E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Ružica upadla do moci roty Sodomskej

V starom kaštieli po tichej rodinnej slávnosti zasnúbenia uplynulo niekoľko blažených týždňov zasvätených láske. A čo je láska? Láska je najvzácnejší dar boží. Čistá láska je najkrajšia a najvznešenejšia modlitba. — Nič nie je nad lásku sladšieho, nič príjemnejšieho, nič ušľachtilejšieho, nič dokonalejšieho, ani lepšieho na nebi ani na zemi lebo láska z Boha je a Boh je láska.

Takejto čistej, ušľachtilej láske svojich detí tešila sa pani Starého kaštieľa, ctihodná, všestranne vážená matróna Ctislava. Šťastie jej detí bolo i jej šťastím, ktoré blažilo jej materskou láskou preplnené srdce. Tá stále vážna, od smrti jej muža neprestajne smutná povaha začala ožívať veselou náladou. Žartovala s mládežou, smiala sa srdečne jej nápadom a plánom do budúcnosti.

Ľubomier a Zorislav chodievali na poľovku, alebo za svojimi povinnostiami.

Kysuca a Ružica boly svoje, boly nerozlučiteľnými priateľkami, rodnými sestrami. Kysuca sa radovala, že odkedy má Ružicu nie je už taká opustená, lebo našla sdielne, úprimné srdce, čistú milú dušu a Ružica bola celá šťastná, že ona chudobné opustené dievča, ktoré sám otec od seba odstrčil a bohom chcel obetovať, našlo toľko lásky. Ona si to vedela ceniť a vážiť i hľadela sa hodnou stať tohoto vznešeného dobrodenia, hľadela si ho svojou oddanosťou, vernosťou a láskou zaslúžiť.

Obe dievčence prilnuly k sebe otvoreným srdcom i dušou.

Ctislava nerobila nijakého rozdielu medzi nimi, ona hovorievala, že teraz má dve dcéry a podľa toho ich aj rovnako šatila, čo jedna mala, to dostala aj druhá. Prácu im tiež rovnako podelila.

Tak krásne a milo plynul život v Starom kaštieli v shode a láske.

Ale jedného dňa zastihla citeľná pohroma tento dom, vlastne jeho obyvateľov.

Ctislava nebola doma, v rodinnej veci musela odcestovať až do Budatína.

Ľubomier a Zorislav boli medzi tým časom náhle povolaní k vojsku, ktoré bolo vyslané, utíšiť nepokoj medzi ľudom kresťanským a pohanmi na hraniciach Moravy.

Kysuca a Ružica boly samé doma so slúžkou a starým domovníkom Rokytom, ktorý im sediac na nádvorí u brány, alebo na lavičke pod košatou lipou, rozprával rozličné udalosti z bojov, v ktorých prežil celý svoj vek. Niekedy však, keď nebol vojensky naladený, rozprával im o vílach, rusalkách, o bosorkách a zakliatych princeznách takým spôsobom, že sa mu dievčatá do chuti nasmialy.

Dievčatá ho rady počúvaly a ručné práce pri týchto rozprávkach sa im hravo konaly.

Raz však bol Rokyta zaneprázdnený a nemohol rozprávať. Dievčencom bola dlhá chvíľa. Clivo im začínalo byť tak samým a krušno.

Zrazu doniesla slúžka novinu, že vojsko, s ktorým odišiel Ľubomier a Zorislav, už sa dnes popoludní navráti.

Človek rád verí, čo si žiada, i dievčatá uverily a v prvom návale radosti ushodly sa na tom, že im pôjdu do hája v ústrety. Natrhaly kvetov, uvily kytice a popoludní vybraly sa do hája.

Starý Rokyta ich odhováral, aby nechodily preč, ale ony si to vyhovoriť nedaly a išly.

Starostlivý Rokyta ešte pri bráne, keď vychádzaly, ich prosil, aby nešly ďaleko do hája, lebo to by mohlo aj zle dopadnúť.

No, dievčatá sa veselo smialy, že sa ony neboja a Kysuca vytiahla z kapsičky malú dýku, riekla: „Som dcéra víťazného Bojobora, jeho hrdinná krv i vo mne prúdi, starký môj keď treba bude, obránime sa.“

„A tým by si ho len poškriabala, ale nezabila,“ dodal Rokyta, „ba ešte viacej podráždila.“

Uspokojac starkého, že ostanú len na kraji hája, odišly.

Vo veselej nálade ani nepozorovaly, že v istej vzdialenosti za nimi kráča v tmavý plášť zahalený muž a ako tôňa ťahá sa za nimi až k háju.

Háj ich vítal svojou sviežou, príjemnou vôňou, lahodiacim chladom a opojným tajnostným šumom večnej báje.

Ružica vychovaná v lesoch zvolala nadšene: „Ó, aká tu milota a krása!“

I Kysuci sa tu páčilo a ako uvoľnené vtáča behala od jedného stromu ku druhému, točila sa okolo nich, napodobnila spev vtáčikov a cítila sa tak voľno a rozkošne milo. Chvíľami sa zasa naháňaly a keď ustaly, Ružica rozprávala Kysuci o svojom predošlom živote v lese, v jej rodnej chalupe.

Tu spomínala na otca, akým dobrým býval k nej a zrazu sa tak zmenil. Hovorila, že ho ona ale i tak miluje a stále prosí Boha, aby sa nad ním smiloval a na cestu pravej viery ho uviedol. Pri týchto spomienkach ostávala smutnou, zadumenou. Kysuca ju ale vždy vedela potešiť.

V čulom rozhovore vyšly až na úvršie hája, zkadiaľ rozvinul sa báječný výhľad na celé okolie. Dievčatá nevedely sa nasýtiť tejto krásy. Každá chcela ešte viacej vidieť a postupovala vždy o krok ďalej, hoci sa vzájomne stále napomínaly, aby nešly ďalej, lebo na kraji úvršia je náhly svah, mohly by padnúť a sa zabiť, lebo dolu je samá skala.

„Vieš čo Ružica? Ďalej už i tak nepôjdeme, lebo úvršie hraničí už s lesom a do lesa ísť by mohlo byť nebezpečné, sadnime si sem, tu je tak pekne a milo, chvíľočku si odpočinieme a keď nepôjdu tadiaľto, pôjdeme domov,“ riekla Kysuca a sadla na pažiť.

„Dobre. Mne sa všetko vidí, že tadiaľto nepôjdu, to by ich tu už viacej ľudí očakávalo,“ odpovedala Ružica a prisadla k nej.

„To si akiste ktosi z našej slúžky blázna urobil a ona ho spravila z nás,“ nadhodí Kysuca.

„To už iste tak bude,“ dosvedčí Ružica. Za chvíľu si posedely, porozprávaly a keď videly, že nijaké vojsko neprichodí, vstaly, že idú domov.

Sotva však urobily dva-tri kroky, keď z blízkeho krovia vyskočili dvaja silní chlapi, hodili na nich plášte a zmocnili sa ich. Úbohé dievčatá kričaly, ale to nepomohlo.

Ten, čo Ružicu napadnul bol silnejší, ten ju schopil na ruky a bežal s ňou do lesa; ale tomu druhému to išlo s Kysucou ťažšie. Táto sa bránila celou silou a tak obratne, že sa jej podarilo plášť so seba strhnúť a uniknúť. On pravda za ňou a ako chcel na ňu plášť znova hodiť, ona zručne, podbehla s takou silou doň búšila, že sa previl a súc na samom kraji úvršia a nemajúc sa čoho zachytiť, srútil sa dolu svahom na skaliská.

Kysuca utekala dolu hájom na cestu ako len vládala. Príduc na cestu, sklesla úplne vysilená na zem…

Ľudia tadiaľ idúci priskočili k nej, aby ju prebrali. Keď sa im to podarilo a ona im povedala, čo sa jej prihodilo, všetci jednohlasne tvrdili, že to boli paholci hrozného Burana.

Istý starý človek sa jej ponúkol, že ju domov odprevadí, lebo vraj zná, kde býva. Kysuca pozrúc naň poznala v ňom priateľa domovníka Rokytu, s radosťou prijala ponuknuté odprevadenie a opierajúc sa o starého priateľa, kráčala domov.

V starom hrade bolo hrozné zdesenie, keď starý priateľ Rokytov doviedol Kysucu a táto vyrozprávala, čo sa im prihodilo, nariekajúc za milovanou priateľkou, ba sestrou Ružicou.

Starý Rokyta len nariekal a ruky zalamoval: „Bože môj — Bože, keby bola pani doma, alebo aspoň tí mladí, ale takto niet nikoho a ja sám biedny človek čože si počnem!!“ — Toto opakoval viac rázy, chytal sa za hlavu a slzy stieral s očú.

Ako by ho bol Boh vyslyšal. Večer došli mladí Ľubomier a Zorislav a nad ránom došla matka Ctislava.

Všetci sa zhrozili nad strašnou udalosťou. Súc toho presvedčenia, že to mohli byť len lotri Buranovi, ľutovali úbohú Ružicu a starali sa, ako ju vyslobodiť.

Kysuca ležala ako v ohni. Horúčka sa u nej dostavila. Celú noc vykrikovala zo sna, volala Ružicu, plakala, nariekala atď.

Ľubomier celú noc pri nej presedel, kládol jej studené, mokré obklady na hlavu i na srdce. Ona ho nepoznala, hoci naň uprene hľadela, ako ani svoju matku nepoznala, keď nad ránom došla a sa jej prihovorila. Držala ju za Ružicu. Celý deň trvala horúčka a celú druhú noc, až na tretí deň sa úplne prebrala a prvé jej slová boly: „Kde je Ružica?“

Zorislav tiež celú noc nespal, myšlienka, že Ružica upadla do moci tej roty sodomskej, že trpí, viedla ho priamo do zúfalstva. Stále premýšľal, akým spôsobom by možné bolo ju vyslobodiť, no, nemohol sa ustáliť na ničom.

„A predsa ju musím vyslobodiť, čo svoj život obetujem za jej slobodu… Veď čo mi je život bez nej? Krušná púšť bez radosti, bez svetla, bez tepla. Ó, Ružica moja ľubá, ja ťa musím vyslobodiť — musím!“ blúznil neprestajne.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.