E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

„Kysuca, Kysuca, ty bystrá vodička…“

Leto chýlilo sa ku koncu, ale tepla neubúdalo, len noci bývaly studené. Večery bývaly veľmi príjemné. Ctislava, Kysuca, Ružica a Mikuľovci sedávali dlho do noci vonku na terase, rozprávali všakové udalosti zašlých dôb. Zrazu utíchli, počúvajúc ozvenu bolestného náreku… Ctislava zavzdychla a Mikuľová, prežehnávujúc sa zvolala: „Bože ráč byť na pomoci úbohému! Matička Božia stoj pri ňom!“

„Čo to bolo?“ spytovala sa Kysuca.

„Ozvena náreku nešťastníka,“ odvetila matka.

„A zkadiaľ to sem letí?“ spýtala sa znova Kysuca.

„To z tej novej pohanskej modlitebnice. Že vraj to kresťanov chytajú a dovedú ich do modlitebnice pred svojich bohov a kážu im, aby sa im klaňali a žeby im obete predkladali; klorí to urobiť nechcú, tých bijú a trýznia všelijako,“ vysvetľoval Mikuľa.

Znova sa niesla od stráne podobná ozvena. „Úbohí ľudia! Bože, Duchu Svätý, kedy osvietiš darom milosti svojej zatemnelé hlavy pohanov a privedieš ich k poznaniu Tvojej svätej pravdy?“ s hlbokým vzdychom zvolala Ctislava.

„Ba čím ďalej, tým ich je viacej, azda ich tá zem rodí ako tie zlé huby,“ povedal Mikuľa.

„Keď som dnes kozy pásla, prišla za mnou Jadroňa a povedala, že dnes ráno prišlo aj pohanské vojsko, že bolo také strašné. Každý mal vraj plno peria na hlave a na štítoch mali vraj bôžikov namaľovaných a v ruke oštepy,“ rozprávala Mikuľová.

„Rany Kristove, to je Kyjan!“ — zkríkla Ctislava, vstala, zalomiac ruky, obrátila oči k nebu.

„Neľakaj sa hneď, mamička zlatá, to nemusí byť práve Kyjan, možno, že je to iné ich vojsko, tunujšie,“ tešila Kysuca matku.

„Kysuca má pravdu. Možno, že každé väčšie sdruženie má svoje vojsko,“ dodala Ružica. Ozvenou sa nieslo nové bedákanie a volanie: „Pomoc! — Pomoc!“

„Poďte, deti moje do izby, nemôžem počúvať tie hrozné ozveny, ony bôľne prerážajú srdce moje,“ riekla Ctislava a prajúc si s Mikuľovci dobrú noc, pobraly sa na odpočinok.

Po spoločne odbavenej modlitbe, ktorú dnes o veľa vrúcnejšie a pobožnejšie konaly, uložily sa…

No, ťažké starosti nedaly im zaspať. Ctislava cítila blízkosť Kyjanovú a s tým svoje nešťastie, svoj hrozný koniec. Kysuca myslela stále na Ľubomiera, či ho divá zberba Kyjanova nezajala, aby sa na ňom vyvŕšila. — Či už nie je medzi tými, ktorých trýznili? Či volanie o pomoc nepatrilo jej? „Hoj, vďačne dám život za neho, lebo on mi je milším ako ten život…“

Ružica mala stále pred sebou otca horiaceho pomstou proti nej a proti jej dobrodincom. Pre ňu, len pre ňu trpia toľkí. Či nebolo by lepšie, aby sa obetovala za všetkých? Či by nemala sa vrhnúť otcovi k nohám a prosiť odpustenie? On ju obetuje bohom svojim — zahynie… A čo Zorislav ktorý ju tak vrele miluje a ona jeho?

Takto rozmýšľaly celú bezsennú noc… Ráno vstaly bledé, — nevoľné, málomluvné… Všetky tri morila akási duševná stiesnenosť a krušný nepokoj násilne sa tisol do ich milujúcich sŕdc.

Či to následok prebdelej hroznej noci? A či predtucha ešte hroznejšieho dňa?

Práve boly hotové s usporiadaním bytu a chystaly sa na riadnu prechádzku do lesa, keď prišiel posol od dobrého strýka Radoslava z Budatína a doniesol štedrú zásobu potravín, ale doniesol aj strašný chýr, že Kyjan je už v ich blízkosti, že Ľubomiera lapili, — zajali so sebou, ale aby sa nebála, lebo Zorislav so svojou a Ľubomierovou čatou, ku ktorej sa zástup ľudu pridáva, pôjde za nimi, aby Ľubomiera vyslobodil.

Ten chýr spôsobil zdrcujúci rozruch v tichom letohrádku.

Ctislava s bôľnym plačom padla na kolená pred obraz Matky Božej a zúfalym nárekom prosila od nej prímluvu u Boha všemohúceho, aby zachrániť ráčil Ľubomiera, ktorého ona tak vrele miluje ako vlastného syna.

Ružica sa svíjala po zemi zúfalou bolesťou nariekajúc: „To pre mňa ho zajali, pre mňa trpí náš dobrý, statočný Ľubomier! Bože, — Bože, pre mňa trpíte všetci.“

Len Kysuca stála pevná, nezlomná, hrdinná. Akýsi tajný hlas jej vravel: „Neztrácaj ducha, v tebe vrie hrdinná víťazná krv tvojho chrabrého otca, ty si si vždy žiadala bojovať a víťazstvom dosiahnuť niečo veľkolepého — tu máš najlepšiu príležitosť! Bojuj a zvíťazíš!“ Idúc za tým vnútorným hlasom, tešila matku a tíšila Ružicu.

No, matka i Ružica koľkosi sa utíšily, hoci tento deň bol dňom krušným, dňom plným ťažkých starostí a duševných múk pre všetky tri.

Po obede, keď si matka ľahla, aby utíšila krutý bôľ hlavy, radily sa obe dievčatá, ako by sa dalo tu pomôcť veď možnosť dopúšťa, že je Ľubomier už teraz tu medzi zajatými, ktorých majú tu v božišti zavretých…

„No, vieš, Kysuca moja, božište otvoriť a úbohých zajatých vypustiť by nebolo ťažko, lebo zátvory na týchto modlitebniciach sú všade rovnaké, pravda, že spôsob otvárania je tajnosťou, do ktorej sú len ich kňazi zasvätený. Ja spôsob ten znám od svojho otca, on ma ho naučil. Musela by sa len vystriehnuť chvíľa, keď nikoho niet na stráži u božišťa.“

„Ružica, moja dobrá, zlatá Ružica, ty budeš anjelom záchrany úbohým, ty ratuješ môjho milovaného Ľubomiera!“ zvolala radostne Kysuca a vrelo objímala Ružicu.

„Neteš sa vopred, moja drahá, ale to urobíme. Na sklone dňa pôjdeme ta a uvidíme, čo sa dá urobiť. Ale mamičke nič nepovieme, ona by nás nepustila,“ riekla Ružica.

„Nie, ani slova, až jestli sa nám to podarí a Ľubomiera, náhodou vyslobodíme, bude mať radosť,“ dodala Kysuca.

Deň ubiehal obom dievčaťom pomaľučky. Konečne slniečko skrylo sa za končiare vrchov a tajnostné šero večera rozložilo sa do hôr a lesov, v ktorých pod úvalinou stojí nové božište, o veľa väčšie, nežli kde inde. Je to nízka, drevená budova so šachovinovou strechou, ktorú i nízkeho vzrastu človek rukou dočiahne.

Okolo božišťa chodia dvaja šediví ozbrojení kňazi, ktorí ho strážia. Chodia stále okolo a rozprávajú sa. Zrazu pribehne k nim strapatý, bosý chlapec s dlhou palicou v ruke, akú pastieri nosia a so složenými rukami ich prosí o čosi, ukazujúc rukou dolu do doliny lesa. Kňazi, záporne krútiac hlavami, ho odstrkujú, ale chlapec kľakne s plačom pred nich, bozkáva im nohy, vstane a ťahá ich za plášte v ten smer, kam ukazoval až sa rozhodnú a bežia s chlapcom dolu vrchom.

Zpoza širokého pňa neďaleko božišťa stojaceho duba mihne sa štíhla postava Ružice. Konečne vystúpi zpoza pňa, obzrie sa okolo a letí ani na krýdlach ku bráne, lapí sa závoru a krúti na nej veľký železný gombík v pravo, pritisne rukoväť na závore a brána sa sama otvorila. Ružica niekoľkými krokmi bola za pňom dubu, odtiaľ skrývajúc sa poza pne stromov bežala za krovie a ako veverica driapala sa hore príkrou úvalinou až na úvršie, kde ju čakala Kysuca. Udychčaná hodila sa tejto okolo hrdla so slovami: „Vďaka Bohu, podarilo sa to!“ V tom sa zbadá a riekne: „Poďme však preč! Bežme domov, aby nás tu nezastihli!“

„Mali sme azda vyčkať, kým väzni povychádzajú, či nie je Ľubomier medzi nimi,“ povie Kysuca.

„Nemožno vyčkávať, mohli by nás chytiť. Jestli je Ľubko medzi nimi, inam nepôjde iba k nám do letohrádku. Poďme!“ Ctislava ich už netrpezlive očakávala dohovárajúc im, že sú tak dlho do noci v lese.

Celý večer vyčkávaly dievčence Ľubomiera, ale márne neprišiel, čo im bolo dôkazom, že medzi týmito zajatými nebol.

Noc na to spaly lepšie.

Svitol nový týždeň a s ním dostavila sa nová starosť nové trápenie, nová hrúza.

Ráno došiel nový posol od Radoslava s odkazom, že dne večer alebo v noci dovedú pohanské trupy zajatého Ľubomiera celkom iste do svojho nového božišťa, jestli možno na jeho záchranu niečo robiť, aby sa spravilo. Zorislav sa síce ponáhľa za nimi, len tá obava je, že môže prísť už neskoro…

Ctislava si zúfala. Čo môže ona urobiť tu v pustých horách s tými mladými dievčatmi a so starými Mikuľovci? Akú pomoc môže mu ona poskytnúť? Ísť prosiť za neho? Tí nemajú srdca, nemajú lásky, ani milosrdenstva… Kameň neuprosíš! Bože, Bože, len Ty môžeš mu pomôcť!“ volala bôľne Ctislava a slzy lialy sa jej z očú.

Kysuca s Ružicou ju tešili, že Zorislav sa neomešká, keď vie, o čo ide, že Pán Boh mu bude na pomoci a Ľubomier príde zasa na slobodu, príde domov.

Kysuci pri tom pukalo srdce. Ona už teraz vie, ako vrelo miluje Ľubomiera, že bez neho žiť by nevedela, — nemohla. A má ho ztratiť? Horko zaplakala… V najväčšom bôli šeptal jej vnútorný tajný hlas: „Chcela si bojovať, chcela si víťaziť, tu máš príležitosť stať sa hrdinkou, vyslobodiť Ľubomiera! Neváhaj, keď ho opravdive miluješ, veď láska všetko snesie, láska je obetavá, láska je mocná, láska je víťazná. Obetuj sa, bez obete niet víťazstva. A keď by si aj umrela… krásna to smrť, umrieť z lásky za vysoký cieľ oslobodenia od smrti toho, koho vrele miluješ. Obeťou vlastného života zachrániš život toho, ku komu ťa celá tvoja bytosť viaže a keď aj umrieš, žiť budeš ďalej jeho životom, ktorý si mu láskou ratovala.

Takéto city previevaly jej čistou dušou až ju konečne zcela opanovaly, až ona úplnou energiou rozhodla sa vyslobodiť Ľubomiera, hoci aj obeťou vlastného života.

V rozhodnutie svoje zasvätila svoju vernú družku Ružicu. Táto ju neodhovárala, ba naopak radila jej, čo a jako by sa to dalo previesť. Radily sa hodnú chvíľu, spriadaly rozmanité plány, ale pri každom narástla vážna prekážka.

Konečne došly na zdravý nápad, objaly sa s radosťou a Ružica riekla: „To je znamenitá myšlienka, oni v tej hrúze ztratia hlavu, zajatých opustia a tí sa rozpŕchnu…“

Deň bol krásny a horúci ako v najlepšom lete, hoci už listie na stromoch žltnulo a tým zvestovalo, že sa jeseň dostavila. Večer sa náhle nebe zatiahlo, čiernymi mrákavami, od západu sa víchor zdvihol, že ohyboval tenšie stromy, lesom to hučalo ani rozbúrené more, a búrka sa vždy viac a viac blížila… Zrazu modrojasný blesk preletel krížom po oblohe a hneď na to zahrmelo, že sa zem triasla.

Asi na päťsto krokov od božišťa pod úvalinou hrnul sa dosť veľký zástup ľudu. Sú to pohanskí vojaci, kňazi a zajatí kresťania. Ponáhľajú sa, aby pred dažďom ušli do božišťa.

Na úvrší za dubom stojí Kysuca a pozoruje zástup, očúvajúc nárek zajatých. Zablysklo sa a ona zbadala medzi zajatými vysokého, mladého muža s bielou tvárou, čiernymi vlasmi a srdce jej rieklo, že je to Ľubomier.

Ako strielka sbehla k božišťu, položila ruky na jeho strechu… V tej chvíli sa blesky skrížovaly, hrom zarachotil, víchor zajačal a z božišťa šľahaly plamene ako ohnivé jazyky ohromného šarkana.

V zástupe povstal rozruch, — poplach…

Pohani utekali k božišťu hasiť a ratovať svojich bohov a kresťania rozutekali sa lesom.

Kysuca bežala hore úvalinou, ba i driapala sa štvornožky, kde bol prudký svah, aby mohla byť čím skorej doma, aby mohla potešiť matku, že jej Ľubomier vyslobodený je z driapov nepriateľa. Už bola naprostred cesty, keď zbadala, že za ňou tlupa chlapov beží…

Pri svetle blesku videla, že to sú pohanskí vojaci, lebo mali perie na hlavách. Isté je, že ju stíhajú. Bežala čo jej nohy stačily, čo jej dych dovolil, no cesta stala sa dážďom neschodnou, — potkla sa, padla, znova sa schopila a zasa bežala ďalej, ale sily ju už opúšťaly, cítila, že im už neujde… predsa však ešte bežala, hoci už počula ich rozhovor: „Tu je, — už ju máme, už nám neujde, — ale jej to vrátime, — smrť.“

Pribehla k Vlčej jame, o ktorej im Mikuľová rozprávala, že v nej bývajú šarkani. Ďalej nevládala… Pred ňou priepasť, za ňou smrť… „Nie — nie nedostanete ma. Krásna to smrť, umrieť z lásky za vysoký cieľ oslobodenia,“ zvolala nadšene Kysuca, prežehnala sa a s výkrikom „S Bohom, Ľubomier!“ skočila do priepasti…

Nebom skrižovaly sa blesky, hrom zareval, víchor zahučal a Meluzína zakvílila bôľnym tónom…

V letohrádku bola radosť, lebo Ľubomier oslobodený pribehol domov. Privítajúc všetkých a spomenúc, ako sa on a iní oslobodili, zvolá: „Kdeže je Kysuca?“

„Vytratila sa večierkom z domu a dosiaľ jej tu niet. Ja zmieram strachom a starosťou o ňu,“ riekla Ctislava.

„To ju treba ale hľadať!“

„Už vám teraz poviem, kde mešká,“ ozvala sa Ružica. „Ona, aby vyslobodila Ľubomiera, podpálila božište…

„Kysuca, Kysuca moja drahá, teda ty si ma vyslobodila aj toľkých so mnou? Tvoja dávna túžba sa stala si sa hrdinkou veľkého činu. No neviem dočkať, kým príde, idem ju hľadať.“ S týmito slovami vyšiel von.

Hľadal ju Ľubomier, hľadala ju Ružica, hľadali Mikuľovci celú noc, ale ju najsť nevedeli. Až keď svitlo, šľapaje jej malých nôh od božišťa k Vlčej jame.

„Tu, tu musí byť. Hľa, hen na kričku nad Vlčou jamou visí jej závoj, ktorý na hlave nosievala!“ zkrikol Ľubomier ohnul sa nad priepasť a volal: „Kysuca! Kysuca moja drahá!“ Slabý ston ozval sa z priepasti…

„Tu je, rýchlo ju vytiahnime!“ kričal Ľubomier. V tom došiel i Zorislav, ktorý keď zberbu Kyjanovú rozprášil, po slal svoje čaty domov a on zabehol na letohrádok povedať, že sa už nemusia viac Kyjana báť, lebo toho našli na spáleništi privaleného pohanským bohom na polo spáleného. On ohňom desil ľudí, podpaľoval im domy, až sám zhorel.

Kysucu vytiahli dokaličenú, ale ešte živú doniesli ju do letohrádku.

Matka vo svojej hroznej bolesti urobila všetko, aby jediné svoje dieťa ratovala, ale bez prajného výsledku… Proti smrti nieto lieku…

Kysuca ešte celý deň žila vo veľkých bolestiach, ešte si žiadala, aby ju pochovali na miesto, kde ona celé hodiny ba dni sedávala a túžiac po milovanom Ľúbomierovi slzy lásky vylievala… Keď zmorená bolestiami umieral v náruči Ľubomierovom, tíšila plačúcich: „Neplačte! Krása? to smrť, umrieť z lásky — za vysoký — cieľ — oslobodenia!“ Zatvorila oči a s blaženým úsmevom na bledej tvári zaspala na veky.

Pochovali ju tam, kde si žiadala. Keď jej hrob kopali a vyvalili zo zeme skalu, vyprýštil zo zeme krásny čistý prameň. — To slzy túžby za Ľubomierom vyplakala, — hovorí povesť slovenského ľudu… Prameň vzrástol na rieku a nazvali ju Kysucou…

Prešly tri roky. Na Kysucinom hrobe plnom vonného kvieťa, nasadeného pilnými rukami šťastného manželského páriku Zorislava s Ružicou, stojí dubový kríž, pri ňom kľačí a modlí sa pustovník Ľubomier, ktorý neďaleko má svoju pustovňu.

Ich duchovia spojení sú najvyšším a najvzácnejším ideálom:

LÁSKOU K BOHU A BOH JE LÁSKA.

« predcházajúca kapitola    |    



Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.