ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nitriansky hrad vypína sa na obrovskej skale ako nedobytná pevnosť opatrená násypmi, baštami, dvojakými bránami a panovačne pozerá na poddané mu kraje, na ktoré boh vojny častejšie rozprestrel svoju vládu a vtedy na všetkých stranách tohoto tichého zemského raja vial búrlivý vojnový ruch. No slovenský panovník Mojmír, ktorý už roku 810. ako statný hrdina vystupoval, hoci stál pod vrchnou vládou frankských čiže nemeckých cisárov, svoj slovenský ľud s otcovskou láskou a starostlivosťou spravoval a pred ľudmi nepriateľov ho statne chránil. Mojmír ako kresťanské knieža usiloval sa vo svojej krajine opravdivý mier, blažený pokoj zachovať, preto sa nerád plietol so súsednými panovníkmi do kadejakých roztržiek, z ktorých obyčajne vojny vznikajú, ale radšej múdrymi zákonmi a poriadkom usiloval sa kráľovstvo svoje upevniť.

Nitra mu bola najmilším sídlom, tam založil prvé biskupstvo okolo roku 826. Keďže ale jeho kráľovstvo rozprestieralo sa i na súsednú Moravu a tamojšie krajinské krajinské úrady vyžadovaly, aby tam býval, nuž do Nitry usadil knieža Pribinu. Tento, hoci stál pod mocou Mojmírovou, nechcel sa prispôsobiť jeho vôli, nechcel sa stať kresťanom, nielenže v pohanstve tvrdošijne ostával, lež toto všemožne podporoval. Mojmír sa nahneval, Pribinu vladárstva zbavil a z krajiny vyhnal. Srdce tohoto zahorelo krutou pomstou proti Mojmírovi a duša jeho spriadala všakové ***ne zámery, ktorými by svoj nešľachetný úmysel vykonal. Zaumienil si Mojmíra očierniť u nemeckých panovníkov, od ktorých Mojmír bol odvislým, podkopať dôveru, ktorú u nich požíval, zničiť ho a seba povýšiť.

Ludvik cisár nemecký, Pribinu veľmi láskave prijal, pokrstiť dal, ale ako pes dvoch dvorov nemal ani tu stále miesta. Konečne od Nemcov dostal panstvo v Zadunajsku pod svoju moc.

Falošný človek je ako mačka, poškriabe človeka a o chvíľu sa mu líška. Taký bol aj Pribina. Keď videl, že sa mu jeho zradný zámer proti Mojmírovi nastrojený nepodaril, obrátil kepeň a úlisnými, peknými odkazmi a vecmi získal si znovu priazeň Mojmíra, ktorý ho roku 836. kniežatstvom Nitrianskym zasa poveril.

No tma nikoho osvietiť nemôže a padúch nemôže dobro činiť. Pribina — sotva sa v Nitre ohrial — zasa len s Nemcami držal, ktorí ho veľmi ochraňovali a za mnohé preukázané služby ohavnej zrady sverené mu panstvo na prenájom s úplným a večitým právom mu darovali.

Jeho podkopná práca proti Mojmírovi dočkala sa konečne želaného úspechu. Cisár Ludvik začal upodozrievať Mojmíra, že sa mu chce stať neverným a roku 846 vytiahol s vojskom proti nemu, porazil ho, od vlády odstrčil a túto jeho synovcovi Rastislavovi sveril.

Tento prevezmúc vládu zaujal aj Nitrianske kniežatstvo a tomuto zvláštnu pozornosť venoval. Ako bystrého pohľadu muž, skoro prezrel nešľachetné a podvodné skutky úlisného Pribinu. Videl, že tento viacej staral sa o svoje panstvo v Zadunajsku ako o Nitrianske kniežatstvo, že viacej zdržoval sa tam, ako tuto, ba keď sa presvedčil, že Pribina Nitrianske kniežatstvo vykorisťuje vo svoj prospech, z opatrnosti, ale na oko akoby ku jeho pomoci, usadil do Nitry statočného Bojobora, ktorý mal jeho sesternicu Ctislavu za manželku.

Toto sa falošnému Pribinovi nijako nepozdávalo a úklady vymýšľal proti Rastislavovi, štval Nemcov proti nemu, až rozbúril krutú vojnu, v ktorej však dostalo sa mu miesto víťazstva zaslúženej pokuty, lebo statní Moravania ho ako hada zahlušili. Bolo to roku 861.^[1]

Rastislav dal po smrti Pribinovej Nitrianske kniežatstvo do moci svojmu synovcovi Svätoplukovi, aby sa mohol celkom venovať veciam svojej državy, ktorú zamýšľal upevniť, rozšíriť a osláviť.

V kniežatstve Nitrianskom s novým vladárom, kniežaťom Svätoplukom nastal nový, čulý život, plný veselého ruchu, plný práce telesnej i duševnej. Všetko, čo falošný Pribina svojou podvodnou príčinlivosťou a či politikou zanedbal a či už schválne poškodil, malo sa teraz dohoniť a nahradiť.

Svätopluk bedlive pracoval za dobro svojho ľudu, usiloval sa národ, jemu sverený hmotne i duševne povzniesť. Pri tom mu statne tak radou ako pomocou prispieval jeho strýc Bojobor i so svojou manželkou, ktorú si ľud slovenský pre jej dobrosrdečnosť a vznešenú šľachetnosť natoľko obľúbil, že ju svojou dobrou mamičkou nazýval.

Nitriansky hrad, ktorý pod Pribinom býval postrachom okolitého ľudu stal sa razom príťažlivým útočišťom biednych a potechou i pomoc potrebujúcich ľudí.

Po každej na hrade odbývanej slávnosti, po každom veľkom hone alebo inej radovánke mala okolitá chudoba zlaté časy, lebo všetko čo z pokrmov po takýchto veľkých hostinách pozostalo, rozdelilo sa medzi chudobný ľud. Tento chudobný a vďačný ľud chválorečil svoje dobrotivé nové panstvo a nadovšetko pani z hradu, ktorá s láskou a vytrvalou láskavosťou preukazovala mu svedomite všetky skutky milosrdenstva.

Toto bolo jej najmilšou zábavou v hodinách samoty, keď manžel, majúci hlavný dozor nad celou krajinou, viacej dní ba týždňov nebýval doma a knieža Svätopluk pri svojom strýkovi Rastislavovi na Velehrade meškal.

Jej najspoľahlivejším pomocníkom bol starý kastelán Milota so svojou ženou Lelou.

Cez zimu, keď ostrý vietor sneh sypal do oblokov hradu a žalostivá Meluzina kvíľbou vonku nariekala, sedávala pani hradná Ctislava s Lelou pri kolovrátkoch alebo pri vyšívaní, rozprávajúc si zaujímavé udalosti zo života svojich príbuzných a známych.

I teraz nachodíme Ctislavu pri práci, vyšíva zlatom biele hodvábne prestieradlo na oltár hradnej kaplnky, Stará Lela jej pomáha, robí bohaté strapce na tento pekný dar, ktorý mal byť do jari hotový. No, práve toho roku zavítalo jaro neobyčajne skoro.

Tak rozkošne svietilo to božie slniečko a vábilo ľudí z príbytkov do voľnej prírody, že mu ťažko bolo odolať. Ctislava vstala, odložila prácu a pošla k obloku, otvorila ho, že svieži, jarný vzduch lial sa plným prúdom do priestrannej dvorany a teplé slnečné lúče milo ľúbaly jej nežnú tvár. Zahľadela sa do údolia. Na lúčinách zelenela sa už mladá trávička, na medziach poľa prekvitala žltá púpava, kríky i stromy odiate boly sviežou jasnou zeleňou, od ktorej sa odrážala modravá zeleň ihličnatých hôr a šedobelasé pásy ďalších vrchov.

Deň bol skutočne prekrásny a výhľad s hradu utešený pohádkový.

Ctislavu prenikly city akejsi tajnej túžby, vzdychla z hlboka, prižmúrila oči, akoby tichou modlitbou Pána týchto krás velebila. Na to zasa vlnila sa jej hruď rýchlym dychom, ani čoby sa bola chcela do sýtosti nadýchať týmto vonným sviežim vzduchom, alebo sa ním opojiť, vzniesť sa od zeme a leteť kamsi ďaleko-vysoko za spevavým škovránkom do nepriehliadnych modrín neba.

Podobné city prechvievaly aj Lelou, sediacou pri práci, ktorá častejšie zvedavý pohľad hodila na svoju veliteľku. „Je dnes utešený deň,“ nadhodila. Pani obrátila sa znovu od obloka a riekla: „Nechaj Lela tú robotu, vonku je tak milo a krásne, že hriech by bol doma sedieť. Poď, pôjdeme sa prejsť do voľnej, krásnej prírody!“

„Zíde sa ti, milá moja pani výjsť na čerstvý vzduch… Jarné teplé slniečko zafarbí tvoje líčka, ktoré cez zimu izebným vzduchom nápadne obledly, zasa na ružovo. Ja ťa veľmi rada odprevadím, ak ale chceš ďalej od hradu ísť, zavolám panstvo alebo niektorého zo zbrojnošov, aby nás odprevadili.“

„Načo? Netreba,“ — odvetila Ctislava.

„No — vieš za terajších rozbúrených pomerov nie je dobré samému sa púšťať na ďalšie prechádzky a najmä nám ženám,“ nadhodila výstražne Lela.

„Myslím, milá Lela, že človek, ktorý nikdy nikomu ničím neublížil, nemá sa čoho báť.“

„Never! Pohani zúria celou zlosťou proti nám kresťanom, ako pažraví vlci číhajú na tajných miestach na nich, aby mohli koho zpomedzi nich vo svoju korisť uloviť. Napádajú okoloidúcich a ktorý z nich nechce sa klaňať ich bohom, toho držia za kresťana a mučia ho nemilosrdne, ba i zničia. — Najviacej prepadajú slabé ženy, hanobia a trýznia ich ohavným, zrovna neľudským spôsobom.“

„No veď nepustíme sa ďaleko. Pôjdeme len pod hrad a tam sa oni neosmelia niekoho napádať. Pôjdeme len samé dve. Chcem voľne nažívať v slobodnej prírode krásy jara a keď ide s nami stráž, neviem sa voľne cítiť, lebo robí to na mňa dojem akejsi neistoty. Poďme!“ Vzala na seba plášť, na hlavu prehodila si biely hodvábny šál a čakala Lelu, kým sa oblečie.

O niekoľko minút sostupovaly po schodoch, prešly dvorom a starý vrátnik Závora úctive pozdraviac dobrú hradnú pani, ochotne otváral pobočné dvierka na širokých baštách a pri tom prívetive poznamenal: „A panie len samé idú bez spoľahlivého sprievodcu?“ „Ideme len pod hrad do hájička, tam sprievodcu netreba, to je bezpečné miesto,“ odvetila hradná pani. „To je. My chvála Bohu, máme tu ešte pokoj od tej pohanskej bandy, ale po okolí šarapatí vraj hrozne. Dnes predo dňom kládli na Zobore obetné vatry, hulákajúc oslavovali svojich bohov, že sa im zasa podarilo kresšanský život zmariť.“ „A nevieš koho to zničili?“ opytuje sa Lela. „Povráva sa, že vznešenú pani zo „Strašného hradu,“ odpovedal vrátnik.

Ctislavu táto zvesť hlboko dojala. Povzniesla oči k nebu a vrúcne vzdychla: „Bože, Bože, kedy už raz osvietiš svetlom Tvojej pravej viery týchto temnotou pohanstva zaťažených ľudí? Ach smilujže sa, smiluj nad nimi!“ — Prešly druhou bránou a boly v hájiku, kde bolo tak príjemne. Všade, kam len slnko prístup malo, niesol sa čarovábny jarný šum a ruch. Teplý, ľubovonný vánok nežne ovieval bledé líca Ctislavy. Dych sa jej zrýchlil, oči jej ožívaly. Kráčala stále ďalej, pozorujúc ako na vetvičkách kríkov, vrúbiacich cesty, rozpukávaly sa kvety, a veselí vtáčkovia poletujúc s jednoho kríčka na druhý, milo pospevovali. Jedon z nich niesol slámku v zobáčiku a sadnúc na blízky šípový ker, dlho so záľubou pozeral na približujúce sa dámy. V tom zpopred nôh Ctislavy vyletel z trávy motýl, trepotajúc pestrými krýdelkami. Za ním vyletel druhý ****kajúc jedon s druhým, točili sa a krúžili dlho okolo ******, hneď sa spolu sleteli, ako by si niečo pošuškávali a hneď sa zasa rozleteli až konečne zmizli z obzoru…

Ctislavu tento milý zjav uviedol v rozpomienku na prvé dni známosti s jej milovaným manželom, na dni šťastnej lásky, ktorá už sedem rokov blaží ich spoločný život a len tá jediná nehoda zaťahuje čierny mráčik na jasnú oblohu ich spokojného manželstva, že ono nie je obdarené rodinným šťastím.

Ten malý vtáčik niesol stebielko slamy vo svojom zobáčiku, robí hniezdečko pre svoje mladé… Čiže je šťastný!… Mne Pán Boh toho šťastia nedoprial“… hútala v sebe Ctislava, zavzdychla z hlbky zvoľna a horká slza zaiskrila sa v jej blankytnom oku.

Došly až k lesu, z ktorého zapáchaly výpary hnilého lístia a ráždia ako aj vlhkosť rozmoknutej prsti.

„Nechoďme do lesa! ozvala sa Lela. „Tam je ťažký, vlhký vzduch, mohly by sme sa nachladiť.“ „Máš pravdu Lela, na úslni sa pohybovať je lepšie i zdravšie. Vráťme sa!

Práve chcely sa obrátiť, keď z hustia krovín na pravej strane vybehne stará otrhaná žobráčka, ukrývajúc akýsi väčší predmet zaplácaným plášťom, divo obzerá sa na všetky strany. Zrazu pobehne ku Ctislave odhrne plášť a podá jej pekné spiace dieťa zabalené v belasom aksamietovom ručníku so slovami: „Zachráň toto úbohé dieťa, bude ti k radosti a Ten“ — ukázala vyziablou rukou k nebu — „ktorý ho stvoril a z krutej hrôzy zachránil, Ten lásku tvoju hojne odplatí.“

Nečakajúc ani na odpoveď, bežala nazad do lesa; placho sa obzerajúc, ako by ju niekto naháňal… Len tu i tam zastala a dávala rukou znak, aby sa tie dve s dieťaťom vzdialily a pospiechaly do hradu.

Ctislava i Lela boly natoľko prekvapené, že sa nevedely z miesta hnúť, zmeraveno pozeraly na seba.

„Čo to má znamenať?“ začala Ctislava.

„Neviem, možno je to nejaká bláznivá žena. Ale kde vzala dieťa?“ povie na to Lela.

„A to dieťa panské.“

„No veď to je práve podozrivé, kde vzala žobráčka toto panské dieťa?“

„Starena tá nezdala sa byť žobráčkou, možno je to za žobráčku prestrojená pani. Či nezbadala si drahé prstene s jagavými drahokamy na jej rukách?“

„I jej tvár bola jemná. Nuž ale matkou toho dieťaťa nemôže byť, veď je už šedivá.“

„To nie, ale azda starou matkou alebo tetkou.“

„To už áno. Prečo len bola taká poplašená, či ju azda niekto prenasleduje?“

„Kto vie, aké nešťastie alebo nebezpečenstvo ju donútilo toto robiť. Zaiste muselo to byť niečo hrozného. Úbohý anjelik spí tak blažene, ticho, akiste netuší, čo sa s ním deje,“ riekla Ctislava, vinúc spiace dieťa k sebe.

„Boh je úbožiatku milostivý, že sa dostalo do tvojich dobrých rúk, na tvoje láskavé srdce. Ale pozriže, hen na úvrší lesa stojí tá žena, čo ti oddala dieťa a stále ukazuje aby sme išli preč hore do hradu. Či azda nejakí zločinci stíhajú úbožiatko?“

„Poďme teda domov, veď i dieťaťu je možno zima a chúďa tak tuho spí,“ — odpovedala Ctislava a keď zakryla dieťa svojim širokým plášťom, kráčala opatrne ani s nejakým vzácnym pokladom hore do hradu.

Stará Lela chcela jej dieťa odniesť, mysliac, že jej musí byť ťažké, ale Ctislava ho nechcela z rúk dať. Keď došly ku bráne, starý Závora sa veľmi čudoval, že hradná pani nesie si do hradu malé dieťa. Väčšie deti svojich poddaných vodila si často do hradu, tam ich uhostila, štedro obdarila, a keď bolo otrhané, obliekla do nových šiat, ktoré obyčajne sama šila. Čo však mieni s týmto malým cvrčkom robiť bolo mu hádankou.

Keď prišla do hradu, obstáli ju zvedavo spoluobyvatelia hradu, jej podriadení a ona, ukazujúc dieťa, radostne im hlásila: „Tešte a radujte sa moji drahí so mnou. Boh dobrotivý vyslyšal moju každodennú modlitbu a obdaril ma dieťaťom!“

A kým stará Lela vyrozprávala všetkým celé dobrodružstvo o dieťati, Ctislava uložila ho do svojej postele v ložnici, a uzakrývala a sadnúc na posteľ k nemu, bedlivo sledovala každý jeho dych, každý pohyb, ba každé pohnutie ťahov. — Zrazu sa začalo dieťa vo sne usmievať, bolo také pekné s tým úsmevom, že sa Ctislava len ťažko zdržala, aby ho nebozkala. — „Nie nezobudím ho, veď sa mu iste o anjelíkoch sníva, keď sa tak milo usmieva,“ pomyslela si. A predsa by bola aj rada bývala, keby sa dieťa bolo už prebudilo. Bola zvedavá, či je chlapec a či dievča, aké má očká, aký hlások, či už niečo vraví, veď by sa zdalo, že už musí byť aspoň dvojročné. Možno už povie svoje meno, možno bude vedieť povedať, čie je alebo zkadiaľ je. Takéto myšlienky vírily hlavou šťastnej Ctislavy.

Konečne došla aj Lela i so služobnou Máriou a starou Závorovou, ženou vrátnika, pozrieť spiaceho anjelíka. Zaiste vrava prítomných zobudila dieťa so sna, začalo sa hýbať a sebou vrtieť…

Ctislava uvoľnila mu aksamietový a hodvábny ručník, do ktorých bolo pred zimou zakrútené, mysliac, že tak znova zaspí. No dieťa otvorilo svoje veľké čierné oči a udiveno hľadelo na okolo stojacich. Ctislava dala pokynutie aby odstúpily na bok, žeby sa rozospané dieťa nezľaklo cudzích ľudí. Dieťa si ale sadlo a volalo: „Mama!“ Podľa hlasu bolo hneď badať, že je to chlapec. Ctislava pošla k nemu a spýtala sa nežne: „Čo chceš anjelik môj pekný? Mama zaraz príde. Chcel by si papať? No hneď dostaneš, Marča, dones do čiaše teplého mliečka!“…

Marča odbehla a Ctislava vymotala malého z ručníkov a vzala ho na ruky. Sladký tuhý sen zafarbil mu líčka na červeno a očká žiarily sviežosťou, ústečká sa usmievaly. Ako pravý anjelík. Podľa červených hodvábnych, zlatou výšivkou krášlených šatočiek a podľa jemného prádla dalo sa súdiť, že dieťa musí pochádzať z veľmi dobrej a zámožnej rodiny.

Lela sa mu prihovárala, žiadajúc ho, aby k nej išiel, ale on obomi ručičkami objal hrdlo Ctislavy a hlavičku ostýchave položil na jej plece, ako by sa tu u nej najbezpečnejšie cítil. Ctislava bola blažená a šťastná, že úbohé dieťa ku nej lnie. Bozkávala mu biele čielko, tmavé vlásky i malé ručičky so slovmi nežnej lásky: „Áno, moje si dieťa zlaté, opatrovať a chrániť si ťa budem ako ten najväčší poklad!“

Marča doniesla mliečko a Ctislava mala neobyčajnú radosť, ako malý jej chovanec poriadne papá. No, zrazu mu viac nahnula šialku, zakuckal sa a polial si pod briadkou šatôčky a košielku. Ako mu túto utiera zbadá, že dieťa má na hrdielku malý zlatý krížik na červenej šnôročke. Radostne zvolala: „Vďaka Ti Bože, dieťa je pokrstené, má na hrdielku krížik!“…

Teraz sa vyskytla nová starosť: ako sa dieťa volá? Tak sa zdá, že ono ešte nerozpráva iba „mama“, „tata“, „papať“ a tak nebude vedieť svoje meno… Dlho premýšľaly až konečne Ctislava rozhodla, že si ho bude volať Ľubomierom. „S týmto menom bude aj môj drahý manžel súhlasiť, bo jeho prvá láska volala sa Ľubomiera“. Týmto tešila a uspokojovala sa táto dobrá, šľachetná žena a počítala dni, po uplynutí ktorých bude môcť manžela svojho doma uvítať a jemu prijatého synáčka Ľubomiera do náručia vložiť.

*

Konečne nadišiel i tento túžobne čakaný deň. Bojobor bol veľmi prekvapený prípadom dieťaťa. Vidiac však radosť a šťastie svojej manželky nad malým nadelencom, ako dobrosrdečný muž riekol: „Tvoju radosť a tvoje šťastie chcem rovnou mierou s tebou sdielať. To vieš, že mám rád deti a preto si toto úbožiatko milerád otcovskou láskou priviniem k srdcu. Budeme si ho opatrovať a vychovávať ako svoje vlastné dieťa.“ Vzal malého Ľubomiera na ruky, prežehnal ho a bozkal: Budeš naším dobrým synom.“