ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľubomier bol náhle predvolaný ku kniežaťovi Rastislavovi a preto nemohol dostať slovu danému Zorislavovi a prísť na určené miesto ku studienke do hája.

Už sme raz spomenuli, že Ľubomier požíval u kniežaťa veľkú dôveru a preto vybavením dôvernejších a tajnejších vecí knieža rád poveril Ľubomiera.

Posledného času dochádzaly Rastislavovi nie veľmi uspokojujúce chýry z Nitry… o neriadnom šafárení falošného Nemca biskupa Wichinga a Svätoplukovej ženy Adelhaidy oproti slovenským kňazom a prívržencom Metodovým. Rastislav posial potajmo Ľubomiera do Nitry, aby vyskúmal, čo je pravdy na dochádzajúcich chýroch.

Zorislavovi bola vzdialenosť priateľova úplne po vôli, aspoň mohol nerušeue blúzniť o peknej Ružici, ktorá celkom zaujala jeho myseľ, jeho dušu i jeho srdce…

Sto ráz pozrel do večera na náramok, ktorý od nej dostal, sto ráz ho pohladkal, sto ráz pobozkal: „Zajtra, áno zajtra ju zasa uvidím na božišti.“ Tíšil si tým rozihrané nervy.

„Hm, — zajtra, ale aký dlhý to čas… koľký to ešte čas do zajtrajška!“ Tak pomaly mu ten čas ubiehal… Pomaly, ale isto. Večer sa predsa len dostavil a on pri zlatej hodinke milého besedovania s domácou paňou a Kysucou pod košatou lipou vyrozprával celé to pekné dobrodružstvo, ktoré ho ráno v háji postretlo. Opísal Ružicu, ako nežnú a milú krásku a prosil Ctislavu, že keby sa Ružica chcela dať pokrstiť a ušla z domu, či by u nej mohla dostať útulok.

Čo mu ona veľmi ochotne prisľúbila a Kysuca sa už vopred tešila, že bude mať priateľku, lepšie rečeno sestru.

Zorislav spomenul, že Ružica mu prisľúbila, že príde raz na Metodovu kázeň a Ctislava sa hneď ponúkla, že môže ísť s ňou a s Kysucou, že aspoň jej hneď poslúžia vysvetlením, jestli by niečo neporozumela.

Potom ešte rokovali o prenasledovaní a trýznení kresťanov zo strany pohanov a pri modlitbe za oslobodenie kresťanov od týchto múk rozišli sa na odpočinok.

Zorislav si ľahol, ale spať nemohol. Mesiačik mu svietil plnou tvárou do izby a to rovno na posteľ. Zahľadel sa na bledý lesklý mesiac a dumal či aj Ružica naň nepozerá. Či oči ich oboch nestretajú sa na ňom. Ach, keby vedel, že aj ona naň pozerá, či že by jej toho naodkazoval!… Všetko — všetko by jej mesiačikom tlmočil, čo sa jej osobne povedať ostýchal… ba pre krátkosť času ani nestačil povedať…

„No, zajtra budem s ňou a všetko jej poviem,“ tešil sa. Chcel zaspať a myslel, že pre mesiac nemôže, zastrel oblok, ale ani tak nešiel mu sen do očú, hoci ich aj násilne zatváral. A on si tak žiadal spať a sniť o Ružici.

Až nad samým ránom zaspal takým tuhým spánkom, že sa mu vôbec nič nesnívalo.

Už slniečko dobre poohrievalo kamenné múry devínskeho hradu, keď sa Zorislav zo sna prebudil… Prvou jeho myšlienkou bola Ružica. Zdalo sa mu, že ten krásny májový deň slnečný, ktorý oblokom napolo zastretým pozoruje, je odbleskom jej krásy. Všade vo všetkom videl Ružicu, lebo stále na ňu myslel.

„No, dnes ju uvidím,“ vravel si v duchu a tešil sa na chvíľu stretnutia sa s ňou.

„Uvidím ju — ale až večer… Až večer!“ zavzdychol a temný mráčik prebehol mu cez biele čelo. Od rána do večera… koľký to čas túžiacemu srdcu!

Ako ten deň zabiť, aby čím skorej večer prikvitnul? Čo by mal robiť, čím by sa mal zabávať, kam by mal ísť, aby mu ten deň čím skorej prešiel? Ako tak premýšľal, zišlo mu razom na um, že ho Ľubomier odchádzajúc prosil, aby išiel do hradu, keby bolo niečo treba, aby bol pri ruke. Chytro vstal, obliekol sa a už poberal sa na hrad.

Na hrade ho už čakali, lebo Ľubomier sľúbil, že ho pošle.

Ľubomier, nevediac, že bude musieť odcestovať, povolal na ten deň svoju družinu do hradu k vôli výcviku v šermovaniach, napadnutiach atď.

Celý zástup mladých šuhajov čakalo na nádvorí devínskeho hradu Ľubomiera a keď miesto neho Zorislav zavítal, tichá radosť prebehla zástupom.

Šuhaji si Ľubomiera ctili, vážili, poslúchali ho na slovo a radi ho mali, ale Zorislava mali ešte radšej.

Ľubomier bol tichý a vážny. Zorislav bol žartovný a veselý, rád spieval, znal výborne hrať na lutnu a bol prvým medzi tanečníkmi. Rád žartoval a sám žart prijal.

Preto keď Zorislav prišiel teraz k nim, uvítali ho s radostným jasotom.

Výcvik v šermovaní a zápasoch išiel veselo. Tu i tu padol nejaký žartík, na ktorom sa šuhajci chutne zasmiali a cvičili ďalej. Vo chvíľkach oddychu si zaspievali. Zorislav ich učil novým piesňam. Niekedy si zasa niečo rozprávali. Obyčajne nastolil niektorý z nich nejakú novú udalosť a z toho rozpriadol sa bohatý rozhovor.

Aj teraz jeden zo šuhajov spomínal, že minulej noci museli pohani kohosi lapiť a odvliecť niekam, lebo bolo počuť chvíľami bolestný krik silný a zasa dusený, akoby niekomu niekto ustá zapchával niečim.

„Zkadiaľ išiel krik?“ spýtal sa Zorislav. „Z tamtej strany lesa,“ odvetil rozprávajúci a ukázal rukou smer hory.

„To tam, kde divý Buran má svoju pevnosť, akiste jeho paholci zasa nejakú kresťanskú dievčinu, alebo ženu lapili,“ povedal druhý. To má byť vraj niečo hrozného, čo sa tam stáva,“ nadhodil tretí.

„Proti tomu diablovi by sa malo niečo robiť.“

„A čo urobíš?“

„No, bol by ďas, aby si všetci naši ľudia nedali s takým Buranom rady. Len my, čo nás je tu, ked sa doňho dáme, zmrvíme ho na blato.“

„No a čo sa nazdáš, že je tam Buran sám?“

„To viem, že nie je tam sám, ale tých paholkov on tam toľko nemá, s tými by sa ľahko poriadok urobil.“

„Paholkov on tam nemá toľko, ale tých divých psov má celé stádo, pred tými je sa ťažšie obrániť.“

„No veru, ľudia si dajú s vlkmi radu, so psami by si rady nedali?“

„Tu nič iné nepozostáva, len aby nám knieža dovolil s ním poriadok urobiť, ani pamiatky by po ňom neostalo.“

„Tak je, dosvedčil Zorislav.“ A uvidíte, že k tomu dôjde. Nič netrvá večne aj Buranova moc pominie.“

Tak prešiel Zorislavovi deň so šuhajmi prácou, zábavou, spevom a rozprávkami.

Keď slniečko klonilo sa k horám, poslal šuhajov domov a sám pošiel do hory, kde pohani mali svoje božište.

V hĺbke hustého lesa stála veľká svätyňa boha Praboha, strážená niekoľkými šedivými kňazmi.

Bola to dosť nízka budova, podopretá hrubými, vyrezávanými a maľovanými stĺpmi. Steny jej boly podvojné, že medzi nimi bola predsieň svätyne, do ktorej shromažďoval sa ľud. Do svätyne málo kto mimo kňazov bol pripustený, táto bola za druhou drevenou stenou a zadná jej polovica bola oddelená ťažkou drahou záclonou, za ktorou bola socha praboha.

Ľud sa shromaždil v hojnom počte a donášal obete kňazom, na ktorých štedre pamätoval, keďže týmto na poli pracovať neslušalo. Obete kládol na kopu ku dverám a tlačil sa do predsiene.

Kňazi doniesli obete, ktoré maly byť bohu predložené do svätyne, položili ich pred oponu a stali si v rovnom počte na pravú a ľavú stranu svätyne pred oponu. Na to vystúpilo viacej bielo oblečených dievčeniec, ktoré vence a kvety niesly, uklonily sa až k zemi pred oponou a rytmickými kroky obtancovaly tri razy obete, na to pokládly vence na obete a zasa tak ako prv obtancovaly tri razy okolo, rozhadzujúc kvety pred oponu a po obetiach, potom sa rozostúpily na dve skupiny a jedna skupina išla na pravý, druhá na ľavý bok svätyne.

Na to sa opona rozhrnula a ľudu objavila sa socha boha Praboha z hrubého kameňa vykresaná, stojaca na veľkom kameni. Socha mala vlasy na čierno zamaľované, miesto očí mala dva červené drahokamy, ktoré tak silno žiarily, že keď sa človek z ktorejkoľvek strany díval, vždy sa zdalo, že sa oči naň obracajú. Na hrdle, mala socha, panciere jantárových kameňov a perál. Pred sochou horel večný oheň, o ktorý kňazi dňom i nocou pečovali.

Pri rozhrnutí opony t. j. pri objavení sa boha Praboha kňazi zdvihli ruky do výšky a tak s vystretými rukami sa hlboko uklonili, ľud však padol na kolená a z tisícich pŕs vyšly vzdychy.

Bolo to akoby celý národ sťažoval sa svojmu bohu a prosil o pomoc a smilovanie veľkého boha.

Najstarší z kňazov predstúpil pred sochu, biely odev ho pokrýval a brada ani mlieko biela splývala mu až po pás jeho tváre, bola bledá, oči začerveňalé od plaču. Zvýšeným hlanom hovoril: „Ty ľudu môj verný, ktorý si si zamiloval bohov svojich; bohov, ktorých tvojí otcovia a praotcovia mali a vzývali, nezarmucuj sa a neplač, že krutý náš nepriateľ hrozí nám záhubou, že bohov našich rúca a vnucuje nám boha cudzieho. Nie — neboj sa, veď bohovia naší sú mocní, keď ich aj nepriateľ zvalí, oni novou silou vstanú a ešte väčšiu moc a slávu mať budú. Len jedno naši bohovia ťažko nesú a to je nevera ľudu. Ale zakiaľ sú bohovia naši v srdciach vašich a v duši vašej, zatiaľ sa nemusíte báť, lebo oni sú mocní, oni vás ochránia. A či vy ostanete vernými bohom svojim? Či vy vieru svoju neopustíte?“ Zo zástupu to znelo akoby z jedných úst:

„Nikdy!“

„No beda tým,“ hovoril ďalej kňaz, tvár jeho dostala výraz hrozný a hlas jeho dunel ako ozvena hromu: „No, trikráť beda tým, ktorí zaprú bohov svojich, ktorí zradia bohov svojich. Kliatba na nich i na ich deti! Oheň, blesk na nich! Nech ich hlad vysuší, telo im od kosti odpadá, čierne mury nech ich celé noci gniavia, nech sen nesadne na ich očí, nech oheň nestrávi ich mrtvoly a divá zver nech s hnusom odvráti sa od ich čriev. Kliatba na nich! — Kliatba!“

Pri tom ruku dvihol k nebu.

Ľud skríkol: „Kliatba!“ že ozvaly sa hory hroznou ozvenou: „Kliatba.“

Ešte sa potom modlili, aby ich bohovia chránili pred pokušeniami diablov kresťanov, ktorí ich chcú zničiť. Potom spievali a zasa sa modlili až pobožnosť bola skončená.

Starý, šedivý kňaz stal si do dvier svätyne a žehnal, vystrúc ruky, ľudu, ktorý sa pri tom trikráť udrel päsťou do čela a do pŕs.

Medzi ľudom bol aj Zorislav. Stal rovno proti dverám svätyne, aby mohol dobre Ružicu vidieť a pozorovať. A videl ju i ona jeho videla. Za celej pobožnosti pozerali jedon na druhého a ich pohľady, kedykoľvek sa stretly, porozumely sa…

Zorislav nedržal sa podľa napomenutia Ružice, podľa ktorého mal všetko to robiť, čo robil ľud a on nerobil nič. Ani si nekľakol, keď ľud tak robil, ani sa na konci v čelo nebil, ani s ľudom nevolal. To ľud pozoroval a keď už mal ísť z božišťa von, nastal medzi nim šum… vrava…

Všetci hľadeli na Zorislava: „Kto je to?“ „Cudzinec“ znela odpoveď.

„Čo tu chce? Chyťme ho!“

„To je kresťan — kresťan je to, vídal som ho s inými kresťanmi,“ udával jedon.

„Zabime ho! Čo tu chce?“

„Smrť mu!“ pokrikovalo sa tlumeným hlasom medzi ľudom.

Zorislav videl, že ľud sa nad ním znepokojuje, chcel vyhnúť a pobral sa von. V tom ho však viac silných rúk zdrapilo a ktosi zkríkol: „Stoj! Čo tu chceš? — Vyzvedač!“

„Chce nám zničiť bohov! — Zabiť ho treba!“

„Obeste ho! — Smrť mu, smrť!!“ Ozývaly sa vždy silnejšie výkriky a ľud hrozil cudzincovi päsťami. Mnohí rútili sa už naň, že ho budú biť. V tom však dobehne ta Ružica zo svätyne a skríkla: „Pusťte ho!“

Ľud poznal dcéru hlavného žreca Kyjana, preto uposlúchol na jej prvé slovo a pustil Zorislava. Len jeden sa ozval: „To nie je náš človek. Čo tu chce?“

„Nechajte ho! On je nevinný. On vám nič neurobí,“ riekla Ružica.

„Ako dokážeš jeho nevinnosť? To je vyzvedač! Kresťania ho poslali k nám, aby nás mohli napadnúť a zničiť.“

„Mýliš sa. To je zlatník, u ktorého mám svoj náramok na správe a ktorý som mu sem doniesť kázala. Doniesol si ho majstre?“ spýtala sa Ružica „Daj ho sem!“ Zorislav podal Ružici náramok. Táto ho ukazovala známym: „Poznáte ho?“ — „Je to drahá pamiatka po mojej nebohej mamičke, bol skrivený, on mi ho narovnal. Ale ešte aj toto skrivené musíš opraviť, chcem aby bol celkom vyrovnaný. Tu ho máš, sprav ešte aj to a potom mi ho pošli, alebo si sama pošlem preň.“ Pri tých slovách vrátila náramok Zorislavovi a dodala: „Teraz choď v pokoji domov!“

Zorislav sa uklonil a odišiel.

Ľud akosi nedôverčive krútil nad tým všetkým hlavou, ale bola to dcéra hlavného žreca, ktorá ho vzala pod ochranu, nuž nedá sa nič robiť. — — Rozišiel sa ticho a pokojne.