ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A čo Ružica? Z rána toho nepriaznivého počasia prosila otca, hladkala jeho tvár i ruky, aby nešiel preč, že jej bude smutno samej doma, ale on su nenechal uprosiť, hodil na seba plášť, vzal svoju dlhú palicu a išiel.

Ružica utrela slzy s očú a dala sa do upratovania izby. Táto bola jednoducho síce zariadená, ale nápadná v nej čistota a vzorný poriadok dodávaly jej akéhosi elegantného u dôstojného výzoru.

Ružica bola s upratovaním skoro hotová, najviacej práce jej dala skriňa, stojaca medzi oknami, v ktorej boly umiestnené malé sošky, domáci bôžikovia, škriatkovía a dedkovia rozličného druhu a veľkosti; bolo ich celé rady. Tieto sošky musela každý deň s prachu poutierať, očistiť a vkusne porozostavovať.

Otec ju učil ich poznávať, on vštepoval v jej mladé srdce úctu, lásku a vďačnosť k týmto bôžikom, škriatkom u dedkom: „Každý deň pri východe i pri západe slnka sme sa pred nimi modlievali, do čela i do pŕs bili, do ich mocnej ochrany sme sa porúčali a z každého jedla prvý kúsok, prvú dávku sme im obetovali, potom to otec všetko so smolou spojil a na posvätnom ohništi spálil. Tak to robili otcovia i dedovia.“

Ona úctou a láskou pútaná k bôžikom rada riadila okolo nich, kým ich za ochrancov domáceho pokoja a šťastia považovala, kým ich za spásu držala, ale odkedy poučením šľachetného Zorislava poznala pravého Boha a vie, že títo bôžikovia, škriatky a dedkovia sú len z kameňa a dreva obratnou rukou vystrúhané sošky — mŕtve predmety, ochabla úcta a láska k nim úplne.

Ružica mala už usporiadané. No zdalo sa jej, že je v izbe tma a chladno, rozložila na krbe oheň a celá izba ožiarila sa žltým svetlom a stala sa príjemnou.

Ružica pošla k obloku, na ktoré konarie stromu, pri ňom stojaceho, vetrom rozháňané stále búchalo, aby pozrela, aké je počasie.

„Taký víchor a otec na božišti. Inokedy som aj ja sypala múku Meluzine, aby sa udobrila. A dnes? Už nežijem v blude nazlostenej Meluziny, Zorislav mi otvoril oči k pravému svetlu. Ale otec chudák ešte verí na rozhnevanú Meluzinu, obetuje jej múku, aby sa udobrila a nám neškodila. Otec sa už nepremení, on sa neobráti na vieru pravého Boha. To viem iste. Hoj a keby vedel, aká je to blaženosť, aké šťastie mať pravého Boha, všemohúceho, vševediaceho, všadeprítomného a najdokonalejšieho; aký to blažený pocit mať najláskavejšiu matku, stať vždy a všade pod jej mocnou ochranou. Len aby sa svätý Otec z Rímu navrátil, hneď sa dám pokrstiť. A čo otec?“ sadla ku krbu na stolicu a premýšľala. Preberala v mysli všetky tie krásne zásady Zorislavovho náboženstva, ktoré s ňou rozoberal a o ktorých ju poučoval. Zrazu sa jej zdalo, že niekto prešiel popod obloky. Pozrela, ale nikoho nevidela. Sadla znovu a premýšľala ďalej.

Vonku vietor hvížďal, zavýjal a burácal…

Ružici bolo clivo, akýsi žiaľ vkrádal sa jej do duše. Otupno bolo jej tak samej. Znovu sa jej zdalo, že akási postava prešla popod oblok. Vyšla von, pozerá okolo oblokov, ale nikoho nevidela. Chce ísť nazpäť, keď počuje: „Pst — pst! Ružica!“ Ružica pozrie v tú stranu, zkadiaľ hlas išiel a zvolá podesená: „Zorko! — Pre Boha! — Kde si sa tu vzal?“

Zorislav vytiahol sa z blízkeho krovia: „Prišiel som ťa pozrieť. Videl som, že otec išiel do lesa na božište, zkadiaľ sa tak ľahko nevráti, nuž som ťa prišiel pozrieť.“

„Pre Boha, aká to odvážlivosť, ktorú môžeš životom zaplatiť!!“

„Nehnevaj sa, že som došiel. Musel som prísť, lebo musím Ti niečo vážneho povedať,“ riekol Zorislav, obzerajúc sa opatrne.

„Poď do izby, aby nás niekto nevidel.“ Vošli do izby a sotva, že sa pozdravili, spýtala sa Ružica: „Čo mi to máš povedať?“

„Že sme zradení. Kňaz Dubovan nás jedným zo svojich ľudí nechal sliediť. Každý deň bol vraj v háji u studienky krásnej vody a všetko vie, o čom sme sa rozprávali.“

„Môj dobrý Bože, buď nám na pomoci!“ V tom ktosi búcha na dvere…

„Pre Boha, ktosi ide — azda teba hľadajú, ukryj sa Zorko!“

„Skryť sa? Načo?“

„Zabijú teba i mňa. Musíš sa skryť!“

„Kam?“

„V predsieni je jama, do ktorej úrodu skladáme, skoč do nej a kým budú v izbe hľadať, ty ujdi! Chytro!“

Znova čuť silný tresk na dvere a mužská hlava vopchala sa do obloka.

Ružica pošla ku obloku a spytuje sa: „Čo je? Čo chcete?“

„Otvor Ružica, otvor! Ja som to, Rušan,“ ozval sa silný mužský hlas a nový buchot.

Ružica trasúcim hlasom volala do obloka: „Ja nesmiem nikomu cudziemu otvoriť, otec mi zakázal.“

„Ale nám smieš, aj musíš, lebo ináč otvoríme si sami.“

„Probujte! Čo vám však otec povie, keď pokazíte dvere.“

„Nič nepovie, pochváli nás. Otvor teda ty!“ a celou silou začali sa na dvere opierať. Ružica otvorila a vošla do izby. Rušan i so svojím spoločníkom išli za ňou.

„No, čo tu chcete, prosím vás?“ spýtala sa Ružica s hnevom.

„Hľadáme toho, kto sa nám tu ukryl,“ odpovedal Rušan a začal do každého kúta, do postele, do truhly pozerať.

„Tu že sa vám ukryl? Ako je to možné, keď som hneď dvere zavrela, ako otec odišiel? Ale to je pravda, že ktosi popod obloky utekal,“ riekla Ružica.

V izbe ani v predsieni nikoho nenašli, pobrali sa preč.

„Darmo čo ste ma naľakali,“ dohovárala im Ružica, keď dvere za nimi zatvárala. Na to vošla do izby a bezvládne klesla na sedánku u krbu. Celým jej telom prebiehala zima, že jej údami triaslo, ale hlava jej horela. Prsia sa jej dmuly a vždy mocnejšie vlnily. Ruky pritisla na oči, hlavu naklonila, lebo v nej víril divý boj. Viera nová, viera v Krista zápasí so starou, po otcoch zdedenou vierou — s modloslužobníctvom.

„Kňaz Dubovan vie teda všetko… Ten to iste povie otcovi… A čo otec? Ružica zdesila sa pri tejto myšlienke. Závrat sa jej zmocnil, všetko sa s ňou točilo… Zrazu sa jej začalo pred očima tmieť… Ach aká strašná je tma! — Hrozná! Priepasť večnosti. — Z toho začalo na kozube lepšie horieť, tma sa tratila… izba je razom osvetlená — vždy viacej a viacej ožiarená už ako by bola v plameňoch — — A čo to? Medzi oblokmi stojaca skriňa otvorila sa do korán. Bôžikovia, škriatkovia i dedkovia ožívajú — všetci sa hýbu. — Ha, vyskakujú zo skrine, — tancujú, — ha ha, akí sú smiešni v tanci — a tí starí dedkovia nevládzu skackať, tí sa len kolísajú… Zrazu vidí, že všetci títo bôžikovia rastú — sú väčší a väčší — ach a dedkovia akí sú už veľkí a strašní — už ich je izba plná…

Ružici sa zdá, že jej hrozia, že sa na ňu valia, chcú sa pomstiť, že im ostala neverná, že sa prehrešila proti otcom a dedom a tým vyvolala ich hnev a pomstu.

Strach a bôľ svieral jej srdce. Smrteľná úzkosť valila sa na ňu… V tom sa zoprie, soberie všetku silu, skočí so stoličky, lapí krížik visiaci na jej prsiach a volá:

„Preč — preč mátohy — preč sa berte! — Boh pravý je so mnou, On ochráni ma pred vami!“

Precítla z ťažkej mdloby — z hrozného sna.… Pozerá okolo seba, vidí že je všade ticho, že všetko je na svojom mieste. — Na krbe oheň vyhasnul, len mesiačik svieti svojím magickým svetlom oblokmi do izby.

Ružica pretrela rukou oči, akoby tie hrozné vidiny sna chcela sotrieť s nich, rozložila na krbe oheň, že celá izba ním dostatočne osvetlená bola a chodila hore-dolu izbou, premýšľajúc o podivnom strašnom sne.

Vonku bola tichá noc. Vietor, ktorý celý deň zúril, na noc sa úplne utíšil ani čoby sám zaspal. Mrákavy sa kamsi potratily a na oblohe trblietajú sa hviezdičky ako čoby žmurkaly na svojho veliteľa — miláčika — na jasný mesiačik.

Ružica pozrela von oblokom, ako je už mesiačik vysoko a podľa toho poznala, že dlho spala, lebo čas sa klonil k polnoci. Keď tak von do tej krásnej prírody pozerala, napadlo jej: či Zorislav šťastne domov došiel? Či ho tí lotri nechytili? — A prečo ho stíhajú? — A čo, jestli ho lapili? Čo bude s ním? — Či to azda kňaz Dubovan nechá ho sliediť, veď Rušan je jeho sluha. Možno ho videl niekto, že sem ide, nuž chytro poslali Rušana za ním na špehy… Ťažká duma znova zaľahla na jej utrápenú hlavu.

Chvíľu premýšľala a čím viacej myslela na bežné veci, tým väčší nepokoj sa jej zmáhal, tým hroznejší boj zúril v jej srdci. Odišla od obloka, prešla hore-dolu cez izbu, otvorila skriňu domácich bohov a zastala pred nimi.

„Ó, ja som sa ťažko proti vám prehrešila bohovia milí, ťažko som sa previnila aj proti vám otcovia drahí, lebo som znevážila, znectila vzácnu pamiatku vašu. Ja som sa odvrátila od vás, ja som vás zaprela. Som nevďačnicou, odpadlicou… Bohovia otcov, ochráncovia našej zemi, našich domov, vy spása naša, nenahnevajte sa na mňa, nemstite sa na mňa za môj nevďak, — za moju neveru! — Ó smilovanie!“ — „Či chcete, aby som sa k vám navrátila? Vám obetovala a vás zvelebovala?“ Pri tom jej srdce silno zabúšilo… svedomie sa jej ozvalo, že sa spamätala.

„Nie — nie už nemôžem — už nesmiem… Zorislavovi som prisľúbila, že budem kresťankou a v duchu svojom už teraz verím v mocného Stvoriteľa neba i zeme. Ja som blúdila slepotou, až Zorislav otvoril mi oči, rozohral srdce, že poznala som lásku pravú, lásku krásnu, ktorá i nepriateľmi nezavrhuje, lásku nevädnúcu, lásku večnú. Boh je láska a život. — Vy ste len z hliny a z dreva, — zrnko prachu proti Nemu,“ pri tých slovách zavrela skriňu, vytiahla krížik zpoza šiat a bozkala ho. V tom jej napadlo: „Čo, keby ma tak otec videl? On je zarytý nepriateľ kríža a kresťanstva. Preklínal by ma — ubil by ma a viem, že radšej by ma videl mrtvú ako kresťanku. A ja kedykoľvek bozkám tento krížik, uľaví sa mi na srdci a pobúrená myseľ sa mi upokojí,“ a zasa pritisla krížik k ústam: „Ty ma Bože budeš chráni pred zlosťou otcovou! Ty Bože a svätá Panna, Matko Syna Tvojho! — Zorislav mi toľko krásy o nej rozprával, že je ona aj našou najláskavejšou matkou. Ó, aké to šťastie, že mám matku! — Mamička na nebi, Ružica chce byť Tvojou dobrou dcérou, priviň ma k Tvojmu láskavému srdcu, ochraňuj ma!“

Vonku čosi buchlo. Ružica sebou trhla, očúvala, či to nejde otec, ale zasa ostalo ticho. To akiste sova buchla o dvere.

Ružica bola na samotu zvyknutá, lebo otec častejšie neprišiel domov na noc, ale vtedy prichádzavala hrbatá Žula k nej — nevoľná žobráčka — a prichádzala rada k Ružici, lebo táto mala k nej srdce, keď iní ňou opovrhovali a ju od seba zaháňali, že je škaredá.

Žula bola nízka, hrbatá, ramená mala dlhé a ruky veľké i nohy veľké, tvár rapavú, čapatý nos, ústa široké, oči prižmúrené a vlasy strapaté; ale srdce mala dobré. Nik nepamätá, žeby bola Žula niekomu niečim najmenej ublížila, ale čo mohla komu dobre urobiť, to s najväčšou ochotou urobila.

K Ružici chodievala Žula často, lebo mala Ružicu veľmi rada a volala ju „moja krása“.

„Dnes Žula nedošla,“ spomína Ružica. „Či je azda chorá? Musím ju zajtra pozrieť.“

Už bolo dobre po polnoci, keď Ružica ľahla oblečená na posteľ a držiac ruku na prsiach na mieste, kde mala krížik, zaspala…

Noc sa tratila, — na východe sa obloha bronila pestrým nachom, — brieždilo sa, keď Kyjan zahalený do plášťa, s palicou v ruke, s ovisnutou hlavou kráčal domov.

Pred domom zastal. Pri strmej skale pod vysokými jedľami v lese stál jeho dom. Strecha zarastala machom. Dvere a malé okná boly ovinuté bujným brečtanom. Pred domom posvätná lipa, na kôre jej pňa boli bôžikovia a dedkovia povyrezávaní, pod ňou lavička, okolo plno kvetov.

Kyjan nešiel do domu, lež sadol na lavičku pod lipu, ktorej lístie šumelo slabšie i silnejšie podľa toho, ako vetrík zavial, či voľnejšie a či prudkejšie. Kyjan očúval: „Vrava bohov… Rozumiem vám, bohovia mocní, hneváte sa, že dom Kyjana, vášho najvernejšieho, vám najoddanejšieho sluhu poškvrnený je hriechom dabla kresťanského, že zneuctila vás moja vlastná dcéra, kosť z kosti mojej, krv z krvi mojej… Hoj, bohovia mocní, viem, že by ste mohli tento hriech nevery hrozne potrestať, nebesia by sa mohly rozzúriť, oblaky čierne by sa dostavily, čo sluhovia besu a silný praboh by blesky sypal a hromy bil do môjho domu, ale vy ste to neurobili, lebo ste dobrí.“ Na to sa Kyjan rozplakal ako decko. O chvíľu oči utrel, obrátil ich k nebu a pokračoval: „Ó, bohovia dobrí, ja váš hnev chcem smierniť, chcem vás udobriť, obeťou toho najmilšieho, najdrahocennejšieho pokladu, ktorý mám. Ja obetujem vám svoju jedinú radosť, svoje jediné dieťa, svoju dcéru Ružicu. Vy sa udobríte, vy ste dobrí! Ja chcel som vám ju obetovať čistú ako tú ľaliu ale teraz som očul, že už aj ona je oviata jedom kresťanského hada… Hoj Ružca! - Ružica moja!“ skríkol bolestne, bil sa v prsia i o hlavu, trhal si vlasy, zaťal päste a náhlil sa do domu…

V izbe zastal. Krása spiacej dcéry Ružice ho zarazila. Sen vyvábil na jej líca ružový nádych, na tvári vládne sladký úsmev nebeského kľudu a blaha, bohaté vrkoče zlatých vlasov splývajú s postele až na zem. „Aká je pekná, akiste zaľúbi sa aj bohom,“ riekol Kyjan a pošiel k posteli, aby ju pohladkal, — zobudil. Už — už kladie ruku na jej zlaté vlasy — už sa kloní, aby mohol bozkať jej vysoké biele čelo — — lež zrazu odskočí akoby ho niečo uhryzlo a skríkne: „Ha, zrada vlastnej krvi!“ Zdesenými očami hľadí meravo na obnažené prsia Ružice, na ktorých skvie sa lesklý krížik a odstupuje krokom zpiatočným od postele.

Ružica sa na výkrik zobudila. Sadne na posteľ, pretrie si oči a radostne zvolá: „Ach, otec môj drahý, už si doma? Celú noc som ťa čakala. Bála som sa, že sa ti niečo zlého stalo…“

„Bála? Naopak, ty by si mi to bola priala, lebo si stala do tábora nepriateľov mojich. Ružica, viem všetko. Had pekelný, pokušiteľ, zloduch ťa sviedol. Ty si zabudla na lásku otcovu, ty zavrhla si otca a volila si diabla! — Svrhla si sa Ružica, — odrodila si sa — zdivela si sa…“ reval zlosťou pobúrený Kyjan.

Ružica stála ohromená bez slova…

Kyjan začal znova: „Ja preklínal som tých, ktorí novou vierou ničia vieru otcov našich, ja preklínam i teba!“

„Otče, nepreklínaj!“ zkríkla bôľne preľaknutá deva. „Ach otče môj!“

„Nevolaj ma otcom! - Ja nemám dieťa, ja nemám dcéry viacej, - ja nemám Ružice viacej!…“ chytil sa za hlavu a zúfale plakal, hodiac sa na sedánku. Ružica hodila sa na kolená a so slzami v očiach prosila: „Otče, dobrý, smierni svoj hnev a odpusť mi!“

Nastalo ticho, — — ktoré konečne Kyjan prerušil: „Dobre… veď i bohovia naši utišujú svoj hnev obetou smiernia. I ja sa v hneve svojom utíšim i ja ti odpustím, keď zavrhneš novú vieru, odhodíš znak, ktorý kresťania nosia a zaprisaháš sa, že sa navrátiš k bohom predkov našich, že im obete predkladať budeš, že ich ctiť a zvelebovať budeš. Hovor!“

Ružici stiahlo sa hrdlo, dych sa jej tajil, že nemohla k slovu prísť, konečne sa však premohla a riekla: „Otče, uver, že je len jedon Boh všemocný, Boh večnej lásky, dobroty a milosrdenstva.“

„Dosť!“ — zreval Kyjan. „Zaprela si bohov, zaprela si otca. Už je rozhodnuté nad tvojím osudom. Urazila si bohov, musíš ich smieriť obeťou seba samej.“ Vyšiel von.

Ružica vytiahla krížik, bozkala ho a úzkostlive volala k nebu: „Bože, neopúšťaj ma!“ trasúc sa strachom pred uskutočnením hrozného výroku.

Kyjan vrátil sa s povrazom, ktorým začal viazať ruky Ružici.

Táto prosila, plakala, ale všetko márne. Kyjan sviazal jej ruky pevne na zad, šibnul ju koncom povraza a prísne velil: „Choď, ideš na obetište! Nestrpím viacej v dome svojom hriešnicu, lebo by mi ho boh hromu bleskom spáliť mohol. Ber sa!“

Ružica padla na kolená, prosila, ale nazlostený otec nedal nič na prosby, svoju mocnú ruku ovinul okolo pása Ružice a vyvliekol ju nemilosrdne von z domu, zo dvora, až na pol cesty vedúcej k obetištu. — Tam si odpočinul. Krikom a plačom vysilenú Ružicu položil na zem a stieral pot s čela.

Ružica upierala prosebné oči, zaliate slzou na otca, ale tento vo svojej zlosti to nezbadal. Jej to bolo hrozne ľúto, že ten otec dobrý a láskavý, ktorý jej ešte nikdy ani len špatným pohľadom neublížil, s ňou tak surovo a kruto zachádza. — Ľútosť tato stisla jej srdce i hrdlo, že nevedela slová preriecť, len bôľny ston a vzdych vydieral sa jej z pŕs.

Po krátkom odpočinku išli ďalej. Kyjan už nevliekol Ružicu, ona išla tíško vedľa neho. Až keď dochádzali k obetišťu, vtedy myšlienka, že ju budú mučiť, že ju tu možno na hranici za živa spália, — ako to už mnohým kresťanom urobili, — udržovala jej krok.

Začala znova prosiť otca a ťahala sa nazad k domu. Necitný otec však ju násilne dovliekol k obetišťu. Tam ju priviazal k stromu a išiel do svätyne pre kňazov.

Úbohá Ružica v smrteľných úzkostiach očakávala svoj smutný koniec. Podivné myšlienky prebiehaly jej hlavou. Najviacej myslela na Zorislava. Už viacej neuvidí tohoto dobrého a šľachetného šuhaja. Keby ten vedel, čo je s ňou, iste by ju vyslobodil… Čuje kroky suchým listím a ráždim, najprv pomalé, neskoršie urýchlené. „Už idú“, pomyslela si. Táto myšlenka vynútila studený pot smrteľnej úzkosti na jej biele čelo. „Bože, buď mi milostivý! Stoj pri mne! Neopúšťaj ma!“ modlila sa v duchu.

Kroky zaznievaly úplne blízko. Ružica meravela strachom, ani obzrieť sa neosmelila, no strach zmenil sa v prekvapenie, keď predstúpila pred ňu hrbatá Žula.

„Žula!“ zvolala radostne Ružica.

„Ach ľaľa, moja krása, čo je s tebou? o strom si uviazaná ako ovečka, ktorú majú obetovať.“

„Nuž, veď ma chcú obetovať. Žula moja, zachráň ma!“

„Ktože, kto ťa chce obetovať?“

„Otec. Sem ma dovliekol, tu priviazal, a išiel pre kňazov,“ povie s plačom.

„Ach ba — a či si ty sliepka; alebo hus, — ovca, — alebo teľa? Hm, skupáň, však má v maštali, nech to obetuje, ale nie teba,“ a začala odmotávať povraz. So stromu to ľahko išlo, ale narukách bol tuho zakosídlený, nedal sa rozmotať. Ale Žula roztiahla ho zubami, povraz povolil a dal sa s rúk stiahnuť.

„Boh ti odplať, dobrá moja Žula!“ zvolala Ružica.

„No len bež a utekaj preč, moja krása, ale nie domov, tam by ťa otec v hneve zabil, ale bež do dediny medzi dobrých ľudí, aby ťa obránili. Utekaj! Ja idem proti nim a zabavím ich, — zavediem ich na inú cestu, aby si mohla ďaleko ujsť. — Už len utekaj!“

Ružica bežala akoby krýdla mala od domova opačnou stranou, až ztratila sa v húšťave kaštieľa ku vznešenej Ctislave a dobrej Kysuci, o ktorých jej Zorislav toľko pekného rozprával.

Žula išla smerom k svätyni, aby mohla Kyjana s kňazmi stretnúť a ich zadržať, kým Ružica nebude na bezpečnom mieste.