohlo oko prehliadnuť.

No, nielen obyčajný ľud išiel svojho učiteľa privítať, lež aj hodnostári, zemani, šľachtici, vladykovia, ba sám Svätopluk so svojím dvorom išiel povinný hold vysloviť tomuto veľkému, osvietenému mužovi.

Medzi zástupom vidíme i našich milých priateľov: Ctislavu so svojou dcérou Kysucou a chovanicou Ružicou, Ľubomierom a Zorislavom. Všetci boli v najväčšej paráde, lebo matka Ctislava hovorila: „Deti moje, toto je ten najväčší a najradostnejší národný sviatok pre nás Slavianov. Dej tohoto dňa si treba uctiť a na veky v pamäti zachovať. Radosť dnešného dňa, že náš slávny biskup Metod sa nám vracia, rušia len spomienky na úbohého Rastislava. Oni spolu osnovali veľkolepé plány slobody národa, neodvislosti našej zemi, vybudovanie ríše Veľkomoravskej i spolu sa radili, keď jedon rozum nedostačoval; spolu sa tešievali, keď ťažké starosti zaľahly na ich hlavy. A teraz? — Náš slávny biskup je už, vďaka Pánu Bohu, na území drahej vlasti našej, ale veľké knieža Rastislav, môj milovaný bratanec, váš ujo dobrý sedí oslepený za mrežami studeného žalára v ďalekej cudzine…“ nariekala matka Ctislava a horké slzy polialy jej tvár.

Ružica ustrnutou tvárou počúvala a tíško sa spýtala: „A prečo ho väznia, krstná mamička? Preto, že miloval svoj slaviansky ľud, že staral sa o jeho vzdelanie, o jeho spásu, uviedol ho na poznanie pravého Boha,“ odvetila Ctislava.

„A či ho to pohani uväznili?“ vyzvedá sa ďalej Ružica.

„Nie pohani, lež Nemci, odvekí nepriatelia Slovanov,“ odpovedala Kysuca.

„Ja ti to milá Ružica všetko dopodrobna doma vyrozprávam,“ ponúkol sa Zorislav.

„Teraz škoda radostnú náladu rušiť takými krušnými spomienkami. Boh spravodlivý uvedie všetko na rovnú cestu. „Milovaného sv. apoštola už z trápneho väzenia vyviedol a nám prinavrátil, ani náš drahý ujo, knieža Rastislav neostane ním zabudnutý. On dobré odpláca a tresce. Znechajme sa na Neho!“ V tom nastalo v zástupe ľudu akési hnutie — šepot zprvu slabý, ale voždy silnejší, až konečne vybúšil v radostný jasot: „Už idú!“

Zraky všetkých obrátily sa na miesto, zkadiaľ čakali milovaného Metoda, ale nikto ešte nikoho nevidel… Zrazu vynoril sa čierny bod v diaľke a pohyboval sa v pred. Čím blíže dochádzal, tým bol väčší… už poznať, že je to skupina jazdcov… hľa! zástava im vlaje nad hlavami…

„Dobre sa majte mamička, aj vy moje drahé, my už musíme v ústretie. Poď Zorislav, aby sme neboli poslední!“ riekol Ľubomier a poberal sa od svojich.

„No, poďme!“ dodal Zorislav odoberúc sa od svojich išiel za Ľubomierom.

„Dajte pozor, aby sa vám kone nesplašili a niekoho nepošliapali!“ volala za nimi Ctislava, s úľubou a hrdosťou pozerajúc za driečnymi šuhajmi, ktorí ani čoby dvojčence boli.

Netrvalo dlho už boli oba šuhaji na koňoch kvetmi a stuhami vyzdobených. Ihrave pobehovali medzi ľudom, žiadajúc miesto pre knieža a jeho sprievod. Sotva, že miesto zrobili, prišiel knieža Svätopluk so svojím sprievodom na koňoch za ním rytieri, šľachtici a pohli sa v ústrety.

Celý zástup plným hrdlom kričal: „Sláva Metodovi! Sláva nášmu biskupovi!“

Lesy ozývaly sa ozvenou…

Už ho vidno? Tá vážna postava, tá usmievavá tvár, to milé oko…

„Ach ale ako zostarel — vlasy i fúzy mu zbelely — čelo zvráskovatelo, tvár mu obledla a schudla,“ riekla Ctislava.

„Nie je div, mamičko drahá, po toľkom trápení a väznení,“ vysvetľovala Kysuca.

„Aký to pekný, milý starček!“ zvolala Ružica.

„Poďme bližšie!“ kázala Ctislava a pošly úplne do popredia do blízkosti Metodovej.

Jazdcovia poskákali s koňov, ľud padal na kolená, ba i sám knieža Svätopluk. Kysuca a Ružica sypaly kvety pred jeho nohy.

Metod, biskup, učiteľ a miláček všetkých, pohnutý k slzám neobyčajnou láskou svojho ľudu, vztiahol naň ruky, oči obrátil k nebu a žehnal svojmu vernému stádu.

Ľud plesal a — plakal.

Svätopluk podal ruku Metodovi, tento ju stisol v nádeji že spoločnými silami pracovať budú a na minulosť pozabudnú.

Sv. muž potom obrátil sa k ľudu a v dlhej láskavej reči dal výron svojej duše, tešil sa, že je zasa pri stáde svojich verných; ďakoval ím za lásku, ktorou sa k nemu vinú. „Som zasa u vás — som znova otcom vaším a vy ste mojimi synmi — mojimi deťmi.“ Spomínal, že tam v diaľave odtrhnutý od nich modlieval sa za nich a teraz nielen modliť, ale aj pracovať bude za nich, za ich blaho a spásu. Potom išiel do chrámu.

Ctislava s Kysucou a Ružicou išly za ním a po vybavenej pobožnosti požiadala ho Ctislava, aby pokrstil Ružicu, jej chovanicu.

„Povedz mi dievča moje, chceš sa dať pokrstiť?“ opýtal sa sv. apoštol Ružice.

„Je to moja najvrelejšia túžba, prijať krst svätý. Ja verím v jedného, pravého Boha, chcem len jeho milovať, jemu slúžiť, jeho zvelebovať až do smrti.“

„A čia si ty?“ pýtal sa znova biskup.

„Som Ružica Kyjanová.“

„Kyjanová? — Kyjan — Kyjan, já som to meno už počul kedysi,“ riekol Metod.

„Možno u nás. Na Devíne sa to meno často spomína. Jej otec je najhorlivejší žrec, ctiteľ pohanských bohov a najzúrivejší nepriateľ kresťanov. Vo svojej prehnanej horlivosti chcel svoje jediné dieťa Ružicu pohanským bohom obetovať, už ju sviazanú dovliekol na obetište, priviazal ku stromu lež za ten čas čo išiel pre kňazov, riadením božím bola vyslobodená, pribehla, ku mne a od tej chvíle je mojou chovanicou, mojou druhou dcérou,“ vysvetľovala Ctislava.

„A mojou milovanou sestrou,“ dodala Kysuca, pritúliac sa k Ružici.

Metod biskup pojal Ružicu za ruku a riekol nežne otcovskou láskou: „Poď, dcéra milá, tvoja žiadosť sa ti podľa vôle Božej vyplní.“ Zaviedol Ružicu pred oltár a pokrstil ju menom „Anna — Róza.“

Ľud, keď videl, že sv. biskup krstí, hrnuli sa k nemu tí, čo chceli byť pokrstení a do svätej viery prijatí. Bolo ich veľa. Po tomto svätom výkone odobral sa biskup zasa medzi ľud, prechádzal sa dlhými radami a tešil všetkých slovom lásky, ako uj svojím láskavým otcovským úsmevom.

Ctislava v slávnostnom u svätostnom nadšení radila svojim, aby tento veľký deň stal sa tým významnejším a pamätnejším, žeby sa dnes tu na tomto posvätnom mieste zasnúbili.

Mladí tento návrh matky Clislavy s radosťou prijali a sám milovaný biskup Metod týmto dvom mladým párikom prvý srdečne blahoželal a im svoje požehnanie udelil.

Konečne bol už čas, aby si otec Metod po toľkej ceste, po toľkej námahe odpočinul a ľud — zvlášte tí, ktorí ďaleko bývajú — aby sa rozišiel, lebo sa už značne zvečerievalo.

Každý bol natešený udalosťou dňa, rozradostnený v hĺbke srdca svojho blahou nádejou, že na Slovensku a na Morave zavládne konečne mier, pokoj a blahobyt.