E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Noc pohanských mravov

Hniezdo Buranovo bolo vystavené na temene vysokého vrchu, ktorý bol s jednej strany úplne neprístupný pre príkrosť, hlboké rokle a melkú pôdu; s ostatných troch strán bol zo spodku obtočený lesom, vyše tŕnim takým hustým, že sa nedalo cezeň predrieť, potom je obohnaté vysokým kamenným múrom, v ktorom je na predku ťažká železná brána a na pravej strane úzky vchod s dubovou bránkou…

Celé toto hniezdo budí odpor v každom človekovi už svojím odporným zápachom, ktorý už z ďaleka cítiť a neprestajným brechotom a zavýjaním psov, ktorých majiteľ hradu ku svojej obrane celý košiar chová. Je to jeho vojsko, ktorým sa bránieva proti nápadom nepriateľa. Medzi brechot psov mieša sa niekedy zúfalý plač a nárek nešťastných dievčín a žien, ktoré — keď nechcú sa uvoľniť nemravným hnusným chúťkam a žiadostiam svojich väzniteľov, bývajú od nich bité, trýznené, až konečne usmrtené.

Hrad Buranov je hniezdom strachu, hrôzy a opovrženia na celom okolí.

Po horúcom letnom dni nastal tichý príjemný večer. Vtáctvo utíchlo vo svojom speve, len tu i tu niekde zašteboce niektoré z polosna ako ozvenu modlitby ku trónu Najvyššieho. Les rozpráva si šumom svojím pekné rozprávky o kvetúcom lete, o jeho rozkošiach a radovánkach, o tancujúcich vílach a kúpajúcich sa rusalkách. Obloha na západe zajagala sa skvelým nachom červánkov, ktoré ružový odblesk vrhajú na murovanú ohradu Buranovho hradu, na železnú jej bránu, pri ktorej stojí cestujúci spevák s lutnou v ruke a žiada o dovolenie vstupu.

„Kto to?“ spytuje sa vrátnik.

„Pocestný spevák, rád by si niečo vyrobil… Mám aj lutnu,“ zneje odpoveď.

„A čo? O takých lumpov niet núdze. Tí k nám každý deň dochodia. Choď len ta, odkiaľ si prišiel,“ riekol mu vrátnik.

„No, len ma už pustite, prosím Vás, hladný som a nemám čo jesť!…“

„Už len odkap a daj pokoj!“ kričí vrátnik.

„Kohože tam máš, keď sa s ním dožúvaš?“ opytuje sa ktosi za bránou vrátneho.

„Koho? Nič poriadneho, akýsi pocestný spevák s lutnou…“

„A prečo ho nepustíš dnu?“

„Načo? Načo takú čvargu naničhodnú púšťať? Pustíš ju do hradu, tam za trochu kikiríkania a za trocha vrzúkania nahrabe zlata-striebra, darov a musíš mu otvoriť, kedy sa mu zapáči a vrátnikovi nedá ani stebielka z toho, ba ani len nepovie „Dobre sa maj!“

„No už ho len pusti, aspoň si zatancujeme. Neviestky tu máme báječné.“

„Daj pokoj aj ty a choď po práci!“ rozkričal sa vrátnik.

„Pôjdem, len ho pusti!“

„Nepustím.“

„Dobre, teda ho pustím ja,“ odtisol vrátnika a otvoril bránu. „Keď sa ty starý medveď nemôžeš alebo nevieš v tanci pohnúť, nuž ani nám ho nedožičíš.“

Spevák prešiel bránou na nádvorie.

„No — a to je ešte akýsi mladý, tomu to pôjde veselo. Počkaj bratku, oznámim ťa nášmu pánovi,“ povedal a bežal do hradu. Spevák ostal na nádvorí, bedlivo pozeral kolom seba, ale okrem vrátnika a toho, čo išiel do hradu ho oznámiť nevidel tam človeka. Psi brechali silnejšie a väčšmi ako predtým, akiste preto, že zacítili cudzinca. O krátku chvíľu dobehol ten od pána s odkazom, že pán srdečne víta, že sa mu potešil, keď očul, že má aj lutnu a dodal: „To si večer spravíme diablové hody!“

„Váš pán miluje spev a hudbu?“ spýtal sa spevák.

„Spev, hudbu, tanec, víno a lásku. On je už starší človek, ale medzi ženami ho ani mladý nezmôže. Ženy sú mu svetom.“

„A má ich viacej tu na hrade?“

„Hm, pane, ten ich tu má, ako pastier oviec. Tu si môžeš vybrať, aká sa ti len páči. Predvčerom doviedli sme mu jednu, — tá je krásna ako ten mesiac, čo po nebi pláva. No, však ju v noci uvidíš, ale srdce sa ti zasmeje radosťou a každá žilka v tele ti bude ihrať. A ešte sme mali jednu krajšiu dostať, ale môj kamarát bol nešikovný, strašne nešikovný… Už ju mal v rukách a ona sa mu vyšmykne ako ryba, sotila ho do rokliny a ušla. On sa, chudák, celý dokaličil, že sotva sa z toho vylíže, ale jej to neodpustíme. My ju musíme dolapiť a čo by ju všetci bohovia pod ochranu vzali, my ju musíme dostať a potom — hej potom — nech sa teší!“ Zahrozil päsťou v stranu hája a tak divo diabolsky sa zasmial, že spevák sa zostrašene naň pozeral.

„A kdeže máte tie vaše krásavice? Je to tu ako v zakliatom zámku. Okrem starého vrátnika, ktorý tam pri bráne sedí, ako večná pokuta a okrem teba tu nikoho nevidieť a mimo psov nikoho neočuť.“

„U nás život začína sa nocou. Vo dne všetko spí. Uvidíš o chvíľu, čo sa to bude robiť. Poď, zavediem ťa do dvorany, kde bude zábava, tam môžeš vyčkať až sa dostavia. Všetko je už pripravené. Dlho čakať nebudeš.“

Vošli do hradu. Dlhá chodba slabo osvetlená viedla do veľkej štvorhrannej miestnosti, ktorá bola piatimi kamennými stĺpmi akoby prostriedkom predelená. V jednom rohu je veľký krb, dvoma z kameňa vykresanými a krikľavo maľovanými šarkanmi strežený, v ktorom horí veselo oheň, jeho svetlom ožiarená je celá dvorana. V protivnom kúte stojí veľký železný svietnik s mnohými lúčmi, ale tieto nie sú ešte zažaté. V jednej polovici dvorany je dlhý stôl, prikrytý červenými obrusmi, na ňom v prostriedku dosť veľký sud s medovinou, okolo tohoto celá skupina väčších i menších čiaš z plechu, dreva i hliny a po oboch stranách stola boly pokladené misy a misky s pečienkami, pečivom ovocím a rozličnými lahôdkami. — Za stolom v prostriedku bolo, akoby trón, vyvýšené miesto, ozdobené červenými, zlatom krášlenými záclonami, ktoré od stropu riasnato splývaly k zemi, umele sosunutými draperiami a vlnitými kožami, — na tom tróne bola široká červená pohovka s mäkkými vankúšmi a na nej bola prehodená veľká medvedia koža.

Druhá polovica dvorany bola prázdna, len sedánky boly okolo začmudených stien, na ktorých visely na dreve maľované oplzlé obrazy, urážajúce cit studu a mravnosti, medzi týmito rozličné zbrane a kože zvierat.

Sprievodca posadil speváka na jednu zo spomenutých sedánok a kázal, aby tu dočkal, kým spoločnosť príde, omlúvajúc sa, že sa musí aj on pristrojiť, odišiel.

Spevák nečakal dlho. Na škrekľavý hlas akejsi trúby ozvaly sa po chodbe kroky, zhovor i smiechy. Razom sa dvere otvorily a dnu hrnuli sa hostia.

Bola to čudná spoločnosť nemravne oblečených mužov a žien. Tých šiat, ktorými malo byť ich telo pokryté, bolo veľmi málo. Celá spoločnosť sa zaradovala, keď zazrela speváka s lutnou a chcela, aby hneď hral a spieval. No, jedon zpomedzi nich volal: „Nie — nie — ešte nehraj, až keď príde pán!“ — Spevák pozoroval jednotlivé ženy, ktoré ostýchavo klopily svoje zraky k zemi, neboly také veselé ako tie ostatné, ba v očiach mnohej svietili sa slzy.

Do dvorany vstúpil známy, sprievodca speváka, vedúc dievčinu smutnú, ostýchavú a posadiac ju na sedánku pošiel ku spevákovi a riekol mu: „Teraz som si doviedol tú spomínanú holubicu, choď si ju obzrieť a rozveseľ ju! Ja idem pre pána.“

Spevák, keď zazrel Ružicu vo dverách, tak sa trhol že mu lutna vypadla z ruky. No, chytro sa spamätal a keď mu teraz kázal, aby si ju obzrel, aby ju obveselil, pobral sa s radosťou k nej.

Ružica cítiac strach a odpor proti každému, odťahovala sa od neho túliac sa ku stene. No, spevák sa k nej naklonil a šeptom riekol: „Ružica moja drahá, neboj sa ma! Ja som to tvoj Zorislav za speváka prestrojený. Prišiel som ťa vyslobodiť. Ale pozor, aby sme sa neprezradili!“

Ružica poznala ho po hlase, bola by radosťou vykríkla, bola by sa mu na prsia hodila, ale premohla sa, aby neuvalila podozrenie na neho i na seba.

Zorislav prešiel k tým druhým, smutným ženám a spýtal sa ich, prečo sú také smutné.

„Máme prečo smútiť, keď sme sa do tohoto pekla za živa dostaly,“ znela odpoveď.

„No počkajte, ja vám zahrám a zaspievam, rozveselíte sa,“ nadhodí Zorislav.

„Ach nám netreba spevu. Mne spieva dvojo malých deti doma. Chúdence plačú kdesi za mamou a ja k nim nemôžem,“ — riekla pekná, počerná žena s plačom.

„Čože tvoje sú už predsa väčšie a staršie, ale moje nemá ešte ani pol roka, ktože mu chudiatku prse podá,“ nariekala druhá.

Do dvorany vošiel domáci pán, vzrastu veľkého, silný chlap. Tvár mal veľkú zarudlú, dlhý ohnutý nos, pod ním dlhé, čierne, trochu zašedivelé bajúzy, a tiež tej farby bradu mal temer až po pás. Jeho iskriace čierné oči robily výraz tváre prísnym, zamračeným, no vedel sa on aj smiať a vtedy zakladal si svoje dlhé bajúzy až na veľké strmiace uši. Na sebe mal karmazinový župan zlatom krášlený, na ňom mal rýdzozlatý pás a na remeni mu visela šabľa. Čapicu mal červenú, rohatú, sivou barančinou obšitú.

Náhle vošiel do dvorany, celá spoločnosť sa hlboko poklonila iba skupina smutných žien sa ani nepohnula.

Buran zastal, poobzeral sa do kola a predložil obvyklú otázku: „Sme tu už všetci?“

„Sme, len tí, ktorí sú na stráži, na špehoch a tí, čo sú chorí, vystávajú,“ znela odpoveď.

„Chorých mrzákov tu nepotrebujeme, tí by nám len dobrú vôľu kazili a dnes musíme sa veselo zabaviť,“ dôrazne riekol Buran a chcel ísť ďalej, lež v tom mu známy strážnik predviedol speváka.

„Sláva kamarát, prišiel si nám ako na zavolanie, ani čoby si bol vedel, že dnes slávim pamätný deň svojich narodzenín. Nuž hraj a spievaj ako vieš a čo vieš, aby si odohnal trudnú myseľ a rozveselil nám srdce.“ Na to vystúpil na vyvýšené miesto.

Spoločnosť pozdravila ho spevom zdravice. Kým chorálny spev trval, nalievali niektorí šumiacu medovinu do prichystaných čiaš.

Po speve prvému Buranovi podal strieborný, znútra pozlátený pokál, potom podal čiašu spevákovi a na to si už ostatní sami brali čiaše.

Buran nadvihol pokál a pripil: „Na naše zdravie a na našu veselosť!“

„Sláva! — Nech žije náš hostiteľ! — Nech žije Buran!“ zaznelo hlučne dvoranou.

„Nech žije, kto vie byť veselý! Sláva!“ ozval sa jedon.

„Nech žije! Sláva!“ zahrmelo razom.

„Teraz už jedzte, čo chcete a čo máte, a pite!“ velil Buran.

Spoločnosť sa nedala dva razy núkať, každý bral, čo sa mu páčilo a jedol, že to so stola očividome mizlo.

„No a ty, slávny muzikant, zahraj a zaspievaj čo vieš!“ ozval sa Buran.

Zorislav zaspieval doprevádzajúc sa na lutne, pieseň „Láska,“ ktorú sa len nedávno naučil.

Spoločnosť napnute očúvala, — Ružica plakala… Po dospievaní piesne nastal potlesk a žiadosť: „Ešte! Ešte!“ Zorislav zaspieval veselú spoločenskú pieseň a tá bola odmenená ešte hlučnejším potleskom. Potom hral na tanec a všetko sa roztancovalo. Zasa sa spoločne spievalo, pilo, tancovalo a zasa pilo dlho do noci. Na vyvýšené miesto k Buranovi povychádzaly tie najsamopašnejšie ženy, pripíjaly mu a zabávaly sa s ním nemravným spôsobom, oveľa ešte ošklivejším, ako tá ostatná spoločnosť. Buran bol dobrej nálady a povedal Zorislavovi: „Ty, očuj speváku, ty sa mi páčiš, si majstrom v tvojom umení, oveľa väčším majstrom, ako tí oplani, čo tu doteraz boli. Ty musíš k nám častejšie prísť nás zabaviť. Prídeš?“

„Prídem vďačne, kedykoľvek rozkážeš“, odpovedal.

„Alebo stále tu ostaneš u nás, čo?“

„Ostanem, prečo nie. Ja nemám nikoho, nie som viazaný a u vás sa mi páči, lebo je tu veselo.“

„Dobre, ostaneš u nás, zajtrá sa dojednáme“ dovŕšil Buran. — Zábava plynula veselým, ba samopašným tokom rozkošníctva ďalej.

O polnoci už boli všetci podpití a vyčínali veci, od ktorých sa musel triezvy človek s hnusom odvrátiť. Zorislavovi bolo ľúto, že také nevinné stvorenie ako je Ružica, ktoré ani pochopu nemá o špatnostiach sveta, muselo sa dostať do tohoto sodomského hniezda. Keď už celá spoločnosť bola opitá, mohol sa Zorislav s Ružicou nerušene poradiť, akým spôsobom dostať sa z tohoto hadieho hniezda. Usniesli sa, že sa preoblečú. Ružica si vezme jeho spevácke šaty a lutnu, on ale vezme niektorému strážnikovi šaty a zavčas rána, keď ešte všetci obyvatelia hradu, opojení dobrou zábavou, budú v tvrdom spánku pohrúžení, vykĺznu z hradu…

Po polnoci vzala zábava najhlučnejší ráz, ale čím viacej obúdalo noci a ráno sa blížilo, tým viacej ochabovala zábava. Niektorí sa utiahli do svojich brlohov, mnohí zaspali tam, kde sedeli a niektorí ešte pili, spievali a skácali, ale už dobre opití.

Buran zaspal na svojom tróne s jeho milenkami a napolo spiaceho doprevadili ho do jeho spálne.

Keď sa vonku rozbrieždilo, vo dvorane už bolo úplne po zábave a len silné chrápanie opitých, pohrúžených do tvrdého spánku, rušilo všestranný kľud.

Keď sa slniečko zo sna prebralo a pretrúc si očká, začalo vstávať zo svojej zlatej postieľky, poberali sa dvaja ľudia z hradu Buranovho ku hlavnej bráne ohrady. Bol to spevák s lutnou a strážnik buranov v červenej košeli a zelenom dolománe.

Všade bolo ticho, ako v hrobe, len psi v ohrade začali brechať a zavýjať, akoby vlka cítili. Tí dvaja sú už u brány. Vrátnik spí a nemôže sa zobudiť, iste sa tiež opil, lebo plosk s medovinou ležal vedľa neho.

Naťahovali ho, triasli ním, prosili aby otvoril bránu, ale on zamumlal: „Neotvorím“ a spal ďalej.

Zorislav proboval sám otvoriť, ale nemohol. Konečne sa mu podarilo zámok odomknúť, ale treba bolo ešte nejakým háčikom závoru potiahnuť, aby sa brána otvorila. Proboval to rukoväťou šable, ale to bolo hrubé, nevošlo do diery.

Na Zorislava vystupoval pot smrteľnej úzkosti Ružica mrela strachom, že psi svojim silným brechotom pobudia stráž…

Zorislav pokúsil sa znova zobudiť vrátnika, ale ten ako drevo. V tom ako ho zo sna preberá, zbadá, že za pásom má zastrčený akýsi železný háčik, vytiahol mu ho, zastrčil do zámku a závora povolila, brána sa otvorila…

Ako duchovia vykĺzli naši uprchlíci zo dvora. No psi to museli cítiť, brechali, zavýjali ako diví.

Zorislav si pamätal miesto, ktorým sa preškriabal cez tŕnie, tým samým driapali sa teraz von.

Keď šťastlive vyšli z tŕnia, vydýchli si z hlboka a chválu vzdávali Bohu, že sú na slobode. Ruka v ruke bežali dolu vrchom pomedzi vysoké stromy, očúvajúc stále zavýjanie psov. Keď boli asi v polovici vrchu, očuli škrekľavý hlas trúby.

„Zle je, trúbia na poplach, akiste zbadali, že sme uprchli,“ povie Zorislav.

„Pre Boha, už sme ztratení!“ zvolá prestrašená Ružica.

„Neboj sa Ružica drahá, ešte nie sme ztratení. Tu nás čakať má môj sluha s koňmi. On už tu kdesi musí byť,“ tešil ju Zorislav a zahvizdnúc, dostal ohlas z úplnej blízkosti.

„Vidíš, tu je! Zrýchlime kroky!“ Nespravili ani dvesto krokov a už boli pri koňoch, dobre osedlaných.

Zorislav pomohol Ružici na koňa, kázal jej, aby sa nebála, lebo je to kôň istý, len aby dobre opraty držala. Sám vyzdvihol sa na druhého koňa a jachali vpred.

Už mali kus cesty za sebou, keď zbadali, že pustili psov za nimi, lebo brechot ich sa blížil.

„Bože môj milostivý, buď nám na pomoci!“ zkríkla zdesená deva.

„Nemaj strachu, Ružica moja, veď kôň sa vie ubránil psovi. Daj len pozor, aby si nepadla, keď kôň psa kopne. Len aby sme na hlavnú cestu dorazili, tade chodia ľudia peší i so zápražou, tí nás obránia,“ tešil ju Zorislav.

„No hej, ale kde je ešte cesta!“ zavzdychla Ružica.

„Ďaleko už nemôže byť, keď očujem vozy hrčať,“ tvrdil Zorislav… „Poďme týmto smerom, dorazíme ta skorej,“ ukázal v pravo.

Brechot psov stále sa blížil.

Ujachali kus na pravo, už sa zdalo, že sú len niekoľko krokov od cesty, keď ich dva psi dohonili. Jedon sa hnal za Ružicou, druhý za Zorislavom.

Prvého tak silno kopnul Ružicin kôň, že so strašným výsknutím prevalil duba a ostal chvíľočku ležať, potom sa schopil, brechal, ale ku koňovi priblížiť sa bál, až ho to naposledy omrzelo a ostal stáť.

Druhý pes bol silnejší a dotieravejší. Čo ho aj kôň kopol, z toho si nič nerobil, zakríkol a skákal ďalej na koňa, rád by bol na Zorislava skočil. Tento sa oháňal mečom, ale ho trafiť nemohol, až raz ho predsa tak silno začiahol, že krv cedila sa mu z hlavy a zalievala mu oči, bolesťou váľal sa po machu a pišťal…

Pošli kúsok ďalej, zasa očuli za sebou brechať iných psov, ba i koňa cválať.

Teraz sa už nebáli, lebo už boli u cesty, po ktorej išlo päť furmanských vozov a pri každom voze niekoľko chlapov.

Tu už uvoľnili krok a keď sa obzreli, videli, že na kraji lesa stojí Buranov paholok v červenej košeli a hrozí sa im päsťou.

Oni ďakujúc Bohu za milostivú ochranu a za láskavú pomoc pri oslobodení sa, ponáhľali domov k svojim milým.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.