E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Strašný hrad

Toho času do ktorého táto naša udalosť padá, bolo po našej milej vlasti ešte veľa ohromných hustých lesov, z ktorých len veže osamelých na strmých, vysokých skalách vystavených hradov tu i tu vyčnievaly.

V týchto osamelých, nedobytných hradoch nebývali len rytieri, kniežatá a vladári, ale bývali v nich aj nábožní mužovia, ktorým sa hluk a shon sveta protivil, utiahli sa na tieto osamelé miesto, aby pokojne žiť a Bohu slúžiť mohli. Boli to často ľudia vznešeného rodu. Mnohý vojenský hrdina, poznajúc márnosť svetskej slávy utiahol sa do samoty a žil v kruhu svojej rodiny len k vôli blahu rodinného života. Iný zasa, ktorý celý mladý vek ztrávil na bojištiach, v krutých bojoch, bol rád, že si môže v zátiší hôr na bezpečnom mieste odpočinúť.

Takýto statný vojenský hrdina Zbihnev žil vo svojom pevnom hrade, ukrytom v hustých lesoch nebotyčných vrchov, našich terajších malých Karpátov — so svojou jedinou dcérou, ktorej na krásu ďaleko-široko páru nebolo. Miesto, na ktorom stál „Strašný hrad“ — tak nazval ho ľud — nemožno zistiť, lebo dlhý vek podobu toho kraju už celkom premenil, letopisy ani hrad ani majiteľa nespomínajú, len čo verná povesť nášho slovenského ľudu si ho pripomína podľa ktorej musel stáť v okolí Nitry.

Bol to vraj znamenitý a mocný pán. Na svojom hrade choval hojný počet čeľadi a za bojovných časov stával so svojimi ľudmi v prvých radoch na krvavom bojišti. Svojou chrabrosťou získal si veľa priazne u samého kniežaťa a bol postrachom nepriateľa.

Po skončenom boji vrátil sa vždy v tichý svoj hrad, ktorý vtedy ožil hlučným spevom zbrojnošov a volaním na slávu statnému hrdinovi. Pilo sa z plných rohov, zabávalo sa celé dni a noci. Na to nastalo na čas zasa ticho v hrade. Až keď pán so svojmi poľovníkmi išiel si zapoľovať, vtedy ozývalo sa to veselo po okolitých lesoch.

Takto ubiehaly roky jeho mužskej sily až dostavila sa pozdná jaseň chladnúceho života a tmavé vlasy statného hrdinu snehom oviala.

Jeho milované dieťa rozvilo sa v dospelú pannu. Štíhlou vysokou postavou rovnala sa lesnej jedlici, ktorá voľno na úslni pri dostatočnej vlahe vyrástla; nad vysokým bielym čelom vlnily sa husté rusé vlasy úzkou, na zelenom aksamiete zlatom a perlami vyšitou, particou sopjaté, ktoré samovoľne v zlatých vlnách splývaly na labutiu šiju. Jej tmavobelasé oči žiarily ani dve krásne hviezdy a z celej súmernej tváre svietil výraz jej dobrého srdca a šľachetnej duše.

Otec s rozkošou pozeral na svoju driečnu dcéru ako dôstojne si v otcovskom dome počína a v správe dmácnosti samostatne a múdro sa drží. No netešil sa len on sám v tomto spanilom obraze, iné oči ešte oveľa hlbšie ponorily sa do jeho pohádkových krás. Bol to syn hradníka čiže správcu hradu, ktorý celý vek detstva trávil so vznešenou dcérkou majiteľa hradu. Rovnakým krokom, ani čoby sa za ruku viedli, pospiechali oba ku dňom dospelosti, ale k cieľu rozdielnemu.

Roky prvej hravej mladosti spojily ich srdcia putom vzájomnej náklonnosti, ktorá sa nenazdajky pomaly vyvinula v krásnu mladú, sťa ruža čistú lásku…

Krásna mladosť, čas hier, zábav a veselosti prešlo ani ružový sen.

Kvetoň, syn hradníka bol zrazu usriadený medzi čeľaď rytierovu, z panoša dcéry rytierovej stal sa razom zbrojnoš samého rytiera. Miesto zábavy musel brúsiť svoj nový meč a ostriť nové, doteraz neupotrebované strely. Prácu túto robil chvatom, lebo chystala sa nová vojenná výprava a čakalo sa len na povel kráľovský.

Práve pri zakončení vojenných príprav prišlo vyzvanie Zbihnevovi aby vytiahol do boja.

Ťažké bolo lúčenie starostlivého otca s milovanou dcérou, no ešte ťažšie zbrojnoša Kvetoňa so svojou milou. Keď jeho otec vydvihol mu most za pätami, zdalo sa mu, že znemožnená mu je cesta k jeho blaženosti na veky.

Zatiaľ kým bojovníci vojančili za blaho a zem svojej drahej vlasti, bývala dcéra rytierova, Ľubomiera so starou pestúnkou Zdaňou, s hradníkom Hojanom s niekoľkými staršími služobníkmi a služobnicami na hrade otcovskom.

Clivo a smutno bolo mladej deve v múroch osamelého hradu, jej mladé srdce, oživené návalom citov lásky, nesúhlasilo s jeho mŕtvou tichou prázdnotou ani so spoločnosťou starých ľudí… Už so svojím mladým spoločníkom cvičila sa o závod v narábaní so zbraňou: strielkami, oštepom i mečom a tieto hry staly sa teraz jej najmilším zamestnaním. Hradník a iní jej pochlebovali, že ak takto bude pokračovať, nuž Kvetoňa v zručnosti narábani so zbraňou za krátky čas dohoní.

Toto vzbudilo v jej mladej duši túžbu, že kým sa Kvetoň vráti, musí ho v jazdení na koni, ako v narábaní zbraňou predbehnúť.

A mala času dosť na to, lebo tri roky trvaly nepokoje. Ziskuchtiví Nemci stále napádali hranice vlasti, že z jednoho boja tiahlo sa do druhého.

Ľubomiera vedela už na koňa jedným šmahom vyskočiť, letela akoby v povetrí na lov do nebezpečných lesov a vrátila sa temer vždy s bohatou korisťou.

Takto jej ubiehal čas za vzdialenosti milovaného otca a jej spoločníka z mladých rokov — jej milého Kvetoňa…

Konečne statní bojovníci, ktorí v boji nepadli, srdečne a veselo pozdravili svoj domov, ktorý tak dlho nevideli.

Radostne zaplesala Ľuboša nad šťastným návratom milovaného otca, bežiac mu v ústrety, vrelo ho bozkávala, jeho verných druhov vítala a srdečnou radosťou podala ruku aj Kvetoňovi.

Prekvapene hľadel tento na sosilnenú, krásou prekvitajúcu devu. Nie je to viacej bývalý nežný púčok, ktorý sa nedávno len rozvíjať začal; ale je to v úplnej kráse vykvitnutá ruža. Objavila sa v parádnom poľovnom obleku ako pravá dcéra rytierova, že zdalo sa mu, akoby voľakedajšia jeho spoločnica, kamarátka, milenka stála pred ním teraz ako jeho veliteľka, jeho pani. Len teraz vidí, že pre rozdiel krvi i stavu leží medzi ním a milovanou devou strašná priepasť. A čím viacej do nej hľadel, tým viacej meravelo mu srdce úžasom a závratom tmelo sa mu v očiach.

No, náhle zúfalosť skoro ustúpila sile citov mladej lásky, ktoré ešte mocnejšie ako inokedy duše jeho sa zmocnily. „Veď ona vie, kto som a takého ma milovala a takému mne jedinému zo všetkých zbrojnošov teraz ruku tak láskave a srdečne podala a stisla.“

Po láskavom privítaní rytier Zbihnev pojal Kvetoňa za ruku a predstaviac ho svojej dcére riekol: „Pozri, dieťa moje, tento statočný šuhaj zachránil tvojho otca pred ťažkou ranou, pred istou smrťou.“

Tvár devy sa zrumenila azda akousi závisťou, vzniklou razom v hlbine srdca a miesto vďaky povinnej mladému osloboditeľovi riekla otcovi: „To by bola i tvoja dcéra vedela urobiť, keby si ju bol so sebou do boja pojal.“

Táto výpoveď nemilo prekvapila rytiera a mladý hrdina ostal ako bleskom omráčený. Keď sa vojenná čeľaď z náhradia rozišla, padol celý nešťastný svojmu otcovi do náručia.

Teraz v hrade a v jeho okolí nastal rozkošný život. Dennou zábavou bola hlučná poľovka a večer boly veselé besedy a tanec. Kvetoň sa nezúčastňoval na týchto hodoch, ale zarmútený sedával v izbe svojho otca a premýšľal, čo sa to s Ľubošou stalo, že razom ním pohŕda. Spytoval sa otca, či za jeho neprítomnosti nebol tu azda niekto, ktorý by si bol priazeň krásavice získal a jeho vypudil? Tento nemohol sa dlhý čas rozpamätať, žeby bola hradná slečna vo spoločnosti nejakého mladého človeka bývala, až mu po dlhom premýšľaní napadol čierny mladý rytier, ktorý tu na hrad po dvarazy došiel s odkazom jej otca. Kvetoňa táto zvesť veľmi znepokojila — pátral ďalej a dozvedel sa, že keď čierny rytier po svojej druhej návšteve z hradu odchádzal, Ľuboša ho až k samej bráne odprevadila, snímuc z pŕs červenú ružu, túto mu s neobyčajnou srdečnosťou podala, a vstúpiac na hradbu za odchádzajúcim dlho svojim bielym čipkovým ručníkom kývala… Toto mladého hrdinu premohlo — zničilo. Chodil bez cieľa, ako ztratený — zronený — za svojmi povinnostiami, ktoré však stále svedomite konal.

Priazeň pánova nahradzovala mu koľkosi ztratenú milotu jeho dcéry a hojila pretrpené strasti. Kvetoň obom pánovi i jeho dcére najväčšou ochotou vybavoval všetky služby a toto vynášalo ho vždy vyše a vyše nad jeho súdruhov.

Jeho život začal sa znova podobať utešenému zjasnenému prúdu po búrlivej povodni.

Takto míňaly sa dni, týždne ba i celé mesiace na Strašnom hrade. Nič sa nemenilo, len na hradnom pánovi bolo vidieť stopy ubiehajúceho času. Starnul i slabnul… Už ani na hon nechodieval tak často, hoci bol náruživým milovníkom tohoto. Za to však jeho dcéra statne závodila na poľovkách v Kvetoňom, ktorý bol pred rytierom i celým okolím za najlepšieho lovca uznaný. Často ho väčšou korisťou zahanbila. Z loveckej družiny sa mu mnohí smiali, že viacej pozerá na sukne ako na zver — že hľadí na dcéru rytierovu v pravo a zver popri ňom uteká v ľavo. — Iní sa zasa hnevali, že sa nechá sukni zahanbiť.

Ľubošu však tak otec, ako i mnohí iní zkúsení lovci napomínali, žeby neprepínala svoju odvážlivosť a nevyhľadávala tie najnebezpečnejšie miesta lesov, lebo môže raz zle pochodiť. Načo sa ona len veselo zasmiala.

V pamätný deň šťastného návratu z bojišťa dával rytier Zbihnev veľký hon, ktorý sám osobne viedol a riadil. Už pred východom slnka zaznely na hrade zvuky poľovných trúb a po okolí ozývaly sa odvety. Darmo zver poplašená do huštín utekala, darmo sa do neprístupných dier a jaskýň skrývala; rozjarení sliediaci psi ju povyháňali a ona padla bleskoletému šípu alebo smrtiacemu oštepu za korisť.

Statne počínal si starý pán hradu, ešte statnejšie jeho najobľúbenejší zbrojnoš Kvetoň; no oboch predstihla dnes Ľuboša. Táto ako zhubný blesk lietala na svojom sivkovi po lese a čo jej zo zvere do očú padlo, bolo odsúdené na smrť.

Lov trval do pozdného večera. Konečne zaznel hlas rohu, oznamujúc zakončenie lovu. Lovci so všetkých strán dochádzali a okolo svojho pána sa shromažďovali. Znova zaznel hlas rohu na znak odchodu a všetci pripravovali sa na cestu domov do hradu, keď zbadajú zrazu, že dcéra rytierova chýba. Na povel preľaknutého otca všetcia lovci porozbiehali sa po lese hľadať omeškanú, ale nikto ani dievčinu ani jej stopy vypátrať nemohol…

V preľaknutom otcovi krv ostydala hrôzou, že azda ztratí svoje jediné dieťa. Káral v duchu odvážlivú devu, ale i sebe robil príkre výčitky, že hovieval jej náruživosti. Len teraz uznal, že dcéra jeho zmýlila nepravou výchovou životnú dráhu a zablúdila na púti života.

„Je ztratená! Ach ztratená moja drahá dcéra!“ bedoval polozúfalý otec. Znova kázal po lesoch hľadať, sľubujúc tomu, kto ju nájde, bohatú odmenu, sám sa pustil do húšťavy lesa… Všetko marné. Na hlas loveckých rohov sa neozvala a tma noci natoľko zavládla lesom, že nebolo pred nos vidieť. Bola to strašná noc na Strašnom hrade, akej ten najstarší sluha nepamätá. Mnoho vytrpel chudák otec strachom o jediné dieťa, no nie menej vytrpel aj Kvetoň, ktorý až teraz cíti, ako nesmierne ju miluje. Jej ztrata doviedla by ho k zúfalstvu.

Sotva, že sa začalo dosť málo brieždiť, už bol na koni a pojmúc so sebou ešte dvoch zbrojnošov poberali sa do lesa. Keď prišli na miesto, kde sa minulého dňa lov započal, vyslal jednoho zo sprievodcov v pravo, druhého v ľavo a sám išiel rovno, kde bola cesta lesom najťažšia a najnebezpečnejšia. Usniesli sa, že ktorý by ju našiel už či živú a či mŕtvu alebo aspoň nejakú stopu po nej, musí dať tým ostatným znamenie rohom.

Kvetoňa hnala clivá vášeň vrelej lásky do predu, netrpelivo pobáda svojho koňa, ale nikde nič, ani chýru ani slychu o ztratenej. Už sa chcel vrátiť, keď začul v diaľke akýsi rev, lomoz a akoby hržanie a krik splašeného koňa. Prederie sa húšťavou a hľa, aký úžasný obraz sa jeho udivenému zraku objavil.

Pred ním lúčina, riedkou brezinou ohradená, nad ňou strmé bralo, pod ním dvojo zabitých medvedíkov a neďaleko od týchto ku stromu uviazaný kôň Ľubošín, celý poplašený.

Kvetoň sa potešil, že je na stope, zatrúbil na roh, ako len najsilnejšie vládal, aby jeho dvaja priatelia mohli sa podľa zvuku riadiť. Netrvalo dlho a ozvali sa mu obaja, ale zdalo sa, že z veľkej diaľavy, lebo hlas bol slabý. — Kvetoňova prvá starosť bola, kde je Ľuboša, čo sa s ňou stalo, že jej tu niet. Bežal ku zplašenému koňovi, ale v tom začul jej hlas: „Kvetoň, poď mi na pomoc! Kvetoň!!“

Hlas niesol sa od brala, obrátil zrak v tú stranu a ustrnul hrôzou. Na vrchu brala stojí Ľuboša a pod ňou hore bralom driape sa ozrutný huňatý medveď za ňou. Hneď mu napadlo, že to zaiste medvedica ide sa pomstiť za smrť svojich mláďať. Nerozmýšľal, ale letmo bežal ku bralu a vidiac, že s hornej strany je pomerne dosť prístupné, nadbehol a ako len mohol ponáhľal sa na vrch. Dobehol ta práve vo svrchovanej, o živote zbožňovanej devy rozhodujúcej chvíli.

Rozbesnená medvedica bolesťou ztraty svojich mládiatok dostúpiac na vrch brala hnala sa divo na devu. Táto statne odporovala divému útoku rozzlosteného zvera, z tela ktorého sa už krv cedila, ale skoliť ho nevládala. Konečne vrazí dýku do huňatej šelmy… Medvedica zarevala hrozným hlasom, ale rana nebola smrteľná, ešte zúrivejšie hnala sa na úbohú devu a už chcela ju objať svojmi silnými dlabami a život jej zničiť, keď v tom dobehol Kvetoň a od chrbta zasadil rozbesnenej šelme dýkou takú hlbokú ranu, že táto zasiahla i srdce.

S divým revom skleslo zdochýňajúce zviera na kraj brala a trepotajúc sa poslednými pohybmi, ztratilo bezvládne telo pôdu pod sebou a srútilo sa s brala dolu…

Únavou a hrôzou temer istej smrti zmorená deva padla svojmu hrdinnému osloboditeľovi do náručia, ďakujúc mu vrelými slovmi za navrátenie života, ktorý má od teraz jemu prináležať: „Tys ratoval mi život, on právom patrí tebe. Tvoja som!“ riekla vážne. Kto pochopí šťastie lásky, ktoré usmialo sa razom na Kvetoňa a naplnilo jeho srdce citmi nevýslovnej blaženosti?…

Zo sladkých snov vrelej ľúbosti vyrušil ich príchod dvoch zbrojnošov, ktorí sa tiež vybrali ztratenú hľadať…

O Kvetoňa sa opierajúc sišla Ľuboša s brala šťastne dolu a ďakovala v duchu bohom za vyslobodenie sa z takej hroznej smrti.

Zbrojnoši doniesli malých medvedíkov ku starej, zakryli chvojím, aby pamätnú túto korisť niekto nevzal, kým pre ňu ľudí z hradu pošlú.

Na to všetcia posedali na koňov a pri veselom trúbení uberali sa veselo ku hradu.

Bolo to radostné uvítanie. Utrápený otec teraz radosťou plakal, objímal a bozkával znova najdené dieťa aj statného šuhaja sovrel do náručia, pritisol k srdcu a požehnával ho.

Ešte toho dňa odbývaly sa na hrade radostné hody a pri slávnostnej hostine odmenil rytier Zbihnev statného Kvetoňa za hrdinský čin rukou svojej milovanej dcéry.

Po odbavenom zasnúbení bolo badať, že na peknej tvári švárnej snúbenice zasadol z čista jasna temný mráčik akejsi trápnej starosti.

Zbadal to aj Kvetoň, lebo predtým veselá deva ostala razom zamyslenou a smutnou. Namyslel si, že zaiste jej na um zišiel čierny rytier, ktorý jej odkazy od otca z bojišťa nosieval a iskra žiarlivosti zakmitla sa v jeho milujúcom srdci. Ostal aj on akýmsi viac menej nevoľným — zádumčivým…

Celá zábava razom viazla, že mala sa zakončiť skôr, ako bolo určené…

V tom vyslovila Ľuboša žiadosť, že by si priala so snúbencom, jeho a svojím otcom niekoľko vážnych slov prehovoriť.

Žiadosti jej sa hneď vyhovelo a požiadaní nasledovali ju do jej izby.

Bola to útulná, na vtedajšie časy a vkus nádherne vyzdobená miestnosť, dosť slabo osvetlená. Keď všetcia usadili sa na veľké kožušinami pokryté kreslá, Ľuboša začala neistým trasľavým hlasom: „Odpustite, prosím vás, že vás teraz v nočnú hodinu v túto moju skrýšu volám, ale moje rozbúrené srdce, moje svedomie nedá mi pokoja a stále ma núti, aby som vám na tento slávnostný a pamätný deň odokryla svoje veľké tajomstvo, ktoré celú moju bytosť sviera.“ „Tajomstvo?“ zvolali prekvapene všetci traja. Áno tajomstvo. Dnes ste ma drahý otče zasnúbili statočnému Kvetoňovi a viem, že vy oba otcovia želáte nám šťastia. No aby šťastie naše bolo nekalené, aby naše splužitie bolo blažené, musí byť obapolne jasno pred nami a úplne vzájomné porozumenie musí žehnať cestu nášho života.“

„Bohovia dobrí, stojte pri nás! Ľuboša hovor, čo nie je jasné medzi nami, hovor, lebo srdce moje sviera trápny nepokoj,“ prosil Kvetoň.

„Dobre viete do akého hrozného nebezpečenstva strhla ma moja neposlušnosť a svojvoľná odvážlivosť pri poslednej poľovke. Hoj desný je to pocit pre zdravú, mladú devu, hľadieť do očú blížiacej sa smrti! V smrteľnom strachu vzývala som našich dobrých bohov, aby ma vytrhli z nebezpečenstva a keď oni prosbu moju nevyslyšali, alebo pomoc poskytnúť nevedeli, smrť sa však stále približovala, tu volala som o pomoc k Bohu kresťanov a sľúbila som mu, že jestli ma od tejto už istej smrti, od istého zahynutia vyslobodí, uverím v Jeho veľkú moc, dám sa pokrstiť a cez celý svoj život vďaku a chválu vzdávať mu budem. Teraz súďte nado mnou! Odstrčte ma, zabite ma, ale ja sľub svoj nezruším. On poslal mi pomoc v poslednej chvíli, Jemu česť a chvála po všetky veky!“ Tieto slová predniesla Ľuboša s posvätnou vrúcnosťou so složenýma rukami a obrátenými očami k nebu, že pri kmitavom žltom svetle kahanca vyzerala ani nejaká svätica.

Okolo nastalo hrobové ticho. Rytier pozeral ustrnuto raz na svojho nádvorníka, raz na Kvetoňa, ktorý sklonil hlavu a meravo hľadel pred seba na podlahu. Ani jeden z nich sa nepohol ani neohlásil. Akási vážna duma zaľahla na všetkých troch. Konečne ozval sa pán hradu: „Dcéra moja, drahé moje dieťa, reč tvoja ma prekvapuje, ale sa neboj, neodsúdim ťa, neodstrčím ťa od seba. Priviniem ťa k svojmu srdcu, lebo sľub tvoj je i mojím sľubom a žiadosť tvoja je i mojou žiadosťou. Viacej detí okrem teba nemám a keď som teba, jediné svoje dieťa držal za stratené, tu vo svojej trápnej úzkosti, ktorá ma už do zúfalstva hnala, obrátil som myseľ svoju k Bohu, ktorého kresťania pravým nazývajú a sľúbil som mu, že stanem sa i s tebou kresťanom a Jeho verným ctiteľom. Doteraz nemal som odvahy ti toto povedať a čakal som len na vhodnú príležitosť. A hľa, ty sama prišla si mi v ústrety. Či nie je to riadenie Toho, ktorý ťa vyslobodil?“ Na to objal srdečne dcéru svoju a vrelo bozkával jej biele líčka a zlaté vlasy.

„A ty čo na to povieš, Kvetoň?“ spýtala sa Ľuboša a priblížiac sa ku svojmu snúbencovi hladkala mu tmavé vlasy, ktoré v bohatých kaderách splývaly mu na silné plecia. „Vidíš v tomto tajomstve väzila moja zádumčivosť, moja chladnosť. Trápila ma myšlienka, že ako kresťanka nemôžem byť ženou pohana.“

„No vidíš, mohla si ušetriť seba i mňa mnoho trápnych chvíľ, keby si sa mi bola zdôverila.“

„Neosmelila som sa.“

„Prečo? Sme jedno srdce, musíme byť i jednej mysle, jednej vôle a jednej viery. Môj dobrý otec mi to zaiste nebude mať za zlé, ak budem váš príklad nasledovať a dám sa zarovno s vami pokrstiť,“ odvetil Kvetoň prosebne, hľadiac na svojho otca.

„Vo vašom šťastí, deti moje, spočíva i moje šťastie,“ riekol nádvorník. „Prečo by som ho vám i sebe kazil? A konečne vám musím pravdu povedať, že tá nová viera sa mi samému zdá byť dobrou. Kresťania sú ľudia tichí, pokojní, nikomu neubližujú, nikoho nenapádajú, ba ešte i nepriateľov svojich milujú, lebo im to viera káže.“

„To by človek skoro neveril,“ nadhodil pán hradu.

„Uver, pane môj, že som to sám na sebe zakúsil,“ tvrdil otec Kvetoňa.

„Ako to myslíš?“ opytuje sa Zbihnev.

„Išiel som raz zo Sliezska, kde sme nadbytok zbožia predali a bola už noc, keď som so svojim sprievodčím koňmo dorazili k našim lesom. Dojdúc na miesto, kde medzi divými lesmi osamelá krčma stála, vzniesla sa nad nás taká hrozná búrka, že sme sa museli do krčmy utiahnuť. Opatriac si kone, došli sme do šenkovne. Sedeli tam dvaja silní chlapi, divého výzoru a popíjali čosi z hlinených nádob. My sme sa posadili do kúta izby na druhej strane a popíjajúc si medovinu, čakali sme až búrka prestala. Čas nám prešiel pri živom rozhovore dosť rýchlo a boli sme tak zabraní do neho, že sme ani nezbadali, kedy tí dvaja mužovia odišli. Sadli sme na kone a pobrali sa domov. Po búrke sa vyjasnilo, ale mesiac nesvietil. Ako sme už mali väčší kúsok za sebou, zbadal môj sprievodca, že mu chýba balík, ktorý mal na sedle pripevnený. Bol to odev pre ženu a dieťa. Požiadal ma, aby som išiel pomaly ďalej, on sa vráti do krčmy, či to tam nenechal. Nešiel som ani sto krokov, keď vyskočia z húštiny dvaja chlapi, zastanú mi cestu s krikom, aby som im dal život alebo majetok. Zaraz mi na um zišli tí dvaja lotrovia čo tam v krčme sedeli. Vytiahol som zbraň, ale aj im sa zablyšťaly nože v rukách. Nastal tuhý zápas, z ktorého by som bol ťažko so životom vyviazol, keby toho jednoho nebol splašený kôň kopol, že spadol a ja toho druhého nebol v tej istej chvíli ťažko poranil. Kôň sa sopäl a cvalom bežal ďalej…

Za mnou ozývalo sa ostré hvízdanie akiste znak ďalej ukrytým zbojníkom, aby ma pristavili. Z opatrnosti odbočil som z cesty na pravo cez úzky priesmyk pomedzi dve obrovské skaly ďalej do lesa, ktorým ma úzka cesta viedla hore svahom. Cesta stávala sa stále neschodnejšou až zmenila sa na chodník, ktorým som ťažko koňa previedol. Konečne i tento mizerný chodník sa mi v ráždi a návejoch suchého lístia ztratil. Čo teraz? Kam sa obrátiť. Predo mnou húšťava krovia a vysokých stromov i na pravo tiež tak, na ľavo však prudký svah. Ako tak premýšľam, očujem na blízku bľakot kôz. Tu bude zaiste salaš. Uviazal som koňa o strom a prekliesniac si cestu húštinou, našiel som sa pred veľkou skalou, ku ktorej ako vtáčie hniezdo prilepená bola drevená chalúpka, pri nej bola malá ohrada a v nej dve kozy. Prvou mojou myšlienkou bolo, či som sa znovu nedostal do blízkosti zbojníckej peleši, no keď som nazrel malým otvorom dnu a pri svetle videl som starca s dlhými bielymi vlasmi a bradou kľačať pred dreveným krížom o skalu opretým, vedel som, že som v blízkosti pustovníka. Zabúcham na dvere a starec odiaty hustou huňou a kožou z ovce, držiac horiacu triesku v ruke, otvoril dvere a svojim kresťanským pozdravom ma uvítal. Keď som mu svoje dobrodružstvo rozložil, prívetive ma volal do svojej skrýše. Keď som mu povedal, že mám vonku koňa, ktorého som nevedel húštinou previesť, ochotne sa vybral so mnou, vedol ma okolo skaly celkom voľnou cestou k môjmu koňovi. Keď sme toho umiestnili do vedľajšej jaskyne, v ktorej ma starec stelivo pre kozy nanosené, vošli sme do pustovne. Starček ma láskave uhostil mliekom a chlebom, prepustil mi svoje lože, pozostávajúce z machu na zemi urovnaného a sám sadol si na zem, oprel sa o skalu a spal.

Ja som dlho nemohol zaspať, stále som premýšľal, čo je s mojim sprievodčím, či aj toho zastavili tí lotri a či sa šťastno dostal domov. Konečne unavený chôdzou som zaspal. Ráno ma pohostil pustovník čerstvým kozím mliekom a čiernym chlebom. Sám však skôr, než by bol jedol, kľakol pred kríž a modlil sa. Po odbavenej modlitbe sa ma spýtal, či som aj ja kresťanom. Keď som mu dal zápornú odpoveď. riekol dobrosrdečne: „Zato nič, len si zajedz a ja odprevadím ťa na pravú cestu, ktorou bez každého úrazu prídeš za krátky čas do Strašného hradu.“

„Si takým láskavým ku mne, hoci nie som prívržencom tvojej viery,“ odvetil som mu ďakujúcim hlasom.

„Konám len svoju kresťanskú povinnosť, lebo naše náboženstvo nám káže milovať i nepriateľov svojich a dobre činiť tým, ktorí nás nenávidia,“ riekol starček. Keď sme pojedli, odprevadil ma dolu vrchom cez lesy na cestu, ktorá mi už bola známa, lebo viedla rovno na náš hrad. Srdečne sme sa rozlúčili a ja som od tých čias častejšie s citom vďaky a úcty spomenul na tohoto svätého muža, opakujúc si v mysli vznešenú zásadu jeho náboženstva. Áno od toho času som si bedlivejšie všímal prívržencov novej viery, ktorá má také krásne nauky a môžem povedať, že som sa s nimi v duchu už celkom spriatelil. Ja vďačne pridám sa k vám.“

Natešení objímali sa navzájom a bozkom potvrdili sľub, že stanú sa v najbližšom čase kresťanmi.

Zbihnev radil, aby toto ešte ostalo tajomstvom, lebo všetcia jeho poddaní sú pohani, aby sa nevzbúrili.

Zatým išli zasa ku spoločnosti a zábava tiekla veselým tokom až do rána.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.