ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zakiaľ sa toto všetko odohrávalo na Velehrade, na Devíne a v Nitre, zatiaľ v lesoch a horách, osamelých hájoch a hlbokých úvalinách bol čulý život.

Ľudia sa ta sbiehali, skupštili, radili, päsťami hrozili, akoby sa chystali na niečo hrozného.

Kyjan, keď dcéru svoju na obetišti nenašiel, kde ju mal priviazanú, aby ju bohom obetovať mohol a keď mu hrbatá Žula povedala — aby ho v omyl zaviedla, — že ju stretla na ceste vedúcej k domu, uchytil povraz a ako zdivelý bežal domov. Cestou klial neposlušnému decku a vyhrážal sa mu náležitým trestom.

Keď ju však doma nenašiel, zaťal päste, zaškrípal zubami a utekal nazad do lesa.

Celú noc a celý deň blúdil lesom, volal jej meno, sľuboval, že jej nič neurobí, že jej všetko odpustí, aby sa vrátila domov, plakal i klial, ale všetko nadarmo. Ružica sa neozvala, ani domov sa nenavrátila.

Doma celé hodiny kľačieval pred skriňou bôžikov domácich, sám málo jedával, ale bôžikom, škriatkom a dedkom dával raz toľko ako predtým s prosbou, aby mu pomohli Ružicu vyhľadať. — Pred posvätnou lipou na dvore častejšie kľačal, bil sa na čelo i do pŕs, plačúc prosil ju, aby svojím božským vánkom oviala poblúdilé dieťa jeho, aby ju svojím ľahodivým šumom, svojou sladkou vôňou vábila domov…

Keď to nič nepomáhalo, Ružica sa neobjavila, išiel na božište a tam — obetujúc celé teľa bohom — hodil sa na zem a ako nejaký zemepľaz v najväčšej pokore prešúchal sa na bruchu okolo celej svätyne. Zrazu vyskočil, ruky sopjaté dvihol hore a bôľne sa modlil: „Bohovia ocov našich, bohovia odvekí, mocní a dobrí, tu pred vami stojí muž hrozným nešťastím zastihnutý, otec bôľom ztraty jediného dieťaťa zmorený, — zničený. Bohovia dobrí a milosrdní, shliadnite na mňa nešťastného a pomôžte mi nájsť moje ztratené dieťa, moju milovanú dobrú Ružicu! Veď ona je vaša, áno vaša je, lebo vám som ju prisľúbil, vám som ju obetoval, vám som ju už aj na obetište doviedol, — zmizla — ztratila sa, ako ten kvietok, ktorý zlý vietor uchytí a do mora hodí… Bohovia dobrí, vy viete, kde je ona, lebo vy všetko viete, dajte mi znať, kam sa obrátiť, kde ju hľadať. Podľa vášho vnuknutia riadiť sa budem a vás, dobrí bohovia, večne chváliť a oslavovať budem.“ Na to bil sa do čela i do pŕs, uklonil sa až k samej zemi a v blahej nádeji, že bohovia iste pomôžu, poberal sa domov.

Vychodiac z brány von a zazrúc pred ňou žobráka, krivého syna veštice Žudrone, zastavil krok a pomyslel si: „Aha, dobrí bohovia ma vyslyšali, už pomáhajú vnuknutím, žeby som išiel k Žudroni, najchýrečnejšej bosorke. Tá svojou zázračnou mocou, ktorú jej bohovia udelili, pomocou čárov mi bude vedieť povedať, kde je moja Ružica.“ Hneď sa spýtal žobráka: „Je matka doma?“ — „Áno, doma sú,“ odvetil tento.

Kyjan viacej nerozmýšľal, rovno bežal k Žudroni do tmavého lesa. V prestrannej jaskyni mohutného skaliska uprostred hustého lesa mala Žudroňa svoje bývanie.

Jaskyňa bola ráždim, kamením a tŕnim ohradená. Keď sa niekto blížil, čierny, strapatý pes ho svojím silným brechotom privítal, čo bolo Žudroni znamením, že niekto ide…

Z jaskyne ozval sa hrubý, chrapľavý hlas a pes okamžite prestal brechať a vtiahol sa do jaskyne. Táto bola znútra celkom očmudená, že sadze na stenách sa až lišťaly. V jednom rohu jaskyne visela so stropu na motúzku uviazaná sova s rozpjatými krýdlami a okolo nej niekoľko netopierov, usušených žiab a hadov. V druhom kúte na výklenku skaly, umrlčia hlava, kosti, akési zeliny a na zemi mach, seno, slama a niekoľko handier. Je to azda rodinná posteľ, na ktorej spáva Žudroňa, jej syn, pes a čierna mačka, ktorá si teraz na ohništi kosti napráva, vyťahujúc sa do výšky. — Na prostriedku jaskyne visí kotol na troch žrdiach do trojnôžky spjatých, pod ním horí oheň, ktorý Žudroňa, stará škaredá žena s dlhým ohnutým nosom, pichľavými očami a vyštrbenými zubami s času na čas popravuje.

Keď Kyjan vstúpil do jaskyne a pozdravil, prikyvovala mu Žudroňa hlavou a riekla: „Bohovia ťa poslali, viem čo ťa doviedlo ku mne, hoj viem, hm — hm — chceš vedieť, kde je tvoja pekná dcéra. Hm — hm — ťažká vec, ale oprobujeme.“

Kyjan ostal ako omráčený, keď ona už vopred vedela, že ho bohovia poslali, že prichádza vo veci svojej dcéry Ružice… „No, zkadiaľ by to ona mohla všetko vedieť, keby ju bohovia neobdarúvali touto mocou,“ pomyslel si.

„A či nemáš, môj drahý, nejakú šatu po tvojej dcére u seba?“ vytrhla ho z rozmýšľania Žudroňa.

„Mám. Tento ručníček je jej,“ vytiahol z vrecka malý ručníček a podal ho Žudroni.

Táto zamotala doň rozličné zeleniny, kosti z mŕtveho človeka a čosi tajného, čo Kyjan nestačil zazrieť, a hodila to do kotla, keď sa to začalo variť, miešala to najprv ako sa patrí a potom zpäťruky, potom sa obrátila chrbtom ku kotlu a tak to miešala, potom kľakla, bila sa v prsia, robila všelijaké skoky a varechou bila o kotol, pri všetkom spevavým tónom odriekala akési nesrozumiteľné slová. Zrazu pustí varechu, zatočí sa tri razy, výskne a pozrúc zvedavo do kotla, zkríkne radostne: „Vidíš, už to mám. Pozri do kotla! Čo vidíš?“ Usmievala sa Žudroňa a keď otvorila jej veľké ústa a ukázala štrbavé zuby, bola strašná.

Kyjan ustrašenými očami pozrel do kotla a utrnul prekvapením. Na vrchu tmavej vriacej tekutiny plával jasný krížik.

„Krleši ti ju majú, krleši! Tam si ju hľadaj!“ jasala Žudroňa. Tam ju máš u kresťanov. Bola pekná ako ruža a krása je lakomá, každý po nej čiaha. Ukradli ti ju, aby sa popýšiť mohli s Kyjanovou Ružicou,“ sypalo sa z úst starej bosorky.

Kyjan stál ako omráčený. Oči sršaly mu hnevom a duša kypela mu pomstou. Dlho mlčal, hľadiac zamračeno do kotla, až konečne z neho vyhrklo: „Tí psi pažraví! Veď som si to mohol myslieť, že ju oni majú. No počkajte, vy vlci draví, vy ešte neviete, kto je Kyjan, a čo môže Kyjan!“ — „Tebe“ — obrátil sa k Žudroni — „pošlem hus aj zbožia. Dobre sa maj!“ Odišiel.

„Bohovia s tebou! Nech sú ti na pomoci!“ volala za ním Žudroňa a vojdúc nazad do jaskyne diabolsky sa usmievala.

Kyjan bežal znova na božište poďakovať sa bohom za dobrú radu a zarovno pomstu prosiť na tých, čo mu Ružicu ukradli: „Bohovia mocní, pomstite sa na nich pomstou najhroznejšou! Pomstite sa na nich aj na ich deťoch, nech blesk hromu smetie ich, nech pamiatky z nich neostane! Pomsta im! Pomsta!“ — —