E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Ľúčan

Prešla zima a nastalo jaro. Po niekoľkých pekných dňoch v ktorých sa celá príroda rozzeleňala prišiel pochmúrny studený deň. Čierne mrákavy sháňaly sa po oblohe a zdalo sa, akoby celkom nízko boly a hmlislé kúravy vlnily sa strániami hôr, robiac krajinu okolo starého hradu chmúrnou, príšernou. Celý deň po chvíľkach popŕchalo, ale na večer rozzúril sa divý vietor, rozháňajúc oblaky po nebi divým vztekom, trhal listie so stromov, ohýbal stromy a lámal ich. Naslala noc, škaredá, tmavá noc… Vietor skučal, burácal a hvíždal desnými akordami diabolského revu… Tma bolo ako v rohu len tu i tu rozohnal vietor mrákavy, že vladár noci, bledý mesiac, mohol nazrieť, čo sa na zemi robí. V tom, ako osvietil Strašný hrad, bolo vidno, ako z jeho zadnej brány vystupuje nízko shrbená postava, prikročí k múru ohrady a rýchlo postupuje vedľa nej napred, tu i tu sa splašene obzrie, zasa uteká vpred, zastane, ako by si oddychoval, ale ako streľa letí od hradu na pravo ku bralu. Zahvízdol a zpoza brala vytiahne sa niekoľko vysokých mužov, z ktorých jedon spýta sa: „No, čo je?“ „Poďte! Všetko je pripravené. Spodné krýdlo hradu, kde služobníctvo spí, som uzavrel, nikto nebude môcť prísť pomáhať. Starý spí v spálni nebohého a mladá vo svojej izbe… Len poďte!“ vysvetľovala došlá shrbená postava.

„Dobre, Ľúčan, ideme, ale ak je to nie tak, ako hovoríš nuž nech sú ti bohovia na pomoci!“ odvetil jeden.

„Všetko je tak, ako hovorím, všetko je v poriadku,“ uisťoval Ľúčan. „Len poďte!“

„Poďme!“ zaznelo tíšinou hory a šesť ozbrojených mužov pohlo sa za hrbatým Ľúčanom, ktorý ich viedol tou samou cestou do hradu, ktorou on šiel.

Príduc ku bráne jeden zpomedzi nich riekol tlumeným hlasom: „Čujte, kamaráti, toho starého psa, ktorý našich bohov potupil, pohanil a zradil, môžete zabiť, ale tú mladú musíme živú doniesť posvätným žrecom, aby ju mohli bohom obetovať.“

Ostatní prikývli hlavami a všetcia vnišli do hradu…

Ľuboša nespala celú noc. Skučanie, zavýjanie a kvíľba vetra stále ju budily, kedykoľvek sen sadal na jej oči. Dieťa spalo a v súsednej izbe Zdaňa chrápala ťahavým tempom.

Ľuboša, hoci aj spať nemohla, ležala ticho pohrúžená v myšlienkach, ktoré sa najviac otáčaly okolo jej muža, Kvetoňa, po ktorom so dňa na deň viac a viac túžila. Modlila sa skrúšene, aby Pán Boh roznietil lásku v srdciach ľudí, žeby prestaly tie ustavičné boje, žeby nastal pokojný mier a jej manžel mohol sa navrátiť domov.

Z tichej modlitby vyrušila ju akási tlumená vrava a ozvena ťažkých krokov na chodbe. Skočila s postele, bežala ku dverám, pritisla ucho ku skuline, kde sa dveraj odchyľovala od rámu a načúvala: „Najprv starého, ten je tu, až potom mladú!“ Ľuboša poznala Ľúčanov chrapľavý hlas. Stŕpla hrúzou, lebo vedela že sú napadnutí. No zpamätala sa, bežala do vedľajšej izby, zobudila Zdaňu: „Stávaj Zdaňo, stávaj. Sme zradení a napadnutí! Hrbatý Ľúčan priviedol lotrov na nás. Vstaň a vezmi dieťa, tajnými schodami utečieme!“ Na to bežala nazad do svojej izby, hodila na seba plášť, vzala so steny krížik, posvätený sv. Metodom v Nitre a chcela k dieťaťu…

V tom však násilným tlakom vyvalili sa dvere a do izby vskočili traja divého vzhľadu chlapi. Štvrtý držal zažatý lúč, — to bol Ľúčan, — a skríkli: „Stoj!“

Ľuboša zastavila krok, postavila sa neohrožene pred nich a spýtala sa: „Čo chcete? Akým právom opovažujete sa násilne vkročiť v príbytok slabej, bezbrannej ženy?“

Na Ľubošu padalo červené svetlo lúča a ona v jej bielom plášti s krížom v ruke vyzerala ako nejaká svätica.

„Akým právom?“ Začal jeden zpomedzi nich. „Právom našich mocných bohov, ktorých si ty hanobne potupila, urazila, keďže si nimi opovrhla, povyhadzovala si bôžikov domácich a prešla si na pole novej viery medzi psov kresťanských. My máme ťa doviesť pred súd našich bohov. Poď s nami!“

„Majte sľutovanie! Som slabá, nevládna žena, som matka, sľutujte sa!“ prosila strachom trasúca sa Ľuboša.

„Áno, sľutujeme sa, jestli kríž, ktorý v ruke držíš na zem hodíš, pošliapeš, opľuješ a sľúbiš, že bohom našim klaňať sa budeš, že bohom predkov našich obetovať budeš. Inak zavlečieme ťa na hlavné obetište, aby si mladou krvou svojou smyla hanu našim bohom učinenú a mladým telom doniesla obeť smierenia. — Voľ si čo chceš!“

Ľuboša pritisla kríž na prsia, oči obrátila k nebu a riekla odhodlane: „Ja verím v pravého Boha všemohúceho, ktorý stvoril nebo a zem, verím v Jeho syna Krista Ježiša a verím v Ducha svätého. Len tomuto Bohu klaňať sa budem, len Jemu svoje srdce, svoju dušu obetujem.“

„Sputnajte ju! Ta s ňou na Zobor!“ kázal ten hlavný.

Na to Ľubošu sviazali, aby nemohla kričať, zapchali jej ústa akousi handrou a odvliekli z hradu na Zobor.

Zradný Ľúčan odprevadil ich s lúčom dolu schodmi a hneď sa vrátil hore, lebo spomenul si, že tam ešte ostalo dieťa a Zdaňa, že s tými treba poriadok urobiť.

Hrúzou dojatá Zdaňa obliekla dieťa i seba a práve chcela s dieťaťom k tajným schodom, keď začula vo vedľajšej izbe Ľúčana sebe samému hovoriť: „Kde že je, tá stará ropucha, — či mi azda ušla i s tým žabliakom?… Belčov, kde malý spáva je prázdny a nikde nikoho…“

Zdaňa položila dieťa do kúta a zakryla ho tam ležiacou medveďou kožou, sama ukryla sa za dubovú truhlu, v ktorej páni mali svoje rodinné klenoty uschované. Sotvaže bola v úkryte, vnišiel do tejže izby Ľúčan. Posvietil po izbe, poobzeral sa a riekol: „Tu tiež nikoho… aha, ale hen je truhla klenotnica… to je hodno do nej pozrieť, možno sa mi niečo zapáči…“ Nehľadal viacej dieťa ani Zdaňu, lež zastrčil lúč do svietnika na krbe a hnal sa ku truhle. Ťažké dubové veko bohatým okutím vyzdobené, z nútra železom vyložené len s veľkou námahou mohol vyzdvihnúť a odvaliť. Toto s celou svojou tiažou sa prevalilo a bolo by ukrytú tam Zdaňu iste poranilo, keby sa šťastnou náhodou na stenu nebolo oprelo.

Ľúčan vykrikol: „Bohovia moji, to sú tu poklady!“ Jeho vrodená hrabivá ziskuchtivosť tu našla svoje pole. Prehŕňal sa v rodinných pamiatkach a drahocennostiach a menšie veci, ktoré sa mu páčily, ukrýval do vrecák. Zdalo sa mu, že na dne truhly sú tie najkrajšie veci, napnul sa ako len mohol, ale na dno nedočiahol. Pristavil si malú sedánku k truhle, vystúpil na ňu a už teraz sa pohodlne mohol až na dne hrabať.

Stará Zdaňa opatrne čakala vo svojej skrýši na vhodnú príležitosť a keď videla, že je Ľúčan celým vrchným telom v truhle vopchaný, celou svojou silou oprela sa o veko, že sa toto rýchle zavrelo a Lúčana cez poly priklopilo. V tej chvíli vytrhla mu sedánku zpopod nôh, tak že ostal visieť. Nemajúc pevnej pôdy pod nohami, nemohol sa zoprieť, veko nadvihnúť a sa z klepca vyslobodiť tým viac, že železný zátvor na veku vrazil sa mu do tela, až krv tiekla mu dolu telom.

Ľúčan kričal úzkosťou a bolesťou, volal o pomoc, ale Zdaňa mu na to: „Nijaká pomoc. To máš za to, že si mojich dobrých pánov zradil a zavraždil, teraz zhyň aj ty pes naničhodný.“ Na to vzala dieťa, odpäla veľkú medvediu kožu so steny, pritisla malý žltý gombík a otvorilo sa jej tajné schodište. Na jednej ruke niesla dieťa, do druhej vzala lúč a poberala sa schodištom dolu, verná súc príkazu svojej veliteľky: „Zdaňa zachráň mi dieťa!“

Ľúčan ešte dlho kričal o pomoc, ale nikoho nebolo, kto by mu pomocou prispel. Starý Hojan je jeho návodom zavraždený a sluhov všetkých on sám v spodnom krýdle hradu uzavrel. Tí, keby aj počuli, von výjsť nemôžu.

Len vietor skučí, buráca a hviždí, sovy húkajú na hradnej veži, ako by sa smialy z jeho smrteľných úzkostí a kuvik nôti mu monotonnú pohrebnú pieseň.

Zdaňa zachránila Ľubošino dieťa, veď vieme už, že stará žena odovzdala šľachetnej Ctislave, vznešenej hradnej pani na nitrianskom hrade dieťa, ktoré táto s láskou prijala a ako vlastné dieťa svedomite opatrovala… Tá stará žena bola statočná Zdaňa.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.