ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvadsať rokov prešlo odtedy, čo dobrosrdečná Ctislava doniesla si na hrad nitriansky s jarnej prechádzky malého Ľubomiera, ktorého i jej muž Bojobor s najväčšou láskou za svojho prijal.

Boh najvýš spravodlivý dobré odpláca a zlé tresce. I tento dobrý skutok šľachetných rodičov láskave odmenil, keď im za rok ich najvrelejšiu túžbu vyplnil a im malú peknú dcérušku požehnal.

Radosť bola veľmi veľká v rodine Bojoborovcov. Ako sa to ale v živote stáva, že radosť neraz starosťou býva kalená, nuž tak to bolo aj tu.

Ctislava prisľúbila svojej starej mame, ktorú si veľmi ctila, a ktorú neobyčajnou láskou milovala, že prvú dcéru, ktorú bude mať, jej menom „Kysucou“ pomenuje. „Kysuca“ je však pohanské meno ako ho dať kresťanskému dieťaťu pri sv. krste? A dať iné meno? Nie, nie to nemôže urobiť, veď ešte sa dobre rozpamätá na úbohú starenku, akú milú radosť mala z toho sľubu. Blažene sa usmievajúc, tisla jej ruku na znak radosti i vďaky a s tým blaženým úsmevom na jej vráskovitej tvári usnula a viac sa neprebudila.

Nevedela čo tu urobiť. Konečne sa odhodlala ísť k sv. Metodovi. Rozpovedala mu celú vec, on ju ticho vypočul u hneď poradil pridať k tomu menu ešte druhé meno kresťanské. Ctislave odľahlo na srdci a nechala svoju dcérku pokrstiť: Kysuca, Maria.

Deti rástly ako z vody a s nimi rástla i radosť rodičov, ktorí vychovávali ich v duchu kresťanskom a slovenskom.

Deti sa milovaly ako dve hrdličky, vždy boly spolu a jeden bez drahého ani chvíľočku nevedel vytrvať.

Ctislava vždy s úľubou na ne pozerala a neraz svojmu mužovi riekla: „Pozri, len pozri aký to pekný obrázok tie naše deti, ach, ako dobre by to bolo, keby sa nikdy nemusely rozísť!“

„Dá Boh, že sa ani nerozídu. Niet nijakej prekážky, pre ktorú by sa nemohli sobrať.“

„Ja sa denne modlievam za ich šťastie. Bude ako Boh dá!“…

Tiché rodinné šťastie blažene prekvitalo v domácnosti Bojoborovcov, dlhé roky spokojne žili na hrade nitrianskom. No zrazu sa všetko zmenilol, keď Svätopluk odviedol do hradu svoju tretiu ženu, Nemku Adelaidu. Táto pyšná žena netrpela na hrade Slováka ani Slovenku, pomocou úlisného zloducha Vichinga všetkých zo služobníctva, na ktorých len najmenšie podozrenie padlo, že sú Slováci a či už Slovania, dala preč a na ich miesto Nemcov povolala.

Tak musel aj Bojobor so ženou a s deťmi z hradu von. Keď sa to Rastislav dozvedel povolal celú rodinu k sebe na hrad Devín.

Bojobor bol vďačným Rastislavovi za túto jeho láskavosť a dobrými službami hľadel sa mu odmeniť. Vo všetkých bojoch, ktoré Rastislav viedol, sa Bojobor vyznamenal. Za to ho spravodlivý panovník na vladyku povýšil a jemu priestranný starý kaštiel daroval i s veľkou k nemu patriacou záhradou, poliami a horou.

Bojobor sa dlho netešil svojmu povýšeniu, lebo v jednej bitke proti Nemcom zahynul.

Ovdovelá Ctislava s deťmi dlho oplakávaly dobrého manžela i otca.

Jeho miesto usiloval sa vyplniť jeho chovanec Ľubomier. Smelý, neohrožený a pri tom rozvažitý, múdry šuhaj vedel si nielen knieža, ale i súsedných vladykov ba i ľud v krátkom čase získať. Bol Slovákom celým srdcom, celou dušou. Srdce mu krvácalo, keď videl to hrozné prenasledovanie svojich ľudí zo strany nadutých, ziskuchtivých Nemcov, päste zatínal v tichom hneve a nenávidel ich. Čo odchovanec školy sv. Cyrila horlil, pracoval všemožne na rozšírení kresťanskej viery ako pravý apoštol.

Knieža Rastislav mu dôveroval a odhliadnuc od jeho mladosti sveril naň neraz také vážne veci, žeby nimi azda ani staršieho vladyku, dôverníka nebol poveril.

Ľubomier celé dni meškal zavše na hrade, aby bol po ruke kniežaťu, keby ho tento náhle potreboval. Vo voľnom čase cvičil sa tam v jazdení na koni a v šermovaní…

Je večer. Ľubomier nastúpil cestu k milému domovu. Nie je to cesta ďaleká, lebo veď kaštiel, ktorý od kniežaťa Rastislava dostali, leží neďaleko od hradu. Je to veľká z kameňa stavaná budova s dlhou terasou. Mohutné staré lipy, pod ktorými sú kamenné sedánky, krášlia priestranný dvor. Okolo kamennej, machom pokrytej ohrádze je krovie, medzi ním tu i tu nejaký divý strom a pred terasou hriadka kvetov.

Ľubomier okúzlený krásou jarného večera zastal na úvrši a plným dúškom vdychuje svieži jarný vzduch plný vône rozkvitnutých stromov, v ktorých sa vtáctvo milým šveholením uspáva. Tichý vetrík povieva údolím, ktorým šumiace vlny Dunaja a Moravy rozprávajú si krásne epizódky mája, alebo tu okolo mohutného hradu prežité deje…

Ľubomier precitol z májového snenia, otvoril ticho bránu a vošiel do dvora.

Pod najkošatejšou lipou sedí matka Ctislava so svojou driečnou dcérou Kysucou.

Ľubomier zastal a pozoroval mladú krásavicu. Kysuca je štíhlej postavy, spanilej tvári, z ktorej svietia veľké jasnomodré oči, zpomedzi nich sa na dol ťahá malý súmerný nošťok a pod ním sa hýbu koralové ústa, ktoré sa stále srdečne a milo usmievajú. Zvláštneho pôvabu dodávajú jej peknej tvári aj hlboké jamôčky na ružových líčkach a zlatožlté vlnisté vlasy, ktoré vo dvoch voľno spletených vrkočoch dolu chrbtom splývajú.

Ctislava vážne pozerá na svoju dorastenú dcéru, za ktorou už mladíci z okolia pilno pozerajú ba aj na priezory dochádzajú, z ktorých jeden práve odišiel.

„Kysuca moja, či nebola si nezdvorilou k nemu?“

„Nie, mamička moja, hoci by to bol aj zaslúžil.“

„Prečo?“

„Preto, že sa tak drzo choval. Ruky mi stískal, ako nejaký blázon, už som si ich ani necítila. Pozriže, aké ich mám červené,“ riekla Kysuca, ukazujúc matke ruky, „Už som chcela aj kričať, lebo mi bolo až do plaču, ale veru aj do smiechu.“

„Do smiechu? - A prečo do smiechu?“ opytuje sa Ctislava.

„Preto, že sa tak blbo, tak šialeno na mňa pozeral a tu i tu oči vyvracal ako kohút keď má kikiríkať!“ smiala sa deva.

„No — no — no, dievka moja.“

„Ja by som ho bola najradšej vodou obliala, aby sa spamätal a prišiel k zdravému rozumu.“

„Pre Boha, dievka moja, neodpravila si ho nešetrne?“

„Len tak, ako si to za jeho drzé chovanie zaslúžil.“

„Nuž a?“

„Ja som sa s nim ani nerozprávala. On mi stále čosi nemecky švondrkoval, a keď som mu nerozumela kladol si ruku na srdce a zasa hlavu si chytal ako by tam mal nejaký poklad, a on mal tam asi päťdesiat vlasov,“ smiala sa Kysuca

„Kysuca moja, nebuď samopašná a zlomyseľná“, napomínala ju matka. „Ja mám obavu, že si ho nejapno odbavila.“

„Neboj sa mamička, ja som ho neurazila. Hľadela som si ruky vyprostiť z jeho driapov a keď sa mi to podarilo, ušla som mu so smiechom preč.“

„Vidíš, to si nemala urobiť, to bola neslušnosť, ktorá sa môže na nás pomstiť.“

„Ale, nerob si nijakých starostí.“

„Nesmieš zabudnúť, že Rufin je v príbuzenstve s nemeckým cisárom a tak sa zdá, že stojí v akomsi tajnom spojení so zlovestným, divým Buranom. Keď tento na nás zlosťou zanevrie — sme ztratení,“ zavzdychla Ctislava.

„Netráp sa mamulienka drahá!“

„On sa iste na nás nahneval, keďže ani mňa ani Ľubomiera nedočkal.“

Ľubomier celý tento rozhovor vypočul nemo a až teraz sa ohlásil: „Náš dobrý Boh vás pozdrav!“

„Vítaj Ľubomier!“ zvolaly matka i Kysuca. Táto však, srdečne dodala: „Dobre, že si už tu.“

„Už som tu hodnú chvíľu, lebo celý váš rozhovor som vypočul a tu, dovoľ matka drahá, musím sa Kysuce zastať, ba musím ju pochváliť, že konala celkom správne. Áno, prosím ťa Kysuca, ak príde ešte raz ten zloduch sem, keď doma nebude mamička ani ja, zavri sa pred ním a nepusti ho dnu. To nie je človek, to je diabol, ktorý prišiel do našej zeme, aby tupil našu vieru, ktorú svätí otcovia Cyril a Metod hlásajú; aby nás Slovákov vyhubil a Nemcov, tú cudzotu, ktorá nás od nepamäti nepriateľsky stíha, sem v naše krásne slovenské kraje uhniezdil. Rufin je vyzvedač nemeckého cisára, je udavač každého nášho hnutia, je tajný náhončí toho satana, ktorý na Kobeli v tom šarkanovom hniezde sodomské hriechy varí. To všetko sú naši krutí nepriatelia, ktorí nás chcú zničiť. No, to sa im nepodarí. Mám tiež svojich prívržencov, celú našu mládež a na blahú a svätú pamiatku nášho drahého otca Bojobora, ktorý za naše knieža, za náš národ padol, prisahám, že do posledného dychu húževnate hájiť budeme svoju svätú vieru, svoju reč, svoj národ a svoju drahú vlasť!“ - horlil Ľubomier v posvätnom nadšení. Keď obnažil hlavu a ruku dvihol k prísahe, mesiac osvietil jeho bledú tvár, obtočenú havranným vlnistým vlasom, že vyzeral ako nejaký svätec ovenčený gloriolou.

„Škoda, že nie som mužom, aby som mohla stať si medzi vás a zbraňou mohla hájiť našu svätú vieru, našu sladkú reč a drahý národ!“ zavzdychla žiaľno Kysuca. „Ale čo prospešného môžem vykonať v dobro našej veci, to vykonám.“

„I ty dievka moja, môžeš veľa vykonať,“ podotkla matka. Máš priateľky a známe devuchy, všetko sa to točí okolo teba, prebúdzaj v nich cit lásky k svojmu národu, k svojej rodnej reči, ktorú ich matky učily, priúčaj ich národnej hrdosti, aby sa nehanbily za svoj slovenský pôvod, ale aby boly naň hrdé. A hoci sa aj za Nemcov povydávajú, nech domácnosť zadržia slovenskú a keď stanú sa matkami, nech svoje deti vychovávajú tak, ako ich matky vychovaly duchom a srdcom slovenským. Takto bude víťazstvo na našej strane, lebo nebude tam nemeckých rodín, kde matky budú Slovenky.“

„To máš pravdu, mamička drahá. Keby všetky slovenské matky tak dôstojne zmýšľaly ako ty, keby všetky matky boly deti svoje v takom čistom slovenskom duchu vychovaly, im do sŕdc toľko lásky k národu a k vlasti vštepily ako ty nám, drahá zlatá mamulienka, — vtedy by sme sa nemuseli báť stíhania a prenasledovania našich nepriateľov; vtedy by bolo naše víťazstvo isté,“ tvrdil Ľubomier a pritúliac sa plnou nežnosťou k Ctislave. bozkal jej dobročinné ruky.

„Ja ti ďakujem, mamička, za láskavé pokynutie. Hneď zajtrá sa dám do práce,“ riekla odhodlane Kysuca.

„Ja už tiež musím raz začať, ďalej to už odďalovať nemožno. Viem, že v týchto dňoch ma predvolá knieža. Ja poviem mu všetko, čo mám na srdci. Upozorním ho na podkopnú prácu Nemcov, ktorú títo pomocou svojich agentov a našich falošných, podplatených ľudí pomaly síce, ale isto a na všetkých stranách našej državy sprevádzajú. On pri svojich veľkých starostiach o rozšírenie a upevnenie svojej veľkej ríše nevie, že Nemci našich ľudí, kde len môžu vytískajú z ich otcovizne a do našich krajov samých Nemcov vsádzajú a im rozličné výhody udeľujú a to len preto, aby nás ponemčili a premohli.“

„Pripomeň, synu môj, milovanému kniežaťovi, že Nemci podplácajú zatvrdlivých pohanov, aby proti svätej viere Metodovej pracovali, kresťanov, prívržencov tejže viery aby prenasledovali a trýznili,“ žiadala Ctislava.

„Ani na divého Burana nezabudni žalovať,“ pridala Kysuca.

„To hej, povedz kniežaťovi, že Buran celé okolie okráda, že vo svojom hrade drží paholkov, ktorí vychádzajú do okolia na lov žien, privádzajú mu tie najkrajšie kresťanské dievčatá, z ktorých ani jedna viacej slobody nevidí,“ dodala matka.

„Všetko, všetko, čo nás tlačí a bolí poviem milostivému kniežaťovi a keď dovolí, pôjdem z mesta do mesta, z dediny do dediny, oduševním a posbieram ľud, aby sme skrotili toho, kto šliape naše sväté práva a krivdu pácha na nás,“ odvetil vážnym hlasom Ľubomier.

„Ja sa pridám prvý k tebe, brat môj drahý,“ ozval sa Zorislav prv, nežli by bol pozdravil.

„Zorko, vítaj!“ zvolali rázom Ľubomier a Kysuca, načo i Ctislava vítala známeho šuhaja, najlepšieho priateľa Ľubomierovho.

Zorislav bol mladý krásavec, najdriečnejší tvárou i postavou zpomedzi všetkých mládencov na celom okolí, plný, odvahy, zmužilosti a mladistvého nadšenia za blaho svojeti národa a vlasti.

„Nežartujem, Ľubomier, ako je Boh nad nami, pripojím sa k tebe a začneme už raz dielo sväté, dielo dôkladného oslobodenia sa zpod tlaku nemeckého. Kto verí v pravého Boha; miluje náš materinský jazyk; ctí práva po otcoch zdedené: ten musí nám podať svoju pomocnú ruku proti cudzote, ktorá nás gniavi, umára, ktorá nás zničiť chce. A keby sa im podarilo nás Slovákov zahubiť, ničili by ďalej Moravu i Česko… Ja som, chodiac teraz po našom kraji, dobre prezrel ich diabolské zámery, ale, ako Boh žije, nepodarí sa im to, čo zamýšľajú. Každý Slavian, či je to Slovák, či Moravan, či Čech a či Sleziak všetci za jedného a jeden za všetkých postaviť sa musíme na odpor proti nášmu odvekému nepriateľovi. Musíme svorne a vytrvale bojovať, druh druha neopúšťať a víťazstvo bude naše.“

Ľubomierovi oči radostne žiarily pri ohnivej reči priateľovej, lebo hovoril mu z duše. Srdečne ho objal a riekol: „Drahý môj priateľu sme obaja rovnakej mysli, rovnakého presvedčenia a tej istej túžby. Podajme si ruky na znak započatia veľkého diela.“

„Čo jeden, to druhý, svorne jeden s druhým za Boha a národ!“ odvetil Zorislav a srdečne potriasol a stisol pravicu priateľa.

„A mňa ste vylúčili? Ja som zbytočná?“ spytuje sa smutno Kysuca.

„I ty si nám potrebná. Kým mi budeme bojovať, zatiaľ sa ty budeš modliť k Bohu, aby nám zdaru a víťazstva milostive popriať ráčil. Jedine pomocou Boha premôžeme nepriateľa, bez Jeho pomoci márne naše úsilie,“ riekol Ľubomier a nežne objal Kysucu, ktorú viacej ako sestru miluje. On cíti, že jeho srdce horí celým plamom čistej lásky k nej.

„Tak je, mužovia oštepom i mečom a ženy modlitbou domôžu sa spoločného víťazstva,“ potvrdil reč priateľovu Zorislav.

„Boh vám pomáhaj, deti moje, v šľachetnom zámere vašom. Otcovia vaší budú vám zaiste žehnať s neba plní radosti, že zdarne kráčate v ich šľapajach, že pokračujete v ich započatom diele, a my sa budeme skrúšene, zbožným srdcom modliť, aby vám Boh všemohúci dopomohol k víťazstvu.“

Po tejto reči zavolala Ctislava mládež do domu, lebo ovzdušie sa večerom dobre schladilo. Tam ešte dlho sa radili a plány snuvali, ako začať spásonosné dielo.