ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ruch vojny ovial zasa celé Slovensko a Moravu. Po všetkých mestách, dedinách, hradoch a kopaniciach nerozprávalo sa o ničom inom, ako o vojne, ktorá už hrmotne klope na dvere našej ríše. Všade sa čistila a brúsila zbraň, ktorú z tajných úkrytov povyťahovali. Meče zvendžaly, šípy sa končito brúsily, luky zpružovaly, štíty sa leštily a kone v mašťaľach fŕkali, akoby už cítili teplú krv.

Starý kaštieľ po odchode Ctislavy, Kysuce a Ružice premenil sa na zbrojovňu.

Čaty Ľubomierove a Zorislavove sa tu schádzaly a na dvore cvičily.

Bolo tu teraz veselo, pracovalo sa tu živo na prípravách k vojne.

Starý domovník Rokyta bol vo svojom živle, veselo si cez deň niekoľko rázy zavýsknul, keď starý svoj štít, ktorý plieseň pokryla, čistil, hrdzavý meč brúsil a za čapicu, ktorá mu na všetkých vojnách hlavu kryla, tie najpestrejšie perá zastrkoval.

Točil a vrtil sa medzi mladými vojakmi, ako čoby sám bol ešte mladým šuhajom.

„Hej, chlapci tešte sa, nadišiel deň vyslobodenia. Čo je to za život tu doma: dvor zametať, drevo rúbať, kone prevádzať po dvore a zývať dlhou chvíľou. To je nič, iba na zlosť… To na vojne je iný život, každú chvíľu nejaká nová zábava, chutný žart, hneď privedú nejakého vyzvedača, hneď sa zapáli nejaká dedina alebo mesto, hneď oddych v lese po dlhej ťažkej ceste, hneď zasa pračka, krvavá bitka víťazstvo a iné. To je už život! Čo?“

Vojaci sa tešili vojne a veselým spevom ozývaly sa sivé múry starého kaštieľa.

„Hej, len veselo chlapci, len veselo! Budeme sa prať s Nemci ako lvi. Nepopustíme, kým ich v peklo nezaženieme. Už som ja bol v takej pračke, kde sa na mňa desiati hnali, ale ja som sa hneď porátal s nimi a keď som bol hotoyý som sa opýtal, či ích už viac niet. A tu som, zdravý som, len švík na čele a čmára na prsiach svedčia, že som bol v boji“, obodroval mladších starý Rokyta.

„Hurrá! do boja za kríž, národ a otčinu!“ volali oduševnení vojaci.

V tomto hluku vstúpil do dvora Ľubomier a natešený nad pekným heslom svojho vojska zvolal: „Áno bratia moji drahí, kríž bude naším heslom, pod krížom budeme bojovať, za krížom pôjdeme na nepriateľa. Kríž nám bude ochranou, potechou, povzbudením a víťazstvom.“

„Kríž — národ a vlasť!“ zvolalo mužstvo takým mocným hlasom, že sa múry starého kaštieľa otriasly…

A čo v horách? — Tam vládol protivný duch pomstychtivého Kyjana. Ten zvolal celé tábory pohanov a klátivých kresťanov, neutvrdených vo viere a stal sa ich vodcom.

Kyjan od tých čas, čo sa mu Ružica ztratila, veľmi sa zmenil. Vlasy a fúzy mu zbelely, tvár zvráskovatela, srdce naplnilo sa blenom hnevu a duša horela pomstou proti tým ktorí mu Ružicu odlúdili, odcudzili. Podľa jeho mienky je to Ctislava s deťmi a Zorislav. Týmto sľuboval hroznú pomstu a volal k nej bohov na pomoc. Dni pomsty sa dostavily. On sostavil si vojsko a sám postavil sa mu na čelo. Na pleciach nosil lučište s lukmi, na vykladanom páse mal zavesený meč a v ruke držal oštepy, na hlave mal pripevnené dlhé perá z kohúta a divých vtákov, ako ich v lese nasbieral. Tak ako Kyjan sa aj všetci ostatní pohania pristrojili, na štíty si namaľovali rozličnými farbami ich vojnových bôžikov…

Strašne je na nich sa pozrieť. Už svojím príšerným zovňajškom podesili každého. Ich vodca Kyjan oslovil svoje mužstvo: „Milí bratia — Bohovia naši, urazení zpupnosťou neverníkov podávajú nám do ruky zbraň, aby sme ich potrestali. Oni opustili bohov, rozbili dedkov a škriatkom nedopriali miesta na ohništi. Bohovia posielajú pomstu na nich, že ich posvätné háje posekali, vtáctvo poplašili, že obete im neprinášajú a pod krížom bojujú. Pomsta na nich! Pomsta im! Pomsta!“

Na to pobrali sa so svojím vodcom ku starému kaštieľu. Kyjan volal: „Tu býva peleš lotrovská, ktorá ukradla mi jedinú dcéru Ružicu, ktorú som bohom chcel obetovať. Oni ukradli z obetišťa obeť Bohom predloženú, zohavili ju, pokrstili ju a takú u seba držia. Rozhnevaní bohovia naši ohňom a mečom kážu vyhubiť ich.“

Za touto rečou horiaci vechet priložil pod strechu, ktorá bola hneď v plameni a keď vrazil do brány, presvedčil sa, že je dom prázdny. Odchodac divo sa zasmial: „Ha — ha — ukryli sa, šípili, že si prídem po dcéru. No čoby ste sa pod zem skryli, vynajdem vás a hrozne pomstím sa na vás. Prisahám bohom našim, že pomstím sa na vás!“

Odtiaľ išli k iným významnejším kresťanom a pod menom trestu rozhnevaných bohov podpaľovali domy úbohým nevinným ľuďom.

Postaviť sa proti nim nikto nemal smelosti. Ľudia sa ich báli, utekali pred nimi do lesov a keď sa navrátili, našli miesto domu pohorenište.

Úbohý ľud plakal, nariekal, volal o pomoc, ale vola] márne. Tí, ktorí pečovali o blaho úbohého ľudu, Slavomír, Ľubomier a Zorislav, boli zaujatí vojnou.

Zrazu sa však toto vojsko pomsty urazených bohov kamsi utiahlo. Ani jedného z nich nebolo vidieť.

Nikto nevedel, kam sa podpaľač Kyjan podel, až žobráčka, hrbatá Žuľa, prezradila, že išiel kamsi hľadať ztratenú dcéru Ružicu.